Hel - miesto, kde začína Poľsko

Autor: Blanka Ulaherová | 20.10.2009 o 22:39 | (upravené 13.9.2014 o 23:28) Karma článku: 14,56 | Prečítané:  5988x

Pár týždňov od môjho posledného cestovania som pocítila abstinenčné príznaky a tak som sa rozhodla s tým niečo urobiť. V piatok popoludní sme s Jakubom nastúpili do vlaku Žilina - Zwardoň a vybrali sme sa k moru.

Do Zwardoňa prichádzame niečo po piatej a v kase biletowej si kupujeme bilet turystyczny za 60 zlotých, ktorý nás oprávňuje presúvať sa vlakmi po celom Poľsku od šiestej večera až do pondelňajšieho rána. Takto sme už cestovali pred dvoma rokmi, keď sme sa pomerne úspešne pokúsili o prienik do Bieloruska.

bilet

Do odchodu vlaku máme asi dve hodiny, tak sa trochu poprechádzame zasneženým mestečkom. Husto sneží a preto nemám odvahu vybrať foťák, ale aby ste o nič neprišli, urobila som vám zopár záberov o dva dni neskôr počas spiatočnej cesty.

Najdôležitejšie zwardoňské objekty - stanica a kostol.

stanica kostol

Krátko pred príchodom vlaku si Jakub všimne, že od našej poslednej cesty s turistickým lístkom sa poľské železnice rozdelili na dve časti a lístok platí podľa inštrukcií len v jednej z nich. Preto navrhuje vrátiť sa späť, o pár minút ide posledný dnešný vlak na Slovensko.
"Čo ak nás vyhodia z vlaku v nejakej zastrčenej riti uprostred noci? Ako sa potom dostaneme domov?", znejú jeho logické argumenty.

Kasu už medzitým zavreli, takže získať nejaké bližšie informácie ani vrátiť lístky nemôžeme. Je mi ľúto vyhodených peňazí aj zmareného plánu na víkend, tak navrhujem pokračovať v ceste.
"Však aj do Bieloruska sme išli bez víz", hovorím pomerne nepresvedčivo.

Pretože vlak na Slovensko uviazol v snehu, počas čakania urobíme ešte jeden zúfalý pokus - opýtame sa mužov v železničiarskych uniformách, ktorí sa tam snažia vlak rozpohybovať. Podľa nich lístok platí všade, je tam predsa napísané, že platí na osobné vlaky aj na rýchliky.
Vrhnem na Jakuba víťazoslávny pohľad a o chvíľu už nastupujeme do osobáku smer Bialsko - Biala.

Po dvoch hodinách prestupujeme na rýchlik do Gdyne. Ukoristíme pre seba jedno prázdne kupé, zatiahneme závesy a uložíme sa spať. V noci k nám pristúpi poľská babka. Usadí sa na "moju" lavicu a postupne zaberá čoraz viac miesta, až sa nakoniec uloží tak, že má hlavu hneď pri mojom zadku. Nechcite vedieť, čo mi poradil Jakub, aby som si vybojovala svoje teritórium naspäť. Neurobila som to, ale keď si babka odskočí na WC, sklápam opierku v strede sedadiel, čím ohraničujem svoj životný priestor. Babky sa to asi dotkne, zbalí si svoj batôžtek a odchádza kolonizovať iné kupé.

Ráno prechádzame Gdanskom, kde vidíme lodenice aj s nápisom "Solidarność". Tu v osemdesiatych rokoch pôsobil neskorší poľský prezident Lech Wałęsa ako predák odborov, ku ktorým sa v našich médiách pridával povinný prívlastok "takzvané".
Časy pradávne mi pripomínajú aj Sopoty a ja si v duchu pospevujem "Malovaný džbánku z krumlovského zámku, znáš ten čas, dobře znáš ten čas..."
Všetko prebieha v poriadku, problémy s biletom turystycznym nemáme, čo nezabudnem Jakubovi niekoľkokrát zdôrazniť.

Niečo po desiatej prichádzame do Gdyne a prestupujeme na vlak, ktorým sa dostaneme do cieľa našej cesty, do mestečka Hel nachádzajúcom sa na Helskej kose. Je to taký úzky slížik - polostrov v Baltickom mori, ktorý vznikol naplavením piesku. Ešte pred pár storočiami vyzeral úplne inak, vidieť je to možné na starých mapách. Dlhý je asi 35 kilometrov a jeho šírka sa pohybuje od 150 metrov do 3 km. Kedysi ho obýval národ Kašubov, ku ktorému sa v posledných rokoch hlási už len nepatrné percento obyvateľov.

Po dvoch hodinách cesty sme na mieste. Naša prvá cesta vedie k moru. Prvýkrát v živote sa brodím pieskom v zimných čižmách. Po pláži sa prechádza dosť ľudí, odvahu kúpať sa však majú len čajky a labute. Tuším aj medúzy radšej v tej zime povyskakovali na breh.

labute medúzy loďka ryby

Prechádzame sa po prístave. Aj by sme sa radi odviezli vyhliadkovou loďou, a nie sme so svojimi túžbami sami, ale loďka bude - možno - fungovať až zajtra o dvanástej.
Neskoro, vtedy sa už budeme doma dláviť bryndzovými haluškami.

prístav

Potom prejdeme Wiejskou ulicou, ktorá podľa wikipedie predstavuje "reprezentatívnu pešiu zónu". Na základe tohto opisu som si ju predstavovala približne na spôsob pražskej Zlatej uličky, takže som bola trochu sklamaná, aj keď zas nevyzerá najhoršie. Je to ulica vidieckeho rázu s typickými domčekmi. Najstarší a najvzácnejší dom je z polovice 19. storočia, je to údajne ten stredný pri ukazovateľoch smeru na nasledujúcej fotke, ale netuším prečo, zdajú sa mi všetky dosť podobné. Možno sa len v tej wikipedii sekli.

wiejská ulica wiejská ulica wiejská ulica wiejska ulica

Chuť domova mi pripomína reklama na horalky.

horalky

Vyberieme sa na koniec kosy, tam kde končí Poľsko. I keď podľa sloganu "Hel - początek Polski" na oficiálnej stránke mesta práve tu Poľsko začína.

Počas druhej svetovej vojny v tejto oblasti prebiehali silné boje, o čom svedčia zachované bunkre a pamätníky. Kriegsmarine, vojnové námorníctvo, tu malo základňu a cvičilo tu posádky ponoriek. Dokumenty o tom si pozrieme neskôr v múzeu.

pamätník pamätník pamätník

Niektoré zariadenia z druhej svetovej slúžili potom aj počas studenej vojny, ako informujú náučné tabule.

pamätník

Dosiahli sme cypel - koniec kosy. Ďalej je už len more.

cypel cypel cypel cypel cypel cypel

Kŕdeľ vtákov mi pripomína, že je pomaly čas vrátiť sa naspäť.

cypel cypel cypel

Prejdeme okolo majáka z roku 1942. Ten predchádzajúci bol tri roky predtým počas vojnových bojov vyhodený do vzduchu. Predpokladala by som, že maják bude niekde pri mori, a tento je v lese. Ale vraj ho z mora vidieť a to až zo vzdialenosti 18 námorných míľ.

majak

Ešte si pozrieme múzeum rybárstva. Nachádza sa v bývalom kostole Sv. Petra a Pavla z 15. storočia.

múzeum rybárstva múzeum

Ale potom už je naozaj najvyšší čas rozlúčiť sa s morom a mestom.

čajka strecha

Nasadáme do osobáčika a po dvoch hodinách v Gdyni presadáme do rýchlika, ktorým sa chceme odviezť do Krakova. Kupé sa nám pred vpádom ďalších osôb podarí udržať len dve zastávky, na tretej pristupuje slečna. To by nebolo to najhoršie, čo nás postihne.

Kontrola cestovných lístkov. Už asi siedma v poradí na tejto ceste. Mladučkému sprievodcovi, ktorý mi svojou snaživosťou aj výzorom pripomína Pavku Korčagina, predkladáme bilety turystyczne aj s preukazmi totožnosti. Preukazy nám vracia, s biletmi kamsi odchádza.
"Ja som ti to hovoril, že nás niekde v noci vysadia", kuviká Jakub.

Pavka sa po chvili vracia a oznamuje nám, že na vlak tejto spoločnosti turistické lístky neplatia. Pokúšame sa argumentovať niekoľkonásobnou kontrolou jeho starších a skúsenejších kolegov, ktorí voči lístkom nič nenamietali, ale tento precedens pre neho nie je dôvodom na zmenu postoja.

Vypočíta nám cestovné v zlotých, ale keďže toľko sme so sebou nemali ani na začiatku a kartou sa zaplatiť nedá, volá priateľovi na telefóne, aby sa dozvedel aktuálny kurz voči euru. Potom nám na kalkulačke vypočíta, že musíme zaplatiť 32 eur.
Pszia krew cholera!

No čo už, so škrípajúcimi zubmi zaplatíme a najhoršie na tom je, že sa na neho ani nemôžeme hnevať, lebo mal pravdu. Tým pádom svoju cestovnú trasu upravujeme tak, že vystúpime už v Katoviciach, pretože cesta do Krakova by náš výlet predražila ešte oveľa viac.

Tak sa teda aspoň pokúšame za tie prachy trochu si pospať. Márne. O pár zastávok ďalej sa do nášho kupé snaží vtrepať manželský pár s malým dieťaťom. Pokúšajú sa zobudiť našu spolucestujúcu, ktorá zabrala podstatnú časť miest na sedenie.
"Kurwa!", znie jej prvá reakcia po prebudení.
Teda ona to povedala s jednoduchým vé, ale takto som to videla napísané na staničnej budove v Gdansku, tak to asi bude správnejšie.
Chvíľu rozmýšľam, že sa tiež predstavím, ale nie som si úplne istá, ako sa povie "zvuková technička", preto radšej mlčím.

Moc sa už nevyspíme a nad ránom v Katoviciach prestupujeme do osobáku smerujúceho do Zwardoňa. Aby som neniesla statív úplne zbytočne, urobím aspoň pár nočných záberov.

stanica stanica

V takmer prázdnom osobáku sa konečne ako-tak natiahneme a trochu si pospíme. Ráno vystupujeme v zasneženom Zwardoni. Pretože vlak na Slovensko ide až o tri hodiny, prejdeme cez hranicu peši chodníčkom, čo vyšliapali ľudia zo Skalitého - Serafínova, ktorí chodia k susedom na nedeľnú omšu.

Vyzerá to tu ako na Vianoce. Vľavo pri stromoch je vidieť spomínaný vyšliapaný chodníček.

pomedzie

Som unavená, nevyspatá a oproti plánu o 16 eur ľahšia, tak mi cestou prichádzajú na um rôzne morbidity. Napríklad takáto:
Kedysi sa cez zelenú hranicu z Poľska na Slovensko pašovali kone. Teraz sa kone z Poľska nosia po kúskoch v škatuľkách.

konská masť

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Dobré ráno

Dobré ráno: Schválili 80-tisíc, čudný galavečer stál viac ako polmilión

Ako ministerstvo kultúry dokázalo minúť oveľa viac, ako mu dovolili.

Stĺpček Petra Schutza

Súd v kauze vraždy ani nemôže prísť dosť skoro

Ján Kuciak a Martina Kušnírová si zaslúžia ešte jeden symbol.


Už ste čítali?