Lenin to istí (Ukrajina 2010/I.)

Autor: Blanka Ulaherová | 16.5.2010 o 17:08 | (upravené 13.9.2014 o 16:00) Karma článku: 15,21 | Prečítané:  4806x

Tesne pred cestou som si zohnala Sevastopoľské poviedky, stránku mesta Sevastopoľ uložila do Obľúbených a denne si z mobilu púšťala Deň Pobedy a Sevastopoľskij vals. Myslím, že indície, ktoré som dala hneď v úvode, sú dostatočne jasné na to, aby ste bez väčšieho trápenia zistili, o čom to bude ďalej. Ale ak predsa chcete vedieť viac, pohodlne sa usaďte, o chvíľu odchádzame. Tento rok ideme opäť na Krym.

Vo štvrtok popoludní prichádzame do Vyšného Nemeckého. Prechod cez hranicu je vcelku bezproblémový, len imigračnú kartičku treba doplniť. Sevastopoľ ako cieľ cesty nestačí, pohraničníci chcú vedieť presnú adresu nášho pobytu. V súlade s heslom "Lenin večne živý" uvádzame ako miesto pobytu Leninovu ulicu č. 10. Lenin je proste stávka na istotu v ktoromkoľvek exsovietskom meste a my sa úspešne dostávame do prvej etapy, do Užhorodu.

Na stanici sa pokúšame kúpiť lístky do etáp ďalších, ale toto je oveľa ťažšia úloha ako vymyslieť adresu prechodného pobytu. V nedeľu je deviaty máj, Deň Viťazstva, v pondelok bude voľno, a národ sa vybral na cesty. Pri prvom okienku Marija Ivanovna hovorí, že smerom na Simferopoľ je dnes voľné jediné miesto a radí nám prísť o 19:40, kedy vyprší čas na rezervácie. Taká rada nie je zas nič moc a preto skúšame šťastie u jej kolegyne. Kladieme rovnaké otázky, pani sa pohrabe v počítači trochu dôkladnejšie a onedlho vidina Krymu dostáva jasnejšie kontúry. Nemáme síce plackartnyj, ale klasické kupé, ideme neskorším vlakom a ráno musíme v Ľvove prestupovať, ale nevadí mi ani to, že budem spať na hornom lôžku. Teda vlastne vadí, ale aj tak si nepomôžem.

S obdivom k ochote a kvalitám pani pri okienku - ak budete niekedy potrebovať, tak je to prvé zľava - si zabezpečíme aj lístky spiatočné, takže sa už teraz môžeme tešiť nielen na niekoľkohodinovú prestávku v Kijeve (to "i" je tam zámerne, takto napísané sa mi to páči viac), ale i na plackartnyj. Pre tých, čo ma dnes čítajú prvýkrát, tak plackartnyj je môj obľúbený spôsob cestovania a to nielen kvôli cene. Je to taký vagón, kde družne spolu nažíva, spí, je, baví sa a delí o dve toalety 54 ľudí.

plackartnyj

Za celé naše cestovanie tam aj späť pre dvoch zaplatíme 920 hrivien. Pre prevod na eurá deľte desiatimi, euroskeptici môžu násobiť tromi pre výpočet v korunách.

Nasledujúce hodiny do odchodu vlaku ideme prečkať do mesta. Hoci som na našich cestách v Užhorode minimálne raz ročne, v meste som bola naposledy pri mojej prvej návšteve Ukrajiny pred takmer piatimi rokmi. Všetky miesta vo mne vyvolávajú spomienky - veď tu na tomto moste babuška predávala malé mačiatka v klietke, na tomto múriku sme jedli rožky so salámou, ktoré som niesla z domu, pri tomto kostole stálo svadobné auto pre Oksanu a Voloďu, pri hrade sme odfotili šťastných novomanželov a na pešej zóne si kúpili moroženoje.

Teraz deň pomaly končí. Z autobusovej stanice odchádzajú staručké minibusy do Mukačeva, Jasine, Užoka a ďalších miest, názvy ktorých vo mne vyvolávajú spomienky na naše predchádzajúce výlety a na Nikolu Šuhaja Lúpežníka. Hrad aj obchody na pešej zóne už zavreli svoje brány. Most ponad Uh sa stal mostom lásky - na jeho zábradlie zaľúbené páriky vešajú zámky. Po uliciach korzujú Užhorodčania, deti sa vozia na miniautíčkach a z jedného domu sa ozývajú tóny klavírnej skladby. Možno si pri ďalšej návšteve mesta spomeniem práve na tieto okamihy.

užhorod most cez uh zámok zámok zámok hrad v užhorode

Idylku preruší búrka, ktorá nás donúti po prvýkrát využiť služby miestnych taxikárov. Zistila som, že chytiť taxík počas dažďa nie je žiadna brnkačka.

Večer sa usadíme do kupé pre štyroch, v ktorom cestujeme šiesti, pretože manželský pár, s ktorým sa oň delíme, má so sebou dve malé deti. S posledným vypätím síl vyleziem na horné lôžko zaumieňujúc si neopustiť ho skôr ako ráno v Ľvove.

Tu počas čakania na ďalši vlak vybavím na internete (8 hrivien/hod.) všetky naliehavé záležitosti - skontrolujem internetovú poštu, pozriem, čo je nové v Sevastopole, rozpošlem SMS-ky a podojím kravy na farme.

Na rozlúčku s Ľvovom vypijem pohár kvasu a potom už nastupujeme na vlak do Simferopoľa. Vo vedľajšom vagóne sa vezú nováčikovia, ktorí idú posilniť čiernomorskú flotilu, a ich uniformy ma nalaďujú na správnu krymskú nôtu.

Po Ternopiľ cestujeme v kupé sami, potom pristupuje staršia žena a mladík. Ten nevyzerá veľmi zdravo, je veľmi vychudnutý a v malej taštičke má množstvo rôznych liekov, ktorých konzumáciu vždy zaznačí do akejsi tabuľky.

Cesta ubieha pokojne, len sem-tam do kupé nahliadnu rôzni predavači časopisov, nápojov a raz k nám dokonca vôjde pop v pestrom šate a so slovami nejakého zaklínadla nás pofŕka svätenou vodou. Občas nám pustia do rozhlasu reklamu alebo hudbu.
Približne raz za hodinu stojíme na nejakej zastávke a vtedy si s Jakubom hovoríme, čo sme tam robili vlani, predvlani, predpredvlani...

Čítam si Tolstého Sevastopoľské poviedky, pre ktoré som bola v Martine, lebo tu sa nachádzal najbližší vygúglený exemplár v okruhu päťdesiatich kilometrov od Žiliny. Týmto ďakujem Jankovi za pomoc pri požičaní.

Raz za 3-4 hodiny je dlhšia zastávka. Vtedy k vlaku pribiehajú predavači jabĺk, koláčov, varenikov, zmrzliny, novín, nápojov. V Žmerynke si už tradične kupujeme vareniki, jedno zo synoným našich dlhých ciest. Zjeme ich sediac na násype o sto kilometrov ďalej, v Koziatyne.

Žmerynka Žmerynka

Osobitné čaro majú nočné zastávky, kedy z vagónov vychádzajú ľudia len tak, ako práve zliezli zo svojich lôžok, konce ich cigariet svietia do tmy za rytmického buchotu železničiara kontrolujúceho podvozky vagóna. Podobné nočné predstavenie sa odohráva na vedľajšej koľaji. Po polhodinke hvizd rušňa urobí koniec dejstvu a vlaky idúce z mesta A (B) do mesta B (A) sa od seba začnú vzďalovať naberajúc tempo, aby stihli doraziť odohrať ďalšie dejstvo na javiskách o pár stoviek kilometrov ďalej.

noc na ceste noc na ceste

Takto v pohode cestujeme 24 hodín, čiže "sutki" ako vravia tunajší. Vystupujeme doobeda na konečnej v Simferopole. Krátko sa zastavíme v internetovej miestnosti a potom nastupujeme do osobáčika smerujúceho do Sevastopoľa.

Vlak je plný ľudí, ktorí sa vracajú s nákupmi z mesta alebo sa vezú stráviť voľný deň v prírode. Nechýbajú samozrejme rôzni predavači novín, zmrzliny, nápojov a o kultúrnu vložku sa postará harmonikár, ktorý zahrá Smugljanku Moldovanku a pokúša sa zaspievať Deň Pobedy, rovnako falošne. Nakoniec nám zaželá pekný Deň Víťazstva a s pár hrivnami odchádza predviesť svoje schopnosti do ďalšieho vagóna.

Na jeho miesto prichádzajú dvaja gitaristi. Že uhádnete, čo zahrali? Predsa Deň Pobedy, v porovnaní s predskokanom však o čosi lepšie. Aj oni nám zaželajú pekný Deň Víťazstva a odchádzajú s kasičkou plnou jednohrivnoviek.

gitaristi

Ten vľavo sa volá Sergej a toho druhého sme neskôr počuli v bachčisarajskom staničnom bufete s niekým telefonovať, že po ceste zarobili 150 hrivien.

O necelú hodinu prichádzame do Bachčisaraja. Na stanici majú nové okná, ale inak sa tu za tie štyri roky od našej predchádzajúcej cesty nič nezmenilo. Pred stanicou vidíme lavičku, na ktorej sme sa vtedy maznali s dvoma mačiatkami, a aj teraz si prichádza po pohladenie jedna cicuška. Rozdelíme sa s ňou o roládu, čo sme si tu kúpili. Predáva sa na váhu - ukážete, koľko chcete, a predavačka vám odkrojí. Chutila výborne!

cica

Batožinu nechávame v úschovni a ideme dohnať to, čo sme minule nestihli, teda Uspenský kláštor a jaskynné mesto Čufut Kale.

Kláštor obývajú mnísi, je prilepený na skale a čiastočne do nej vysekaný. Vnútri sa nemôže fotiť, ale je to tam podobné, ako v iných kláštoroch. Pred vchodom je kopa šatiek a sukní určených na zahalenie sporo odetých turistiek, v jednej miestnosti si môžete kúpiť náboženské suveníry a ďalej vás už nepustia.

uspenský kláštor uspenský kláštor mních

Oproti kláštoru sú v skalách vytesané ďalšie ľudské obydlia, doposiaľ obývané, ako vidieť pri pohľade z blízka.

bachčisaraj bachčisaraj bachčisaraj Ideme chvíľu do kopca a dohadujeme sa, či to dnes stihneme, pretože o hodinu a pol nám ide vlak do Sevastopoľa a obávame sa, že s ubytovaním by mohli byť problémy vzhľadom na to, že zajtra bude v meste veľká paráda.

Pýtame sa staršieho pána, ako ďaleko je do skalného mesta Čufut Kale. Hovorí, že asi 40 minút a prehliadka miesta pár hodín k tomu. Rozhodneme sa teda vrátiť. Keď to pán vidí, ukazuje nám aspoň na displeji svojho foťáku, čo nafotil. Je Rus od Moskvy a na naše otázky v ruštine odpovedá po anglicky, takže sa náš rozhovor nesie v v bizarnom duchu. Fotiek má 411, ale nemusíme ich pozerať všetky. Musí to tam byť veľmi zaujímavé.
Tak možno opäť niekedy nabudúce.

Bachčisaraj

Pred štvrtou opäť nasadáme na vlak a blížime sa k cieľu, do Sevastopoľa.
Hádajte, ktorú pesničku hrajú na stanici, keď vystupujeme z vlaku? No predsa Deň Pobedy, tentokrát v originálnom Leščenkovom podaní. Hneď po nej Sevastopoľskij vals, takže si prvých desať minút v meste pospevujem.

Jakub chce nájsť nejaký typický postsovietsky hotel, ako vlani v Charkove, ale ako sme správne predpokladali, nájsť strechu nad hlavou nebude nič ľahké. Hneď na stanici na dverách "Komnaty otdycha" je oznam, že voľných miest niet a agentúra sprostredkujúca ubytovanie v meste má zavreté. Ostáva len súkromné ubytovacie komando zvierajúce v rukách ceduľky so svojimi ponukami.

Pár ponúk odmietneme, lebo sa nám zdajú drahé, pár ubytovateliek odmietne nás, lebo im pripadáme lacní. Potom sa necháme nahovoriť na izbu v prímestskej časti s WC, sprchou s teplou vodou a príslušným komfortom za 150 hrivien (15 eur) za noc. Jakub ide vybrať peniaze do bankomatu a medzitým sa o ubytovanie u "našej" sprostredkovateľky uchádzajú ďalší bezdomovci. Jedna skupina šiestich batôžkarov dokonca prosí aspoň o dlážku, na ktorej by sa mohli vyspať. Držím sa tety ako kliešť, aby si to náhodou nerozmyslela, ale pani je našťastie charakter, nedá sa zviklať novými záujemcami a onedlho sa už spolu vezieme kamsi za mesto.

Vystupujeme na zastávke Matroza Koški a ideme okolo radových garáži. Na jednu teta zaklope a z nej vychádza stará babuška a pozýva nás ďalej.
Čo vám budem hovoriť - vyzerá to tu všelijako. WC je latrína, aj to je trochu prehnaný výraz. Je to taká dreváreň na dvore, kadiaľ sa musíme predrať cez všelijaké drevené laty, v nej je diera v zemi, nad dierou je naležato položený štokrlík a na ňom červené sedátko na WC. Kúpeľňu tvorí vaňa v ďalšej drevárni bez dverí. Sprchový kút je našťastie vnútri, je to výklenok v stene bez dverí, namiesto nich je tam pribitý kus látky, ktorý je užší ako otvor.
V našej izbe je jedna posteľ a jedno rozťahovacie kreslo. Okná nie sú zasklené, je na nich len igelit.

Od okamžitého úteku ma zdržiava len vidina urobiť dobrý skutok a babuške prispieť k skromnému dôchodku. Dobrou správou je, že starenka je milá, hoci trochu zdržanlivá, duševne čulá a vzdelaná. Prádlo na posteliach je čisté a vlastne človek ani moc viac k prespaniu nepotrebuje.

Zhodíme batohy a ideme si pozrieť večerné mesto. Trolejbusom sa za 75 kopejok (7,5 centa) odvezieme na námestie admirála Nachimova, kde bude zajtra o desiatej vojenská prehliadka a večer slávnostný koncert. Ideme morským bulvárom na nábrežie, kde sa nachádza Pamätník potopeným lodiam viažúci sa na udalosti počas krymskej vojny v roku 1855. Lode potopili ruské vojská, keď opúšťali obsadené mesto.
"Svetlá nepriateľského loďstva žiarili do noci takisto bezočivo ako včera. Čerstvý vietor kolísal zálivom. Plamene požiarov osvetľovali stožiare našich potopených lodí, ktoré pomaly, ale iste zapadali stále hlbšie a hlbšie do vody." (L. N. Tolstoj, Sevastopoľské poviedky, str. 130, vydavateľstvo Smena v roku 1964)

pamätník potopeným lodiam

Rozhodneme sa povoziť po mori. Nasadáme na loďku, ktorá robí okruh medzi vojnovými loďami, čo tu kotvia. Pán s megafónom čosi rozpráva, ale rozumiem len slová "vojna" a "korabli". Už sa aj stmieva, takže ani moc nevidím. Moja rada - choďte na plavbu radšej cez deň, keď pre nič iné, aspoň fotky budete mať lepšie.

na lodi námorná loď

V meste sa už chystajú na oslavy. Tento spevácky zbor, ktorý sa tu zišiel asi náhodne, spieva sovietske evergríny.

speváci

Šachisti hrajú svoju partičku, ľudia pozorujú západ slnka a po zotmení sa kochajú výhľadom na osvelené lode.

šachisti šachisti sevastopoľ sevastopoľ sevastopoľ

Už potme sa vraciame do našej garáže. Babuška medzitým zohriala vodu a tak sa môžem po dvoch dňoch konečne ako-tak očistiť. Počas sprchovania mi babka stále chodí ukazovať, ako používať zložito poprepájaný systém rôznych drôtikov a trubiek. Pretože to nejako nefunguje, nakoniec donesie hrniec s teplou vodou a druhý hrnček s dlhou rúčkou a ja sa umývam tak, ako som to videla na ilustráciách v knihe Domácí lékařka spred sto rokov.

garáž

Na zakrytie máme len plachty a tenké deky. V noci sa zobudím drkotajúc zubami. Na tepláky si oblečiem vetrovku, natiahnem si ponožky a prikryjem sa prehozom, ktorý predtým zdobil kreslo, aj akýmsi malým matracom, čo som na ňom pôvodne ležala. Babka síce večer ukazovala nejaký elektrický ohrievač, čo si môžeme v prípade potreby zapnúť, ale podozrivo z neho trčia drôtiky. Domnievam sa, že smrť zamrznutím je milosrdnejšia ako smrť uhorením.

Či sme prežili, sa dozviete nabudúce.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Dobré ráno

Dobré ráno: Schválili 80-tisíc, čudný galavečer stál viac ako polmilión

Ako ministerstvo kultúry dokázalo minúť oveľa viac, ako mu dovolili.

Stĺpček Petra Schutza

Súd v kauze vraždy ani nemôže prísť dosť skoro

Ján Kuciak a Martina Kušnírová si zaslúžia ešte jeden symbol.


Už ste čítali?