Gruzínsky reparát

Autor: Blanka Ulaherová | 9.11.2016 o 21:49 | Karma článku: 10,84 | Prečítané:  3697x

"Počasie bolo hnusné, nevideli sme Ušbu ani žiadny iný kaukazský končiar, palác Dadiani bol zavretý a to už ani nespomínam, že ani teraz nám to nevyšlo so zlatým rúnom. Myslíte si, že sa sťažujem? To ma teda nepoznáte. 

Naopak, práve som vymenovala štyri pádne dôvody na to, aby sme pomaly začali chystať ďalšiu výpravu do nádherného Gruzínska." 

Týmito slovami som pred rokom zakončila svoju kaukazskú trilógiu. Odvtedy sme Gruzínsko navštívili už aj na jar, ale reparátom mala byť práve naša výprava na prelome októbra a novembra.

Je sobotné tmavé ráno, pred chvíľou sme v Kutaisi vystúpili z lietadla a nasadáme na maršrutku smerujúcu do Mestie. Okrem nás troch - syna, mladšej dcéry a mňa, sa kus cesty s nami vezie aj maďarský pár. V Zugdidi vystúpia a tak sa môžeme natiahnuť na zvyšné sedadlá a dohnať trochu zameškaného spánku. Zobudíme sa na to, ako nás začne hádzať zo strany na stranu, a to je neklamný znak toho, že serpentínami stúpame do hôr. Už sa neoplatí spať, cesta je zaujímavá. 

Šofér zastaví maršrutku na okraji priehrady a preťahuje si kosti. Nad smaragdovou hladinou sa dvíha opar. Kde sa vzal, tu sa vzal, v krajine nikoho nám spoločnosť prišiel robiť havko.

Priehrada sa volá Ingurská podľa rieky Inguri, na ktorej sa nachádza. Dokončili ju v roku 1987 a je štvrtá najvyššia na svete. Neďaleko sa nachádza mesto Džvari, v ktorom sa narodil Meliton Kantorija, jeden z vojakov, ktorí v máji 1945 vztýčili sovietsku vlajku na budove Ríšskeho snemu.

Pokračujeme ďalej. Už to tu spoznávame. Prechádzame okolo motorestu Barjaši, v ktorom sme vlani dvakrát raňajkovali. Zastavujeme o pár kilometrov pri ďalšom. Práve otvárajú. Objednávame si soljanku a chačapurí ako minulý rok, ale donesú nám ostri, gruzínske tradičné jedlo. Toto sa nám stáva opakovane. Asi si myslia, že nám je to fuk. Aj je, ostri chutí tiež výborne. Je to mäso dusené v paradajkovej šťave ochutené mierne pikantným voňavým korením, ktoré sa volá svanetská soľ.

Najeme sa a pokračujeme ďalej k nášmu cieľu, do oblasti Svaneti, divokého nádherného kraja, pred ktorého návštevou ešte pred desiatimi rokmi všetci výrazne varovali. Začína pršať, to už poznáme. Snáď tam, kam ideme, bude krajšie, uspokojujeme sa v duchu. Ale napriek všetkému je tu nádherne. Zo strmých svahov stekajú desiatky vodopádov a pridávajú svoje porcie do rieky Inguri. Miestami sa okolie zahalí do hustej hmly, inokedy vykukne slniečko.

Po štyroch hodinách cesty sme pri pobočke do oblasti Bečo. Šoférovi sme ušetrili ďalšiu cestu do osemnásť kilometrov vzdialenej Mestie. Zaparkuje maršrutku a dá si šlofíka.

My zatiaľ voláme domácim, aby po nás prišli autom, k hostelu je to ešte dosť ďaleko a cesta je plná blata a všeličoho iného.

Onedlho sa už zvítavame s pani domácou. Je nadšená z toho, že nás vidí, pamätá si, ako som jej vlani sľúbila, že prídeme aj tento rok. Sme ubytovaní v hosteli Ušba, čo je rodinný dom s pár miestnosťami navyše, ktoré domáci prenajímajú. Už z vlaňajška si pamätáme, že je v nich veľmi chladno, a teraz je ešte chladnejšie. Pani nám dá síce do izby infražiarič, ale to miestnosť nevyhreje. Teplomer ukazuje trinásť stupňov, po celonočnom kúrení je ráno o jeden stupeň viac. 

Teraz je však ešte len niečo pred poludním a tak sa po krátkom oddychu vyberáme na prechádzku skontrolovať, čo sa tu zmenilo. Vlastne skoro nič, akurát jeseň viac pokročila, sme tu o týždeň neskôr, ako vlani. Ale aj tak je tu nádherne. A na rozdiel od vlaňajška zatiaľ neprší a vidíme aj o trochu viac zo 4700 metrov vysokej Ušby.

Väčšina živých tvorov okolo nás je štvornohá.

Jedna krava sa hrá s ozvenou. "Muuu", zabučí a okolité hory jej odpovedajú "muuuuuuuuuuuuuuuuuuuuuuuuuuu". Krava komunikuje s Kaukazom. Je to krásny zážitok.

Sem tam narazíme aj na ľudí.

Stretneme staršieho pána z Argentíny. O dvadsať minút sa má stretnúť s priateľom na nejakej ceste, ale nepamätá si, kde presne. Asi mu veľmi nepomôžeme, ale aspoň sa má s kým porozprávať. Pozná Československo aj Slovensko, pred rokmi bol v Prahe, v Brne, aj v Poprade a Košiciach. Zrejme jeho hľadanie dopadlo dobre, pretože ho na tretí deň ráno uvidíme v Mestii.

Ale väčšinou nám sprievodcov robia len zvieratá a okolitá príroda.

Obdivujeme typické svanetské veže, ktoré pomáhali od stredoveku chrániť miestnym ich obydlia. Tu je ich už len zopár, zajtra v Mestii ich uvidíme viac.

Miestna škola.

Obydlia pod kaukazskými vrchmi.

Na spiatočnej ceste si všimneme čerstvo narodené teliatko s pupočnou šnúrou. Vyzerá spokojne a má sa k svetu. Stádo je k nemu priateľské, kravičky ho olizujú.

Vraciame sa do hostela. U pani domácej sme si objednali večeru. Na stole je polievka ostri, dusená zelenina, lobio - jedlo z fazule, omeleta, teplé pečivo, ktoré upiekla pani domáca, čaj, zeleninový šalát a hurmi kaki.

Chvíľu podebatujeme. Pani je učiteľka v miestnej škole, učí angličtinu a ruštinu, to som písala už vlani. V obývačke je klavír, ktorý si sem doviezla, keď sa vydala. Kedysi, keď mala malé deti, zriadila si doma hudobnú školu.

Pýtame sa na svančinu, jazyk miestnych. Je úplne iná, ako gruzínčina, hovorí ňou už len pár tisíc obyvateľov tejto oblasti a hrozí jej vyhynutie. Nemá písmo, v škole ju nevyučujú a mladí ju už tiež veľmi neovládajú. Ani pani domáca ňou nerozpráva, aj keď trochu rozumie, pretože jej manžel je Svan.

Nie sme jej prví hostia zo Slovenska. Mladík z Nitry sem chodí pravidelne lyžovať, bol tu už päťkrát a onedlho príde zas. Minule doniesol domácim ako darček snowboard.

Po večeri sa ukladáme spať. S hygienou sa príliš neobťažujeme, do kúpeľne a na toaletu musíme ísť cez dvor a uterák je tu len jeden, aj ten mokrý, tak na seba navlečieme všetko, čo máme v batohoch, vypýtame ešte pokrývky navyše a snažíme sa zaspať. Keď ráno hľadám papuče, zisťujem, že som spala aj v nich.

Po raňajkách sa ešte ideme prejsť na dolný koniec dediny. Je nedeľa a v malom sedemstoročnom kostolíku je práve omša.

Otvoria sa dvere, von vyjde miništrant a začne zvoniť na zvony zavesené na strome.

Dnes je horšie počasie, ako včera, ale život plynie rovnako. U nás by psa von nevyhnal, ale babička kravy vyhnať musí.

Vraciame sa naspäť. Berieme si batohy, lúčime sa s pani domácou a nasadáme do auta jej manžela, ktorý nás rovnako ako minulý rok zavezie do hlavného mesta Svanetie, do Mestie.  

Po polhodine sme na mieste. Nájdeme svoj nový prechodný domov, tento rok tu budeme bývať štýlovo v dome s vežou. 

Dom pristavil otec nášho nového domáceho k veži, ktorá tu už stála. Vraj v nej nič nie je. 

Teplotne sme si nebadateľne polepšili - v izbe je pätnásť stupňov, zajtra ráno sa vyhreje na šestnásť. Neprišli sme sa sem však vyvaľovať, ideme si rýchlo pozrieť mesto, lebo vonku to vyzerá, že sa každú chvíľu spustí lejak.

Hľadáme drevenú búdku nad mestom, v ktorej vlani sedela babka a predávala svanetskú soľ. Búdku nájdeme, babku nie. Miestni nám ukazujú dom, v ktorom soľ predávajú. Pýtame sa na babku. Žije, ale už jej je zima sedieť v búdke.

Prejdeme sa po miestach, kde sme boli minulý rok, však mesto nie je veľké, dá sa obehnúť celkom rýchlo.

Navštívime múzeum. S Jakubom sme tu už boli, ale Viktorka nie, tak si to pozeráme ešte raz spolu. Nebudem sa teda opakovať, však si to môžete pozrieť v minuloročnom článku. Len pár fotiek na ilustráciu pokladov, ktoré tu majú.

Jedno z mnohých obľúbených vyobrazení svätého Juraja, ktorý namiesto draka kopijou prebodáva rímskeho cisára Diokleciána. V skutočnosti to bolo naopak, Dioklecián dal popraviť Juraja za jeho obhajovanie kresťanskej viery.

 Kniha stará niekoľko storočí.

Keď vyjdeme z múzea, prší. Nie prší, leje. Ideme sa teda schovať do reštaurácie, kde sme jedli vlani, a ohriať sa pri teplom jedle. Schovať sa síce môžeme, ale ohriať veľmi nie a najesť už vôbec. V meste vypadla elektrina. Posielajú nás do reštaurácie oproti, tam vraj majú navarené. Nemajú. Ideme smutní a hladní pod dáždnikmi, drkoceme zubami, vonku sa stmieva. Vtom zbadáme hotel, v ktorom sa svieti. S malou dušičkou vchádzame dnu. Hostia, čo tu sedia, majú na stoloch taniere s jedlom, pri nich poháriky a čaču. Bojíme sa opýtať, či by sa nenašlo niečo aj pre nás. Hostia nás posmeľujú, nalievajú domácu čaču. Musím vypiť na ex a hneď je mi teplo, ani hladná už tuším nie som. Ale pokojne môžem byť, v tejto reštaurácii majú navarené aj pre nás. Hostia sa nám predstavujú - sú z Tbilisi, žena robí sprievodkyňu turistom, ktorí sú v tomto hoteli ubytovaní. Odporúčajú nám kubdari - typické svanetské jedlo. Je to niečo podobné ako chačapurí, len namiesto syra  je v placke mleté ochutené mäso.

Okrem toho si dávame aj ďalšie gruzínske tradičné jedlo chinkali. To sú uvarené batôžky z rezancového cesta plnené mletým ochuteným mäsom. Niečo podobné som nedávno jedla v Kirgizsku, tam sa to volalo nejako na "M", už som zabudla, ale nechutilo mi to - v mäse bolo veľa cibule, nebolo vôbec ochutené a celé to bolo akési rozmočené. Ale možno len nemal vtedy kuchár na autobusovej stanici, kde sme sa s tým trápili, svoj deň. Zato tunajšie chinkali je super. Vraj sa ten vrch neje, ale to sme sa dočítali až neskôr, a tak sme ho zjedli. Nič sa nám nestalo, pokojne ho zjedzte aj vy, ak chcete, je to len kus tvrdého cesta.

K absolútnemu šťastiu nám chýba už len pár hodín spánku. Ani tu sa neobťažujem so sprchou. Kúpeľňa aj WC sú mimo bytu, treba urobiť pár krôčikov po schodisku, a nekúri sa tam vôbec. Načo by som sa sprchovala, keď už tretí deň chodím v tom, čo som si obliekla ešte doma a teraz sa v tom chystám opäť spať? Aj tak teraz vedci prišli na to, že prehnaná hygiena telu škodí. 

Pár hodín sa pokúšam zaspať s hlavou pod všetkými prikrývkami, čo som si ukoristila. Teplo sa mi ešte nepodarilo vyrobiť. Keď si ale pre zahnanie nudy potme surfujem s hlavou pod perinami a paplónmi, mobil mám hneď zarosený. O polnoci sa rozhodnem navštíviť vedľajšiu izbu a ukoristiť ešte jeden paplón. Našťastie tam nikto nespí. Konečne sa trochu zahrejem a zaspím.

Prebudíme sa do zasneženého rána. Pani domáca nás už čaká s bohatými raňajkami. Nechýba chinkali, chačapuri, domáci syr, vajcia, pečené zemiačiky, chlieb a zelenina. 

Po raňajkách odchádzame, o ôsmej nám ide z námestia maršrutka do Zugdidi. Lístky sme si kúpili včera v tej reštaurácii, kde kvôli výpadku prúdu nevarili. Na rozlúčku nám pani domáca podáva igelitku so zabaleným chačapurí, vajcami, syrom a chlebom, proste so všetkým, čo sme nevládali zjesť na raňajky. Madloba, po našom ďakujem.

Nasadáme do plnej maršrutky a pomaly sa spúšťame z hôr dole. Zastavíme na druhej strane oproti motorestu Barjaši. Je to tu podobné, ako vo všetkých ostatných, s ktorými sme mali tú česť. Na chladničke je napísané "milko", ale netuším, čo to znamená. Možno značka mliečnych výrobkov. Počas gruzínskeho pobytu ma Viktorka naučila čítať niektoré gruzínske písmená, dovtedy som poznala len "o" a "i". Som v tomto smere ako Tarzan - viem čítať, ale neviem rozprávať a nerozumiem. Len na tých lianách mi to v poslednom čase už tak dobre nejde ako lordovi Greystoke.

Namiesto soljanky nám donesú chutné ostri. Je sa s vidličkou a šťava sa vytiera chlebom.

Keď sa celá posádka maršrutky naje, pokračujeme ďalej.

Okolo obeda prichádzame do Zugdidi. Cestou sa horská flóra postupne mení na subtropickú, cestu lemujú palmy, na stromoch dozrieva oranžové hurmi kaki. Šoféra sa pýtame, kde stoja maršrutky do Poti, rozhodli sme sa nakrátko odskočiť k moru. Zavezie nás na vlakovú stanicu a hneď aj osloví vodiča maršrutky, čo tam premáva, aby nás do Poti zaviezol. Ten je trpezlivý, ide s nami na stanicu, aby sme si najskôr mohli odložiť batožinu do novej úschovne. Vlani túto funkciu plnil stánok s občerstvením na peróne.

Do Poti je to niečo vyše hodiny. Počasie je stále hnusné, leje a leje. Poti je hnusné tiež. So šoférom sa dohodneme, že o piatej nás vezme späť do Zugdidi od vokzala, teda od stanice. Pre istotu nám nadiktuje aj svoje telefónne číslo.

Ideme sa vrhnúť do víru veľkomesta. Pýtame sa ľudí, čo sa spolu s nami brodia v blate pred trhoviskom, kde je centrum a oni odpovedajú, že práve tu. K moru si máme vziať taxík, je to dosť ďaleko. Veľmi tým nadšení nie sme.

Ideme sa pred hustým dážďom ukryť na vlakovú stanicu. Na jej konci sú toalety v dosť zúfalom stave a to sme už na svojich cestách v tejto brandži zažili všeličo. Ospravedlňujeme to tým, že sú zadarmo. Keď sa sem o tri hodiny vrátime, vyzerá to rovnako hnusne s jediným rozdielom. Pred dverami sedí na stoličke babka a vyberá vstupné. 

Hrabeme sa v papieroch, ktoré sme si o Poti vytlačili, a zisťujeme, že to, čo za centrum mesta pokladáme my, by tu tiež malo existovať - nejaké ulice s obchodmi, kostol, palmový bulvár a podobne. Tak ukazujeme okoloidúcim rovno obrázky a olala! Aj toto všetko sa tu nachádza. Pravda, na obrázkoch z internetu to vyzerá o kus lepšie.

Toto je imitácia istanbulskej Hagie Sofie.

Na rohu ulice objavíme pekáreň s lákavo vyzerajúcicmi zákuskami, tak si ich nakúpime plnú škatuľu, utiahneme sa do parku pod strechu detskej knižnice a na stojáka ich všetky zjeme. Už sa nám tu páči trochu viac.

Medzitým aj dážď ustal a tak ideme k moru. Ja viem, že more v novembri nebýva nič moc, ale už aj cesta k nemu je dosť pochmúrna. Tvoria ju výmole a lemujú zanedbané domy, niektoré pôsobia dosť hrozivo.

Veľa optimizmu nepridá ani pláž plná odpadkov.

Na spiatočnú cestu na stanicu si radšej vezmeme taxík. Chvíľu sa ešte poprechádzame po trhovisku a nakúpime niečo pod zub.

Potom pred stanicou čakáme na maršrutku do Zugdidi. Čakáme desať minút, čakáme dvadsať, prejde polhodina. Ešteže vie Viktorka pomerne rýchlo čítať gruzínske nápisy, bez nej by sme už aspoň trikrát nasadli do nesprávnej maršrutky. Nakoniec sa rozhodneme zavolať šoférovi.
"Požálujsta, kogda dlja nas prijedete?" pýtam sa, keď počujem v telefóne "alo". 
"A gde vy?", pýta sa.
"My žďom pered vokzalom. Tam, gde kiosk."
"Ja tam sejčas prijedu," odpovedá po chvíli uvažovania.

Po piatich minútach prichádza maršrutka s nápisom Zugdidi, teda vlastne ზუგდიდი.

"Počemu vy ne ždali na avtovokzale?", pýta sa šofér.
Zisťujeme, že pod vokzalom si každý z nás predstavoval niečo iné. My stanicu železničnú, on autobusovú. No našťastie sú Gruzínci láskaví ľudia a nenechajú úbohých turistov v štichu. Aj keď to znamená, že všetci spolucestujúci dnes prídu do cieľa s polhodinovým meškaním.

Potom už len cesta do Zugdidi. Ako na potvoru sa vyčasilo, spoza oblakov vykúka slnko a pred nami sa ukazuje nádherná dúha. Pomaly sa stmieva, v  dedinách pred domami trpezlivo čakajú kravy, ktoré sa samé vrátili z paše. Opäť ľutujem, že sa na to všetko môžem pozerať len cez špinavé okno maršrutky. 
Nedá sa mať všetko. Ani navštíviť palác Dadian v Zugdidi a uvidieť tam posmrtnú masku Napoleona a šatku Panny Márie. Palác je v pondelok zatvorený. Aj dnes je pondelok, už tretí, čo som tu. Tak aspoň pohľad zvonka a môžeme sa odobrať na letisko v Kutaisi a tým svoj gruzínsky pobyt pomaly ukončiť.

Teraz by som mohla skopírovať text z úvodu článku a neklamala by som. Ale neurobím to. Ja vlastne nepotrebujem všakovaké dôvody na to, aby som sa sem vrátila. Stačí mi jediný. Ten dôvod sa volá -  Gruzínsko.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Poistky môžu opäť zdražieť, Kažimír zvažuje DPH z poistného

DPH by nahradila dve mimoriadne dane, ktoré teraz poisťovne platia z poistenia nehnuteľností či áut.


Už ste čítali?