Issyk Kul bez labutí (Kirgizsko 3/3)

Autor: Blanka Ulaherová | 27.10.2016 o 0:16 | Karma článku: 8,57 | Prečítané:  1126x

Raňajky sú oproti včerajším nič moc - dve volské oká, tmavý tvrdý chlieb a už na pohľad nechutne ružový valček. Keď sa nás včera pýtali, či chceme na raňajky aj "kolbasu", mala som predstavu niečoho podobného čabajke.

Toto sa nepodobá na nič a na klobásu už vôbec. Kúsok zjem, zvyšok zabalím do kúska novín, schovám do vrecka a neskôr v meste vyhodím.

Chystáme sa na autobusovú stanicu, odkiaľ chceme ísť k jazeru Issyk Kul. Pani domáca nás opäť školí. Pred avtovokzalom budú postávať čierni taxikári a maršrutkári, s tými sa nemáme baviť, ale máme ísť dovnútra areálu a nájsť oficiálnu maršrutku, ktorej šofér má poistenie a zodpovedá za cestujúcich, nie ako tí pokútni, čo nás budú lanáriť.
Sľúbime jej to.
Nedá mi a pýtam sa:
"Vy ste učiteľka?"
"Áno," odpovedá a ani sa nečuduje, aká som bystrá, že som to uhádla. Už je na dôchodku, učila angličtinu a umenie. Pochváli mi farbu vetrovky a hneď je mi sympatickejšia. Vedie nás na zastávku, posadí do maršrutky a vodiča inštruuje, aby nám povedal, kedy máme vystúpiť.

Autobusová stanica je zatiaľ pomerne prázdna. Nájdeme maršrutku k jazeru, ale musíme čakať, kým sa naplní. Malo by to byť do hodiny. 
Ako vodič povedal, tak sa aj stalo. O pol desiatej sú všetky miesta obsadené a môžeme vyraziť. Naším cieľom je mesto Čolpon-Ata na brehu jazera Issyk Kul. Cesta je presne taká, ako nám ju opísala pani učiteľka. Najskôr sa vymotáme z mesta, potom prejdeme kúsok po území Kazachstanu, vrátime sa späť do Kirgizska a potom dosť dlho cestujeme rovnobežne s plotom, ktorý oddeľuje Kazachstan a Kirgizsko.

V polovici cesty je dvadsaťminútová prestávka na toaletu a občerstvenie, potom ideme novou diaľnicou, ktorú tu postavili Číňania a nakoniec po ceste, ktorú Číňania ešte len stavajú. Aj stroje si na to doviezli z Číny. Vodič pustil video, nejaké čínske kung-fu, ale nepozeráme to. Vonku je to jednoznačne zaujímavejšie. Krajina je krásna, preto fotím, ako sa dá - aj z auta sa celkom dá, lebo sedíme vpredu, akurát sklá sú dosť špinavé.

Po štyroch hodinách vystupujeme v Čolpon-Ate. Po kratšom blúdení nájdeme svoje dnešné nocľažisko, ubytujeme sa a ideme popozerať okolie.

Najskôr sa taxíkom odvezieme do múzea petroglyfov, ktoré je pod holým nebom na lúke. Sú tu tisíce okrúhlych kameňov, ktoré sa sem prikotúľali z hôr.

V diaľke vidíme jazero Issyk Kul.

Na niektorých kameňoch sú petroglyfy - rytiny, ktoré vznikli v období od ôsmeho storočia pred naším letopočtom až po piate storočie nášho letopočtu. Keby neboli označené tabuľkami a modrými vlajočkami, nenašli by sme medzi tými tisíckami šutrov možno ani jediný petroglyf. Za pomoci tabuliek a vlajoček sme ich objavili asi desať.

Niečo podobné sme videli na jar v azerbajdžanskom Qobustane, tam to však bolo jedno vedľa druhého na menšom priestore.

Nájdeme tu v tráve a medzi kameňmi ešte všeličo, len pokladňu nie, a tak si petroglyfy pozeráme spolu s ďalšími návštevníkmi zadarmo.

Vraciame sa do mesta a ideme k jazeru. Pred pár rokmi na brehu vybudovali kultúrne centrum Ruch Ordo. Vedľa seba tu stoja štylizované svätostánky piatich svetových náboženstiev - židovského, budhizmu, katolíckeho, pravoslávneho a islamu.

Okrem toho je tu dom venovaný najslávnejšiemu Kirgizovi, spisovateľovi Čingizovi Ajtmatovovi, ktorého dielo vo mne pred štyridsiatimi rokmi vyvolalo túžbu navštíviť túto krajinu a zvlášť jazero, pri ktorom sa odohrával slávny príbeh lásky s názvom Labute nad Issyk Kulom. Štyridsať rokov som novelu považovala za to najkrajšie, čo som kedy čítala.
Tento rok som ju objavila v jednom antikvariáte a kúpila. Dosť dlho som váhala pustiť sa do nej. Čo ak sa mi teraz už nebude páčiť? Keď sa priblížil termín našej cesty, začala som ju čítať. Nič som si z nej nepamätala a po prvom prečítaní som pocítila mierne sklamanie. 
To je všetko? Na toto som s nostalgiou spomínala štyridsať rokov? Čo sa mi na tom vlastne tak veľmi páčilo?, pýtala som sa sama seba.
Po návrate z Kirgizska som sa do nej začítala znova a už sa mi opäť začala pozdávať. Dívam sa na príbeh s odstupom rokov a vnímam ho trochu inak. Možno, že keby som vtedy pred štyridsiatimi rokmi čítala niečo iné, teraz by som bola niekde inde. Neviem. Ale som rada, že som teraz práve tu.

Na stenách sú namaľované Ajtmatovove portréty, hory, aj hrdinka ďalšej jeho novely Džamila, ktorá uteká spolu s Danijarom od svojho muža preč, do neznáma.

Na druhej strane areálu je malé múzeum s rôznorodými obrazmi. Vyzerá to tak, akoby pozbierali to, čo viselo na stenách tunajších domov, lebo je to dosť nesúrodá zmes.

V jednej miestnosti sú fotografie známych osobností - väčšinou politikov - pri návšteve tohto areálu.

V ďalšej miestnosti môžeme vliezť do jurty. Je to symbol Kirgizska. Ľavá časť jurty patrí mužom, tu sú zavesené zbrane a kožušiny, pravá je vyhradená ženám, tu bývajú hrnce a iné potrebné veci do domácnosti.

Hore je otvor, ktorým ide von dym z ohniska, otvor je prekrytý do kríža dvoma pármi drevených latiek a práve tento vrchol kopuly jurty sa dostal aj na kirgizskú vlajku po vzniku samostatného Kirgizska. Je na červenom podklade v žltom slnku so štyridsiatimi lúčmi, ktoré symbolizujú štyridsať zjednotených kirgizských kmeňov.

Miesto je veľmi fotogenické, preto tu stretávame tri svadobné páry obklopené svadobčanmi, ktorí si tu robia fotografie a potom sa zabávajú.

Celé je to zahustené rôznymi sochami, ktoré sú podobným miš-mašom ako fotografie v múzeu - sú tu historické osobnosti ako Aristoteles, Nobel, Victor Hugo, ako aj jeden z jeho hrdinov, malý Gavroche z Bedárov. A k tomu kopa rôznych anjelov a múz a ešte ďalších sto miestnych osobností, ktorých mená mi nič nehovoria.

V pozadí vidieť zasnežené vrchy Ťanšanu. Za nimi je Čína.

Jazero je veľké, ale labute tu nie sú, hoci je jeseň a podľa Ajtmatova by tu byť mali. 

"Modrobiele vlny akoby sa chytili za ruky, v nekonečných radoch vybiehali na žltý breh. Slnko zapadalo za hory a vzdialené vlny zružoveli. V diaľke, na protiľahlom brehu, sa rysovalo modravé pásmo zasnežených hôr. Nad nimi sa hromadili šedé mraky. "Pozri, Asel, labute", vykríkol som. Labute prilietajú k Issyk Kulu len na jeseň, aby tu prezimovali."  (Čingiz Ajtmatov - Labute nad Issyk Kulom).

Dnes sa jazerom len kocháme, zajtra sa o ňom dozvieme viac v miestnom múzeu. Teraz sa však už blíži sedemnásta hodina a areál zatvárajú, ideme sa teda navečerať.

Je už po sezóne a všetky stánky aj malé podniky s občerstvením sú zavreté. Ostáva len luxusná reštaurácia. Dávam si baraní šašlík. Čašník sa pýta, či mi ho má zvliecť z tyče, na ktorej je napichnutý. Súhlasím, lebo tuším, že keby som sa o to pokúsila sama, moju baraninu by mali aj na vedľajšom stole. Čašník priklopí tanier so šašlíkom druhým tanierom a pomaly vyťahuje železnú tyčku. Keď tanier odokryje, kúsky mäsa sú pekne poukladané tak, ako boli na tyči. Super, to musím skúsiť doma s ražniči. Jedlo chutí vynikajúco, najlepšia na ňom je mierne pikantná voňavá omáčka. Slinky mi tečú, keď si na to spomeniem.
Na stole máme tradičnú kanvicu s čajom. Čašník v diskrétnej vzdialenosti čaká, kedy dopijeme šálku a úctivo sa nás príde opýtať, či nám môže naliať znova. Je tu príjemne a funguje tu wifi, takže sa môžeme po štyridsiatich ôsmich hodinách opäť spojiť so svetom.
Za večeru pre dvoch platíme okolo desať eur, v cene je započítaný poplatok 15 % ako oficiálne sprepitné.

Je čas ísť do hostela. Vonku sa už dosť schladilo, predsa sme len vo výške Veľkého Rozsutca. V izbách nie o nič teplejšie. Pýtame sa domácich, či nezakúria. Vraj nie, kúriť začínajú až v novembri, inak by museli zdvihnúť ceny za ubytovanie. Tak teda hodíme na seba všetko, čo máme, zakryjeme sa všetkým, čo tu nájdeme a skúsime do rána nezamrznúť. Podarilo sa.

Po raňajkách sa ideme rozlúčiť s jazerom, potom sa pobalíme a odchádzame na autobusovú stanicu.

Nápis na bránke oznamuje, že pasenie dobytka je zakázané pod pokutou 1000 somov (asi 15 eur). 

Cestou sa ešte zastavíme v múzeu.

Sú tu všetky tie povinné kúsky, čo bývajú v každom múzeu, teda pazúriky, črepy a hrnce, ale aj Džingischán a iní cháni, panel venovaný Čingizovi Ajtmatovovi a jurta.

Okrem toho je tu maketa jazera. Leží vo výške 1609 metrov, jeho dĺžka je 182 a šírka 60 kilometrov. Po Titicace je to druhé najväčšie horské jazero na svete.

O jeho vzniku je niekoľko legiend, napríklad jedna podobná gréckej báji o kráľovi Midasovi, čo mal oslie uši. Tunajší chán mal zas na hlave rohy a všetkých holičov dával po práci preventívne popraviť, aby sa o jeho hendikepe nikto nedozvedel. Keď mal prísť oholiť chána ďalší neborák, matka mu poradila, ako si chána nakloniť, takže ten mu začal dôverovať a ušetril ho. Chlapec však nedokázal v sebe udržať tajomstvo, zakričal ho do studne a voda zaliala mesto a na jeho mieste vzniklo jazero.
Niekoľko legiend hovorí o tom, že jazero vzniklo zo sĺz, ktoré podľa jednotlivých verzií prelievali nešťastne zaľúbené devy.
Ďalšie legendy spájajú vznik jazera s historickými postavami ako napríklad Alexander Veľký, Tamerlan či Džingischán, takže si môžete vybrať.
Mne sa najviac páči tá, ako sa dvaja džigiti Ulan a Santaš zaľúbili do krásnej Čolpon. Bojovali proti sebe oni, bojovali celé ich rodiny. Čolpon nevedela, ako krviprelievanie zastaviť, preto si vytiahla srdce z hrude, aby ho nemohol získať nikto a aby sa kvôli nemu už teda nebili, a padla na zem mŕtva. Pochovali ju vo vysokých horách s tvárou obrátenou k východu slnka a po nej pomenovali mesto Čolpon-Ata, v ktorom sa práve nachádzame.
Ľudia za ňou dlho plakali a ich slzy vytvorili jazero Issyk Kul. Muži prestali medzi sebou bojovať, ale duše oboch mladíkov sa premenili na vietor a keď je veľká búrka, to Ulan a Santaš bojujú proti sebe.

Dosť bolo legiend, ideme sa vrátiť do Biškeku. Opäť nás čaká štvorhodinová cesta maršrutkou s prestávkou pri motoreste. Počas jazdy sa presvedčíme o tom, že reči o milicionároch nie sú vôbec prehnané. Na ceste nás zastaví policajná hliadka. Jeden príslušník vstúpi do maršrutky a vyberá si najpodozrivejší typ. Napodiv ním nie sme my, ale asi dvadsaťročný mladík európskeho výzoru. Musí vyprázdniť všetky vrecká, potom ho ešte milicionár omacia, či niečo nezatajil, vypýta si preukaz totožnosti a napokon odchádza. Počas prehliadky sa nikto neodváži ani pohnúť, všetci kukajú von z okna. Keď sa opäť rozbehneme ďalej, mladík sa o svoju čerstvú skúsenosť po rusky delí s priateľmi na telefóne: "Ja neznaju počemu, možet byť, ja pochož na teroristu," konštatuje ticho.

Popoludní dorazíme do hlavného mesta Kirgizska, do Biškeku. Už z bedekra sme sa dozvedeli, že tu toho na pozeranie veľa nie je. Veď mesto má len necelých stopäťdesiat rokov, takže nejaké historické pamiatky nehrozia, ale keď sme už tu, tak si ho aspoň trošku prejdeme. Chvíľku sa pomotáme po Ošskom bazáre, potom sa maršrutkou (cena jazdy cca 13 centov) zavezieme na hlavné námestie Ala-Too. Pred historickým múzeom je socha národného hrdinu Manasa.

S jeho osobou sa stretávame počas celého kirgizského pobytu. Ospevuje ho epos, ktorý je vraj najdlhší na svete, aspoň podľa tvrdení kirgizských historikov. Recitátori, ktorí ho prednášajú, sa volajú manasči a sú veľmi spoločensky uznávaní. Samotný hrdina Manas žil pred tisíc rokmi, ale báseň podľa určitých znakov pochádza až zo sedemnásteho storočia. Meno Manasa nesie univerzita v Biškeku, medzinárodné letisko, najvyššie kirgizské ocenenie, ako aj planétka objavená v roku 1979.

Ešte pred desiatimi rokmi stál pred múzeom namiesto Manasa Lenin, ale potom ho upratali a dnes sa nachádza za múzeom. Pred ním sa rozprestiera záhon červených šalvií v tvare päťcípej hviezdy a Lenin svojou pravicou ukazuje na budovu parlamentu oproti.

Nápis na neďalekej budove -  "Stratégia odborov - dôstojná a bezpečná práca, dôstojná mzda, sociálne záruky."

Ešte sme našli rodný dom veliteľa Červenej armády Frunzeho, po ktorom sa volalo hlavné mesto šesťdesiatpäť rokov až do roku 1991. Je vnútri budovy, ktorá je v pondelok zavretá, čo je práve dnes. Tak si ho aspoň odfotíme, možno ho zbadáte, je niekde za tým autom a mojím odrazom.

To je tak asi všetko, čo stojí za to vidieť, preto sa rozhodneme zvyšný čas do odletu prečkať v kine. Zaujímame sa o filmy v ruskom znení. Okrem rozprávok je to len "Glubokovodnyj gorizon", tak si naň kupujeme lístky. Stoja celkom dosť, myslím na miestne pomery, asi tri eurá jeden. Potom zistíme, že je to americký triler Deepwater Horizon, ale čo už - doma v telke by som to nepozerala, ale z filmov v kirgizštine by som asi tiež nemala najskvelejší zážitok.
Slečna v pokladni sa nás pýta, či nám nebude prekážať, že budeme v kinosále sami.
"To je taký zlý film?", pýtam sa znepokojene.
"Nie," odpovedá, "ale ostatní idú na Domov pre neobyčajné deti slečny Peregrinovej."
Nevadí, skúsim si v kine  trochu pospať pred dlhým nočným letom. Ešte zvládnem upútavky filmov na ďalšie týždne.
"Čerez tridsať sekund vam pozvonit telefon," hovorí zostarnutý Tom Cruise. Presne túto vetu, len nie po rusky, počúvajú aj moje dve dcéry, ktoré sú práve v tom čase v kine v Žiline. Nuž čo, globalizáciu nezastavíš.
Potom si chvíľu zdriemnem, ale po pol hodine vybuchne ropná plošina, teda našťastie len vo filme, a je tu príliš hlučno a svetlo, tak to prebdiem až do záverečných titulkov. Ja viem, že je to natočené podľa skutočnej udalosti a že to bola tragédia, ale fakt ma to veľmi nezaujalo. Sorry.

Po filme sa taxíkom odvezieme na Manasovo letisko, pospíme si na lavičkách a nadránom odlietame smer Istanbul. Vďaka trojhodinovému posunu tu toho dnes stihneme celkom dosť, napríklad previezť sa z Ázie do Európy, pozrieť si Egyptský bazár, najesť sa v jednej z tisícok malých reštaurácií, prejsť sa po Galatskom moste a kúpiť si pečené gaštany a varenú kukuricu.

Pokochať sa skutočne pekným a fotogenickým mestom je po včerajšej návšteve Biškeku  podobný pocit, ako keď horkú tabletku zapijete lahodným čajom.

Potom už len návrat na ázijskú stranu, let do Viedne, cesta do Bratislavy a vďaka ďalšej usporenej hodine ešte v ten istý deň zaspávame vo svojich žilinských posteliach a snívame krásne sny o krajine Čingiza Ajtmatova, vysokých hôr, zaujímavých ciest a príjemných ľudí. 
Pretože po návšteve Kirgizska sa nám ani inak ako krásne snívať nemôže.

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Vianočný dôchodok získa viac ľudí, Slováci v Rakúsku však nie

Najchudobnejší dôchodcovia znovu dostanú sto eur navyše, nemení sa to už štvrtý rok.

EKONOMIKA

Firma, ktorej zadržali kamióny: Hľadáte problém tam, kde nie je

North Sea Express je podozrivá z vykorisťovania.


Už ste čítali?