Stovky schodov a svätý na každom rohu (Valletta)

Autor: Blanka Ulaherová | 13.6.2017 o 11:39 | (upravené 14.6.2017 o 19:44) Karma článku: 7,37 | Prečítané:  2202x

Pretože som celý vlaňajší rok poslúchala, na Vianoce som dostala veľa darčekov. Jedným z nich boli letenky Katovice - Valletta a Valletta - Budapešť a tak sme sa o pol roka vybrali na Maltu.

Z Katovíc odlietame poobede. Preletíme nad Splitom a Hvarom a nad Sicíliou sa pokocháme dymiacou Etnou.

A už sme tu.

Z letiska premáva autobus až pod mestské brány. Jazdí sa tu vľavo.

Vallettu postavil v šestnástom storočí veľmajster rytierskeho rádu Jean Parisot de Vallette na obranu pred osmanskými vojskami sultána Sulejmana - to bol ten, čo mal Hurem a čo o ňom bežal pred pár rokmi seriál, ktorý po dvoch sériách stopli a ja teraz neviem, ako Sulejman dopadol. Jedno však viem isto - Vallettu nedobyl, udržala sa zásluhou opevnenia, ktorú dal vybudovať už spomínaný Jean Parisot de Vallette a na počesť tohto rytiera nesie mesto jeho meno. 
Takže ak by to dopadlo inak, mesto by sa dnes možno volalo Sulejman.

Je celé opevnené a vchádza sa doň po padacom moste mestskou bránou.

Je fakt veľmi pekné, akurát sa dosť nabeháte hore-dole po schodoch.

A tiež sa dosť blbo fotí, pretože vysoké budovy vrhajú do úzkych uličiek tiene.

Ubytovanie máme priamo v centre, noc v trojposteľovej izbe hostela stojí 75 eur, čo je celkom dosť. 

Sme tu len nakrátko, preto musíme robiť kompromisy. Rozhodujeme sa medzi kúpaním a medzi návštevou múzea. Vyhráva kultúra. Keď prebehneme všetky štyri či koľko miestností múzeum má, ľutujeme, že sme sa nešli radšej kúpať. Ale len dovtedy, kým podvečer neuvidíme pláž. Nič moc, ozýva sa vo mne opäť Ezopova líška.

Samé pazúriky a krčahy, ako vo všetkých múzeách.

Je tu aj trochu erotiky mužskej...

... aj ženskej. Akoby ich jedna mater mala, že?

Pri niektorých exponátoch sú vtipné kresby. Táto je trochu morbídna.

Vyjdeme z múzea a na lavičke si vyberáme bedeker a mapu. Potom ideme ďalej. Po piatich minútach si Jakub spomenie, že na lavičke nechal foťák. Utekáme naspäť. Na lavičke nič nie je. Zúfalo sa prehrabujem v batohu, či ho náhodou nedal tam. Po chvíli k nám príde počerný mladík a pýta sa, či nehľadáme fotoaparát. Keď prikývneme, hovorí, že ho našiel a dal do vedľajšieho obchodu. Rútime sa do obchodu, ani neviem, či sme sa mladíkovi poriadne poďakovali, a predavač nám podáva náš foťák. Super ľudia, títo Malťania.

Je to taká zmeska, podobne ako ich reč. Maltčina je semitský jazyk, jediný, ktorý používa latinku. Gramatiku majú arabskú a slová z rôznych iných jazykov, veľa ich je z taliančiny, francúzštiny, angličtiny a arabčiny. Napríklad "ďakujem" sa povie "grazzi", "dobrý deň" "bonju", "prepáčte" je "skuzi" a "vitajte" "merhba". Texty v maltčine mi pripadajú ako komplikovanejšie esperanto.
Druhým úradným jazykom je angličtina a všetky nápisy sú dvojjazyčné.

Nedávnu britskú minulosť vidieť na každom kroku.

Väčšina obyvatelia sú katolíci. Ku kresťanstvu ich priviedol apoštol Pavol, ktorý na Malte stroskotal v roku 60 nášho letopočtu. Zrejme to nebolo v jeho plánoch, ale pretože bol pracovitý, tak využil príležitosť a obrátil obyvateľov na "správnu" vieru. Je mu zasvätený kostol, ktorý sa volá "Kostol Stroskotania sv. Pavla". Patrí k najstarším v meste a nemôže sa v ňom fotiť, tak mi budete musieť veriť. Nad oltárom je veľký obraz, na ktorej je stroskotaná loď zmietajúca sa vo vlnách a v nej kopa vydesených mužov. V strede stojí chlapík, ktorý vyzerá byť nad vecou a upokojuje ich. To bude určite svätý Pavol. S ním sa stretávam takmer v každej stredomorskej destinácii a musím uznať, že mal dobrý vkus, čo sa ich výberu týka. Keby blogoval, mohol mať viac cestopisných článkov ako ja. Ale on radšej písal listy Korinťanom, Efezanom, Galaťanom, Rimanom a ďalším deviatim adresátom.

V kostole som si všimla ešte jeden "zlepšovák". Viete, že v niektorých kostoloch býva také malé pieskovisko na stojane a tam sa strkajú zapálené štíhle sviece, ktoré ste si kúpili. Tak v kostole Stroskotania sv. Pavla je namiesto toho stojan, v ktorom sú elektrické sviečky a otvor na milodar. Hodíte mincu, štiknete vypínačom a sviečka svieti. 
Ja som teda človek bažiaci po technických novinkách, ale táto mi prišla dosť uletená.

Ďalším z množstva kostolov je kostol sv. Jána. V ňom sa nachádzajú dva obrazy Caravaggia. Aj sme si ich chceli pozrieť, ale bola tam dosť veľká fronta milovníkov umenia a navyše bolo vstupné desať eur, tak sme majstrove dielo oželeli. Ak chcete, tak si ich pozrite, vchod je z hlavnej ulice, ale ak vám nezáleží konkrétne na týchto dvoch, skočte do Národnej galérie v Londýne. Tam ich nájdete viac a ešte asi milión ďalších od iných slávnych maliarov a to všetko zdarma, v príjemne klimatizovaných miestnostiach s fungujúcou wifinou.
Mimochodom, Caravaggio nebol žiadny svätec, mal na svedomí aj nejakú tú vraždu a v Ríme bol na neho vydaný zatýkač, preto sa stále niekam presúval. Na Maltu sa presunul v roku 1607, stal sa maltézskym rytierom, ale zakrátko ho aj odtiaľ vylúčili a uväznili. 

Svätý Pavol tu pred dvetisíc rokmi odviedol dobrú prácu, ktorej výsledky vidieť všade. Kostolov je tu neúrekom a okrem toho stojí na každom rohu nejaký svätý.

Takmer každý rozhadzuje rukami a tvári sa dosť nešťastne.

Kto nemá rohový dom a chcel by tiež nejaký svätý obrázok, môže si ho namaľovať napríklad na bránu.

Vallettou prešlo množstvo významných ľudí. V tomto dome býval Napoleon.

Ja len aby ste mi verili. 

Je tu množstvo sôch z rôznych období, ktoré nikoho neiritujú.

Jedna je venovaná aj československému ponovembrovému prezidentovi.

Národným jedlom je timpana. Cestou v lietadle som si čítala bedeker a keď som prišla na gastronomickú časť, pomyslela som si: "Čo to môže byť za somarinu - cestoviny zapečené v lístkovom ceste? To teda nikdy."

Nikdy nehovor nikdy platí aj v tomto prípade. Timpana sa dá kúpiť v stánkoch na ulici zapečená v alobalovej miske, je chutná, lacná a dá sa z nej dobre najesť. Prvú sme zjedli rukami, to nebolo bohviečo. Až keď som išla zahodiť odpadky do koša, nahmatala som vo vrecku, v ktorom nám ju predali, vidličku. Ďalšie timpany sme už zjedli civilizovane na lavičke pred bývalým Veľmajstrovým palácom, ktorý dnes slúži ako sídlo parlamentu. Práve tu prebiehalo neformálne zasadnutie Rady ministrov EÚ, pred parlamentom boli kovové zábrany a okolo nich policajti.

Na druhý deň sa ešte trochu potúlame po príjemnom meste a predpoludním odchádzame na letisko, aby sme odleteli cez Budapešť domov.

Letenky vyšli na 61 eur, nocľah - ako som už spomínala - na cca 38 pre jedného, takže bez cesty na letiská sa do tej magickej stovky zmestíte. Môžete tam ostať aj na dlhšie a stihnúť to, čo my nie, napríklad zaplávať si v mori. Lietadlá do Katovíc alebo Budapešti lietajú dvakrát do týždňa, tak si to môžete nejako nakombinovať.

My sme zvolili len takýto doslova letecký výlet. Bol dosť krátky a nevideli sme všetko, čo sme chceli. Ale veď kde je napísané, že sa sem ešte niekedy nevrátime?

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Ak si kúpite kuracinu v Tescu, môže vás zastaviť esbéeskár

V niektorých predajniach dáva Tesco bezpečnostné prvky aj na mäso.


Už ste čítali?