Predĺžený víkend v rodisku Konštantína Veľkého s nákladmi pod sto eur

Autor: Blanka Ulaherová | 22.11.2016 o 1:22 | Karma článku: 10,69 | Prečítané:  3666x

Nízkonákladová spoločnosť nám opäť rozšírila možnosti cestovania a tak sme neváhali a kúpili spiatočné letenky Bratislava - Niš za 38 eur. Ďalších 28 eur na jedného vyšli tri noci v rodisku slávneho rímskeho cisára Konštantína.

Je piatok popoludní, lietadlo pred chvíľou pristálo na letisku pomenovanom po najslávnejšom rodákovi tretieho najväčšieho srbského mesta.

Autobusom sa dovezieme do mesta a nájdeme svoj hostel. Hneď od začiatku sa mi tu všetko páči - malá letisková budova, ktorá zvonku vyzerá skôr ako nejaká reštaurácia, sympatický sprievodca v autobuse, ktorý okrem predaja cestovných lístkov každému ochotne poradí, kde je najvýhodnejšie vystúpiť, a v neposlednom rade ochotný personál hostela, v ktorom nás na izbe čaká tanier s ovocím ako pozornosť na privítanie a onedlho nám recepčný prinesie aj čaj na zahriatie, všetko samozrejme grátis. Naozaj sa mi tu páči - ale mne sa vlastne aj tak páči všade.

Na druhý deň po raňajkách odchádzame na železničnú stanicu, odkiaľ nám pred jedenástou odchádza vlak do mesta Zaječar. 

Naša cena ubytovania raňajky nezahŕňa, ale za dve eurá si ich môžeme dokúpiť v reštaurácii na prízemí. Oplatia sa, okrem čaju alebo kávy obsahujú tanier so šunkou, salámou, syrom, zeleninou a maslom, teplú omeletu, domáci džem a pečivo. V nasledujúcich dňoch je menu mierne obmenené, ale vždy dostatočne bohaté.

Zatiaľ svieti slnko, ale podľa predpovede sa to má čoskoro výrazne zmeniť. Veľmi tomu neveríme, ale nepomôžeme si. Len čo nasadneme, začne liať. 

Vlak je nový a takmer prázdny. Cesta trvá niečo vyše troch hodín a stojí tri eurá. Ideme miestami pošmúrnou a depresívnou krajinou s opustenými alebo zanedbanými domami, na iných miestach híkame od údivu, ako je tu krásne - vysoké skaly, úzke kaňony a množstvo tunelov vysekaných do skál pred viac ako storočím.

Prihovára sa sa nám muž sediaci oproti. Požičia si od Jakuba časopis Profit a dôkladne ho študuje. Potom nás poprosí, aby sme ho zobudili pred Knjaževacom, trochu si zdriemne. Pospí si celkom dosť, lebo sme cestou nabrali mierne meškanie. Pri rozlúčke nám podá ruku a predstaví sa. Volá sa Miodrag a je doktor. Nedočkavo vyberá z vrecka škatuľku cigariet a smeje sa na tom, že je fajčiar, hoci ako lekár dobre vie, aké je fajčenie nezdravé.

My ideme ešte o hodinu ďalej a pred pol treťou vystupujeme v Zaječare. Leje a leje. Berieme si taxík a mierime asi desať kilometrov smerom na Gamzigrad. Nachádza sa tu rímske nálezisko Felix Romuliana. Vybudovať ho dal v 3. storočí nášho letopočtu cisár Galerius, jeden zo sedemnástich rímskych cisárov, ktorí sa narodili na území dnešného Srbska. Romulianou ho nazval po svojej matke Romule. Stavba nebola dokončená, v piatom storočí ju zničili Húnovia a Góti a neskôr ju za vlády cisára Justiniána prebudovali v byzantskom slohu.

Nálezisko je zapísané v UNESCO. Je tu pekne a keby nelialo, bolo by ešte krajšie. 

A takto nejako to vraj vyzeralo pred stáročiami

Miestny archeológ nakladá do fúrika hŕbku kamenia, odvezie pod prístrešok, uloží na stôl a fotí. Sú tu vystavené niektoré originálne nálezy, aj kópie tých najvzácnejších. Originály sú v múzeu v Zaječare. 

Vraciame sa s taxikárom do mesta, aby sme si ich pozreli. Zhruba dvadsaťkilometrová cesta vrátane polhodinového čakania nás vyšla na tri eurá. Najlacnejší taxík, ktorým sa odveziem v Žiline zo stanice domov, stojí 3,50 a to sú dva kilometre.

V múzeu sme okrem pani, ktorá predáva lístky, sami. Ponúka sa, že nám bude robiť sprievodkyňu, ale netreba, chodíme si tu sami ako sa nám páči, zažíhame aj zhasíname svetlá. Škoda, že sme si v Romuliane nekúpili hneď lístok aj do múzea, ušetrili by sme. Ale to sme nevedeli. Nevadí, aj horšie sa stáva.

Je tu všetko, čo vydolovali v Romuliane.

Toto je hlava Herkula. 

Plastika Ariadne a pred ňou mozaika znázorňujúca labyrint

Toto je vraj buď Apolón alebo Dionýzos. Je mi záhadou, ako to vedeli identifikovať zrovna podľa tejto časti tela. Však presne takú ju má aj Michelangelov Dávid. Ale ten to byť nemôže - jednak je vo Florencii, dvak tam stojí celý a trak ho Michelangelo vytesal o viac ako tisíc rokov neskôr.

Okrem toho sú tu aj ďalšie exponáty z neskorších období a celé to končí etnografickou časťou.

Pani v múzeu sa pýtame, kde sa dá dobre najesť. Ide s nami na ulicu a ukazuje smer, ktorým dôjdeme k Irish Pubu, vraj tam výborne varia a máme povedať, že nám to doporučila ona.
Veľkú chuť na írske jedlá nemám, hoci ich nepoznám a určite sú fajn. Ale predstavovala som si skôr niečo na spôsob pljeskavice alebo ražniči, keď sme už v Srbsku. Moje obavy sú zbytočné. Možno je aj v Írsku bežným jedlom pljeskavica, ražniči alebo pizza, lebo na jedálnom lístku sú výlučne tieto jedlá. Samozrejme nie som proti. K tomu všetkému je tu free-wifi a horúci čaj s citrónom. Pokojne tu môžem ostať aj navždy. Vlastne nemôžem, musíme sa vrátiť do Niša.

Späť ideme autobusom. Je to o pol hodiny rýchlejšie a dvojnásobne drahšie. Cestou si pozrieme na videu dva filmy, v oboch niekto niekoho naháňa. Z prvého vidíme druhú polovicu a skončí hepyendom - matka so synom ujdú svojim väzniteľom. Z druhého vidíme pre zmenu prvú polovicu, tam zas naháňajú nejakého chlapíka. Určite sa to tiež skončí dobre, ale my to už neuvidíme, lebo sme na mieste a vystupujeme.

Na ďalší deň, to je už nedeľa, máme skvelé plány. Najskôr prehliadka Mediany, rodiska Konštantína Veľkého a ďalších šiestich cisárov, čo vládli po ňom. Je to archeologické nálezisko kúsok za mestom otvorené okrem pondelka od desiatej. Desať päť stepujeme pred pokladňou s ďalšími dvoma po anglicky hovoriacimi záujemcami o históriu, ktorí majú už aj vstupenky. Domček s pokladňou zíva prázdnotou. Telefón, na ktorý voláme, pochopiteľne nikto nedvíha. Prichádza ďalšia dvojica, tentokrát česká. Miestna obyvateľka, ktorá sa tu prechádza so psom, nás uisťuje, že určite otvoria. Angličania to po desiatich minútach čakania napriek zakúpeným vstupenkám vzdávajú. My až vtedy, keď sa dovoláme na číslo, ktoré je na internete. Tam nám povedia, kedy otvoria, ale toľko času nemáme. Bude to totiž až 1. apríla 2017. Škoda, že tento detail si nechávajú pre seba a nevycapia ho napríklad na okno domčeka s pokladňou, na ktorom sú informácie o otváracích hodinách a o cenách vstupného. Takže ak chcete vidieť Medianu, príďte až po prvom apríli.

A ak nechcete a uspokojíte sa s tým, čo sme videli cez plot, tak si to pozrite na fotkách.

Ideme teda za ďalšími pamätihodnosťami, však hŕbu toho, čo v Mediane vykopali, nájdeme v historickom múzeu, utešujeme sa. O pár hodín zistíme, že zbytočne.

Cestou do mesta si pozrieme trochu morbídnu pamiatku nazvanú Čele Kula, teda Vež z lebiek. V roku 1809, keď táto časť Srbska bojovala proti Turkom, sa neďaleko na vrchu Čegar odohrávala bitka. Keď to už pre Srbov vyzeralo biedne, ich veliteľ vystrelil do skladu pušného prachu. Spôsobil tým síce smrť svoju a štyroch tisícok srbských bojovníkov, na druhý svet však so sebou vzal aj desaťtisíc Turkov. Tí z nich, ktorí prežili, aj tí, ktorí vládli v Carihrade, sa pochopiteľne dosť naštvali. Sultán prikázal, aby mu poslali srbské hlavy. Turci to urobili takto - kožu z lebky zvliekli, vypchali slamou a poslali sultánovi do Carihradu, aby mal radosť. Z lebiek postavili vežu na výstrahu, aby to Srbi na nich už s podobnými fintami neskúšali. Lebiek bolo 952, dnes je ich už len 58 a pripadajú mi, akoby sa smiali. Viem, je to odo mňa necitlivé a neúctivé, ale nepomôžem si.

V súčasnosti je okolo veže postavená budova a veža je vnútri nej.

Divné a kruté časy to veru boli, nech je už teraz akokoľvek, som rada, že žijem o dvesto rokov neskôr.

Potom sa vraciame autobusom do mesta. V jeho centre na brehu rieky Nišavy, sa nachádza pevnosť, ktorá bola dokončená v roku 1723. Hlavná vstupná brána sa volá Stambolská.

V areáli sa nachádzajú pamiatky na turecké obdobie, ako napríklad kúpele hamam, ...

... mešita Bali beja, ...

...vodná veža, ...

... sklad pušného prachu, ktorý žiari novotou, až to pekné nie je...

... stará vidinská brána a iné.

Antiku predstavujú kúpele, pozostatky baziliky zo 4. storočia, ...

... stará cesta...

... či lapidárium.

V pevnosti sa nachádza pamätník kniežaťa a neskoršieho srbského kráľa Milana Obrenoviča, ktorý oslobodil Niš v decembri 1877. Po ňom je pomenovaná aj hlavná ulica.

Ďalšie pamätníky sú v okolí pevnosti, napríklad pamätník Prvej svetovej vojny.

Keď sme už pri tých pamätníkoch, nemôžem vynechať ani tento. Je na pamiatku bitky cisára Konštantína Veľkého. Počas nej uvidel na oblohe grécky nápis "ἐν τούτῳ νίκα", čo je po latinsky známe ako "In hoc signo vinces", teda "v jeho znamení zvíťazíš". Mne by to asi nedošlo, ale Konštantín bol bystrejší, správu dešifroval, uveril a zvíťazil. Potom sa stal kresťanom a v roku 313 vydal v Miláne edikt, ktorým zaručil slobodu vyznania pre všetky náboženstvá.

A ešte jeden pamätník, pomerne mladý. Je na pamiatku obetí bombardovania Niša lietadlami NATO v roku 1999, pri ktorom zahynulo 56 obyvateľov.

Z minulosti sa vraciame do súčasnosti. Pod pevnosťou vľavo je veľké trhovisko, vpravo blší trh.

Ideme okolo kina a tak nám napadne pozrieť si niečo domáce. Je pol druhej, v kine sú hlavne rodičia s deťmi, ktorí idú na Trollov. Pýtame sa, čo je srbské. Vraj najnovšia, už štvrtá séria populárnej Vojenskej akadémie s podtitulom Nový začiatok. Necháme sa prehovoriť a kupujeme si lístky. Kinosála má len päť radov, stále mám pocit, že nie je celá, ale je. Film je niečo ako u nás kedysi seriál Chlapci a chlapi, ale ten bol aspoň zaujímavý a mal spád, aj keď bol poplatný dobe a skutočná vojenčina bola dosť odlišná, aspoň čo viem z rozprávania. Sama som to našťastie nezažila, ani som po tom netúžila. Na rozdiel od protagonistov tohto filmu, ktorí sa dobrovoľne hlásia na vojenskú akadémiu, na ktorú vezmú len každého desiateho. Po hodine a pol film končí, pointa bude možno už v piatej sérii o rok. Trochu škodoradostne si hovorím, aké ľahké to má v tejto krajine Kusturica, ak sú všetky srbské filmy takéto. Ale možno sme len zle vyberali, pamätám si na pár dobrých aj nekusturicovských z mladosti, napríklad Okupáciu v 26 obrazoch alebo Prvý sneh v Mníchove.

A to ešte netušíme, že vďaka filmu, teda skôr našej nerozvážnosti, nestihneme múzeum, ktoré je cez víkend otvorené len do pätnástej a na ktoré sme si kúpili lístky pri veži z lebiek, aby sme ušetrili. Zajtra je pondelok a to sú múzeá zavreté. Nuž čo, budeme sem musieť prísť ešte raz.  A vy si dajte tiež pozor, logika nepustí - v malom Zaječare bolo otvorené do šiestej večer, hlavnému mestu stačí mať otvorené len do tretej.

Už sa stmieva, trochu sa túlame ulicami.

Stará turecká ulica Kazandžijsko sokače s množstvom reštaurácií a kaviarní

Svoje sklamanie zo zavretého múzea ideme zajesť. Vyberáme si reštauráciu Stara Srbija. Vnútri to vyzerá ako v hoteli z tridsiatych rokov minulého storočia. Hrá tu živá hudba a ako vo všetkých tunajších reštauráciách, kaviarniach a cukrárniach sa tu hromadne fajčí. Aj keď tu podľa piktogramov na dverách asi len po zotmení.

Objednávame si jedlo. Najskôr nám donesú šalát, ktorý je zdarma. Trochu sa obávam, či to nebude nejaký fígeľ a či nám tento luxus nakoniec nevyprázdni peňaženku. Moje obavy sú zbytočné. Za jedno tavče, jednu pljeskavicu a dve fanty platíme v prepočte necelých sedem eur.

Takže ak môžem poradiť - do kina choďte len vtedy, keď sú už všetky múzeá zavreté, a reštaurácie Stara Srbija sa nebojte.

Už sa poriadne zotmelo, tu sa stmieva aj svitá o hodný kus skôr ako u nás, tak ideme do hostela stráviť poslednú noc. Cestou ešte porobím pár fotiek.

A je tu pondelok, náš posledný deň v Niši. Ráno si privstaneme, aby sme ešte niečo stihli pozrieť, lebo poobede už odlietame domov.

Pán recepčný hovorí, že má vo zvyku svojím hosťom zabaliť na cestu nejaký sendvič a že či budeme chcieť tiež. Samozrejme, dobré zvyky treba zachovávať a tak chceme. Je to od neho veľmi milá pozornosť a podotýkam, že celkom zdarma. 

Ideme autobusom asi 14 kilometrov za mesto. Peši kráčame nahor do dediny Sičevo. Dole je kaňon Sičevačka klisura, ktorý vyhĺbila rieka Nišava a nachádza sa tu priehrada.

Novembrovou prírodou nahor do Sičeva.

Chvíľku sa potúlame hore v dedine.

Niektoré domy vyzerajú ako opustené, len prádlo na dvore a zväzky sušiacej sa papriky dávajú tušiť, že v nich niekto býva.

Niektoré sú už opustené definitívne.

Aj tu sa bojovalo počas druhej svetovej vojny.

A samozrejme nesmie chýbať kostol.

Pridá sa k nám miestny psík a chodí všade s nami. Za to sa s ním podelíme o jedlo. Zje šunku, aj žemľu, paradajku nechá tak. Radšej zje servítok, v ktorom bola žemľa zabalená. Naše priateľstvo ukončí príchod autobusu, ktorý nás zavezie späť do Niša. Dúfam, že havko trafil domov do kopcov, išiel s nami asi tri kilometre.

Potom už len vybrať batožinu z úschovne a smer letisko. Náš štvordenný srbský nízkorozpočtový výlet končí. Snáď bude táto linka prosperovať, obe cesty letelo lietadlo plné. Lebo si musíme pozrieť všetko, čo sme teraz nestihli, a okrem toho ešte všeličo iné. A nie je tu toho málo.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Poistky môžu opäť zdražieť, Kažimír zvažuje DPH z poistného

DPH by nahradila dve mimoriadne dane, ktoré teraz poisťovne platia z poistenia nehnuteľností či áut.


Už ste čítali?