Predĺžený rumunský víkend s nákladmi do sto eur a s množstvom dávnych spomienok

Autor: Blanka Ulaherová | 29.3.2017 o 23:47 | Karma článku: 11,44 | Prečítané:  7604x

Na tretí deň po návrate z Kazachstanu sme sa vybrali skúsiť nové letecké spojenie Bratislava - Kluž.

 

Je piatok, lietadlo je naplnené asi do polovice, let trvá necelú hodinu. Preletíme nad Seneckými jazerami...

... a o chvíľu sme nad Rumunskom. 

Z letiska Cluj - Napoca sa hneď presúvame na autobusovú stanicu, odkiaľ nám o štvrtej popoludní ide autobus do mesta Târgu Mureș.

Kedysi pred tridsiatimi rokmi bol Kluž prvým väčším rumunským mestom, cez ktoré sme prechádzali cestou k moru. Keď vlak zastal, zhrčilo sa okolo neho množstvo domácich, niektorí sa pokúšali vliezť do vagóna aj cez okno. Jeden si odvíjal špinavý obväz, aby sme sa mohli pokochať pohľadom na jeho hnijúcu nohu, druhý niečo ponúkal na predaj, tretí zas chcel čokoľvek kúpiť a ďalší pýtali drobné. Všetci mali štrbavé úsmevy a vyzerali strašne. Hádzali sme im pre uspokojenie svedomia cez okno nejaké sladkosti a oni sa po nich chniapali, ako keď kŕmite holuby na ulici. Bolo to veľmi deprimujúce a - priznám sa - aj dosť nepríjemné. Viem, že nie všetci Rumuni boli takíto, lenže táto uvítacia vzorka bola najhlučnejšia a najviditeľnejšia.

Teraz sedím v autobuse plnom mladých študentov, ktorí sa vezú na víkend k svojim rodinám. Mládenec predo mnou má na kolenách notebook, v ľavej ruke drží nejaký architektonický plánik a pravou sa pokúša v grafickom programe preniesť ho do počítača. Vedľa neho si tínedžer číta zbierku básní. Slečna oproti lúšti sudoku. 
S cestovateľskými zážitkami spred tridsiatich a viac rokov to nemá nič spoločné. 

Po troch hodinách cesty rumunským vidiekom sme na mieste. Celá táto oblasť patrila striedavo Maďarsku a Rumunsku, ešte stále je tu silná maďarská menšina a nápisy sú dvojjazyčné.

Už sa zotmelo a mesto vyzerá pekne. Tuším sa mi tu bude páčiť.

Taxíkom sa odvezieme do hotela, ceny za ubytovanie aj za taxislužby sú príjemné.

Ráno je zamračené, v noci pršalo. Ideme si pozrieť mesto za svetla. Vyjdeme na stredovekú pevnosť z pätnásteho storočia s kostolom, ...

... a potom sa vrátime do mesta a obzrieme si hlavnú triedu.

Pán na koni, s ktorým sme sa videli už včera večer, je Avram Iancu. To bol taký rumunský Hurban, revolucionár, ktorý v rokoch 1848-1849 bojoval v horách proti Rakúsko - Uhorsku.

Mesto je čisté a upravené, aj teraz ho zametá skupinka mužov v oranžových reflexných vestách s prútenými metlami v rukách.

Navštívime etnografické múzeum.

Najviac ma zaujala doba Nicolae Ceausesca, ten prezidentoval počas všetkých mojich rumunských dovoleniek či už s rodičmi alebo neskôr s vlastnými deťmi.

Naposledy sme boli v jeho krajine necelé štyri mesiace pred tým, ako ho aj s jeho manželkou Elenou popravili. Asi si to zaslúžil a viem pochopiť aj hnev a nenávisť tých, ktorým počas svojho dlhého vládnutia ublížil, ale myslím si, že sa mal dočkať riadneho súdu. 
Nuž ale mne o tom neprináleží rozhodovať.

Keď si pozerám vystavené exponáty z tých čias, mám pocit niečoho blízkeho. Presne takýto "tranzistor" značky WEF stojaci na kredenci podobnému tomu nášmu, sme si kedysi kúpili a fungoval spoľahlivo dlhé roky, kým sme ho nevymenili za nejaký nablýskaný no name International kúpený na Mexikoplatzi pri prvej ceste na Západ v roku 1988. Na ebay WEF-ku teraz predávajú za 60 dolárov, s poštovným na Slovensko vyjde na stovku.

A takéto rádio sme tiež mali doma, vlastne ešte stále je v byte po mame. Pamätám si, ako ho naši nadšene doniesli z obchodu domov, aj na to, ako sme na ňom počúvali western na pokračovanie, ktorý začínal pískanou melódiou. Celá tá relácia začínala slovami: "Je tolik hodin, kolik právě je. Máte-li na svých hodinkách více nebo méně, není to naše vina, protože my začíname vždycky včas."
To boli časy, keď sme ešte nemali televízor.

A 28. apríla 1988 sme určite mali doma na stolíku Pravdu so správou o návšteve Miloša Jakeša v Rumunsku.

Aj takéto a podobné knihy sme mali v domácej knižnici.

Pri tejto príležitosti sa mi vynára ešte jedna rumunská spomienka z roku 1973. Na pláži si dovolenkujúci Rumun čítal román Normana Mailera Nahí a mŕtvi. Teda aspoň myslím, že to bol ten, lebo okrem mena autora som pochopila len spojku "si" medzi dvoma slovami, tak som si to vydedukovala. Ja som Mailera čítala pár mesiacov predtým a preto mi čítajúci pán bol sympatický - mal dobrý literárny vkus.

Ale snáď už dosť spomienok, aj keď tie sa mi vynárajú každú chvíľu. Napríklad pri pohľade na zákusky. Počas dovolenky v Mangalii mala mama narodeniny, ktoré sme išli osláviť do cukrárne. Povedala nám, že si môžeme vybrať čo chceme a koľko chceme. Poznáte ten pocit, keď by oči jedli, že? Horšie to bolo potom, keď už nevládal žalúdok. Naši trvali na tom, že zjesť musíme všetko, však sme to chceli. A tak sme tam s bratom sedeli v horúčave nad tanierikmi s rozprplanými sladkými zákuskami, až kým sa rodičia nezľutovali  a nedovolili nám nechať ich tak.
Dnes takýto problém nemám, pokojne by som zvládla aj dupľu.

Poobede sa vraciame do Kluža, aby sme zvyšok pobytu strávili v rodisku Mateja Korvína.

Toto je údajne jeho rodný dom.

Kráľ Matej je asi najznámejším panovníkom na Slovensku, zo školy si pamätám nejaké žartovné príbehy z jeho života, ktoré sme mali v čítanke. Žil v 15. storočí, v Bratislave založil univerzitu a okrem toho hlavne bojoval. Ale ak si myslíte, že svoj život skončil na niektorom bojisku, tak to ste vedľa. Jeho smrť bola bizarnejšia. Rozčúlil sa, keď mu služobníctvo donieslo neumyté figy a dostal mŕtvicu. Bolo mu to treba? Zomrieť takto v štyridsiatich siedmich rokoch je dosť nafigu, že?

Toto je súsošie s kráľom Matejom pred katolíckym kostolom svätého Michala. Pamätník je z roku 1902, kostol asi o päťsto rokov starší.

Ďalším známym rodákom je Laszlo Tőkés. To je taký rumunský Budaj, ktorý odštartoval revolúciu v roku 1989. Pôvodným povolaním protestantský pastor je v súčasnosti poslancom europarlamentu. Patrí k maďarskej menšine, ktorá má aj v Kluži silné zastúpenie.

S ohľadom na to sa navečeriame v maďarskej reštaurácii. Maďarský názov mesta je Koložvár, tak by som si celkom rada dala koložvársku kapustu, ale tá na jedálnom lístku nie je. Alebo sa to jedlo, ktoré myslím, volá inak.  Dávam si teda aspoň maďarský guláš. Donesú mi ho vo veľkej mise, z ktorej by sa najedli aj dvaja. Chutí podobne ako náš kotlíkový, okrem zemiakov sú v ňom aj halušky. Akurát mäso je na môj vkus príliš nóbl, ja mám radšej mastnejšie. A tiež som čakala, že to bude pikantnejšie. Zjedla som všetko, aj keď ku koncu som mala podobné pocity ako v tej cukrárni v Mangalii pred viac ako štyridsiatimi rokmi.

Trochu sa prejdeme po meste, ale silno prší a tak sa radšej vraciame domov. 

Ubytovanie máme neďaleko centra vo veľkom staršom rodinnom dome, ktorého dvojposchodovú prístavbu máme iba pre seba. Domáci nás len privítali, zinkasovali a potom nás nechali samých. Pri odchode máme hodiť kľúče do schránky.

Na druhý deň ráno stále prší, psa by von nevyhnal.

Podľa predpovede by sa to počas dňa malo zlepšiť. Na dnes sme si naplánovali výlet do mestečka Bistrița (číta sa Bistrica), ktoré je od Kluža vzdialené asi tri hodiny vlakom. Ešte predtým sme si chceli pozrieť klužské historické múzeum, ale máme smolu, kvôli rekonštrukcii je zavreté. Takže sa chystáme pozrieť si múzeum v Bistriți.

Bistrițu možno poznáte aspoň vy, čo ste čítali Draculu. Bram Stoker ju spomína hneď v úvode, keď hlavný hrdina Jonathan Harker prichádza do tunajšieho hotela Zlatá koruna, aby tu prespal pred ďalšou cestou na Draculov hrad. Do Bistrițe - podľa jeho zápiskov veľmi zaujímavého starého mesta - prišiel z Koložváru vlakom rovnako ak my. Cestoval od ôsmej rána a do cieľa došiel až po zotmení, ale odvtedy už pokrok dorazil aj sem a dnes cesta osobákom trvá len niečo vyše troch hodín. Aj tak dosť na stokilometrovú vzdialenosť.
Mimochodom, hotel Zlatá koruna vtedy v meste nebol, postavili ho až na základe popularity románu.

Cestou videl Jonathan krásny kraj a množstvo rozličných ľudí. Mňa zaujala najmä táto pasáž:
"Najpodivnejšie vyzerali Slováci so svojimi veľkými pastierskymi klobúkmi, vrecovitými špinavo bielymi nohavicami, bielymi plátenými košeľami a obrovskými masívnymi koženými opaskami, širokými takmer jednu stopu a husto vsadenými mosadznými cvočkami. Boli obutí do čižiem, v ktorých mali napchaté nohavice, mali dlhé čierne vlasy a husté čierne fúzy. Vyzerajú veľmi malebne, ale nijako príťažlivo nepôsobia. Na divadle by im okamžite zverili úlohu všelijakých starých lúpežníkov z Orientu, bolo mi však povedané, že sú veľmi neškodní a že im chýba akákoľvek priebojnosť."
 
My sme žiadnych Slovákov cestou nestretli, ale inak máme podobné dojmy. Mestečko je príjemné, čisté a úhľadné, ale nič moc na pozeranie tu nie je.

Vyvezieme sa výťahom na vežu starého protestantského kostola a pokocháme  sa pohľadom zhora.

Vnútri kostola to vyzerá takto.

Potom sa poprechádzame v centre. Majú tu podobné laubne ako v Žiline.

Ani tu nám pokus o návštevu múzea nevyjde, pretože je v rekonštrukcii - oni nám to snáď robia naschvál! Tak sa aspoň navečeriame v malom bistre a zvyšné miesto v žalúdku zaplácame v cukrárni. Potom sadáme do vlaku a pozvoľným tempom sto kilometrov za tri hodiny sa vraciame do Kluža.

Pomaly sa stmieva, počas cesty som prečítala podobne drastické dielo ako Dracula - román Táto krajina nie je pre starých. Pomaly sa stmieva a tak si krátim čas fotením jednotlivých zastávok.

No a to je vlastne takmer záver nášho rumunského predĺženého víkendu. Už potme dorazíme do Kluža.

Naposledy sa tu vyspíme, ráno hodíme kľúče do schránky a presunieme sa na letisko. Vďaka časovému posunu priletíme do Bratislavy v rovnakom čase, ako sme odlietali z Kluža.

Spiatočné letenky vyšli na 27 eur, ubytovanie na tri noci pre jedného asi 36 eur, takže ak sa trochu uskromníte v jedle, zvládnete to do stovky aj s nejakým výletom po krajine. 
Tak teda Drum bun! čiže Šťastnú cestu!

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Súdy v Trenčíne odmietajú riešiť Galkovu kauzu odpočúvania

Obžaloba na bývalého šéfa Vojenského obranného spravodajstva Pavla Brychtu leží na súde od februára 2016. Najvyšší súd mu teraz prikázal konať.

KOMENTÁRE

Česi mieria do čiernej diery Európy. Všetko pre korunu

Je možné, že šanca ľahkého vstupu do eurozóny zmizne.

AUTO

Anketa o Svetové auto roka 2018 sa ponesie v znamení SUV

Posledný ročník vyhral Jaguar F-Pace.


Už ste čítali?