Naše prvé tohtoročné stretnutie s Východom je v Čope. Je ôsmy máj, Ukrajinci sa chystajú na zajtrajšie oslavy Dňa Víťazstva, ale služby v mierne zrekonštruovanej železničnej stanici fungujú.
"Voloďa!", zakričí colník po tom, čo nás odbaví, na jedného z miestnych vekslákov.
"Je spoľahlivý", dodáva.
Meníme 40 eur, za ktoré dostaneme lístky pre dvoch od najzápadnejšej časti Ukrajiny po najvýchodnejšiu a ešte nám nejaké hrivny ostanú. Kurz je zhruba 1:10,4, pre hrubú orientáciu budeme v najbližších dňoch ceny deliť desiatimi.
Nasadáme do úplne prázdneho vagóna, ktorý sa postupne zapĺňa. Mukačevo, Karpaty, Svaljava, Volovec, Lavočné...
Prechádzame krásnou krajinou Podkarpatskej Rusi, kde ešte len začínajú kvitnúť stromy a na vrchoch polonín leží sneh. Pozlátené kupoly novopostavených kostolov v dedinkách sa striedajú s prírodnými zákutiami, nad ktorými zaplesá každé fotografické srdce.
Na lôžku vedľa nás je starček. Ide do hlavného mesta k lekárovi, lebo ten jeho v Svaljave ho nedokáže vyliečiť. Len lieky mu predpisuje, no tie nepomáhajú. Už nedokáže ani zdvihnúť pravú ruku. Svoju nádej vkladá do doktora v Kyjeve. Aj manželku mu tam minulý rok liečili po infarkte.
Čítam si Gogoľove Večery na dykaňskom laze. Sú to poviedky plné čertov a stríg a hoci sa ich dej odohráva trochu ďalej odtiaľto, v okolí Poltavy, myslím, že podobné povesti si ľudia kedysi rozprávali aj tu, v divokej karpatskej prírode.
Ráno sa zobúdzame neďaleko Kyjeva. Na všetkých rádiových frekvenciách rezonuje dnešný sviatok - 67. výročie konca vojny. Názory naň nie sú úplne jednotné - na výzvu moderátorky zavolá muž, ktorý hovorí, že pre Ukrajinu to nebolo oslobodenie, ale nahradenie jednej okupácie ďalšou. Väčšina telefonujúcich má však tento deň v úcte.
Z rádia sa dozvedáme, že oslavy budú od desiatej na Chreščatyku, zúčastní sa ich 200 pozvaných veteránov a prezident Janukovyč.
Zo stanice sa metrom - dve hrivny za lístok (v Žiline za to odveziete akurát tak polovicu batoha) - ponáhľame na hlavný kyjevský bulvár. Neujde mi, že ľudia si svoje metrovočítacie zvyky zachovali, viac sa však už čítajú elektronické knihy.
Vystupujeme na tretej zastávke a spolu s davom ľudí kráčame pod Majdan. Prejdeme dôkladnou prehliadkou a potom si hľadáme vhodné miesto. Všetky lepšie fleky sú už obsadené, tak väčšinu programu sledujeme spolu so stovkami ďalších na veľkoplošnej obrazovke. Mnohí majú v rukách kvety, ktoré budú po oslave dávať veteránom ako poďakovanie.
Oslavy sú menej pompézne, ako sme zažili pred tromi rokmi v Charkove a pred dvomi v Sevastopole.
Celá slávnosť trvá hodinu. Miestami zlyháva technika, ale po dramaturgickej stránke tomu nie je čo vytknúť. Vypočujeme si klasiku ako Kaťuša, Smugľanka Moldavanka, Frontovaja a samozrejme záverečnú hymnu - Deň Pobedy. Janukovyč spieva tiež, ako vidíme na obrazovke.
Sme od neho dosť ďaleko, takže sa s ním osobne nestretneme a nenaštveme Merkelovú.
Na jednotlivých paneloch počas vystúpení premietajú archívne zábery z čias vojny a epizódy starých vojnových filmov. Scénky mladej generácie prinášajú moderné prvky, napríklad rapovanie a hip-hop, ktoré sú však veľmi citlivo použité.
Po ukončení predstavenia medzi veteránov prichádzajú deti s kyticami a Janukovyč s natiahnutou pravicou. Všetci veteráni okrem toho dostali biele dáždniky. Väčšina z nich odchádza do pripravených autobusov, ktoré ich do Kyjeva poprivážali z rôznych oblastí Ukrajiny. Tí, ktorí zostávajú v meste, sú odteraz na roztrhanie. Všetci im chcú dať kvety, čokolády, bonboniéry, poďakovať sa, prehodiť zopár slov, urobiť fotky na pamiatku. Pre nás niečo neobvyklé, pre Ukrajincov samozrejmosť.
Po uvoľnenom Chreščatyku už mimo oficiálneho programu prejdú stúpenci strany Ruský blok s bielymi zástavami. Dookolo kričia: "Tri storony, odin narod!" (tri krajiny, jeden národ).
Paráda skončila, rozhodujeme sa, čo ďalej. V kyjevských múzeách sme ešte neboli, tak si námatkovo vyberáme dve. Nie sú veľmi veselé, ale zato sa hodia k dnešnému sviatku.
Najskôr si pozrieme múzeum Černobylu s množstvom originálnych fotiek a dokumentov, s názornou prezentáciou ukazujúcou jadrovú katastrofu v rozpätí niekoľkých hodín a to všetko je aktuálne doplnené aj o haváriu vo Fukušime. Niet divu, že tu stretávame japonských turistov.
Pani, ktorá predáva lístky, nám ako vhodný tip na dnešný deň navrhuje Múzeum Veľkej vlasteneckej vojny. Nachádza sa pod obrovskou sochou Matky Vlasti neďaleko kláštorného komplexu Kyjevsko-pečerská lavra.
Spolu s nami sem smeruje snáď celý Kyjev.
Vstupy do jednotlivých múzeí sú dnes zdarma, ale väčšina ľudí stojí v rade, aby prispela dobrovoľným vstupným pol hrivny. Okrem expozícií rôznych tankov, diel, lietadiel a mín pod holým nebom si prezrieme výstavu účinkovania sovietskej armády v rokoch 1945 - 1979. Československo 1968 sme tam však nenašli.
Ľudia kladú kvety na tanky, k sochám vojakov, obdarúvajú nimi veteránov, fotia sa a debatujú s nimi.
Podvečer sa stretneme s Andrijom, s ktorým som sa zoznámila vlani v Kamenci Podolskom. Práve teraz mám niekde v tomto meste v rámci spoločnej výstavy tri fotografie z vlaňajšieho plenéra, ale pretože je dnes sviatok, expozícia je zavretá. Nevadí, však viem, ako vyzerajú - a ak náhodou zabudnem, stačí kuknúť do počítača.
Andrij je vedúci kyjevského fotoklubu 9x12 a povolaním historik. Ideme spolu na pivo do reštaurácie naproti železničnej stanici. Hrajú tam české pesničky, vlajú české vlajočky a podávajú české jedlá - práve tam prebieha Mesiac českej kuchyne. Môžeme si teda vybrať medzi gulášom, bramborákmi, parenými buchtami a ešte takými jedlami, ktoré asi v Čechách ani nepoznajú, napríklad volské oko na fašírke.
Andrij nám porozpráva, čo všetko by sme si na Kryme nemali nechať ujsť. Len základný zrýchlený variant by trval o týždeň dlhšie, ako sme si naplánovali. No nič, snáď aspoň dokonale využijeme ten čas, ktorý máme k dispozícii.
Večer nasadáme do vlaku a odchádzame smerom na Nikolajev, po ukrajinsky Mikolajiv. Už len niekoľko stovák kilometrov a budeme na miestach, kam sme sa doposiaľ ešte nikdy nedostali.
