Predĺžený víkend v Bosne s nákladmi pod sto eur

Autor: Blanka Ulaherová | 20.4.2017 o 23:58 | (upravené 20.5.2017 o 21:08) Karma článku: 11,07 | Prečítané:  3706x

V lete 1975 som sa z dovolenky v Makarskej vrátila domov s adresami troch miestnych mladíkov. Volali sa Zoran Rosič, Sava Vukotič a Perko Perič.

So Zoranom korešpondencia ustala hneď na začiatku, so Savom sme si vydržali písať asi tri roky a s Perkom pár mesiacov. V jednom liste mi Perko okrem iného napísal, že žije kdesi "prema Tuzle". 

Nie, pointu nehľadajte, ďalej to už nemá pokračovanie. Iba občas sa mi tí traja "Juhoši" vynoria v pamäti, keď si zaspomínam na detstvo, na rodičov a na naše spoločné dovolenky. Mladíci už dnes zrejme ťahajú k sedemdesiatke. Radšej si to ani nepredstavujem, nech len ostanú večne mladí aspoň v mojich spomienkach. 

Akurát na Perka som si spomenula nedávno, keď sme si kúpili letenky Bratislava - Tuzla a späť za 31 eur. K nim sme si objednali tri noci v hosteli za 38 eur na jedného a keďže nám do tradičnej stovky niečo zostalo, tak sme k tomu prihodili ešte nejaké drobné a na Veľký piatok ráno odleteli do Bosny. Teda krajina sa volá oficiálne Bosna a Hercegovina, ale snáď sa nikto neurazí, ak budem používať častejšie skrátený názov.

Po hodine pristávame na letisku v Tuzle, kde nás čaká taxík do hostela. Sympatický mladý vodič nám cestou rozpráva o Tuzle a o ľuďoch, čo v nej žijú. A ľudia tu žili už oddávna, Tuzla je jedným z najstaršie obývaných miest Európy. Leží na miestach, kde sa kedysi rozprestieralo Panónske more a soľ sa tu ťažila už v neolite. Aj názov mesta je odvodený od tureckého pomenovania soli - tuz. Grécky názov pre soľ dal zas meno rieke Jala, ktorá mestom preteká. Ako pamiatka na more sú tu dnes Panónske jazerá, ale o tom všetkom vám poviem neskôr, aby som vás neunavila hneď na začiatku.

Zatiaľ sme ešte stále na ceste z letiska a rozprávame sa s mladým šoférom z rodiny majiteľov hostela, ku ktorému sa blížime. Pýtame sa, ako tu spolu nažívajú jednotlivé národnosti a náboženské skupiny. Dozvedáme sa, že Tuzla je v tomto ohľade výnimočná. Nikdy tu neboli a ani v súčasnosti nie sú žiadne problémy. Veríme mu, však niečo podobné sme čítali aj v bedekri freytag & berndt, kde sa píše, že v roku 1991 bola Tuzla jediným mestom v Bosne a Hercegovine, v ktorom nezvíťazili nacionalisti.
Ešte v Tuzle ani skoro nie sme, a už sa mi tu páči. A páči sa mi aj neskôr, keď tu sme.

Len čo sa ubytujeme, ideme autobusom na výlet do mesta Srebrenik, ktoré je od Tuzly asi hodinu cesty. Žije tu asi päťtisíc obyvateľov, ale neprišli sme sem kvôli nim, hoci sú to určite milí ľudia. Našim cieľom je rovnomenný hrad z roku 1333 vzdialený asi osem kilometrov, tak si berieme taxík. Cesta tam a naspäť s dvojhodinovou prestávkou stojí desať eur. 
Keď som pred cestou spomínala kamarátovi Davidovi na Facebooku, že sa chystám do týchto končín, napísal mi: 
"Tak určitě Srebrenik (hrad) - sice nic moc, obycejna zricenina, ale je to efektni a vsichni to znaji. Tak do sbirky "must see"." 
Presne tak. Hrad je pekný, zrekonštruovaný, pripomína mi Strečno, ale nič viac - žiadne múzeum a na pozeranie akurát tak  výhľad do krajiny.

Okolie je pekné a tie dve hodiny, pokiaľ sa po nás vráti taxikár, strávime príjemnou prechádzkou po starom meste.

 

Na záver si ešte dáme večeru v reštaurácii. Objednávam si "srednji čevap" a keď mi ho prinesú, v duchu ďakujem za to, že som si nedala "veliki" a zároveň ľutujem, že nemám "mali". Ale posledný bosniansky čevap som jedla vlani v auguste a tak ho nejako zvládnem.

Potom je už čas vrátiť sa do Tuzly. Vzhľadom na to, že predošlú noc sme toho moc nenaspali, čoskoro zaľahnem a spím tak tvrdo, že si vôbec nepamätám, čo sa mi snívalo a teda čo by sa mi malo splniť, keďže na tomto mieste spím po prvýkrát. Ale možno je to dobre. Posledný takýto sen spred štyroch rokov v macedónskom Brajčine sa splnil a nebolo to nič pozitívne.

Je Veľkonočná sobota ráno. Na dnes sme si naplánovali výlet do mestečka Doboj. Cesta osobáčikom trvá niečo vyše hodiny. Každú chvíľu stojíme na nejakej zastávke, aspoň je na čo pozerať.

V Doboji máme dva ciele - múzeum a pevnosť. Oba by mali byť otvorené. Mali, ale nie sú. Pri múzeu to zistíme hneď, pri pevnosti až po tom, ako k nej vyšliapeme hore. 

Čo sa dá robiť, ale však krajina nie sú len múzeá a hrady, ale hlavne ľudia - ich domy, kostoly, mešity, zvyky, jedlá - a v spoznávaní tohto nám nebránia žiadne otváracie hodiny.

Toto je katolícky kostol Najsvätejšieho Božského srdca Ježišovho. Vpravo za ním vykúka minaret mešity Selimija.

Ľudia, ktorí ich navštevovali, sa po smrti ocitnú svorne vedľa seba vďaka oznámeniam pribitým na stromoch, ako je v týchto končinách zvykom. A tak tu z fotografií spoločne pozerajú rovesníčky - kresťanka Dragica a moslimka  Nermina. Obe sa narodili v roku 1951, možno boli spolužiačky. Verím tomu, že sa dobre znášali aj vtedy, keď ešte žili.

Podľa bedekra je v meste veľa umelcov, ktorých galérie nie sú v centre, ale treba ich hľadať. Niečo sme našli. Či je to ono, netuším, ale nevyzerá to zle. 

Toto je rieka Bosna. Pred tromi rokmi spôsobila v meste obrovské záplavy.

V devätnástom storočí bol Doboj významnou železničnou križovatkou, tieto slávne časy pripomína už len stará lokomotíva.

Najeme sa v malej rodinnej reštaurácii. Pre zmenu si dnes dávam pljeskavicu, ale je to takmer to isté, ako včerajší čevap, len namiesto ugrilovaných obdĺžničkov mletého mäsa je medzi dvoma plackami podobne upravené mleté mäso vcelku.

Cítim sa napchatá do prasknutia, ale zákusok v cukrárni do seba ešte vtlačím.

Chvíľu si posedíme v parku a pozrieme si zopár ťahov vežami a strelcami a potom je už čas vrátiť sa do Tuzly - rovnakou cestou, rovnakým osobáčikom.  

Doteraz sme mali nádherné teplé počasie, radosť spoznávať krajinu. Večer sa však rozprší a prší ďalších dvadsať hodín.

Je upršaná Veľkonočná nedeľa, psa by von nevyhnal, nás tiež nie. Až popoludní, keď nás domáci vidí bezcieľne sa poflakovať v spoločenskej miestnosti a z nudy listovať v zobraných spisoch Josipa Broza Tita, nakopne nás, aby sme si konečne išli pozrieť aj mesto.

Požičia nám dáždnik a tak ideme, keď sme už tu, veď možno sa sem už nikdy nevrátime. Teda niežeby to tu nebolo zaujímavé, ale ešte je toľko miest na svete, ktoré čakajú...

V takomto počasi nevyzerá žiadne mesto veľmi príťažlivo, ale večer som sa sem vrátila a takmer všetky objekty, ktoré sme videli za svetla, som nafotila znova.

Vzadu je minaret mešity, ktorá sa volá Šarena, čiže farebná. Zvonku vyzerá stroho, pomaľovaná je zvnútra. Videli sme to len cez okno, bola zamknutá.

Zato v tejto sme boli aj vnútri. Cez škáru vo dverách vidíme, že na podlahe kľačí nejaký pán a hlavou udiera o zem. Váhame, či máme právo ho vyrušiť, ale zvedavosť je silnejšia ako takt a tak sa vyzujeme, na hlavu si natiahnem kapucňu od vetrovky a vstupujeme dnu. Pán zanecháva modlitbu, vstane a trochu nám to tu vysvetľuje, je veľmi milý. Mešita sa volá Čaršijská a je z roku 1548, no po požiari pred 150 rokmi ju prestavali.

Pred ňou sa nachádza Čezma - bývalá studňa. Pripomína mi Sebilj v Sarajeve. 

Keď sme už pri tých mešitách, vyšliapneme si k jednej aj do kopca. Volá sa Mejdanská a má drevený minaret. Modlitby sú len v sobotu a v nedeľu raz za deň, však liezť sem dohora päťkrát denne, na to treba okrem pevnej viery aj dobrú kondičku.

K mešitám ideovo patrí aj Begram - begova medresa, čiže náboženská škola, to je tá pruhovaná budova vpravo. Fungovala od roku 1626.

Už v úvode som spomínala, že na území Tuzly sa kedysi rozprestieralo Panónske more a od neolitu sa tu ťažila kamenná soľ. Takto nejako bývali ľudia pred 6000 rokmi.

Namiesto Panónskeho mora tu v súčasnosti v lete mávajú Panónske jazerá so slanou vodou. Teraz sa areál pripravuje na letnú sezónu, počas ktorej sem zavíta vyše štvrť milióna ľudí.
No, ak teda neprídu naraz, mali by sa pomestiť.

Ťažba soli v minulosti spôsobuje v terajšej dobe občasné prepady pôdy. Ani Turali - Begova mešita zo šestnásteho storočia sa tomu nevyhla a dnes je meter pod zemou.

Rovnaký osud mal aj františkánsky kláštor z roku 1873, ten nedávno vystavali nanovo.

Duchovné okienko ukončíme pohľadom na pravoslávny chrám Presvätej Bohorodičky, keď už máme tie veľkonočné sviatky.

Mimochodom, Veľkú noc vidieť aj v obchodoch, kde majú podobný sortiment čokoládových zajačikov ako u nás, ale vítajú ju aj transparenty na uliciach a plagáty vo výkladoch.

Stále sa odvolávam na to, čo som spomínala v úvode - však opakovanie je matkou múdrosti. Ale teraz už naposledy. Písala som, že v Tuzle nie sú a ani nikdy v nedávnej minulosti neboli národnostné či náboženské nesváry. Vojna sa však nevyhla ani tomuto mierumilovnému mestu. V máji 1995 zabil granát vypálený zo srbských pozícií 71 prevažne mladých ľudí, táto udalosť je známa ako masaker v Kapiji a stalo sa to práve tu.

Stará Tuzla je príjemné miesto s krivoľakými uličkami, v ktorých sú krajčírske dielne, holičstvá, cukrárne, kaviarne a reštaurácie.

Je nízky tlak a vo vzduchu je ešte viac cítiť dym a vôňu grilovaného mäsa. Mesto prejdete raz - dva, a tak sa aspoň na chvíľu zastavte. Sadnite si do reštaurácie alebo do kaviarne a vychutnávajte si Bosnu.

K tej tradičnej necelej stovke, ktorú ste investovali na cestu a ubytovanie, budete musieť asi ešte niečo pridať, ale nebude to veľa a rozhodne to bude stáť za to.

 


 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Prieskum: V banskobystrickej župe by Lunter získal vyše päťdesiat percent

V žilinskej župe sa ukazuje tesný súboj medzi Blanárom zo Smeru a Jurinovou, kandidátkou opozície.


Už ste čítali?