Tulipány, tulipány, tulipány... grachty, grachty, grachty...

Autor: Blanka Ulaherová | 20.5.2017 o 18:48 | Karma článku: 8,16 | Prečítané:  829x

"Veď aj my máme v záhrade pekné tulipány" bola moja tradičná odpoveď Viktorke, keď sa ma vždy na jar pýtala, či pôjdeme do Keukenhofu.

Každá výhovorka raz stratí svoju moc a tak sme si posledný aprílový víkend urobili s dcérami dámsku jazdu do Holandska, aby sme zistili, či sú tamojšie tulipány naozaj krajšie ako naše.

Do Prahy sa vezieme žltým vlakom. V snahe aklimatizovať sa na ďalšie pokračovanie cesty autobusom českej cestovnej kancelárie, prejdeme s Barborkou na češtinu. Teda pre istotu len vtedy, keď sme v kupé samé. Zdá sa nám to strašne smiešne. Zisťujem, že hoci mne ako polovičnej Češke jazyk problémy nerobí, najlepšie sa mi "mluví", keď si predstavím, že som niekto iný. Proste keď som Blanka, tak svoje myšlienky prekladám, ale keď som Lída či Míla, rozmýšľam po česky. 
Musím však priznať, že tento cenný poznatok sa mi zatiaľ inde neosvedčil. Naposledy som skúšala byť Alijevom, ale po azerbajdžansky sa mi nepodarilo ani zaťať.

V Prahe máme pol dňa času, tak sa poprechádzame po tradičných turistických trasách. Všade je plno cudzincov a povetrím zneje samé "beautiful", "schön", či  "pojechali" - to keď sa otvorilo okienko na orloji a začali v ňom mašírovať apoštoli. Na Václaváku začujeme "do p..e", a už vieme, že Praha je stále naša. Je to fakt veľmi pekné mesto, krajší je podľa mňa už len Český Krumlov, tak som zvedavá, ako obstojí Amsterdam.

Podvečer nastupujeme do poschodového autobusu cestovnej kancelárie a mierime na západ. Cesta je celkom príjemná, až po hranice funguje wifina, nikto sa s nami nechce násilím družiť ani nekolujú žiadne štamprlíky, takže fajn.

Ráno sme v Holandsku a najskôr ideme do Keukenhofu. To je taký park, v ktorom sú tulipány a tulipány a tulipány. Rôznych tvarov a farieb, stovky, tisíce, vraj dokonca až niekoľko miliónov cibuľovín, ale z nich hlavne tulipány a tulipány a tulipány - aha, to som už hovorila. Tak aby ste mi verili.

Komu by nestačili tie, čo sú v parku, môže pozrieť aj na poliach.

Ak už máte tulipánov dosť, môžete sa kochať trebárs narcismi.

A tam, kde nie sú tulipány ani narcisy, je miesto na faunu.

Aj na veterný mlyn, aby sme vedeli, že sme v Holandsku, keby sme to náhodou zabudli.

Na Keukenhof máme niečo vyše troch hodín. Odhadujem, že snáď dva milióny tulipánov sme videli, ale nepočítala som to. Vzhľadom na vstupné nás jeden pozretý tulipán vyšiel asi na sedem tisícin centa - no nekúp to. Ale kupovať ideme k Rudimu. To je jeden z predajcov cibuliek, ktorý zrejme spolupracuje s cestovkou podobne ako v Grécku výrobcovia vína a oleja a v Turecku zlatníci alebo zhotovitelia kobercov. Takže u Rudiho každý nakupuje tulipány a tulipány a tulipány a možno aj niečo iné, my sme okrem tulipánov kúpili flox. 

Z Keukenhofu je to do Amsterdamu asi pol hodiny, v hlavnom meste Holandska strávime zvyšok dňa.

Autobus nás vysadí pri kostole svätého Mikuláša oproti železničnej stanici. 

Odtiaľ ideme všetci sedemdesiati, či koľko nás bolo v autobuse, peši za sprievodkyňou a orientujeme sa podľa jej dáždnika, ktorý drží nad hlavou. Cestou stretávame ďalšie skupinky, ktoré sú navigované podobne. Vodiči majú nárok na osemhodinový odpočinok a to je presne čas, ktorý máme na spoznávanie holandského hlavného mesta.

Mohli sme si dokúpiť lístky do múzea Madame Tussaud, na večernú plavbu loďkou po grachtoch a na večeru v argentínskej reštaurácii. Vybrali sme si lodičku, pretože sme do Amsterdamu neprišli kvôli voskovým figurínam ani kvôli argentínskemu menu.

Á propós jedlo. Sprievodkyňa nás vedie k stánku, kde predávajú miestnu špecialitu, Broodje Haring, čiže haringa v žemli. Kým sa dostane na všetkých sedemdesiatich, chvíľu to trvá. Medzitým nám sprievodkyňa prezradí tajomstvo - v skupine máme aj celebritu, herečku Terezu Brodskú. Fakt, je to ona, konštatujeme. 
"Koľko má rokov", pýta sa ma Barborka.
"Čo ja viem, asi päťdesiat", odpovedám.
"Na päťdesiat vyzerá výborne", zhodneme sa všetky tri.
Tereza je usmievavá a prístupná, tak sa osmelíme a dáme sa s ňou do reči. Trochu nás zarazí, že hoci predtým hovorila po česky, nám odpovedá po slovensky. Jasné, to sa len tak maskuje, aby nemusela rozdávať autogramy, vysvetľujeme si.
Nebudem vás ďalej naťahovať, nebola to známa herečka, ale slečna, ktorá sa na ňu veľmi podobá. Pochádza z Košíc a pracuje v Prahe. Nebola síce "pravá", ale stretnutie s touto Terezou, ako sme ju až do konca výletu pracovne nazývali, bolo veľmi príjemné. 

A čo je to ten Broodje Haring? Niečo podobné, ako keď si dáte do žemle zavináča s cibuľou. 

Cestou sa nám sem-tam niekto stratí, ale však telefónne číslo na sprievodkyňu máme všetci, tak to veľmi neriešime. Postupne sa aj tak vytrácame všetci a každý si ide po svojom. No a čo sme videli na tom "našom?"

Asi to, čo videl Karel Čapek pred osemdesiatimi piatimi rokmi. Vlani som bola v Holandsku dvakrát a majstrove Obrázky z Holandska mi boli dobrým sprievodcom, tak si aj teraz dovolím svoju reportáž obohatiť jeho skvelými postrehmi.

Takže čo sme videli? Napríklad grachty.

"Totiž to je tak: tam, kde u nás bývá uprostřed mezi domy ulice, je v Holandsku uprostřed mezi domy jednoduše voda; tomu se říká gracht, a když ta voda teče od města k městu, je to kanaal. A na břehu té tiché vody není žádné zábradlí, nýbrž tiché a veliké stromy a tichá průčelí domů s jasnými okny; a to všechno se tiše zrcadlí v té vodě. " (str. 17)

"Jsou grachty živé, po kterých plují lodi a lodičky, a grachty zarostlé zeleným povlakem řas; grachty chudé, jež páchnou bahnem a rybinou, a důstojné grachty, určené, aby v plném lesku obrážely průčelí patricijských domů; posvátné grachty, ve kterých se zrcadlí kostely, a zašlé, osleplé kanály, ve kterých se neobráží ani oko boží." (str. 19)

Obdivujeme vysoké úzke domy nakláňajúce sa dopredu. Hore majú kladky a háky, ktorými sa do izieb dostával nábytok.

"A ty domy bývají nakloněné jako pisánská věž, neboť jsou postaveny na písku; někdy jsou jen dva lokte široké, protože stojí na jehlách a každá píď pevné půdy je v této zemi vody a písku příliš vzácná; aby se šetřilo místem, vede do hořeních pater místo schodů jen takový uzoučký a strmý slepičí hřád, a proto se nábytek musí dovnitř stěhovat okny, protože po těch schodech by to nešlo; a proto mají ty domy nahoře štíty, aby měla na čem viset kladka s provazem, a proto jsou ta okna tak široká; a proto konečně jsou Holanďané lidé usedlí, kteří zbytečně neběhají po ulicích a hospodách, neboť když už se jednou člověk po těch strmých schodech dostane domů, je rád, že nemusí zase slézat, nýbrž sedí doma za vyleštěným oknem a dívá se do šikmého zrcátka, co se děje na ulici (ale neděje se na ní nic, protože každý je doma, neběhaje zbytečně venku, a dívá se do šikmého zrcátka)." (str. 21)

Prejdeme sa až k Rijksmuseu, ale nemáme dosť času pozrieť sa dnu. Teda na nazretie by čas stačil, ale už nie na to, aby sme našli aspoň Nočnú hliadku, veď je tu dvesto miestností. A potom by sa mohol uraziť Vermeer alebo Hals, že máme radšej Rembrandta. To sa sem radšej niekedy vrátime a pozrieme si ich všetkých. Zatiaľ si vychutnáme aspoň náladu, ktorú vytvárajú hudobníci hrajúci v pasáži Vivaldiho Zimu. To však dnes nehrozí, počasie je príjemné, teplé. 
Možno keby sme postáli dlhšie, dočkali by sme sa aj Vivaldiho Jari.

Toto asi nevidel ani Karel Čapek, alebo možno videl, ale nenapísal o tom. Vľavo je verejný pisoár pre pánov. Podobné som videla v Eindhovene, ale tieto sú trochu intímnejšie. V Eidhovene sa močí na ulici do betónových nádob bez akýchkoľvek zásten.

A nepísal ani o kráľovskom paláci na námestí Dam, aj keď ten tam už vtedy stál takmer tristo rokov. Na modrých pruhoch je číslica 50 a to preto, že v týždni oslavoval kráľ Willem-Alexander päťdesiatku. Narodeniny má 27.apríla a vtedy majú kvôli tomu štátny sviatok Königsdag, teda kráľovský deň. Aby bolo ozaj veselo, pozval si na hostinu ľudí, ktorí sa narodili v rovnaký deň ako on.

Už sa trochu stmieva, tak urobíme ešte pár záberov mesta a ideme na stretnutie so sprievodkyňou, ktorá nás zavedie k lodičkám.

Plavba grachtami trvá hodinu a ak mám byť úprimná, stačilo by mi aj desať minút. Je to stále rovnaké, vietor vás už teraz večer nepríjemne ofukuje a ak si nechytíte dobré miesto niekde na boku, tak máte na každej fotke desať hláv spolucestujúcich tak, ako my. Videli sme prvý amsterdamský hausbót, dom Anny Frankovej, kostol, v ktorom sa prvýkrát sobášili gejovia a ešte kopu ďalších kostolov a hausbótov a lodiek s ofúknutými turistami. 

Po plavbe idú záujemcovia ochutnať argentínsku kuchyňu za 22 eur na jedného. My ochutnáme kuchyňu tureckú - v malej reštaurácii si dávame kebab za pätinu ceny argentínskeho menu a najeme sa tiež dobre.

Po večeri sa ešte ideme prejsť "hambatou" štvrťou. Oficiálne sa volá De Wallen, ale hovorí sa jej "štvrť červených lucerien". Mladé devy tam stoja vo výkladoch a predvádzajú spodnú bielizeň. Niektoré majú na sebe len nejaké pásiky, iným zas nohavičky blikajú ako vianočný stromček. No, veľmi praktické to asi nie je, ale však to asi ani nechcú predať, pretože kupujúcimi sú výhradne muži. Jedine že by kupovali pre svoje polovičky. Či nakoniec niečo kúpili som sa nedozvedela, pretože vždy, keď dnu vstúpil zákazník, slečna zatiahla záves alebo s pánom odišla do inej časti predajne. Asi  je však nakupovanie v tejto štvrti výhodné, pretože pred obchodmi bolo v tomto nočnom čase viac ľudí, ako býva ráno v pondelok a vo štvrtok pred Lidlom.

Pomaly sa blíži čas odchodu, už o chvíľu po nás prídu oddýchnutí vodiči a vydáme sa na spiatočnú cestu, tak rýchlo urobíme ešte zopár záberov na pamiatku.

A tým sa náš amsterdamský výlet končí. Na druhý deň doobeda sme v Prahe. Do odchodu vlaku máme asi štyri hodiny, tak si pozrieme Národný cintorín na Vyšehrade.

Poprechádzame sa mieste posledného odpočinku najvýznamnejších ľudí českej histórie, postojíme pri hroboch hercov od Buriana až po Brzobohatého, maliarov Kašpara, Muchu i Aleša, spisovateľov Nerudu, Zeyera, Němcovej a desiatkách iných, ale hlavne pri mojom obľúbenom spisovateľovi a súčasne sprievodcovi po Amsterdame, Karlovi Čapkovi, ktorý tu odpočíva so svojou manželkou, herečkou Olgou Scheinpflugovou.

Aby som nekončila smutne, tak na záver pridám jednu príhodu z Prahy, ktorá nás rozveselila a hlavne mňa potešila. 
Pri stanici metra Vyšehradská ideme na WC. Peniaze vyberá a toaletný papier podáva starší pán. Podľa reči zisťuje, že sme zo Slovenska a to ho veľmi poteší. Pochádza z Trenčína a v Žiline mal chatku na Dubni. 
"Aké pekné Slovenky", nadchýna sa. "Ale najviac sa mi páči mamička", dodáva.

Nuž, čo napísať na záver? Tulipány v našej záhrade sú rovnako pekné ako tie v Keukenhofe, tam je ich však oveľa viac. Broodje Haring si môžete doma nahradiť zavináčom v žemli. Tereza Brodská nebola pravá a Praha je v mojich očiach krajšia ako Amsterdam. Ale napriek všetkému, čo som práve napísala, sa mi tento kratučký výlet veľmi páčil. Veď každé miesto na svete má svoju atmosféru, treba ho precítiť všetkými zmyslami a hlavne bez predsudkov. Krásne to napísal Karel Čapek, tak nechám záver dopovedať jemu.

"Ve většině případů prochází dnešní pocestný cizími zeměmi tak říkajíc v opačném směru k vývoji dějin. Na začátku jeho nových poznatků stojí obyčejně hlavní nádraží hlavního města; teprve pak, pomalu a krok za krokem, postupuje k věcem starším a starším, tedy řekněme ke katedrálám, starému umění a amsterodamským židům, až posléze docela na konci své pouti objevuje sám hlas země, jako je bučení černobílé krávy nebo skřípání kol větrného mlýna. Tedy první jeho dojem zpravidla je, že všechny končiny světa jsou celkem stejné (krom té zatracené měny); závěrečný jeho dojem pak bývá, že bez konce různé a krásné jsou končiny světa; ale k tomu dojmu dochází obyčejně, když už je na to pozdě a kdy zase nasedá do vlaku na hlavním nádraží hlavního města, pomalu už zapomínaje, co viděl. (str. 13)

 

____________________________________________________________________________________

Úryvky kurzívou sú citácie z diela Karla Čapka Obrázky z Holandska, ktoré vydal Československý spisovatel v Prahe 1980 pod názvom Spisy Karla Čapka- Cestopisy II.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Ak si kúpite kuracinu v Tescu, môže vás zastaviť esbéeskár

V niektorých predajniach dáva Tesco bezpečnostné prvky aj na mäso.


Už ste čítali?