Nestor, Telemachos, Kapodistrias a Kolokotronis

Autor: Blanka Ulaherová | 7.10.2017 o 16:16 | Karma článku: 7,59 | Prečítané:  567x

Nie, nebojte sa, títo páni nie sú nebezpeční ani nudní. Však uvidíte. Teda ak pôjdete so mnou. Že kam? Predsa do Grécka, konkrétne na južný Peloponéz.

Nasadáme do lietadla a vznesieme sa nad rodné lány.

Ani hore nikdy nie si sám.

Grécko je už na dohľad.

Ešte stále letíme, ale už sme blízko.

Pretože sa cestou stavíme na Karpatose, let trvá vyše štyroch hodín, ale nakoniec predsa pristávame v Kalamate. Minibus nás vezie do mestečka Finikunda. Napísané to vyzerá slušnejšie - Foinikounta alebo len Finikounta. Ale ak dovolíte, budem používať tú fonetickú verziu.

Aj more je tu pekné, ale podľa mora si destinácie nevyberáme, veď grécke more je asi všade rovnako krásne.

Zaujímajú nás hlavne pamiatky v okolí. Keď sme si v januári s dcérou vyberali dovolenku, podľa propozícií cestovnej kancelárie sa z Finikundy mali organizovať zaujímavé výlety. Krásne plány niekam zmizli, na ponuku sme dostali poldňový zájazd do Kalamaty, ktorého vrcholom mal byť trh, plavbu loďkou a návštevu Atén a Olympie. Trh ani loďka nás nenadchli, Atény a Olympiu sme absolvovali počas predchádzajúcich dovoleniek. Vodičský preukaz nemáme ani jedna, tak nám neostalo nič iné, len sa zveriť do rúk miestnej autobusovej dopravy.

Naokolo je toho naozaj dosť, problémom je skôr to, že autobusy jazdia obyčajne len dvakrát denne a cestovné poriadky nalepené na zastávkach nie je jednoduché správne dešifrovať.

Pre začiatok si vyberáme desať kilometrov vzdialené mestečko Methoni. To dáme v najhoršom aj peši. K časom uvedeným pri jednotlivých zastávkach si treba pripočítať zhruba 15 - 20 minút meškania. Keď to už pomaly vzdávame a spriadame alternatívne plány, autobus dorazí. Je to linka, spájajúce jednotlivé mestá na pobreží, ktorú zaviedli kvôli turistom. Čudujem sa, že sa im to oplatí, najviac sa nás v autobuse viezlo päť.

Po dvadsiatich minútach sme v Methoni s benátskou pevnosťou nad mestom. Cestou k nej si pozrieme jednu z prvých škôl, ktoré vznikli v Grécku.

Bola vystavaná po oslobodení Grécka počas vlády Ioannisa Kapodistriasa. Že je vám to meno akési povedomé? No však je jedným z pánov v názve tohto článku. Bol prvou hlavou štátu novodobého Grécka a ako som povedala, dal stavať po krajine školy. V roku 1831 ho zastrelili vo vtedajšom hlavnom meste Nafplio pri kostole svätého Spyridona a guľky sú dodnes zavŕtané v stene. Kostol aj guľky si môžete pozrieť v mojej reportáži z Tola. Teda guľky z pištole, aby bolo jasné. A nie, dôvodom zastrelenia neboli školy, žiaci sú v tom nevinne. Kapodistrias sa nepohodol so svojím politickým kolegom Mavromichalisom a dal ho uväzniť. To naštvalo Mavromichalisovho brata a výsledkom sú tie zavŕtané guľky v stene kostola.

Cestou prechádzame po starom kamennom moste. Síce sa nezdá, ale premávajú po ňom aj autá.

Cestou ešte v meste vidíme dve benátske studne. Toto je jedna z nich.

Nasledujúce tri hodiny, práve vtedy, keď normálni ľudia majú siestu, sa grilujeme pod horúcim slnkom na pevnosti. Aspoň tu nikto nezavadzia, keď sa chcem vyšantiť s fotoaparátom.

Pevnosť Burdzi

Turecké kúpele

Benátsky stĺp 

Kresťanský kostol

Keď to všetko zdokumentujeme, s vypätím všetkých síl sa doplazíme k jednej z početných taverien a vychutnávame si tieň a grécky šalát. Majiteľ je milý, ani sa nenazdáme a pred nami je tanierik s baklavou ako pozornosť podniku. Keď dočerpáme energiu, ktorú sme vydali na pevnosti, hodinku sa vymáchame v mori a potom je už čas vrátiť sa. Na mesto padá súmrak, na tmavej autobusovej zastávke sedíme len my dve a dúfame, že sa nám pošťastí stretnúť sa s autobusom. Pošťastilo sa.

Posmelené úspešným návratom sa vyberáme jedno ďalšie ráno do mesta Koroni. Je to tu podobné - more, pláž, pevnosť nad mestom.

Opäť sa vyštveráme hore s páliacim slnkom práve nad hlavou. Opäť sme tu takmer sami a vychutnávame si to.

Len dovtedy, kým nám obom nepríde zle. Na pevnosti v Methoni sme to zvládli lepšie, tu v Koroni sme obe pred kolapsom. Tajne dúfam, že neskolabujeme naraz, pretože jedna musí zavolať v prípade potreby záchranku. Vlečieme sa po kameňoch, po ktorých chodili ľudia už v šiestom storočí, prechádzali sa tu Benátčania aj Osmani, v duchu si nadávam, že sme sem liezli v takomto čase. No ale čo narobíme, keď sme závislé od autobusu, ktorý ide dvakrát denne. Nebolo nám však súdené svoje životy ukončiť na tomto krásnom mieste. Ako v rozprávke sa pred nami ukázal starý polozbúraný kostol obklopený cintorínom. Oáza v púšti! Pred kostolom lavička a voda. Živá voda pre dve skoromŕtvolky!

Vzkriesené ideme ďalej. Na tomto mieste je sústredená história niekoľkých storočí. Antické stĺpy vpravo, za nimi pozostatky byzantskej baziliky, vľavo románsky kostol

Románsky kostol

Ďalšou oázou je ženský kláštor. To sme ešte stále v pevnosti - kedysi v nej bolo celé mesto a dodnes je tu niekoľko obývaných domov. 
V chladnej chodbe za vstupnou bránou si požičiame z vešiaka vhodný šat na zakrytie našich sporo odetých tiel a vstúpime do kláštornej záhrady. Víta nás mladý mních a podáva nám pohár chladnej vody. Eucharisto, nič lepšie nám ponúknuť nemohol. Z vďaky si v miestnom obchodíku kúpime magnetku. Mních nám ukazuje cestu na vežu. Zatnem zuby a vyštverám sa hore, keď som už tu. Zas až také ohromné to nie je, ale máme výhľad na celý areál kláštora. Ak chcete, vyštverajte sa tam aj vy. Alebo si pozrite iba fotku a radšej sa zbehnite do mesta okúpať. Aj my už ideme k moru, histórie na dnes stačilo.

V batohu mám knihu Jsem tu na kus řeči od mojej kamarátky, bývalej SME-blogerky Nadi Dubcovej. Je to už jej tretia kniha, rovnako príjemná ako prvé dve a rovnako ako prvé dve som aj túto vzala na dovolenku do Grécka. Na pláži si prečítam zopár kapitol, v meste si dáme frešdžús a duchovne a telesne obohatení sa podvečer vraciame domov.

S jedlom rastie chuť. Ideme na ďalší výlet do histórie, do Nestorovho paláca. Je to mimo obývaného kraja, najbližšia dedina Chora je vzdialená štyri kilometre. Autobus ráno zachádza až  k palácu, s návratom to bude horšie. Pre istotu si do batoha beriem aj deku, keby sme nebodaj museli prenocovať kdesi na poli.

A takto sme sa dostali k prvému menu v názve tohto článku. Nestor bol starší vážený muž, ale keď vypukla Trójska vojna, išiel bojovať, aby spolu s mykénskym kráľom Agamemnonom, švagrom nevernej Heleny, ktorá jeho bratovi, spartskému kráľovi Menelaovi ušla s Parisom, synom trójskeho kráľa Priama, a tým vlastne zapríčinila desať rokov trvajúcu vojnu - to som to zamotala, že? Tak teda aby som to skrátila a vrátila sa k jadru veci, ten starý Nestor išiel spolu s ďalšími gréckymi bojovníkmi zvučných mien ako Achilles, Odysseus či Patrokles pomstiť paroháča Menelaa. 

Najzaujímavejším zachovaným inventárom v paláci, ktorý bol postavený v trinástom storočí pred naším letopočtom, je táto vaňa. 

Prostredníctvom nej sa dostávame k druhému menu z názvu článku, k Telemachovi. Telemachos bol syn Odyssea, ďalšieho bojovníka v Trójskej vojne. Pomohol ju vyhrať svojím nápadom s dreveným koňom, ktorý asi všetci poznáte. Tak skončila desaťročná vojna, ale ďalších desať rokov Odysseus blúdil po mori, kým sa dostal domov na Ithaku, kde na neho čakala jeho verná manželka Penelope. A nemala to ľahké, pretože bola celkom šik a ešte k tomu aj bohatá, takže sa okolo nej motalo mnoho mužov. Penelope hrdo odolávala, ale Telemachos sa aj tak pre istotu išiel opýtať Nestora - ten už bol z vojny dávno doma - čo má s tými chlapmi, ktorí sexuálne obťažujú jeho matku, robiť. Počas konzultačnej návštevy v paláci ho práve v tejto vani okúpala Nestorova dcéra. Nechápem prečo, však už musel mať dávno po dvadsiatke a už sa teda mohol naučiť poumývať si uši aj sám, ale kedže to Nestorovi evidentne nevadilo, mne to môže byť dupľom fuk. Asi bol moc unavený po ceste, však z Ithaky to zas nie je len tak na skok.

No nehovorila som, že s tými pánmi bude zábava?

Keď sa Nestor okúpal a obliekol si chitón, mohol sa začítať do hlinených tabuliek písaných lineárnym písmom B. Mali tu toho haldy, ale nebolo to nič zábavné, všetky sa týkali administratívy a hospodárenia. Tiež by ma nebavilo listovať si v knihe došlých faktúr alebo sa trápiť pri súvahe.

Lineárne písmo B je najstaršie rozlúštené písmo na európskom kontinente a práve tabuľky, ktoré sa našli aj v Nestorovom paláci, prispeli k jeho rozlúšteniu. Zachovali sa v slušnom stave preto, lebo v roku 1200 pred n.l. palác zhorel a tabuľky sa vypálili. Ak si radi namáhate mozog krížovkami a osemsmerovkami, skúste niečo lepšie - ešte existuje lineárne písmo A, ktoré zatiaľ nie je rozlúštené, možno sa ho podarí zdolať práve vám.

Okrem nejakých informačných tabuliek s nákresmi jednotlivých miestností paláca, zvyškov popadaného riadu a vane tu toho veľa nie je. Všetko, čo za niečo stojí, je v múzeu v dedinke Chora štyri kilometre odtiaľto. Otvorené majú len do tretej, čo je za necelé dve hodiny, tak si ešte pozrieme neďalekú hrobku a rýchlym krokom kráčame po asfaltovej ceste do Chory.

Je 35 stupňov v tieni, ale tieňa tu niet. Začínam sa cítiť podobne ako na pevnosti Koroni, je mi na omdletie a ruky aj nohy mám akési ťažké, ale snažím sa to neriešiť a naďalej šíriť optimizmus. Občas skúšam zamávať na nejaké auto, čo sem-tam prefrčí okolo. Keď to už vzdám a uvedomím si hrozivý fakt, že sa do Chory musíme dostať po vlastných, zastaví pri nás dodávka a fešný mladík - takto nejako si predstavujem Achillea - sa nás niečo pýta. Síce moc nerozumieme, ale vyzerá to, že ide do Chory a chce nás tam vziať. Bez váhania nastupujeme. Pýta sa, či chceme ísť do múzea a po pár minútach nás pred ním vysadí. Mimochodom, keď nám zastavil, neboli sme ešte ani v polovici cesty. 

Poďakujeme, on odíde a ja si všimnem, že nemám na ruke svoj fitnes náramok. Asi mi spadol niekde v aute. Nie že by to bola nejaká cennosť, ale dostala som ho ako darček na Vianoce, preto ma jeho strata mrzí. Ako tam tak pred múzeom trúchlime, zrazu pri nás zastane auto a z neho vystupuje náš Achilleus s mojím náramkom v ruke. Eucharisto poly, ďakujem veľmi pekne, mladý muž, dnes si nám dvakrát urobil krásny deň.

Tak rýchlo šup šup do múzea, nech vidíme, čo mal okrem vane ešte Nestor v paláci. Nuž, mal to, čo majú v každom múzeu - všelijaké vázy a šperky a lampy a riad a ešte jednu mincu, ktorá kedysi dávno vypadla vykrádačovi pokladov. 

A tu je spomínaná tabuľka s lineárnym písmom B - originálna časť je tá tmavšia, zvyšok je rekonštrukcia. Ktovie čo tam archeológovia dopísali, ale aj tak to v múzeu asi nikto nikdy nečítal.

Tety v múzeu sú už netrpezlivé, začínajú zatvárať okná a zhášajú svetlá, hoci je ešte len trištvrte, ale inak sú milé. Dozvedáme sa, že autobusy z Chory nejazdia, musíme si pohľadať taxík. Teda ak nechceme spať pod dekou niekde na poli. Prípadne absolvovať peši cestu späť k Nestorovmu palácu a dúfať, že sa tam pre nás zastaví nejaký autobus. Ani jedna alternatíva nie je nič moc, preto sa najskôr najeme a potom pohľadáme taxík.

Taxikár je ochotný, cenu stanovil na 50 eur. Neviem, či je to veľa za päťdesiat kilometrov, asi ani nie, však nakoniec to na jednu vychádza za dvadsaťpäť a to je stále omnoho menej, ako hocijaký organizovaný fakultatívny výlet, nehovoriac o tom, že výlet vo vlastnej réžii je oveľa zábavnejší.

Takže aj dnes sme sa v poriadku vrátili do Finikundy a môžeme pokúšať šťastie ďalej. Posledný výlet si urobíme do Pylosu. 

Je spomínaný v Homérovej Illiade ako sused siedmich miest, ktoré mykénsky kráľ Agamemnon sľúbil Achillovi za to, že bude aj ďalej bojovať proti Tróji. Okrem toho mu sľúbil ešte všeličo iné, napríklad sedem lesbických žien, jednu zo svojich dcér, dvadsať Trójaniek, dvanásť koní a ešte nejaké zlato. Achilles sa nenechal ukecať. Bojovať síce išiel, ale len kvôli tomu, aby pomstil smrť svojho priateľa Patrokla, ktorého zabil Hektor. Achilles na oplátku zabil Hektora, ale aj tak z tých Agamemnonových sľubov nič nemal, lebo ho Hektorov brat Paris zastrelil šípom do päty a ako všetci dobre vieme, to bolo jediné miesto na jeho tele, ktoré bolo zraniteľné.

Po krátkej historickej odbočke do Tróje sa vráťme do dvadsať kilometrov vzdialeného Pylosu. Aby sme všetko postíhali, ideme na ranný autobus, ktorý túto diaľavu zdolá za niečo vyše hodiny, pretože obieha všetky okolité dedinky. Je to veľmi zaujímavé, cítime sa ako domáci. Na každej zastávke pristupujú ženy, zdravia sa kaliméra, rozprávajú. V dedinkách pred tavernami posedávajú muži, popíjajú kávu. V Methoni zo zaparkovanej dodávky predávajú zeleninu. Ľudia si kupujú kytice cuketových žltých kvetov. Jedli sme ich vyprážané v cestíčku vlani na Samose a boli chutné.

Keď sme už navštívili aj tú naposlednejšiu dedinku v okolí, konečne prichádzame do Pylosu.

Možno vám niečo hovorí jeho starší názov Navarino alebo sa vám teraz kdesi z nejakého zapatrošeného mozgového závitu vynorila matná spomienka na hodiny dejepisu a slovné spojenie "bitka pri Navarine". Netrápte sa spomínaním, ja vám to poviem. Tá posledná bitka pri Navarine sa odohrala takmer presne pred 190 rokmi, 20. októbra 1827. Turecké a egyptské loďstvo bolo v nej porazené spojeným britským, francúzskym a ruským námorníctvom. To asi tak na vysvetlenie stačí, kto chce vedieť viac, môže si to vygúgliť, na nete je toho habadej.

Spomienkou na túto udalosť je pamätník v podobe trojbokého ihlanu na námesti. Každá strana patrí jednému veliteľovi.

K bitke sa vrátime neskôr, teraz si musíme rýchlo prezrieť pevnosť nad mestom, lebo o jedenástej pôjdeme na lodný výlet a pri tej príležitosti vám k bitke ešte niečo napíšem.

Pevnosť Neokastro postavili Turci, ale bili sa o ňu aj Benátčania a na pár rokov sa im ju podarilo ovládnuť. Potom sa jej zas zmocnili Turci a boli tu až do čias spomínanej námornej bitky. Na rozdiel od pevnosti v Koroni sa tu platí vstupné, ale v rámci neho si môžete pozrieť aj zopár expozícií a pritom sa ochladiť v klimatizovaných priestoroch. Mínusom je, že vo väčšine z nich sa nesmie fotiť. 

Zato vonku si môžete fotiť čo len chcete, napríklad kostol, ktorý bol pôvodne mešitou. Oproti nemu sú ostrovy, na ktoré pôjdeme o chvíľu.

Tak ešte jeden záber na pevnosť a môžeme ísť do prístavu.

Lodné exkurzie po stopách navarinskej bitky sa robia každý deň o jedenástej. Na loďke nás je asi desať - anglicky hovoriaci starší manželia, mladí manželia s dcérkou, mladý párik, my dve a kapitán. Plavba trvá asi dve hodiny, počas nej sa zastavíme na troch ostrovoch a pozrieme si tri pomníky. Na poslednej zastávke je možnosť kúpania.

Prvým pamätníkom, pri ktorom zastavujeme, je francúzsky. Môžete ho vidieť úplne hore naľavo a treba k nemu dosť vysoko vyšliapať. Staršia pani sa o to ani nepokúša a ostáva na lodi. Vystúpi z nej až v prístave, keď sa vrátime. Zato jej manžel vybehne hore medzi prvými, klobúk dole pred jeho kondičkou.

A takto vyzerá pamätník zblízka.

Pri ruskom pamätníku je pravoslávny kostol sv. Nikolaja.

Preplávame okolo pamätníka Monte Rossa. Stojí tu na pamiatku Taliana, ktorý bojoval v radoch spojeneckej koalície.

A už sme na poslednej zastávke, pri anglickom pamätníku. 

Kto chce a má plavky, sa kúpe, ostatní čakáme na lodi. To je ona.

Po dvoch hodinách sa vraciame do prístavu. Ideme si pozrieť múzeum navarinskej bitky. Je umiestnené v dome, v ktorom sa narodil víťaz olympijských hier v Štokholme v roku 1912 Kostis Tsiklitiras.

 

Na námestí je platan, ktorý zasadil Kostisov otec.

V múzeu sa stretávame s našou známou Laskarinou Bubulinou, ktorá bola v názve mojej peloponézskej reportáže spred štyroch rokov - tej, ktorú som spomínala v úvode v súvislosti s nešťastnými Kapodistriasovými guľkami. Ak ste videli alebo čítali Gréka Zorbu, tak ten Bubulinou nazýval svoju francúzsku priateľku Hortenziu.

A teraz vám predstavím posledného zo štvorice mien v názve tejto reportáže. Je ním Theodoros Kolokotronis. Od pätnástich rokov bol zbojník - kleftis. Z tohto pomenovania sú odvodené výrazy ako kleptomania či kleptokracia. Kolokotronis bojoval vo vojne za nezávislosť Grécka a tak mu Gréci všetko odpustili a je pre nich národný hrdina. Po vojne sa pridal ku Kapodistriasovi (guľky v stene kostola) a keď Kapodistriasa zastrelili, Kolokotronisa odsúdili na smrť, dostal však milosť.

Tak ako po našom najslávnejšom zbojníkovi sú pomenované gastronomické špeciality s bizarnými názvami ako napríklad Jánošíkov mešec, po gréckych jánošíkovcoch je pomenované jedlo kleftiko. Kleftikovia si sem - tam ukradli nejakú ovcu a aby im na to neprišli, piekli mäso vo vyhĺbených jamách zabalené vo vínnych listoch. Času mali dosť, nikam sa neponáhľali, však práca nie je zajac, do lesa neutečie, neozbíjam dnes, vynahradím si to zajtra, tak im nevadilo, že sa mäso pieklo niekoľko hodín. Z tradičného postupu prípravy kleftika ostalo asi len to dlhé pečenie. Dali sme si ho raz v reštaurácii. Bolo dobré, ale bolo toho tak veľa, že sme mali dosť nielen my, ale aj asi šesť mačiek, s ktorými sme sa o kleftiko podelili.

Vidíte, ako im chutilo?

Keď sme sa už takto premostili od národnooslobodzovacieho hnutia k jedlám, ukážem vám ešte ďalšie moje obľúbené, ktorými sa v Grécku živíme najčastejšie. Na večeru si dávame väčšinou gyrose.

Na obed v horúčave nám najviac chutí choriatiki, čiže grécky šalát.

Bez baklavy neodídem.

A čo sa dá ešte vo Finikunde robiť? Napríklad sledovať zatmenie mesiaca pri splne.

Na pozorovanie si vyberáme najvyššie položené miesto, a tým je cintorín.

Počkáme, kým zapadne slnko a potom na opačnej strane vyzeráme mesiac. Už ho vidíme vykukovať spoza kopca.

Keď vylezie vyššie, vidíme aj to zatmenie.

Pozeráme všetci.

Dvanásť gréckych dní preletelo ako voda, neostáva iné ako nasadnúť do lietadla a vrátiť sa domov.

Ozaj, viete už, kam pôjdete na budúci rok na dovolenku? Lebo my áno. V posledných rokoch si leto bez Grécka nevieme ani predstaviť.

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Prieskum: V banskobystrickej župe by Lunter získal vyše päťdesiat percent

V žilinskej župe sa ukazuje tesný súboj medzi Blanárom zo Smeru a Jurinovou, kandidátkou opozície.


Už ste čítali?