Bitolu sme navštívili pred piatimi rokmi, ale vtedy sme nestihli prehliadku antických vykopávok v Heraklei, tak to teraz ideme napraviť.
Mesto Heraklea založil Filip II. Macedónsky, otec Alexandra Veľkého, o ktorom som predchádzajúce dva večery pozerala film.
Naraz sa to nedalo, fakt. Keby to Stone o hodinu skrátil, filmu by to vôbec neuškodilo.
Zatiaľ je odkrytá len malá časť, hlavne z rímskej doby a z doby ranokresťanskej. Na vykopávkach sa stále pracuje, na vŕšku v pozadí sa odkrývajú pozostatky z helénského obdobia. Tempo určujú financie od vlády, povedala nám pani v pokladni.
Rímska studňa.
V divadle, ktoré postavil rímsky cisár Hadrián, sa konajú vystúpenia aj v súčasnosti. Akurát to tu nie je už také divoké, aby to musela cirkev zakázať, ako to urobila v štvrtom storočí po nástupe kresťanstva, keď ju nenadchlo vystúpenie gladiátorov a predstavenia stopla.
Maska tragédia v miestnom múzeu. Veľa toho tu nie je, väčšina nálezov sa nachádza v Skopje a niečo je - neuveríte - v Britskom múzeu.
Začiatkom byzantského obdobia bola Heraklea sídlom biskupa a centrom novej viery.
Mozaiky z ranokresťanskej baziliky zo šiesteho storočia so svastikou na okrajoch sú tu vystavené len tak, pod holým nebom.
Mozaiková podlaha sa dostala aj na zadnú stranu bankovky s najvyššou nominálnou hodnotou - 5000 denárov.
Nehíkajte, nie je to zas až tak veľa, asi 81 eur.
Opúšťame Herakleu a zájdeme na chvíľu do centra Bitoly. Práve dorazil autobus z Albánska, z ktorého vystúpili poľskí turisti. Zo všetkých pozoruhodností ich najviac zaujala busta bývalého prezidenta Juhoslávie Tita.
Bitola s mešitami a Filipom II.
Najeme sa v jednej z reštaurácií. Na toto som sa tešila celý rok. Predstavte si to: sedíte pri stole na ulici, sledujete okolie, ak ste fajčiar, môžete si aj beztrestne zapáliť. Podľa vôní hádate, čo sa asi práve pripravuje v kuchyni. Teraz sa smaží cibuľka, a toto už bude pljeskavica. Hej, to je určite tá, čo som si objednala. Nemýlim sa a tak si vychutnávam jedlo, ktoré vonia a chutí presne tak, ako má. Kulinársky zážitok, ktorý zažívam každé leto. Aj pre toto mám Balkán tak rada.
Podvečer sa presúvame do Skopje. Náš obľúbený hostel, v ktorom som bola dvakrát ubytovaná, skrachoval, ale hneď vedľa je ďalší. Keby ste tu niekedy potrebovali prespať, hľadajte Atlantik. Vrelo odporúčam, podobne ako desiatky ďalších cestovateľov, ktorí ho chválili v internetových recenziách. Majitelia Ljupko a Lydija vytvárajú pohodovú atmosféru, sú veľmi príjemní, radi splnia každé želanie. Škoda, že tu strávime len jedenásť hodín, z ktorých osem prespíme.
Skoro ráno odchádzame, aby sme toho stihli čo najviac, pretože v noci sa presúvame do Belehradu. Vybozkávame a vystískame sa s domácimi a sľúbime, že najneskôr o dva roky prídeme zas.
Najskôr si ideme pozrieť Skopje zhora. Mestskou dopravou v parádnom červenom poschodovom autobuse sa dovezieme na konečnú vo výške 570 metrov a potom ďalších takmer 600 sa vezieme lanovkou.
Tu na vrchu Krstovar je 66 metrov vysoký Miléniový kríž, ktorý postavili v roku 2002 na počesť dvoch tisíc rokov kresťanstva v Macedónsku a na truc množiacim sa mešitám v Skopje. Patrí k najväčším krížom na svete a doteraz som ho vídavala len v diaľke, keď večer svietil nad mestom. Takto vyzerá zblízka.
A tam dolu v diaľke je Skopje.
Pozrieme si ešte kostol Bohorodičky, napijeme sa zo studničky a potom sa vraciame dole.
Ďalšiu pozoruhodnosť s prívlastkom najväčšia možno nájsť neďaleko Skopje pri dedinke Vizbegovo. Je to jeden z troch najväčších zachovaných akvaduktov na Balkáne. Veľa sa o ňom nevie. Nevie sa dokonca ani to, z ktorej doby pochádza. Môže byť z rímskych čias z prvého storočia nášho letopočtu, prípadne ho mohli postaviť v šiestom storočí v ére Byzantskej ríše za vlády cisára Justiniána a tretia verzia hovorí, že bol postavený počas vlády Osmanskej ríše v šestnástom storočí, tak si vyberte. A skoro nik ho nepozná.
Šofér autobusu nás síce vysadí asi kilometer a pol od neho, ale ľudia, ktorých sa potom pýtame na cestu, nechápavo krútia hlavami, keď počuju slovo "akvadukt". Jeden si spomenie na "starý most" a ukazuje nám cestu. Tu, v tesnej blízkosti vojenskej základne, vystupuje z poľa impozantný rad klenutých oblúkov nesúcich na svojich chrbtoch dutinu, ktorá privádzala vodu z hôr do mesta.
Na spiatočnej ceste pri nastupovaní do autobusu sa nás šofér pýta, či sme ho našli.
"Máte tu takú významnú pamiatku a neviete ju spropagovať", vyčítavo hovoríme šoférovi, ktorý za to môže asi tak, ako my.
Krajina naozaj ešte nevie poriadne ťažiť z toho, čo má. Aj včera v Heraklei to bolo vidieť. Týždeň predtým som bola v Grécku. Pri každej takejto pamiatke tam bolo množstvo obchodov so suvenírmi, magnetkami, pohľadnicami a občerstvením. Na Herakleu upozorňovala jediná tabuľa. Okrem predajne lístkov, v ktorej sa dalo kúpiť zopár publikácií o tomto nálezisku, tu nemali nič. Áno, magnetky si ľudia žiadajú, potvrdila pani pokladníčka. Tak možno niekedy nejaké aj objedná.
V dohľadnej dobe sa to však pravdepodobne aj tu zmení a možno mi ešte bude za týmto súčasným stavom bez húfov turistov a dotieravej komercie ľúto.
Aj v Skopje, kam sa práve vraciame, je to už úplne iné.
Už doobeda počas jazdy autobusom som si všimla, že sa tu toho veľa zmenilo. Oproti mojej poslednej návšteve spred štyroch rokov tu pribudli stovky sôch a desiatky stavieb.
Napríklad takýto Víťazný oblúk s nápisom Makedonija.
Na Macedónskom námestí v strede mesta je obrovská fontána, uprostred ktorej sa týči Alexader Veľký na koni. Alexander bol syn Filipa II. Macedónskeho. Pamätáte sa ešte, kde som ho spomínala? Bol to panovník, ktorý založil mesto Heraklea a jeho sochu sme videli včera v Bitole.
Kôň sa volá Bukefalos a Alexander si ho skrotil ako trinásťročný, keď si všimol, že zviera sa bojí vlastného tieňa a otočil ho k slnku. Odvtedy boli spolu až do Bukefalovej smrti v dnešnom Pakistane, kde Alexander na jeho pamiatku založil mesto Bukefala.
Určite je to pravda, lebo presne tak bolo vo filme a píšu to aj na Wikipédii. A aby som nezabudla, ešte pred nimi o tom napísal Plutarchos.
K starému kamennému mostu cez rieku Vardar z pätnásteho storočia, ktorý tu dal postaviť turecký sultán Murad, pribudli ďalšie dva.
Jeden vedie k Národnému archeologickému múzeu, ktoré je tesne pred dokončením. Po oboch stranách ho lemujú repliky antických sôch. Na druhom moste stoja zas sochy rôznych vedátorov, aj sa volá Most učencov. V rieke je plastika ženy skáčucej do vody, fontána a onedlho tam pribudne aj veľká loď.
A máme tu ďalšie sochy. Kým Alexandrom Veľkým Skopjania pravdepodobne naštvali Grékov, sochou cára Samuila nepotešili Bulharov, ktorí ho považujú za svojho. A ešte tu máme obrovského bieleho cisára Justiniána I., ktorý dohliada na poriadok na moste. Vyzerá, akoby tam bol posadený nedopatrením, akoby tu ani nepatril, ale on tu patrí, lebo sa narodil asi dvadsať kilometrov odtiaľto a je teda (skoro) rodák.
Nechýbajú kresťanské dvojice sv. Kliment Ochridský so sv. Naumom, ako aj naši solúnski bratia vierozvestci.
Je tu fontána oslavujúca materstvo a hneď za ňou obrovská fontána v antickom štýle.
Okrem toho kopa sôch rôznych bojovníkov za slobodu a národných buditeľov na koňoch aj peších. To všetko na ploche s priemerom asi päťsto metrov.
S Jakubom sa nevieme zhodnúť na tom, či je to gýčovité alebo pekné. Jakub sa prikláňa k prvej možnosti. Ja uznávam, že je to gýč, ale celkom milý, i keď je tu toho aj na môj vkus priveľa. Proste taký malý Disneyland.
Socha bojovníka za oslobodenie Macedónska spod osmanskej nadvlády Goce Delčeva pred Národným múzeom.
Prejdeme po kamennom moste do starého mesta. Pevnosť nad mestom sa mi zdá akási mohutnejšia, než ako si ju pamätám z minulých návštev. Nemýlim sa. Areál je síce uzavretý, ale pracovníci nás doň pustia a my vidíme, že pevnosť sa rekonštruuje. Obnovené boli hradby aj vežičky, celé je to väčšie a vyššie.
Pohľad z pevnosti na novšiu časť mesta, ktorá bola vybudovaná po zemetrasení v roku 1963. Na kopci vzadu je vidieť Miléniový kríž, kde sme boli doobeda.
Pohľad z pevnosti na staré mesto.
Je sobota popoludní a hoci je len niečo po pol piatej, trhovníci a obchodníci v starom meste zatvárajú. Reštaurácie väčšinou zívajú prázdnotou, možno preto, že je ramadán a domáci sa pôstia. Napriek tomu sa dobre najeme a neobídeme ani našu obľúbenú cukráreň s pohodlnými kreslami obloženými vankúšmi, v ktorej väčšinou míňame posledné denáre.
Musí to byť veru krutý pôst, keď vám po celý deň pod nosom rozvoniavajú dobroty a vy sa môžete len pozerať, ako si ich iní vychutnávajú. Nuž ale navarené bolo, takže my sme nemali žiadne výčitky svedomia.
Navštívime múzeum, ktoré má už svoje dobré časy dávno za sebou a ktoré sa asi presťahuje do tej novej bielej budovy na brehu Vardaru, ktorú strážia cisár Justinián a Goce Delčev. Určite sa tam budú lepšie cítiť ikony zo 14. storočia a tiež tieto maľby staré tisíc rokov.
Poprechádzame sa po tichých uličkách starého mesta.
Kúpele pašu Dauta z pätnásteho storočia sa dostali na dvadsaťdenárovú bankovku.
Kontrolná otázka - čo je na päťtisícovej?
Potom sa už pomaly vraciame na autobusovú stanicu, odkiaľ začneme spiatočnú cestu. Slnko zapadlo, rozsvecujú sa svetlá. Staré mesto usína a v novom sa práve začína nočný život. Opúšťame Skopje a o pár hodín opustíme aj Macedónsko. Príjemnú a môjmu srdcu milú krajinu, do ktorej sa rada vraciam.
