My jédem, jédem, jédem v daľókije krajá (2/2)

Autor: Blanka Ulaherová | 7.10.2005 o 1:15 | (upravené 14.9.2014 o 21:38) Karma článku: 11,03 | Prečítané:  6571x

Varovanie: Prezentovaná úroveň znalostí ruského jazyka môže pri čítaní reportáže u citlivejších jedincov vyvolať zmeny duševného a telesného stavu organizmu.

Mea culpa, mea culpa, mea maxima culpa. Sypúc si popol na hlavu ponížene priznávam, že ruštinu som sa učila od roku 1966 až po leto 1978, kedy som z nej dostala poslednú jednotku. Po tomto čase som sa s jazykom Puškina stretávala už len sporadicky. Preto ďakujem všetkým, ktorí ma upozornili na chyby, ktoré som urobila v prvej časti tejto reportáže. Jarovmu duchovi ďakujem za odkaz na správne znenie básničky Sergeja Michalkova a prosím ho za prepáčenie telesnej a duševnej ujmy, ktorý mu spôsobil môj neodborný preklad Peťka Zabijáka.

A pre tých, ktorí pochopili, že slová pesničky majú len ilustračný charakter, je tu dokončenie mojej vysnívanej cesty vlakom po Ukrajine.

Nam sólnyško svetílo, nas véter avjevál,

(Slniečko nám svietilo, vietor nás ovieval,)
Ako ľahneme, tak zaspíme a zobudíme sa až ráno. Rýchlo sa pobalíme a opúšťame hosťovskú izbu s kobercom na dlážke aj na stene, aby sme Líze nekazili dnešné ubytovacie kšefty.

lízina izba

Batožinu si odkladáme do úschovne. Pri jej odovzdávaní musíme nahlasovať aj svoje meno. Vedľastojacej mládeži sa táto skutočnosť tiež veľmi nepozdáva a jeden z adolescentov zavtipkuje, že má v batohu bombu. U zriadenca však jeho šútka (žart) nenájde porozumenie a vyhráža sa milíciou. Mládež sa rýchlo ukľudní a vysype zo seba všetky požadované fakty.

Je ráno a do Odesy prichádzajú vlaky. Pár minút pred ich príchodmi sa nástupište zaplní nosičmi batožiny, sprostredkovateľkami ubytovania a taxikármi. Medzi nimi sa ešte prepletajú čakajúci príbuzní s uvítacími kyticami.

nástupište v odese

Pretože to dnes vyzerá opäť na pekné počasie, vyberáme sa k moru na pláž do Arkadie. Električky vraj už dva dni nepremávajú a tak sa chopili príležitosti súkromní prepravcovia so špeciálne upravenými vozidlami - maršrutkami. Cestovné je jednotné 1,25 hrivny (okolo 8,- Sk) a platí sa pri vystupovaní.

maršrutka

Hoci je druhý októbrový deň, pláž sa pomaly napĺňa a otužilejší sa vyberajú kúpať.

pláž

Poniektorí dávajú prednosť rybačke, všetci však vyzerajú veľmi spokojne.

rybári

Ja tiež. Môžete mi hovoriť Branka (odvodené od pohodového Branka Š.).

branka

Nedeľná chvíľka poézie. M. J. Lermontov:
Beléjet párus adinókoj
v tumáne mórja golubóm.
Što íščet on v strane daľókoj?
Što kínul on v krajú radnóm?
(Belie sa plachta osamelá
v oblaku sivého mora.
Čo hľadá v ďalekej krajine?
Čo opustil v rodnom kraji?)

parus

Pri Čiernom mori sme boli naposledy v Rumunsku tri mesiace pred pádom Ceausesca, čo je už poriadne dávno - ak dobre počítam, tak nejakých 16 rokov. Ani som si neuvedomila, ako rýchlo to ubehlo. Dosť sa to tu podobá na pláže v Mangalii. Je vidieť, že hlavná sezóna už skončila.

promenáda

Pobudneme tu štyri hodiny a posilnení plnenými blinami (mňam, mňam) odchádzame na stanicu. Čaká nás cesta domov.

Posledné chvíle pred odchodom nakupujeme zásoby jedla na cestu. Nie je problém dobre sa zásobiť, dostaneme tu všetko, čo poznáme z domu (hamburgery, hotdogy, gýroše, gofri) a k tomu ešte množstvo jedál, ktoré sú pre nás nové - pirôžky z kysnutého cesta plnené zemiakovou plnkou, kapustou alebo mäsom, vyprážané párky v cestíčku či už spomínané plnené palacinky, veľký výber rôznych koláčov a zákuskov.

Ešte na skok vbehneme do pravoslávneho chrámu. Neboli by sme to my, keby sa nás zas neujal nejaký kazateľ. Vedno ideme až na stanicu, kde sa s nami rozlúči citátom zo Zjavenia Jána.

chrám

Stanica je veľmi pekná, čistá, veľkolepá. Pohľad z čakárne na vstupnú halu.

stanica

Sú tu dve čakárne - pre cestujúcich s lístkom a pre tých, čo lístok nemajú. V oboch sú televízory. Táto je pre bezlístkových.

čakáreň

...v putí ne skúčno býlo i káždyj napevál:

(... na ceste nebolo smutno a každý spieval:)
Nastupujeme do vlaku. Praščáj, ľubímyj górad...

V kupejnom a plackartnom vagóne slúžia dvaja sprievodcovia - dežurnyje provodniki. Ich úlohou je nielen kontrola cestovných lístkov (ktoré zozbierajú, ale na požiadanie pri ukončení cesty vám ich vrátia), ale aj upratovanie (zametanie a umývanie dlážky, vyprázdňovanie nádoby na odpad - je na konci vagóna), rozdávanie a zbieranie posteľného prádla a varenie čaju. Na každej zastávke vystúpia prví a handrou utrú držiak na dverách, aby sa cestujúci neušpinili. Chvályhodný zvyk.

Spolu s nami cestujú manželia Jevdokimovci, ktorí sa vracajú z návštevy dcéry v Odese. Ich počiatočná rezervovanosť sa roztápa po tom, čo spolu vypijeme jedenapol litra ich mladého domáceho vína. Vraj je len také slabé, ich malá vnučka ho pije denne. Pán Vladimír je vojak z povolania na dôchodku, ale ešte pracuje. Aj obe ich dcéry a syn sú profesionálni vojaci. Popíjame takmer do polnoci a mám pocit, že Voloďa nám postupne prezrádza všetky vojenské tajomstvá. Na záver sa spoločne fotíme a vymieňame si adresy.

jevdokimovci

Raz za hodinku - dve vlak zastane v nejakej stanici. Pri vlaku už čakajú predavači orechov, nápojov, jabĺk, hrušiek, hrozna, zmrzliny, varených zemiakov či údenej ryby. Kupujem balíček orechov ako darček pre mamu. Kým ich donesiem domov, splesnivejú. A možno som ich už plesnivé kúpila.

predavači

V dobrej nálade hovorím Jakubovi: "Toto som vždy iným závidela. Poď, ideme teraz závidieť sebe."
A idem pod naše okno a chvíľu si ticho a úprimne závidím...
Keď začnem recitovať Majakovského: "Čitájte, zavídujte: Ja graždánín Savjétskovo Sajúza!" (Čítajte, záviďte: Som občan Sovietskeho zväzu), Jakub mi pohrozí, že bude všetko doma žalovať.
A tak sa radšej vrátim do vlaku a ľahnem si spať. Moja posledná myšlienka patrí malej vnučke Jevdokimovcov...

Ra-ta-ta, ra-ta,ta (viem, že správne je krasatá, krasatá, ale takto som si to spievala), my vezjóm sabój katá...

(Ra-ta-ta, ra-ta-ta, vezieme so sebou kocúra...)
Ráno o piatej sa lúčime s Jevdokimovcami, ktorí vystupujú v Ľvove. Dostávame od nich pozvanie na návštevu. Niečo podobné som už zažila - v roku 1978 som sa takto zoznámila na trati Rostock - Drážďany s nemeckou rodinou, s ktorou sme v styku dodnes a máme za sebou množstvo vzájomných návštev. (To sú tí, čo po jedle grgajú.)

Už v Odese sme zistili, že by sa nám lepšie hodilo dostať sa až do Užhorodu a odtiaľ autobusom do Michaloviec a do Košíc, lebo z Čopu nám vlak ide až večer. Pani v odeskej pokladni nám povedala, že nám lístky netreba, stačí dať 1-2 hrivny sprievodcom a tí nás vo vlaku nechajú až do Užhorodu (je to 22 km a pol hodiny cesty). Aby som nebola držgroš, ponúkam sprievodkyniam rovnakú sumu v dolároch. Ani to, zdá sa, nestačí. Pýtajú 5 USD za oboch. Čo už, ak chceme stihnúť autobus do Michaloviec, pravdepodobne inú možnosť nemáme.

.. .čížika, sabáku...

(... čižíka, psa...)
Pred Čopom nám sprievodkyňa hovorí, že v záujme bezproblémového priebehu cesty máme vyjsť von a čakať tam, kým vlak skontrolujú pohraničiari. A nemáme sa radšej medzi sebou vôbec rozprávať, aby nás nebodaj neodhalili. Veľmi nechápeme, pasy máme v poriadku, načo teda tá komédia, ale keď inak nedajú... Po pätnástich minútach nám sprievodkyňa dáva znamenie, že vzduch je čistý a tak sa do vlaku môžeme vrátiť. Ako jednoducho sa dá pohraničiarom prejsť cez rozum. Sprievodkyňa na nás spiklenecky mrká a ja rozmýšľam, či jej mám prezradiť, že studená vojna skončila pred dvadsiatimi rokmi...

Z Čopu do Užhorodu sme v celom vagóne sami. V Užhorode sa lúčime s dežurnymi provodnikami. O pár hodín sa vracajú späť do Odesy. Hneď by som išla s nimi. No máme už len 6 USD, za to by nás vzali akurát tak do Čopu...

...péťku Zabijáku...

(...kohúta bitkára...)
Aj toho sme na svojej ceste videli. Stretli sme sa s množstvom ľudí. Nebudem tvrdiť, že všetci boli milí a priateľskí - nebola by to pravda. Vždy sa nájdu nejaké výnimky. Napríklad babka, ktorá sa vynorila v spodnom prádle z bytu po tom, čo sme si vo dvore u Lízy odfotili jej mačku na balkóne. Jačala na nás, ako keby sme mačku neodfotili, ale stiahli z kože. Naše "izviníte" v tomto prípade vôbec nepomohlo. Keď sa spätne pozerám na fotku, zdá sa mi, že sa s mačkou na seba dosť podobajú.

mačka

Alebo vrátnik z hotela Odessa v prístave, ktorý sa k nám tiež nesprával najpriateľskejšie. Fotka hotela venovaná špeciálne na prianie diskutérovi fero-drevovi.

hotel odessa

Najhoršiu skúsenosť sme však mali úplne na konci nášho putovania so šoférom SAD Michalovce, spoj Užhorod - Michalovce ŠPZ MI 732 AR s odchodom v pondelok 3. októbra o 13:15 SEČ . Jeho prístup k cestujúcim nás zarazil o to viac, pretože sme si dovtedy naivne mysleli, že v regióne s vysokou nezamestnanosťou si ľudia prácu vážia. Ak namietate, že úbohý starý muž možno prežíval nejakú vážnu krízu, napríklad nedeľňajšiu prehru svojho obľúbeného futbalového mužstva, tak to asi nebude pravda, pretože so svojimi známymi sa bavil veľmi priateľsky. Len ostatní zákazníci boli pre neho asi ako vojaci 9. roty pre práporčíka Dygalova. No, prežili sme.

...objezjánu, papugája, vot, kampánija kakája. Vot, kampánija kakája.

(... opicu, papagája, aha, aká sme dobrá parta. Aha, aká sme dobrá parta.)
Koniec dobrý, všetko dobré. Svoj tajný sen - cestovať v noci ďaleko plackartnym vagónom - som si splnila. Kde je však napísané, že už nesnívam o niečom inom? Navyše, okrem krásnych spomienok mi ostalo ešte 19 hrivien. Takže kam to bude nabudúce? Koločava? Ľvov? Kyjev? Alebo snáď Alma - Ata? Uvidíme. Sama sa nechám prekvapiť.

 

 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Dobré ráno

Dobré ráno: Schválili 80-tisíc, čudný galavečer stál viac ako polmilión

Ako ministerstvo kultúry dokázalo minúť oveľa viac, ako mu dovolili.

Stĺpček Petra Schutza

Súd v kauze vraždy ani nemôže prísť dosť skoro

Ján Kuciak a Martina Kušnírová si zaslúžia ešte jeden symbol.


Už ste čítali?