My jédem, jédem, jédem v daľókije krajá (1/2)

Autor: Blanka Ulaherová | 4.10.2005 o 12:07 | (upravené 14.9.2014 o 21:39) Karma článku: 10,94 | Prečítané:  10061x

"Poslal som ti zopár linkov na cestovanie vlakmi po Ukrajine", povedal mi Jakub, keď sme sa náhodou stretli doma aj live. "Keď si ich prečítaš, budeš ľutovať, že nejdeme už dnes." Nemal úplnú pravdu.

Pravda je taká, že ja som zatúžila nastúpiť do vlaku smer ďaleko pri každom našom návrate z potuliek po Podkarpatskej Rusi. Vždy, keď sme v Čope čakali na vlak do Čiernej, pričom na nástupišti stáli vlaky pripravené vyraziť opačným smerom. Vždy, keď som v tmavej noci videla cestujúcich podávať lístky uniformovaným dežurným, nastupovať so svojimi batožinami a neskôr v svite modrej žiarivky ležať na svojich lôžkach s bosými nohami trčiacimi spod prikrývky.

Konečne som sa dočkala aj ja. Čop, posledný septembrový deň. Dobrodružná cesta môže začať.

My jédem, jédem, jédem, v daľókije krajá...

(Cestujeme, cestujeme, cestujeme do ďalekých krajov...)
Podrobnejšie som cestu na Ukrajinu opísala už vo svojej prvej reportáži, tak môžeme skočiť priamo in medias res do Čopu. Náš cieľ - Odesa - vyzerá na prvý pohľad neaktuálny. Na tabuli je biele na čiernom: Odesa - chodí len v nepárne dni. Dnes máme tridsiateho, vlak pôjde až zajtra. Trochu ma to zaskočí, no nie natoľko, že by som pomýšľala na cestu spiatočnú.

Pri pokladni si práve starší muž kupuje lístok do Alma - Aty (po novom Almaty). Navrhujem Jakubovi korekciu našich plánov - ani v Kazachstane sme ešte neboli. Zamieta sa - nemáme víza ani len do Ruska. Kazachstan teda definitívne padá. Pani pokladníčka nám vyhľadá spojenie do Odesy s prestupom v Ľvove. Berieme. Cena spiatočného lístka pre dve osoby vychádza asi na 1300,- Sk.

Hodinku do odchodu trávime rozhovorom s Kazachom. Moje prianie zvečniť sa s ním na pamiatku pochopil zrejme trocha inak a začína sa ku mne správať priveľmi familiárne. Tyká mi, žmurká na mňa a pokúša sa o dôverenejšie zblíženie. Som celkom rada, keď pristavia vlak a naše miesta od seba delia tri vagóny.

Kazach

Cestu poznáme, až do Lavočného ideme tou istou trasou, ako pri našej poslednej návšteve Zakarpatia. Pri prechádzaní Baťova si zas spomenieme, ako sme tu trávili nočné hodiny na ceste do Solotviny. V Lavočnom si všimneme, že s prístavbou miestnych potravín poriadne pokročili. Molodci... Baťovo, Mukačevo, Volovec, Berehovo, Sviljava, Lavočné - tieto miesta vo mne vyvolávajú nostalgické spomienky.

... charóšije sasédy, sčastlívyje druzjá.

(...dobrí susedia, šťastliví priatelia.)
Cestu do Ľvova absolvujeme kupejnym vagonom, čo je obdoba nášho lôžkového. Spoločnosť nám robí málovravný mladý muž a kúsok cesty sa s nami vezie staručká bábuška v šatke s troma taškami plnými paprík a iných poľnohospodárskych plodín. Zrazu siahne do jednej tašky, vyberie mobil a zručne naťuká SMS-ku. Odošle, mobil schová a opäť je znej staručká bábuška v šatke s troma taškami plnými poľnohospodárskych plodín.

Nam véselo živjótsja, my pjésenku pajóm...

(Veselo si žijeme, pesničku spievame...)
Celou cestou nám vyhrávajú ruské pesničky. Ich jednoduché chytľavé melódie ma zvádzajú pri treťom a ďalších refrénoch pridať sa a tak si pospevujem: "Mne chatélos, chatélos, chatélos byť s tabój..." či "Ja ujéchal v Peterburg i prijéchal v Leningrád...". Potom nasleduje vysielanie železničných informácií podfarbených melódiou z Love Story. Dozvieme sa, že je zakázané chodiť po streche a po podvozku a že si vo vlastnom záujme máme dať pozor pred popíjaním alhoholických nápojov s neznámymi ľuďmi. Potom nám zaželajú dobrú noc. Sú tri hodiny popoludní...

Po streche ani po podvozku sme nechodili, s neznámymi ľuďmi sme však veselo popíjali.

...i v pjésenke pajótsja o tom kak my živjom.

(...a v pesničke sa spieva o tom, ako žijeme.)
Spomínam na náš nedávny rozhovor s Kazachom. Je presvedčený o tom, že v jeho vlasti sa žije najlepšie na svete. Prezident Nazarbajev je výborný, krajina krásna, platy vysoké a ceny nízke.
"Nu, skóľka chléba vy móžete pakupíť za 1 €?" zaujíma sa.
Pravdivo odvetíme, že asi dva.
"I u nás - vósem"

Alma - Ata znamená "Otec jablko". A jablká majú veľké, že ich jeden človek nezje, piatim je dosť. Priemerná mzda je 300 USD. Úrodu zbierajú dvakrát do roka. Aj ropu majú, aj bavlnu, aj kozmodróm. A všetci spolu žijú svorne, pa rúski gavarját a náboženské nepokoje nepoznajú.

Jeho reči mi pripomínajú články z mojich detských liet o medzinárodnom pionierskom tábore v Arteku. Pýtame sa, či bol na Slovensku. Odpovedá, že kedysi dávno v Československu. Obaja s Jakubom vyhŕkneme: "V šesťdesiatom ôsmom." Da, v šesťdesjátvasmóm, v Brne. Jeho spokojný výraz dáva tušiť, že je dodnes presvedčený o nevyhnutnosti bratskej internacionálnej pomoci.

Nepodarí sa nám z neho vytiahnuť, čo robil v Čope a tak sa len domnievame, že bol poverený samotným Nazarbajevom šíriť ideu jedinečnosti a správnosti ním nastúpenej cesty.

V Ľvove máme len hodinu času. Vonku leje a tak sa prechádzame okolo stanice a spoznávame aj jej vnútro. Je naozaj veľmi pekná. V čakárni je postarané o jedlo aj kultúru, v detskom kútiku sú štyri počítače a v čakárni televízor s plazmovou obrazovkou.

stanica v Ľvove
stanica v Ľvove

Ra-ta-ta, ra-ta,ta, my vezjom sabój katá...

(Ra- ta- ta, ra-ta-ta, vezieme so sebou kocúra...)
Kocúra so sebou nevezieme, ale batohy máme aj tak plné. Teda aspoň ja. Jedlo, tepláky na noc, prezúvky, "lepšie" oblečenie pre prípad návštevy Opery, na poslednú chvíľu som ešte v Čiernej kúpila dáždnik. Bol úplne zbytočný.

batohy

Dôležitým doplnkom výbavy je sada jednorazových pohárov a lyžičiek, sáčkových čajov a instatných polievok. Vo vagóne je nepretržite v činnosti samovar, pod ktorým sa kúri a z ktorého si možno kedykoľvek nabrať horúcu vodu.

samovar

Hojne to využívame.

jem gulášovú

... čížika, sabáku, Péťku Zabijáku, objezjánu, papugája...

(... čižíka, psa, Zabijáka Peťku, opicu, papagája...)
Nastupujeme do vlaku smer Odesa. Je to plackartnyj vagón - ako náš obyčajný, nie kupé - v ktorom sa na noc zo sedadiel urobia lôžka. V jednom vagóne môže spať až 60 ľudí. A naozaj aj spí. Dostali sme posledné dva lístky - na konci vagóna pri toalete. Aspoň to budem mať pekne blízko. V noci sa mi to už také výhodné nezdá, každú chvíľu ma zobudí tresnutie dverí. Nechápem, prečo tí ľudia v noci radšej nespia. Ale čo už - keď musíš, musíš.

Sprievodca nám rozdáva posteľnú bielizeň a uterák. Balíček stojí 7 hrivien a jeho zakúpenie nie je povinné. Miestni nás inštruujú, ako si pripraviť lôžko.

...vot, kampánija kakája. Vot, kampánija kakája.

(... aha, aká sme dobrá parta. Aha, aká sme dobrá parta.)
Medzitým si spolucestujúci pripravia večeru. Bohatý výber jedál, alkoholických i nealkoholických nápojov. Ponúkajú: "Vazmíte jájko, od sóbstvennych kuríc." Vajíčko od vlastných sliepok nemôžem odmietnuť. Dostanem ešte dobošky. Kvas už odmietnem.

večera vo vlaku

My jéchali, my pjéli, i s pjésenkoj smešnój...

(Cestovali sme, spievali sme, a so smiešnou pesničkou...)
Jedlo sa skonzumovalo skôr ako alkohol a nasledujúce dve hodiny sa vedú v znamení hlbokomyseľných filozofických úvah medzi dvoma prípitkami. O jedenástej večer nekompromisne zhasnú svetlá a vagón sa ponorí do šera. Keď sa ráno zobudíme, sme už neďaleko nášho cieľa.

... vse vméste kak suméli prijéchali damój.

(... všetci spoločne sme došli domov.)
Náš prechodný domov sme si našli pomerne rýchlo. V Odese na stanici čakajú pri každom prichádzajúcom vlaku ženy s tabuľkami ponúkajúce ubytovanie - dom, byt, izbu - čo len chcete.

ubytovateľky

Prvá babka ponúka ubytovanie za 40 hrivien na osobu a noc, po chvíli zľaví na polovicu. Vysvitne, že býva 25 minút od stanice a má skôr záujem o nocľažníkov na dlhšie obdobie a tak nás sama posiela nájsť si niečo iné. (Nemala to robiť, nikoho nezohnala, na druhý deň ju vidíme neúspešne operovať pri troch ďalších vlakoch.)

Odmietame aj ďalšiu ponuku za 12 USD na osobu/noc a do tretice nás osloví staršia dôchodkyňa - byt má 5 minút od stanice a prenajíma izbu za 30 hrivien na osobu (5 €). Volá sa Líza a hrdo si nás odvádza od konkurencie domov (na fotke hore schodami a potom vľavo).

lízin byt

Komfort nič moc, má len dve izby - jednu prenajíma a v druhej žije so svojím manželom. Do našej izby sa ide cez tú ich, na WC a do sprchy (spoločné zariadenie o rozmere 1 x 2 m, ktoré sa nedá zamknúť) taktiež. Jediné umývadlo v byte je tiež v ich izbe, ktorá slúži aj ako kuchyňa.

Počas sprchovania sa mi Líza pokúša vliezť donútra, aby mi ukázala, ako správne otočiť kohútik s teplou vodou. Jakub dopadne ešte horšie - práve, keď zo seba zmýva penu, Líza potrebuje súrne na WC: "Jákub, délaj, mne óčeň náda!!!"

Inak je všetko fajn, Líza je priateľská a komunikatívna. Hneď nám urobí malú exkurziu po okolí a nasmeruje nás na pamätihodnosti Odesy.

Odesa je ruské mesto, rozpráva sa tu po rusky a nápisy sú buď dvojjazyčné alebo len ruské. Vyrážame najprv do prístavu. Toto je "Potemkinskaja lestnica" - schodisko, po ktorom sa v slávnom Ejzenštejnovom filme Krížnik Potemkin kotúľal kočiarik s plačúcim dieťaťom opusteným uprostred davu utekajúcich ľudí (foto venujem špeciálne Mariánovi Pochylému).

potemkinovskaja lestnica

Poobzeráme si prístav a ideme za kultúrou.

prístav v odese

Budova Opery je v rekonštrukcii a tak meníme svoje večerné plány. Namiesto Opery bude niečo ľahšie.

opera

Je sobota a nevestami je to tu presýtené. Poniektoré prišli na krásne vyzdobených autách...

svadobné auto

... iné na limuzíne...

limuzína

... niektoré páry sa odvezú podľa starej tradície ...

koč

... a ďalšie podľa najnovšej módy.

amerika

V blízkom parku sa robia svadobné fotografie. Fotografi dôsledne režírujú scény...

fotenie
fotenie

... niekedy priam s nasadením života.

fotograf

Neviest je tu toľko, že ma vôbec neprekvapí, keď na jednu narazím aj na verejnej toalete, kde si za pomoci verných družičiek, ktoré jej držia nádherné biele šaty, uľavuje do špinavého záchoda tureckého typu bez dverí. Je to úchvatný pohľad, ale iste pochopíte, že fotiť nevestu v takejto situácii by nebolo najvhodnejšie. Vonku jej družičky naprávajú a čistia šaty a ona je konečne pripravená povedať svoje "da".

Z toalety vylezie vojnový veterán a sťažuje sa na to, že WC nie je bezbariérové. No, pravdu hovorí, ale za daného stavu sa mi zdá jeho požiadavka veľmi prehnaná.

Všimneme si plagát upozorňujúci na putovnú výstavku voskových figurín štátnikov od Lenina, Stalina, Hitlera až po Putina a Juščenka. Po dlhšom blúdení za pomoci navigácie príslušníkov milície nájdeme múzeum voskových figurín. Zaplatíme dosť vysoké vstupné, pozrieme pár exponátov a sme na konci. Zháňame sa po Leninovi &comp. Žiaľ, výstava týchto exponátov už skončila a namiesto nej je tam teraz výstava jedovatých zmijí. Aké symbolické...

Na fotke prvý sprava je V.A. Žukovskij, poét z polovice 19. storočia. Je to Vasilij Andrejevič, vychovávateľ následníka trónu z mojej obľúbenej telenovely. Naozaj sa podobá.

Žukovskij

V rámci kultúrneho odpoludnia navštívime ešte archeologické múzeum, ale už som taká unavená, že ho predriemem postojačky.

múzeum

Preto zbehneme k Líze trochu si pospať a po dvoch hodinkách ideme vychutnávať nočnú Odesu. Život na Deribasovskej ulici - to je taká hlavná tepna mesta - je čulý. Ľudia posedávajú v množstve kaviarničiek alebo sa len tak prechádzajú. My ideme do kina.

Deribasovská ulica

V kine Utočkino dávajú nový ruský film režiséra Fiodora Bondarčuka 9. rota. Je to príbeh odohrávajúci sa na konci vojny v Afganistane. Je naozaj veľmi pôsobivý, veď bol natočený podľa skutočnej udalosti. Škoda, že niektoré dialógy som celkom neporozumela, podľa reakcií divákov boli veľmi vtipné. Utkvelo mi však v pamäti motto práporčíka Dygalova, ktorý sa zvereným vojakom prihovára slovami: "Vy ne ľúdi, a gavná. Ľúdej iz vas sdélaju JA!"

Kino je moderné so všetkým čo k nemu patrí - s pohodlnými sedadlami, priestorovým ozvučením, s pukancami a veľkými pohármi Coly.

kino

Po kine si ešte na skok odskočíme pozrieť nočný prístav a potom sa už ponáhľame k Líze, aby nás náhodou nevymkla, keď pôjde spať. Otvára nám v nočnej košeli a jej muž už spí.

Aj my sa uložíme na spánok. Sme práve v polovici nášho putovania.


Dokončenie nabudúce.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Dobré ráno

Dobré ráno: Schválili 80-tisíc, čudný galavečer stál viac ako polmilión

Ako ministerstvo kultúry dokázalo minúť oveľa viac, ako mu dovolili.

Stĺpček Petra Schutza

Súd v kauze vraždy ani nemôže prísť dosť skoro

Ján Kuciak a Martina Kušnírová si zaslúžia ešte jeden symbol.


Už ste čítali?