Spiatočný let za 125 eur bol príliš silným lákadlom a tak sme dlho nerozmýšľali a po štyroch dňoch od môjho návratu z Kyjeva sme sa začiatkom februára vydali na cestu. Naším cieľom sa stal ďalší z emirátov - Abu Dhabi.
Doteraz sme lietali do Dubaja z Budapešti, ale koncom roka zriadili spojenie z Katovíc, ktoré je pre nás horniakov pohodlnejšie a rýchlejšie.
Vo štvrtok ráno nasadáme do rýchliku a o dve hodiny vystupujeme v Bohumíne. Od našej poslednej návštevy na stanici pribudol regál s knižkami, ktoré si záujemca môže požičať na skrátenie cestovania vlakom.
Výborný nápad, aj dobrý výber, hlavne knihy môjho detstva. Stretla som sa tu po rokoch s obľúbenými hrdinami od Foglara a Verna a tiež s holandským dievčaťom Annejet, s ktorými mi bolo pred desaťročiami tak dobre.
Knihy sem ľudia môžu priniesť, vziať si ich so sebou do vlaku, a ak sa im nejaká páči, môžu si ju nechať navždy. Aj ja sem nabudúce niečo prinesiem, nech je tu toho čo najviac.
Po krátkej prestávke nastupujeme na minibus, ktorým sa vezieme na katovické letisko a krátko popoludní vzlietame nad mraky.
Preletíme Čierne more aj turecké hory a po tom, čo slnko zapadne za obzor, letíme ešte asi dve hodiny, kým pristaneme v Dubaji.
Pretože sme nabrali meškanie hneď v Katoviciach, ujde nám letiskový autobus do mesta a tak si berieme taxík. Taxikár nám síce hovorí, že autobus by sme mali lacnejší, ale čas už pokročil a do Abu Dhabi to tiež nie je najbližšie, preto sa nenecháme odhovoriť a nasadáme.
Emirátske taxíky sú spoľahlivé a lacné. V každom je displej s fotkou vodiča a jeho licenciou a počas jazdy s hodnotami taxametra. Približne tridsaťkilometrová vzdialenosť z letiska na dubajskú autobusovú stanicu trvá asi pol hodiny a stojí okolo dvadsať eur.
Celou cestou leje. Vraj tu prší päť dní v roku. Ale prečo vždy práve vtedy, keď prídeme my?
Na stanici nastupujeme do predposledného dnešného spoja do Abu Dhabi. Sú v ňom hlavne robotníci, ktorí dochádzajú za prácou do Dubaja. Každý si sklopí sedadlo a ponorí sa do spánku. Veď doma toho asi veľa nenaspia, mnohí o pár hodín poputujú opäť opačným smerom.
Cesta je dlhá okolo stodvadsať kilometrov, trvá asi jeden a pol hodiny a stojí necelých sedem eur.
Po polnoci vystupujeme v Abu Dhabi a ideme sa ubytovať. V hoteli nás už asi nečakali, pretože "naša" izba nie je voľná, ale no problem, dostaneme väčšiu na štrnástom poschodí. Je to obrovský apartmán s dvoma televízormi, kuchynským kútom s práčkou a s priestrannou kúpeľňou, v ktorej je sprchový kút aj vaňa. To všetko za 70 eur na noc pre dvoch.
Tešíme sa, že sa po ceste trochu zohrejeme.
Máš ho vidieť! V izbe je zapnutá klimatizácia a teplota je momentálne šestnásť stupňov. Skúšame nastaviť klimatizáciu na ohrev. Najskôr na 25, potom na 31, viac sa nedá. Ale to je aj tak jedno, klimatizácia pracuje opačným smerom a po chvíli je v izbe už len pätnásť stupňov.
Svetlo v sprche ani v kuchynke sa nedá vypnúť.
Nevadí, aj tak potrebujeme redukciu do zásuvky, tak ideme so svojimi prianiami na recepciu. Ochotný pracovník ide s nami na izbu. Pokuká, poskúša a skonštatuje, že je to asi pokazené a že to opravia ráno. A tiež že donesie ešte jednu osušku. Aspoň že má tú redukciu. Vraj poslednú, tak sa nabíjačky musia počas noci striedať.
Vypneme klimatizáciu a zapneme variče v kuchynke. Hodím na seba pyžamo, teplé ponožky, mikinu, vetrovku, deku aj tú jedinú osušku z kúpeľne a pokúšam sa nezamrznúť. V noci sa ešte potme pohrabem v skriniach a nahmatám nejakú vlnenú dečku či obrus, tak sa zakryjem aj s tým.
Ráno zistím, že je to modlitebný koberček.
Zo stropu na mňa vyčítavo hľadí qibla - šipka ukazujúca smer k Mekke.
Nevedomosť hriechu nečiní.
Izba sa medzitým vyhriala na príjemných dvadsať stupňov. Skoro škoda ísť von, tam to veľmi teplo nevyzerá. No ale keď už sme tu...
Pre každý prípad dávame do ruksaku okrem mapy a bedekra aj plavky a ideme spoznávať hlavné mesto Emirátov.
Najskôr sa ideme naraňajkovať. Náš hotel je zrejme v štvrti obývanej Filipíncami, pretože všetky malé reštaurácie v okolí sú filipínske a majú podobné jedlá. Menu začína na deviatich dirhamoch, čo sú asi dve eurá päťdesiat, a pozostáva z vývaru, ryže a prílohy podľa výberu. Ja som si dávala kurča v tmavej kyslej omáčke, bolo to dobré.
Toto je niečo iné, ale tiež jedlé.
Peši prejdeme k moru. Červená vlajka nás utvrdzuje v tom, že sa dnes neokúpeme. Pláž je piesková a ľudoprázdna. Fúka dosť silný vietor a o chvíľu mám piesok aj v ušiach.
Tá vlajka na druhej strane bola do roku 2004 najvyššou na svete. Ešte vám ju dnes ukážem.
Keď sa nabažíme pohľadov na more, ideme spoznávať ďalej. Dosť dlho čakáme na autobus a keď príde, zistíme, že sa v ňom nedajú kúpiť lístky, ale treba mať predplatnú kartu, lenže ani karta sa v autobuse nedá kúpiť. Tak nasadneme do taxíka a odvtedy sa po Abu Dhabi premávame len takto. Fakt je to lacné, nástupná taxa je 3,50 dirhamu a celková cena podľa vzdialenosti. Pre približné ceny v eurách deľte štyrmi.
Odvezieme sa na rybí trh. Je to tu presne tak, ako píšu v bedekri od Lonely Planet.
Muži v modrom vám rybu predajú, muži v červenom vám ju vyčistia a potom ju podáte mužom v kuchyni a tí vám ju upečú. Ja na ryby veľmi nie som, však nedávno na Vianoce som si ich užila dosť, takže sme túto ponuku nevyužili.
Potúlame sa v prístave a pozrieme si lode novšie, aj staré drevené dhow, aké sme videli už v Dubaji.
Ďalším bodom programu je návšteva miestneho skanzenu Abu Dhabi Heritage Village.
Toto je len zmenšená replika pohrebiska. Pripomenulo mi to "hrad", ktorý je zabudovaný v jednom žilinskom obchodnom centre. Ale toto sa aspoň nehrá na originál.
Pôvodná púštna architektúra z palmových listov.
Do objavenia ropy boli najväčším tunajším bohatstvom perly. Takto vznikajú.
A takto sa vážili a merali.
Súčasťou skanzenu je aj fauna. Ťava aj kozy sú v ohrade, ale kačky a zajačiky sa premávajú voľne.
Pred päťdesiatimi rokmi to tu vyzeralo takto.
Celkom rozdiel, že?
Ešte je tu toho dosť, napríklad ukážky strieborných šperkov, ktoré nosili muži. Zlato bolo veľmi drahé, na to mal málokto.
No však ale kto im kázal nosiť také opachy? Keby sa uspokojili s obrúčkou, prípadne jemnou retiazkou, možno by im vyšlo aj na to zlato.
Dielňa výrobcu kobercov
Vonku sa ešte viac ochladilo, v diaľke vidieť vyčíňať pieskovú búrku.
Tak ešte pár záberov. Toto je tá sľúbená kedysi najvyššia vlajka.
Posledný pohľad na more.
Na dnes máme dosť, taxíkom sa odvezieme do našej štvrte a navečeriame sa.
V hoteli sa snažili. Miestnosť je uprataná a vychladená na štandardných šestnásť stupňov. Svetlá v sprche a v kuchynke sa stále nedajú zhasnúť. Aj sľubovaná osuška chýba. Už to neriešime. Vypneme klimatizáciu a zapneme variče. Vonku sa už zotmelo, zo štrnásteho poschodia je mesto takéto.
Ráno je pohľad z okna oveľa optimistickejší. Vyzerá to na príjemný teplý deň.
Na dnes sme si nechali prehliadku mešity šejka Zayeda, most šejka Zayeda, pevnosť Al Maqta a Islamské centrum Miraj. Taxíkom sa zavezieme najskôr k mešite. Už z diaľky vyzerá veľkolepo a nádherne.
A zblízka tiež.
Nechal ju postaviť šejk Zayed, ktorý je v nej aj pochovaný. Dovnútra sa pomestí 41000 návštevníkov. Minarety sú vysoké 107 metrov. Na stavbu bol použitý mramor z Grécka a Macedónska. Každý deň okrem piatka sú organizované bezplatné exkurzie, ktoré trvajú asi hodinu. My sme sa tam potulovali sami, podobne ako stovky ďalších návštevníkov.
Pri vchode ma trochu poupravujú. Vzhľadom na to, že mám dlhé rukávy aj nohavice, dostanem len šatku na hlavu. Pre tie menej odeté majú pripravené dlhé šaty s kapucňou. Inak sa tu môžete prechádzať ako len chcete a fotiť, čo chcete, akurát nesmiete robiť niečo z tohto.:
Nič z toho som nerobila, teda aspoň dúfam, lebo pri niektorých piktogramoch som vôbec nepochopila, čo vlastne nesmiem robiť.
Je tu ako v rozprávke.
Pred vstupom do modlitebne sa musíme vyzuť. Poličky na obuv sú očíslované a tak s hľadaním svojich črievic nemajú problém ani tí s podobne vyvinutým orientačným zmyslom ako mám ja. Topánky zanechávam bez strachu, pretože takmer všetky odložené sú krajšie než moje a snáď ani našincov tu dnes nieto.
Na dlážke je najväčší ručne tkaný koberec na svete. 1200 robotníkov na ňom pracovalo nepretržite dva roky.
Je na ňom 2 268 miliárd uzlíkov. Ja som ich síce neprepočítavala, ale píšu to v Lonely Planet a tak to snáď bude pravda.
Lustry sú vyzdobené Swarovského kryštálmi a štyridsiatimi kilami 24-karátového zlata.
No fakt pekné a príjemné miesto.
Taxíkom sa presúvame za ďalšími cieľmi. Toto je pevnosť Aj Maqta a hoci má len dvesto rokov, je jednou z najstarších pamiatok Abu Dhabi. Škoda, že nie je otvorená.
Tak sa aspoň odtiaľto kocháme pohľadom na Zayedovu mešitu a na most, ktorý tiež nesie meno slávneho šejka.
V bedekri ho veľmi vychválili a tak sme trochu sklamaní. Má tvar piesočných dún. Možno vyzerá lepšie v noci, vtedy je vraj nasvietený tak, akoby sa tie duny pohybovali. Údajne je to najkomplikovanejší most na svete, ale odtiaľto to tak vôbec nevyzerá, pripadá mi skôr ako nedostavaný.
Stopujeme ďalší taxík. Zastaví nám žoviálny mladík, podľa vzhľadu asi z Afriky. Chceli by sme sa dostať k Islamskému centru Miraj. Vodič síce netuší, kde to je, ale náladu mu to nepokazí. Každú chvíľu pribrzdí, vykloní sa z okienka a s oslovením "my friend" pýta radu od skúsenejších. Povozíme sa hodnú chvíľu a nakoniec sa dostaneme tam, kadiaľ sme už párkrát prešli. Pri hoteli Hilton je budova s názvom Miraj Islamic Centre.
Zaplatíme taxikárovi za cestu okolo Abu Dhabi, však to bolo príjemné vozenie. Z centra vyjde pán v uniforme a pomáha mi vystúpiť z taxíku.
Už to mi malo byť podozrivé.
Pýta sa, kam ideme a keď povieme, že do centra, otvorí nám dvere. Chvíľu sa tam prechádzame sami, obdivujeme obrovský samovar, na ktorom je nápis - neuhádnete - samovar, aj akúsi plastiku slona. Potom k nám príde úctivý pán a ponúkne sa, že nás tu povodí. Prídeme najskôr do miestnosti, v ktorej sa blyští zlato. Obdivujeme šperky a pán sa pýta, o aký by sme mali záujem. Ešte stále si myslíme, že sme v múzeu a tak bez ostychu hovoríme, že o šperky zas až taký záujem nemáme.
To nič, hovorí pán, poďte ďalej. Prechádzame miestnosťou s koberčekmi na stenách. Aj na nich je množstvo zlata a drahokamov. Pán má radosť, že sa nám to páči, sem-tam prihodí informáciu o vzniku diela. Potom prídeme do miestnosti s lavičkou. Pokynie nám, že si máme sadnúť. Už začínam tušiť, že je zle. Pripojí sa k nám ďalší pán, ktorý začne pred nás rozkladať koberce. Začne tými najväčšími. Sú vyšívané zlatom a zdobené drahými kameňmi - náš sprievodca nám rozpráva o význame a vplyve týchto drahokamov. Niektoré podporujú zdravie, iné harmóniu v rodine, ďalšie pracovné úspechy.
Už sa netvárime tak nadšene a snažíme sa naznačiť slovami básnika, že "bylo to krásne a bylo toho dost." Pán sa pýta, či by sme chceli vedieť ceny. Odpovedáme, že ani nie, ale pán sa nedá. Povie nám aspoň cenu tých najmenších. Zas až také hrozné to nie je, koberček by vyšiel na tristo eur, čo je cena lepšieho mobilu, ale čo s koberčekom doma? To si ho radšej za tie peniaze priletím pozrieť do Islamského centra ešte raz. Tak slušne poďakujeme, pán sa s nami slušne rozlúči a my utekáme labyrintom chodieb, aby sme nenarazili na ďalšieho ochotného sprievodcu.
Vypadneme von a tam ešte stále stojí náš africký taxikár. Je veľmi rád, že sa vidíme a hneď sa pýta, kam pôjdeme teraz. Rozprávame mu, ako bolo v múzeu, on sa smeje a my tiež. Po dlhšom hľadaní predsa len nájde približnú cestu k nášmu hotelu, ale nevadí, tých pár metrov dôjdeme aj peši. Bolo s ním fajn. Na svojich cestách sme zvyknutí debatovať s taxikármi a tento bol jeden z mála, s ktorým sme sa mohli porozprávať aj v Abu Dhabi. Väčšina z nich sú profesionálne úctiví, slušní - a mlčanliví.
Potom je už čas len naobedovať sa v jednom z tých milých malých filipínskych pajzlíkov, zbaliť si veci a odobrať sa na autobusovú stanicu. Nasadneme na autobus smer Dubaj, tam prestúpime na autobus smer letisko, nasadneme na lietadlo smer Katovice, pár hodín prespíme na letisku a potom minibusom do Bohumína a vlakom do Žiliny.
Cestou už spriadame naše ďalšie emirátske plány. Čo bude nabudúce? Fudžajra? Ras al-Chajma? Šardžá? Nechajme sa prekvapiť.
