Kilo cukru z Čiernej Hory

Autor: Blanka Ulaherová | 9.9.2009 o 1:39 | (upravené 13.9.2014 o 16:14) Karma článku: 14,93 | Prečítané:  5633x

V tom týždni Maďari hodili na našu ambasádu v Budapešti molotovov koktejl, belehradskí fanúšikovia rozmlátili žilinskú reštauráciu a v hlavnom meste Kosova prevracali extrémisti autá EULEX-u. Akčnejšiu kulisu pre svoje balkánske putovanie po osi Budapešť - Belehrad - Priština - Skopje som si ani vybrať nemohla.

V sobotu poobede prichádzame do Budapešti. Na stanici si urobili svoj hráčsky brloh šachisti. Tento odo mňa vymámil za pózovanie jedno euro, tak ak chcete ušetriť, odfoťte si radšej toho druhého.

šachista šachista

Ujíma sa nás dvojica mladých ľudí, ktorým Jakub pred štyrmi rokmi po nehode v Macedónsku pomohol dopraviť sa domov. Viktória a Peter nám robia spoločníkov pri krátkej obhliadke mesta a mama Bea nás u nich doma hostí výbornými tradičnými jedlami.

Večer nastupujeme do vlaku smer Belehrad, ukoristíme si jedno kupé iba pre seba a poležiačky cestujeme do srbskej metropoly. V Subotici sa pohraničiar odbaví na Jakubovom pase podobne ako jeho kolega pred dvoma týždňami na mojom. Počmára minuloročné kosovské pečiatky a tónom "len skúste" sa pýta:
"Za Kosovo?"
"Za Crnu Goru", odpovedá Jakub tónom "trhni si".

Ráno je pochmúrne a chladné a ja sa začínam obávať, že môj letný optimizmus pri výbere cestovného šatníka bol prehnaný. Absolvujeme hygienické minimum, raňajky aj obed, zaktualizujeme facebookové statusy a potom už nasadáme na vlak smerujúci do Čiernej Hory.

Cesta trvá vyše siedmich hodín a vedie hornatým krajom s množstvom tunelov.

tunel

V Užici sa nachádzame len pár kilometrov od Mokrej Gory, ktorú sme navštívili predvlani. O šesť dní tu vybuchne muničný sklad, to však v tejto chvíli nikto netuší.

Užice

Podvečer vystupujeme v mestečku Mojkovac. S otázkou "Žabjak?" k nám prichádza miestny taxikár, ktorý sa presúva medzi železničnou a autobusovou stanicou v nádeji získať v neúprosnej konkurencii nejaký kšeft. Jeho lákavú ponuku s vďakou odmietame a vchádzame do predajne potravín, kde sa pýtame na možnosť ubytovania. Neúnavný taxikár sa vzdá svojho sna dopraviť nás na Žabjak vzdialený asi štyridsať kilometrov a vymenúva mám všetky možnosti, kde by sme mohli zakotviť. Samozrejme tak, aby mu z toho tiež niečo kvaplo. Priamo v Mojkovaci je síce hotel, ale drahý. Môže nás však zaviezť do jedného z motorestov za mestom. Aj so zaplatením jeho taxislužby dosť ušetríme.
Prehovárať nás dlho nemusí, o chvíľu už nasadáme v úplne neznámej krajine do ošuntelého auta úplne neznámeho chlapa.

Po niekoľkých kilometroch zastavujeme pri motoreste a ubytujeme sa v jednej z troch drevených chatiek, ktoré k nemu patria. Bydlo je to síce skromné, ale to sme my tiež, a tak zostávame za cenu 10 eur na osobu a noc a s taxikárom si dohodneme program na zajtra.

Z okna chatky vidíme priamo do košiara s ovcami patriacimi majiteľovi motorestu. Chová ich len na mäso, do zimy chov zlikviduje a na jar si kúpi nové jahňatá.
Po tom, ako som si pochutnala na dobrom guláši, by mi prišlo pokrytecké vyroniť slzu nad ich osudom.

ovca

Psa nemá, v zime mu ho roztrhali vlci. Ešte že je leto.

Všetku stravu podáva z vlastných zdrojov, nad motorestom má polia so zemiakmi a zeleninou. Jeho manželka je profesorka a žije s deťmi v byte v Mojkovaci, na víkendy chodia pomáhať do motorestu.

Ideme sa trochu prejsť po okolí. Údolím vedie asfaltka a po oboch stranách vidieť lúky so stohmi sena a domčeky.

okolie mojkovaca okolie mojkovaca

Keď si fotíme túto kravu, muži sediaci pod stromom pri svojej kuči nám kývu, aby sme prišli k nim hore.

kuča

Podávajú nám ruky, usádzajú okolo stola a na stôl kladú poháriky. Pijeme domácu slivovicu, ku ktorej nám 81-ročná matka jedného z nich prináša slaný domáci syr. Na lavicu rozprestiera dva kabáty, aby sa nám pohodlnejšie sedelo. Keď sa ostýchame, hovorí, že sa nemusíme báť, šatstvo je čisté.

Chvíľu posedíme a porozprávame sa. Jeden z trojice mužov je bývalý policajt, ale už sedem rokov nemá prácu a živí ho len hospodárstvo. Jeho mladý synovec žije od malička v Mníchove, pracuje tam vo finančníctve. Hovorí, že každú dovolenku trávi tu, lebo nikde inde na svete si tak dobre neoddýchne. Posledný z trojice je miestny umelec, maliar. Má svoju galériu, občas sa mu podarí niečo predať, ale nie je to nič moc. Je kríza a ľudia obmedzili nákup vecí, ktoré nie sú pre život nevyhnutné.

Už sa zotmelo, babka ide podojiť kravu a my sa lúčime. V motoreste si dávame dobrú večeru, zaľahneme na prosté lôžka nášho skromného bungalovu a zobudíme sa až o jedenásť hodín.

Po raňajkách prichádza náš taxík a my ideme do neďalekého Národného parku k Biogradskému jazeru. Je sychravo, hmlisto, asi ako u nás v novembri. Ani turistu by von nevyhnal a tak blúdime chodníkom okolo jazera sami.

loďky jazero

Rozprestiera sa tu prales - prašume. Cestu lemujú náučné tabuľky v srbochorvátčine či ako to teraz volajú a angličtine.

tabuľky

Až na to počasie je tu príjemne.

jazero jazero

Na obed pre nás prichádza taxikár a vezie nás do mesta Mojkovac. Hovorí, že tam nie je čo vidieť, ale moc mu neveríme. Mali sme.

Trochu sa poprechádzame - aspoň zopár záberov. Kráčajúci Stalin je v skutočnosti Janko Vukotič, generál v balkánskych vojnách a v 1. svetovej vojne.

mojkovac mojkovac mojkovac

Z tohto mosta sa už druhý rok skákalo pod záštitou tabakového priemyslu do rieky Tary.

most

Aby ste mi verili. Údaje neuvádzajú, či niekto skok prežil.

most

Po hodine už v meste nemáme čo robiť, tak hľadáme nejakú zábavu na ďalšie dve hodiny. Jediná možnosť virtuálneho vyžitia je miestnosť beznádejne zaplnená mládežou, ktorá na všetkých dvanástich počítačoch strieľa a preteká a nie je ochotná prepustiť mi písíčko ani na pol hodiny. Môj návrh, aby sa šli hrať domov, nepadol na úrodnú pôdu. Odchádzam a chalani po mne pokrikujú ešte aj z balkóna. Obávam sa, že to nič slušné nebolo.

Našťastie stretávame svojho taxikára, ktorý asi na Žabjak ani dnes nikoho nenachytal, a trochu upravíme čas odchodu z mesta do motorestu.

V markete som kúpila liter crna vina a čokoládu a vyberám sa oplatiť naše včerajšie pohostenie. Doma je len babka, ktorú moja návšteva poteší. Hneď varí kávu, prinesie pohár medu a lyžičku a ponúka ma. Kávu pijem ako ona - sŕkam ju cez kocku cukru.
Kedysi sme sa smiali, že tak pijú Rusi čaj.

Babka štrikuje na piatich ihliciach ponožky na zimu, vidí na to bez okuliarov. Priadzu si vyrába sama a zaobíde sa bez vzoru, už to má za tie roky zafixované.

ponožka

Hovorím jej, že sme stretli v meste jej prasynovca, rozprávam o svojej rodine, chválim krajinu, dobrú chvíľu si pekne poklebetíme.
Na záver debaty mi povie, ako veľmi jej je ľúto, že mi nerozumie ani slovo.

babka

Stále sa nemôže spamätať z toho, že som ju prišla navštíviť a teší sa z darčekov. Odchádza do domu a vzápätí sa vracia s balíčkom kávy a kilom kryštálového cukru. Nechcem si to vziať, ale ona nepovolí. Keby tak vedela, že batoh vlečiem aj bez cukru len s vypätím posledných síl.
Čo narobím, darované to bolo s láskou a tak nemám srdce sa toho zbaviť.

cukor

Na záver si ešte musím nabrať z vandľa slivky a natrhá mi zopár jabĺk.

babka

Podvečer sa potom túlame po stráňach. Psi pri domoch na nás štekajú, keď prechádzame okolo, ale ľudia sú tu veľmi milí. Pozývajú nás na kávu alebo si vypiť.

okolie mojkovaca okolie mojkovaca okolie mojkovaca okolie mojkovaca okolie mojkovaca

Márne si lámem hlavu, kto vymyslel klišé o príslovečnej slovenskej pohostinnosti. Majúc v pamäti jej poslednú ukážku - espresso na bratislavskej železničnej stanici, kde okrem slečny Otrávenej mali o jedenástej dopoludnia z hotových jedál jednu porciu vyprážaného syra a dve porcie hranolkov - mám chuť širiteľov tejto poplašnej správy vyhnať do sveta, aby zistili, čo slovo pohostinnosť obnáša.

Večer sa ideme najesť do Motorestu. Vyslovujeme svoje želanie, ktoré sa vôbec nezhoduje s ponukou jedálneho lístka. Majiteľ, kuchár a čašník v jednej osobe prikyvuje. Na úvod donesie dva poháriky vlastnej hruškovice ako pozornosť podniku, potom sa pustí do plnenia našich kulinárskych prianí. Keď mu pri platení dávam sprepitné, odmietne ho. Opýta sa, či nám chutilo a zaželá príjemný večer.

Veľmi sa mi tu páči a nedbala by som tu na nejaký čas zapustiť korene, ale nedá sa.
Kraj sa ponoril do tmy, nad horami svieti mesiac a začína prituhovať.

chatka

Najvyšší čas zaliezť do chatky a spať. Zajtra sa presúvame ďalej. Čaká na nás Kosovo.
Laku noč, Montenegro.


Pokračovanie nabudúce.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Dobré ráno

Dobré ráno: Schválili 80-tisíc, čudný galavečer stál viac ako polmilión

Ako ministerstvo kultúry dokázalo minúť oveľa viac, ako mu dovolili.

Stĺpček Petra Schutza

Súd v kauze vraždy ani nemôže prísť dosť skoro

Ján Kuciak a Martina Kušnírová si zaslúžia ešte jeden symbol.


Už ste čítali?