Sen splnený (Kazachstan 2017 2/2)

Autor: Blanka Ulaherová | 23.3.2017 o 0:07 | Karma článku: 8,41 | Prečítané:  1314x

Napriek tomu, že raňajky nemali byť v cene, donesie nám ráno domáca kávu, čaj, omelety, pečivo, nejakú ružovú salámu divnej chuti a ovocie.

 

Najeme sa, ovocie a jablko si berieme na cestu, a keď sa domáca nepozerá, salámu zbalím do vrecka a pri najbližšej príležitosti hodím do koša. Viem, nemala by som, v Afrike deti hladujú, ale na druhú stranu - zjedením salámy tým deťom nepomôžem, akurát si pokazím žalúdok.

Potom nás pani domáca vezie za mesto na stanovište taxíkov. Je nedeľa, takmer všetko ešte spí, ale taxikári sú pripravení. Nastupujeme do prvého a môžeme vyraziť do mesta Taraz.

Cesta trvá asi dve hodiny. Chvíľu ideme v blízkosti pohoria Alatau a Ťanšan, za ktorými je Kirgizsko a Uzbekistan. V tejto oblasti je ešte dosť snehu.

Taraz je tretie najväčšie mesto Kazachstanu. Patrí k najstarším v Strednej Ázii, kedysi bolo významnou zastávkou na Hodvábnej ceste. V stredoveku ho zničil Džingischán a tak toho veľa na pozeranie neostalo.

Všetko, čo tu kedysi bolo, je v múzeu,  ideme sa na to pozrieť. Vidíme dinosaury a rôzne iné prehistorické zvieratá, potom petroglyfy a kamenné sochy staré niekoľko tisíc rokov. Čím ideme na vyššie poschodie, tým sme bližšie k súčasnosti a tak sa cez pazúriky a chánov nakoniec dostávame k Veľkej vlasteneckej vojne a k rokom šťastného budovania socializmu. 

Objavili sme tu aj výtlačok Rudého Práva z roku 1964 o tom, že posádka tanku č. 23 sa chystá na návštevu Prahy. To je ten tank, ktorý vošiel ako prvý do Prahy, aby ju oslobodil. Po vojne bol umiestnený na Smíchove, aj keď to nebol ten pôvodný, pretože ten bol obhorený. Po revolúcii ho niekoľkokrát premaľovali na ružovo a teraz je vo vojenskom múzeu. 

Histórie sme sa nabažili dosť, teraz ideme tam, kde to žije súčasnosťou, a to je bazár. V autobuse sa nám prihovára pán v strednom veku. Keď hovoríme, že sme "iz Slovakii", vie o čo ide (často sa domáci orientujú až  po "upresnení" na Čekoslovakiu) a ako dôkaz odpovedá "Zdeno Chára." Spomína aj, že jeho sestra bola v Bratislave, v Košiciach a na Štrbskom Plese. Ďalší ľudia zas poznajú Hamšíka.

Kazaši sú príjemní ľudia a kazašské dievčatá a mladšie ženy sú veľmi pekné a vždy upravené.

Autobus som nefotila, ale v maršrutke to vyzerá takto.

Už včera sme si všimli jedného zlepšováku, čo si zaviedli šoféri. Sú to dva pásy pripevnené na kľučke od predných dverí. Zatiahneš za jeden - maršrutka sa otvorí. Zatiahneš za druhý - zavrieš. Nemusíš nikam behať, sedíš ako na koni a v rukách držíš liace.

Bazár je celkom veľký a väčšinu z neho zaberajú stánky s oblečením. Ale ani ostatné komodity nechýbajú.

Naobedujeme sa v aschane, čo je po kazašsky jedáleň.

Potom sa taxíkom vezieme naspäť do Šimkentu. Okrem nás taxikár vzal aj mladý kazašský párik, ktorý sa dobre baví na tom, ako si z nás taxikár robí žarty. Je zábavný, občas sa smejeme aj my. Pýta sa nás, s čím na cestách obchodujeme. Nechápavo sa na neho pozeráme. 
Vysvetľuje nám. "Keď niekam ideme, naberieme veci, ktoré tam potom popredávame. Za utŕžené peniaze kúpime veci, ktoré privezieme a predáme u nás." A smeje sa.
Pochvaľuje si prezidenta Nazarbajeva, ktorý je spravodlivý voči všetkým národom, ktoré v krajine žijú. Pýtame sa ho, kedy bolo lepšie - či za Sojuza, či teraz. Chvíľu sa zamyslí a potom povie, že za Sojuza. Každý mal prácu, človek jedenásť mesiacov pracoval a dvanásty mohol stráviť v ľubovoľnom rekreačnom zariadení. Ale aj teraz je dobre, nesťažuje sa.
V krajine je veľká korupcia. Ale vraj ak je niekto čestný a nepodplatiteľný, dlho si svoje pracovné miesto neudrží.
A zas sa všetci smejeme, družne napchatí v jeho starej Lade.
"A pili ste kumys?", pýta sa.
"Nie. Je to dobré?" pýtame sa my. Tri hlavy súhlasne prikývnu.
"A netreba potom často behať na toaletu?", zaujíma nás.
"Treba", hovoria a všetci piati sa smejeme.

Takto nám rýchlo ujde cesta. Rozhodneme sa nejsť až do Šimkentu, ale vystúpiť pár kilometrov pred ním a odviezť sa do Sajramu. Je to jedno z najstarších miest v Kazachstane, v roku 1999 oslávil 3000. výročie založenia. 

Pamätáte sa, ako sme včera navštívili v Turkistane mauzóleum Ahmeda Jasaviho? Tak tento svätý muž sa narodil práve v Sajrame.

Je tu pochovaná aj jeho matka. Mesto sa hrdí aj ďalšími slávnymi hrobmi. Napríklad tu je pochovaný Mirali Baba, učenec, ktorý sa venoval štúdiu islamu.

Tu je zas miestny Cyril a Metod. Volal sa Abdil Aziz Bab a v roku 766 priniesol do týchto končín islam.

Aj toto miesto, na ktoré upozorňuje zelená tabuľa, je pozoruhodné. Nášmu známemu Ahmedovi Jasavímu práve tu dal jeho učiteľ kameň, ktorý dostal od proroka Mohameda. Celkom pekná historka, má však jeden háčik. Jasaviho a jeho učiteľa s kameňom delí od Mohameda päť storočí, ako poznamenáva Lonely Planet.

V meste žijú Uzbeci. Najeme sa v jednej minireštaurácii. Prestrú nám v prístešku vonku. No teda prestrú - staršia žena prejde vechťom umelohmotný obrus. Kuchár rozkúri sporák na ulici, chviľu nasávam vône, a potom mi donesú šašlík. Len tak - bez príbora, bez servítky. Ohrýzam ho z tej kovovej šabličky ako varenú kukuricu. 
A viete čo? Lepší šašlík som ešte nejedla. Fakt, neklamem. 

Toto je minaret Proroka Kydyra z desiateho storočia.

Ešte jeden pohľad na Sajram.

Keď sme už úspešne prešli všetky sväté miesta Sajramu, môžeme sa vrátiť do Šimkentu. Podľa bedekra Lonely Planet v meste nie je nič pozoruhodné. Keď sa tu trochu poprechádzame, dávame bedekru za pravdu.

Mesto sa hrdí gymnastkou Nelli Kim, ktorá sa tu ako malé dieťa začala venovať gymnastike a dotiahla to na päť zlatých a jednu striebornú olympijskú medailu z olympiád 1976 a 1980.

Vrátime sa k domácej po batohy. Do domu pribudli ďalší turisti, mladý párik. Dievčina je z Poľska, mládenec z Ruska. Trochu sa porozprávame, vymeníme si cenné informácie, vezmeme batohy a odchádzame na stanicu. Dnešnú noc strávime na trase Šimkent - Almaty.

Vozne sú opäť španielske, teda trochu stiesnené, ale už sme zvyknutí a rýchlo sa uložíme. Okrem nás sú v kupé dvaja páni, ktorí cestujú tiež do Almaty. Jeden z nich spomína, že niekedy v rokoch 1973-74 bol služobne na Slovensku. Ráno sa nahodia do oblekov, rozlúčia sa a odkráčajú do práce.

My kráčame do stolovej - aschany, v ktorej sme jedli hneď prvý deň. Slečna si nás pamätá, asi sa tu veľa Slovákov nestravuje. Najeme sa a ideme sa ubytovať. Po dlhšom blúdení sme na mieste. Je to pár bytov vo výškovej budove prerobených na ubytovacie zariadenie. Žiaden veľký luxus, ale nič tu nechýba, kúri sa, wifi funguje a celé to stojí desať eur na osobu a noc.
S recepčným dohodneme, že nám na ráno objedná taxík na letisko.

Na dnes sme si nechali múzeum, do ktorého nás pred dvoma dňami nepustili, lebo sme prišli neskoro. Najskôr ale ideme do hôr. Autobusom sa odvezieme k stanici lanovky a potom natrikrát až do výšky 3200 metrov.  Je to dobre vybavené lyžiarske stredisko Šimbulak.

Na jeseň sme sa na tieto kopce pozerali z druhej strany, od jazera Issyk Kul v Kirgizsku. Vzdušnou čiarou je celkom blízko.

Tu hore je slnečno a teplo, dole v meste pochnmúrno, sychravo. Až sa nám nechce vrátiť.

Brrrrrrrr, ten nepríjemný pocit, keď slnko zmizne a lanovka sa ponorí do sivých mrakov!

Ale múzeum čaká, dnes nám nesmie ujsť. Prídeme hodinu pred záverečnou. Kúpime lístky a začíname prehliadku od piky, teda od trilobitov a dinosaurov. Vtom k nám príde jedna zo zamestnankýň, ktorých je tu niekoľkonásobne viac ako návštevníkov, a s úsmevom hovorí:
"Dorogije gosti". Myslíme si, že nás prišla uvítať a obzeráme sa po chlebe a soli, ale tu sa to asi nenosí a navyše nás pani neprišla uvítať, skôr vyhodiť. Oznamuje nám niečo v zmysle, že o chvíľu začnú zatvárať jednotlivé expozície a tak si máme švihnúť. 
Opustíme teda trilobity, dinosaury aj mamuty a ideme vyššie. Preletíme chánov a pastierov a postupne sa dostávame k obdobiu druhej svetovej vojny a radostného budovania socializmu. Zlatým klincom sú vitrínky venované jednotlivým národom, ktoré tu žijú. 
Pracovníčky múzea nás sledujú usadené na lavičkách, v rukách majú kabelky a kabáty. Záverečná sa blíži a každá ušetrená minúta je dobrá.

Po duchu ideme nakŕmiť telo. Povečeriame v nejakej fajnovejšej reštaurácii, kde si síce môžeme vybrať len z dvoch jedál, zato ich môžeme jesť aj nožom. Doteraz sme nože v reštauráciách nevideli. Ale to sme si už všimli vo viacerých krajinách. Nože pri jedení netreba, stačí vidlička a lyžička. 

Potom si ešte kupujeme zákusky. Dojeme, zaplatíme a ponáhľame sa do hostela. Po dvoch minútach nás dobehne mladík, ktorému sme platili, a podáva nám 1000 tenge, vraj nám zle vydal. Sú to asi tri eurá. 
Prekvapilo, potešilo, primalo zamyslieť sa.

V hosteli sa pobalíme, nastavíme budíky a zaľahneme. Ráno na recepcii nikoho niet, postláčame kľúčky na všetkých dverách, ale nikde ani živáčika.
Tak teda ideme von, aby taxikár nemusel dlho čakať. Vonku žiaden taxík nestojí.
Čakáme päť minút, čakáme desať, potom ideme predsa len skúsiť nájsť recepčného, ale už sa ani nedostaneme do budovy, dvere nikto neotvára a tak ideme peši, snáď nejaký taxík pôjde okolo. A naozaj, hneď prvý je ochotný nás zaviezť na letisko za 2000 tenge (asi 6 eur). 

Po piatich hodinách sme v Istanbule. Do ďalšieho letu máme päť hodín, tak sa odvezieme do jednej z predmestských štvrtí na ázijskej strane. Už tu kvitnú stromy.

Poprechádzame sa pri mori a potom sa ideme najesť.

Naďabíme na maličkú reštauráciu, v ktorej je len starší kuchár a mladík, možno jeho syn alebo vnuk, ktorý obsluhuje a inkasuje. Ani jeden z nich nerozpráva inak ako po turecky, preto namiesto zdĺhavého vysvetľovania nám dáva kuchár ochutnať zo všetkých jedál, aby sme si mohli vybrať. Vyberám si restované kúsky pečene so zeleninovou oblohou. Popri tom, ako jeme to, čo sme si vybrali, nám kuchár nosí ochutnať aj z iných jedál, ktoré pripravil. Dostaneme misku domáceho jogurtu, aj kúsky uvarených držiek. Vyzerajú, akoby boli niečím plnené, ale podľa vône mám podozrenie, že som zjedla so žalúdkom aj to, čo nestihlo skonzumovať to úbohé zviera.
Ale strovila som všetko a nič sa mi nestalo.

Týchto pár hodín strávených v Istanbule urobilo peknú bodku za vydareným kazachstanským výletom. Stredná Ázia je zaujímavý kus sveta. Tak čo dáme nabudúce? Uzbekistan? Tadžikistan? Uvidíme.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Vianočný dôchodok získa viac ľudí, Slováci v Rakúsku však nie

Najchudobnejší dôchodcovia znovu dostanú sto eur navyše, nemení sa to už štvrtý rok.

EKONOMIKA

Firma, ktorej zadržali kamióny: Hľadáte problém tam, kde nie je

North Sea Express je podozrivá z vykorisťovania.


Už ste čítali?