Po roku opäť v Azerbajdžane 2/2

Autor: Blanka Ulaherová | 8.6.2017 o 7:20 | (upravené 8.6.2017 o 9:56) Karma článku: 9,04 | Prečítané:  2800x

Ráno je obloha bezútešne zatiahnutá a husto prší. Vezieme sa preplnenou maršrutkou na avtovokzal a odtiaľ do mesta Zaqatala.

Cesta trvá asi dve hodiny, počas ktorej dážď ustane, takže na to, že sme v maršrutke zabudli dáždnik, prídeme až oveľa neskôr a ani nás to veľmi netrápi. Radi by sme si odložili batohy na starej autobusovej stanici, lenže tam už nič nefunguje. V malej búdke pred ňou je starší pán. Pýtame sa ho na nejakú úschovňu a on nám ponúka, že si môžeme ruksaky nechať u neho, len sa musíme vrátiť do piatej, lebo potom odíde.
Dohodnuté, môžeme si užívať Zaqatalu bez závažia na chrbte.

Najskôr sa prejdeme po bazári.

 

Naobedujeme sa v asi najúbohejšom lokáli, aký sme kedy našli. Jedálny lístok nemajú, ale dohodneme sa, čo nám pripravia. Máme si sadnúť do "kabinetu", čo je tmavý kumbál bez okien, v ktorom je len stôl a stoličky a osvetľuje ho slabá žiarovka visiaca zo stropu.
WC tvorí vykachličkovaná miestnosť, v jej strede je na podlahe otvor s rozmermi cca 10 x 10 cm. Chvíľu uvažujem, či  je to naozaj to, čo hľadám, ale podľa pachu to nič iné byť nemôže. Trafiť do terča chce presnú mušku. Ale aspoň vonku je umývadlo s tečúcou vodou a mydlom, ako to býva v týchto končinách pred každou reštauráciou.
Najedli sme sa fajn, doniesli nám aj šalát, čaj a cukríky. To je tiež príjemný miestny zvyk pridať cukríky k čaju, podobne ako hŕbu listov k jedlu. Neviem síce, čo s toľkou zeleňou robiť, ale pár kúskov vždy požujeme. Určite to bude zdravé, lebo zas až tak ohromné to nie je. Už dávno v detstve som zistila, že dobré veci nebývajú zdravé a naopak.

Poobzeráme bazár a potom nasadneme do maršrutky a vezieme sa hore do kopca do dedinky Car. V Lonely Planet píšu "čti Džar", ale pre mňa za mňa si to čítajte ako chcete. 
Približne v polovici cesty niečo pukne a o chvíľu začne z podlahy vyvierať nafta. Ľudia dvíhajú svoje tašky plné zeleniny, ovocia a ďalších potravín, ktoré nakúpili na bazári. Maršrutka zastane, šofér otvorí kapotu motora. Chvíľu pozerá, potom nám káže vystúpiť. Muži si zapália cigarety a neohrozene nakúkajú do motora. Očakávam explóziu, ale nič sa nedeje, domáci asi vedia, čo si môžu dovoliť. Niektorí zavolajú z mobilu známych s autom a opustia nás. My ostatní tam posedávame na nejakých rúrkach, kým po polhodine nepríde ďalšia maršrutka, do ktorej sa vtrepeme na radosť tých, ktorí sa v nej tlačia už od Zaqataly.

Našu pôvodnú potom uvidíme o dve hodiny neskôr v meste. Zrejme sa ju podarilo opraviť, lebo zas normálne premáva s ceduľkou Zaqatala - Car.

V Care sa pol hodiny prechádzame po dedine. Tiež tu nič moc nie je, akurát pekná príroda, ale však v bedekri ani nič iné nesľubovali. Stretávame trojicu českých mladíkov, ale stihneme sa len pozdraviť.

Po polhodine sa vraciame do Zaqataly a vyberáme si z búdky batohy. Pán, ktorý nám ich strážil, nechce od nás za túto službu prijať peniaze, stačí mu len tešekkýr, teda ďakujem.

Ideme si pozrieť hlavné mesto lieskových orieškov, ako nazývajú Zaqatalu. Lieskovce sa pestujú vo veľkom v sadoch ako u nás napríklad jablká.
Nachádza sa tu ruská pevnosť z devätnásteho storočia, teda to, čo z nej zostalo. Zaujímavosťou je, že tu boli väznení vzbúrenci z krížnika Potemkin.

V neďalekých panelákoch sušia bielizeň.

Okrem toho je tu zrúcanina starého kresťanského kostola a park so starými vysokými platanmi.

Keď si to všetko pozrieme a napcháme sa zákuskami z pekárne, odvezieme sa taxíkom na železničnú stanicu, odkiaľ sa v noci presunieme do Baku.

Stanica vyzerá, akoby tu skapal pes, ale neskapal, sú tu dvaja a chodia nám stále za pätami. Vlaky idú len dva za deň. O pol ôsmej nastupujeme do jedného z nich. Máme plackartný ako obyčajne. Pre spolucestujúcich sme atrakciou. Kniha, ktorú máme so sebou, koluje z ruky do ruky, pokúšajú sa ju čítať.
"Turisku", poteší sa pani sediaca oproti, že vylúštila jedno slovo. Je to slovo "typicky" a ona ho prečítala azbukou. Akosi nevedia pochopiť, že abecedu máme rovnakú ako Angličania, ale slová iné. Pritom oni už tiež niekoľko rokov používajú latinku doplnenú o ďalšie písmená.
Oproti sediaci pán je Dagestanec, žije v dedine, kde je ich väčšina a hovoria tam svojím jazykom. Pýta sa, či u nás žijú Azerbajdžanci, či máme svoj jazyk a podobné veci, čo ho zaujímajú. Nás zas zaujíma, či sú sunniti alebo šíti, ale to netušia, sú proste moslimovia. 
Pani vybaľuje svoju večeru - domáci syr a chlieb, a ponúka nás. Doma má šesť kráv, každých päť dní robia päť kíl syra, ktorý predávajú známym. Sliepok má veľa, presný počet nevie.

Ráno nás sprievodkyňa budí hodinu a pol pred príchodom do Baku, lebo vo vagóne funguje len jedno WC, tak aby sa všetkých 54 pasažierov stihlo vystriedať. Záchod nápor nevydržal, chýba toaletný papier aj mydlo a netečie voda. Sprievodkyňa tam dá vodu v plastovej fľaši a káže ňou šetriť. 

Keď už som pri takejto intímnej téme, všimla som si, že tu a v ďalších podobných krajinách nepoužívajú toaletný papier, ale krčiažtek s vodou. Aj u Ilgara v Šeki mali dva záchody - našský s toaletným papierom, aj tradičný s krčiažtekom. V hlave mi vŕta, ako to používajú. 
Je toľko otázok, na ktoré nepoznám odpovede!

O siedmej vystupujeme v Baku. Batohy nechávame v hosteli a ideme do dvesto kilometrov vzdialenej Quby. Po dvoch hodinách sme na mieste. Mesto je príjemné, rieka ho rozdeľuje na dve časti. Najskôr sa prejdeme moslimskou.

Pred farebnou mešitou Hadži Džafar posedávajú starší muži a volajú nás dnu. Vyzujeme sa, na hlavu si dávam požičanú šatku a jeden z mužov nám lámanou ruštinou vysvetľuje, na čo sa pozeráme. 
Týmto smerom je Mekka, tu sa modlia. Muži dole, ženy na balkóne.

Minaret nemajú, lebo za Stalina boli všetky mešity zničené. Minaret má len nová mešita, ktorú im postavili Turci.

Keď odchádzame, muži nás volajú vypiť šálku čaju, ale nemáme čas, ešte toho chceme veľa vidieť, a tak s ľútosťou odmietame.

V modrej búdke je holičstvo.

Staré kúpele - hammám.

Prejdeme po moste na druhú stranu a sme v židovskej časti. Domy sú tu o čosi bohatšie.

Z okna domu oproti synagóge sa mi prihovára žena, pýta sa, odkiaľ sme. Synagóga bude otvorená až večer o piatej. Hovorím, že tu už nebudeme a ona vyťahuje mobil, aby nám zorganizovala prehliadku hneď teraz. Aj jej snahu však musíme odmietnuť, čas vyhradený na návštevu Quby sa kráti. Ale teší ma, že na oboch stranách rieky sú milí a pohostinní ľudia.

Z Quby sa vraciame do Baku. Z minulého roka máme rest - Palác Širvánašáhov, ktorý sme vlani nestihli a pred dvomi dňami nás tam zas nepustili, lebo v ňom bola nejaká konferencia.

Do tretice nám to teda vyjde, ale zas až taká nádhera to nie je, oba paláce v Šeki sa mi páčili viac. Predstavovala som si zariadené izby, ale je to tu takmer prázdne, len vo vitrínach sú nejaké exponáty.

Toto bola pokrývka na tanie, aby nevychladol pilaf.

A toto je mauzóleum jedného z chánov a jeho rodiny.

Chanát siahal v dobách najväčšej slávy až do iránskeho Tabrízu a svojho času tu sedel na tróne aj Tamerlan. Chanáty zanikli v devätnástom storočí po príchode Rusov.

Rest je teda zlikvidovaný. Ostala len jedna pozoruhodnosť, ktorú si ešte chceme pozrieť. Je to Yanar Dag na Abšeronskom polostrove, čo znamená Horiaca hora. Už vyše šesťdesiat rokov tu horí zem. Na svedomí to má pastier, ktorý odhodil ohorok cigarety. Pretože v zemi je dosť zemného plynu, horí tam dodnes. Nedbanlivý pastier sa tak postaral o turistickú atrakciu, za prehliadku ktorej sa vyberá vstupné, prenajíma sa na filmárske a reklamné účely a je tu aj stánok so suvenírmi. A potom že vraj má fajčenie len negatíva!
Na druhú stranu - dávno pred pastierom tu už zem horela, písal o tom aj Marco Polo a  bolo to ešte predtým, ako sa začalo fajčiť.

Zotmelo sa. Videli sme všetko, čo sme vidieť chceli, tak ideme do hostela pospať si pár hodín. Zajtra musíme zavčasu vstávať, premiestniť sa na letisko a opustiť krajinu.
Práve sme sa rozhodli, že sa sem opäť o rok vrátime. Páči sa nám tu. 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Andrej Kiska: Korupcia je aj problém našej mentality

Prezident Andrej Kiska hovorí, že ak je politik presvedčený, že korupcia neexistuje, nemá čo robiť na svojom mieste.

EKONOMIKA

Ponuka Volkswagenu je blízko očakávaní odborov. Prečo štrajk pokračuje

Pri najnižšom plate chýbajú štyri eurá.

KOMENTÁRE

Volkswagen môže byť pilotom zmien na pracovnom trhu

Spoločnosť pre jeden štrajk určite neodíde.


Už ste čítali?