Plním si svoje sny (Kazachstan 2017 1/2)

Autor: Blanka Ulaherová | 15.3.2017 o 23:11 | Karma článku: 11,87 | Prečítané:  3886x

"Kde máte kazašské víza?" pýta sa pracovník istanbulského letiska po tom, ako trikrát bezúspešne prelistoval naše pasy.

"Nepotrebujeme," hovoríme mu.
Vízovú povinnosť voči nám a ďalším štyridsiatim štyrom štátom zrušil Kazachstan k 1. januáru tohto roka. Po viac ako dvoch mesiacoch toto tajomstvo nezištne prezrádzame kompetentnému tureckému činiteľovi. Neverí. Ukazuje nám žltočierny papier z neviemakého roku so zoznamom krajím bez vízovej povinnosti. Slovensko na ňom nie je.
Nedáme sa. Veď zrušenie víz bolo impulzom, ktorý nám začiatkom roka zavelil kúpiť spiatočné letenky Viedeň - Istanbul a Istanbul - Almaty za 220 eur. 
Trváme na svojom, hoci sa v najčernejších predstavách vidím, ako s drkotajúcimi zubami bivakujeme štyri noci pod Galatským mostom.
Pán nakoniec niekam dlho volá, v ruke drží žltočierny zoznam a tvári sa vážne. Potom rezignovane položí papier nabok a vráti nám pasy. 
Hurá! Náš ďalší tohtoročný výlet bude mať pokračovanie.

Po piatich hodinách prilietame do cieľa našej cesty, do Almaty.

Na letisku musíme vyplniť migračné kartočky. Niektorým rubrikám nerozumieme, tak ich necháme nevyplnené. Buď to tak má byť, alebo majú pracovníci pasovej kontroly kartočky v paži, pretože nás bez problémov púšťajú ďalej. 

Kedysi sa mesto volalo Alma - Ata a bolo stolicou najväčšej vnútrozemskej krajiny sveta. V lietadle sa mi nepodarilo zaspať ani na chvíľu, tu je už ráno a tak sa zmátožená veziem autobusom na železničnú stanicu. Vonku je zima a sneží, čo mi na nálade tiež nepridáva.

Jakub ide obhliadnuť okolie a ja driemem v čakárni na našich batohoch. Keď sa vráti, hovorí, že má samé dobré správy. Kašlem na ne, jediné, čo teraz chcem, je zaľahnúť na nejaké lôžko a pár hodín si pospať. Ale práve o tom je jedna z tých dobrých správ.

Na stanici - rovnako ako vo väčšine postsovietskych štátov - funguje "komnata otdycha", čiže izba odpočinku. Hodina pobytu v nej stojí 500 tenge na jedného, čo sú necelé dve eurá. Niet čo riešiť. Objednávame izbu na tri hodiny a uložíme sa spať. Po troch hodinách už opäť čerství nechávame batohy v úschovni a ideme do víru veľkomesta.

Pri stanici je typická sovietska stolovaja, po kazašsky aschana, po našom jedáleň. Nie je tu veľký výber, ale najesť sa dá. Kazašská dievčina, čo obsluhuje, nám názvy jedál prekladá do angličtiny. Zemiaky nevie, tak ju to naučíme. Rozšírenie slovnej zásoby ju potešilo.

Najedení ideme spoznávať mesto, ktorého meno vo mne kedysi vyvolávalo príjemné očakávania. Alma - Ata. Otec - jablko. Znelo to tak príjemne, krásne, ako v rozprávkach z Tisíc a jednej noci. Predstavovala som si chánske paláce obklopené pomarančovníkmi, štíhle biele minarety dvíhajúce sa k oblohe a zlaté kupoly chrámov žiariace v horúcom slnku.

Vonku je sivo, pochmúrne a jediný palác čo vidíme je prezidentský. Aj ten má už svoje lepšie časy za sebou. Inak je to mesto, aké sa dá vidieť v ktorejkoľvek časti bývalého Sovietskeho zväzu.
Pred rokom ma takto sklamal Jerevan. No povedzte - neznejú vám názvy týchto miest tajomne? Ale človek sa pomaly bojí navštíviť aj Bucharu alebo Samarkand, aby nezistil, že niečo podobné môže vidieť trebárs v Žmerynke.
No dosť bolo filozofovania, vráťme sa späť do reality.

Najskôr si pozrieme mestské trhovisko. Je čisté, upravené, usporiadané. Predavači sú oblečení v jednotných oblekoch farebne odlíšených podľa druhu tovaru, ktorý predávajú. Napríklad mäsiari sú v červenom, zelovocinári v zelenom.

Pozrieme si ešte pár pamiatok, ako pamätník Veľkej vlasteneckej vojny...,

... a monument Nezávislosti so sochami členov kazašskej rodiny a...

... s odtlačkom ruky prezidenta Nazarbajeva.

Tu to vyzerá skoro ako v Rusku, že? Je to chrám Nanebovstúpenia Pána. 

V Almaty žije veľa Rusov, pravoslávni tvoria asi 35 % obyvateľstva. Všetky nápisy sú dvojjazyčné - kazašské a ruské. Viac tu počuť ruštinu. Kazaši podobne ako Kirgizi nemali vlastné písmo a tak používajú azbuku doplnenú niekoľkými špecifickými znakmi.

Po meste sa prepravujeme metrom. Je nové, čisté, moderné. Pri vchode musíte prejsť bezpečnostnou prehliadkou. Popri eskalátoroch sú vtipné hádanky od firmy na cukrovinky. Napríklad: Kto chodí, aj keď sedí? Šachisti.
Alebo: Môže sa páv nazývať vtákom? Nemôže, lebo nevie rozprávať.
Tak ešte jedna:  Aký zvonček nikdy nečakáte? Budík.

Potom sa rozhodneme navštíviť kino, nech spoznáme krajinu aj v tomto smere. Hrajú nejaké animované rozprávky, Transpoiting 2, Kingkonga a Logana, ale vyberáme si domácu produkciu "Vsjo iz-za mužikoff". Je to romantická komédia o troch kamarátoch, ktorí sa na 24 hodín ocitli na Zemi ako jediní muži obklopení siedmimi miliardami žien. Celkom dobre som sa bavila, bolo to vtipné a oči sa mohli popásť aj na záberoch súčasného hlavného mesta Astany, v ktorom sa dej odohráva.

Po kine ideme do múzea, ale pretože je pol hodiny do záverečnej, dnu nás nepustia, kassa uže nerabotajet. Neobmäkčí ich ani to, že sme preleteli takú diaľku, aby sme sa mohli oboznámiť s ich kultúrnym dedičstvom. Čo sa dá robiť, pokúsime sa o reparát v pondelok, keď sa do Almaty vrátime.

Navečeriame sa v malej reštaurácii. Medzi ponúkané jedlá patria aj tie, ktoré sme na jeseň jedli v Kirgizsku, napríklad lagmani a manty. Lagmani sú široké dlhé rezance vo vývare so zeleninou a mäsom, manty sú gule z mletého mäsa s cibuľou uvarené v cestovom obale. Veľmi mi to nechutí.

Večer nastupujeme do vlaku a vezieme sa do ďalšej etapy nášho výletu, do mesta Turkistan.

Vlak je moderný, vyrobili ho v Španielsku. Namiesto tradičného samovaru s blikotajúcim ohňom je na chodbe prístroj na horúcu a studenú vodu a plastové poháre. WC fungujúce nepretržite, každý má pri lôžku svetlo, môže svoj mobil alebo notebook pripojiť na internetovú stránku spoločnosti a pozerať filmy alebo počúvať hudbu. Jedinou nevýhodou oproti tradičným vagónom, na ktoré sme zvyknutí, sú stiesnené priestory. Asi sú Španieli menší.

Kupé s nami zdieľa staršia pani a mladý muž, obaja cestujú ďalej, ako my. Pani v noci stále zapína svetlo, čo nechápem, pretože aj bez neho nie je úplná tma. Našťastie nosím so sebou na cesty masku na oči, štuple do uší a deku, takže som pripravená vyspať sa kdekoľvek a kedykoľvek. A vyspím sa naozaj dobre. Podľa fitness náramku som spala deväť a pol hodiny, to je zatiaľ môj rekord.

Ráno mi pani hovorí, že chodí každé štyri mesiace na kontrolu s očami. Do Almaty cestuje kvôli tomu osemnásť hodín. Už je mi jasné, že v noci nesvietila preto, aby ma naštvala.

Z okna vidíme všade naokolo step, na ktorej sa pasú stáda kráv, koní a tiav. Spomínam si na Brežnevovu spomienkovú knihu Celina, ktorú v sedemdesiatych rokoch rozdávali v péeneskách zdarma. Generálny tajomník v nej opisoval, ako riadil obrábanie celiny.
Túto časť krajiny asi rozorať nestihol.

Po deviatej vystupujeme v Turkistane. Odvezieme sa k mauzóleu hodžu Ahmeda Jasaviho. Bol to veľký moslimský svätec, ktorý v 11. storočí kázal v miestnom jazyku. Keď mal 63 rokov, uvedomil si, že v tomto veku zomrel prorok Mohamed. Pretože sa necítil byť lepší ako on, rozhodol sa, že svoje účinkovanie na tomto svete ukončí a zliezol do podzemia, kde žil šťastne až kým neumrel. 

O tristo rokov neskôr mu na tom mieste postavil ukrutný Timur známy aj ako Tamerlan mauzóleum. Jeho predná časť sa zachovala bez zmien, vyzerá ako nedokončená. 

Zvyšok je ozdobený farebnými kachličkami.

Pred mauzóleom sa môžete za 200 tenge, čo je asi trištvrte eura, odfotiť s pávom alebo s orlom. Vybrala som si páva. Myslela som si, že bude ťažký na nosenie, ale váži asi ako sliepka.

Keď si to tu všetko pochodíme, ideme si ešte doplniť vedomosti do múzea. Môže sa tu fotiť, tak sa o pár záberov s vami podelím.

Toto je Timur a za ním sa stavia mauzóleum.

Samozrejme nemôže chýbať jurta.

Múzeum má tri poschodia, najvyššie je venované prezidentovi Nazarbajevovi.

Potom sa odoberieme na trh, kde po toľkej duchovnej potrave doprajeme niečo aj telu.

Naša cesta pokračuje ďalej do Šimkentu, kde máme ubytovanie. Ideme plackartným, takým typickým, aké poznám z ciest po Ukrajine, so starým dobrým známym samovarom.

Vagón je plný na viac ako 100 percent, pretože sprievodca povolil za malý obnos nastúpiť aj obchodníčkam s obrovskými taškami rôzneho tovaru.

Môžete si kúpiť detské oblečenie, hračky, občas vozňom prejde chlapík ponúkajúci ruské ruble a simkarty. My si z bohatej ponuky vyberáme zmrzlinu.

Na chodbovom lôžku kľačí na modlitebnom koberčeku stará žena. Na konci modlitby urobí ešte pár hlbokých úklonov hlavou na koberček. Netuším, či je obrátená správnym smerom k Mekke, možno to netuší ani ona. Keby vyfasovala napríklad moje lôžko, bola by otočená o 90 stupňov inak. 

Dáva sa s nami do reči o viere. Chce vedieť, čo sme z konfesijného hľadiska. Odpovedáme, že nič, ale to nechápe, tak jej povieme, že sme katolíci a to ju uspokojí. Hovorí, že pozná celý Starý aj Nový zákon, vie sa prežehnať a odrecituje nám Otčenáš po rusky. Prezradí nám, že Ježiš nezomrel a ona to vie určite, lebo jej to povedal imám. Potom nás zanechá v pokoji stráviť túto radostnú informáciu. 

Občas vlak zastaví a ľudia sa vyhrnú von, ako napríklad v meste Arys.

Už sa blížime k Šimkentu, tak sa rozlúčime s babkou jehovistkou či vlastne alahovistkou a vystupujeme.

Na stanici nás čaká domáca, mladé dievča. Hovorí dobre po rusky. Matku má Rusku, otca Gréka, ktorý sa dostal do Kazachstanu zásluhou Stalinových rošád s jednotlivými národmi. Ona má grécke občianstvo, žila tam niekoľko rokov, no mame sa cnelo po Kazachstane a tak sa vrátili. Je tu spokojná, pochvalne sa vyjadruje na adresu prezidenta Nazarbajeva, ktorý riadi krajinu spravodlivo voči všetkým národom, čo tu žijú - je ich vyše sto.

Počas rozprávania sa dostávame k nej domov. Chvíľu sa porozprávame a potom zaľahneme. Dva dni kazašského pobytu sú za nami, ale čakajú nás ešte dva ďalšie. 
O tom ale až nabudúce.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Súdy v Trenčíne odmietajú riešiť Galkovu kauzu odpočúvania

Obžaloba na bývalého šéfa Vojenského obranného spravodajstva Pavla Brychtu leží na súde od februára 2016. Najvyšší súd mu teraz prikázal konať.

KOMENTÁRE

Česi mieria do čiernej diery Európy. Všetko pre korunu

Je možné, že šanca ľahkého vstupu do eurozóny zmizne.

AUTO

Anketa o Svetové auto roka 2018 sa ponesie v znamení SUV

Posledný ročník vyhral Jaguar F-Pace.


Už ste čítali?