Šesť dní v Albánsku s nákladmi do dvesto eur (1/2)

Autor: Blanka Ulaherová | 4.11.2017 o 23:13 | Karma článku: 12,10 | Prečítané:  4207x

Šesť dní v Albánsku sa síce pod sto eur nevôjde, ale to predsa neprekáža. Ak by ste boli skutočne veľmi skromní, dali by ste to za stopäťdesiat, ale to by ste museli byť celý čas len v Tirane a jedlo mať z domu.

Ale načo sa obmedzovať? Človek často utratí peniaze na veci, ktoré vôbec nepotrebuje. Nie je lepšie k šesťdesiatim eurám za spiatočné letenky Budapešť - Tirana a šesťdesiatim piatim za päť nocí prihodiť ešte niečo navyše a spoznať z Albánska viac?

Začiatok je podobný ako pri väčšine našich nízkonákladových výletov, teda letisko Ferenca Liszta. Čakanie na odlet využijeme prakticky - obaja sme si zabudli dáždniky a tak ich kupujeme v Spare na letisku. Auuuu, takmer deväť eur! Cesta sa nám začína predražovať. A to som si nedávno kúpila v Čadci jeden za euro dvadsaťdeväť. Síce na ňom už pri druhom otvorení praskli všetky úchyty, ale po hodine šitia je ako nový. Čo narobíme, za chyby sa platí, našťastie v tomto prípade je suma znesiteľná.

Po necelých dvoch hodinách letu, pri ktorom si zopakujeme poznatky o tom, ako si zapnúť pás a nasadiť kyslíkovú masku, pristávame na letisku Matky Terezy. Autobusom za 250 lekov, čo sú necelé dve eurá, sa dostávame do centra mesta. Chvíľu kráčame podľa mapy vytlačenej z internetu, potom sa nám prihovorí mladík, pýta sa, či niečo hľadáme. Ukážeme mu papier s adresou hotela, on niekam volá a ukazuje nám, kadiaľ máme ísť ďalej. Prejdeme pár krokov a už je pri nás ďalší mladík, pracovník hotela Centrum, kde budeme ubytovaní. Ono to vlastne je skôr hostel a tiež sa medzitým stihol premenovať na Fredi, je prerobený z obytného domu, ale inak všetko super. Je v centre asi tri minúty od Skanderbegovho námestia. Noc pre dvoch vrátane raňajok stojí 25 eur, každý deň vymieňajú uteráky, osušky a posteľnú bielizeň. 

Zhodíme batohy a ideme si pozrieť mesto. Už cestou autobusom z letiska sme si všimli čistotu a upravenosť. Ani tu v centre to nevyzerá inak. Podchvíľou sa niekto oháňa metlou a zbiera neviditeľné odpadky. Na Skanderbegovom námestí sa prechádzajú ľudia, pod Skanderbegom surfujú mladíci na internetových vlnách, mešita aj kostol sa plnia na modlitby, reštaurácie na večeru a deti sa bavia pri farebnej fontáne.

Na prvé zoznámenie sa s mestom to stačí, ideme sa vyspať. Zajtra máme na programe návštevu Durresu.

Po raňajkách, ktoré sa skladajú zo zapekaného toastu so syrom a šunkou, čokoládového kroasanu, džúsu, kávy, jogurtu a misky ovocia, odchádzame taxíkom do Kasharu, odkiaľ chceme ísť vlakom do Durresu, lebo vlaky sú stále v Albánsku raritou.

Že je to tak naozaj zistíme, keď do Kasharu prídeme. Napriek aktuálnemu cestovnému poriadku, ktorý je na internete a ktorý vidíme neskôr visieť na stanici v Durrese, nám železničiar v pokladni hovorí, že vlak nepôjde. Nuž čo, najviac to potešilo nášho taxikára. K tisícke lekov (1 euro je asi 130 lekov) za cestu sem mu pribudne ďalších sedemsto za to, že nás cestou späť, ktorú by inak absolvoval naprázdno, vysadí na autobusovej stanici. Aj rozmýšľame, či to s tým železničiarom na nás nehrajú, a po príchode do Durresu ideme najskôr pozrieť na stanicu, či predsa vlak z Kasharu nepríde.
Neprišiel.

Takže sme v Durrese. Mimochodom, autobusom to stálo asi 1,50 eura na osobu, tak sa vykašlite na vlaky, ušetríte trinásť eur.

Durres, po našom Drač, bol založený v roku 627 pred naším letopočtom a odvtedy je nepretržite osídlený, takže je tu čo pozerať.

Váľa sa tu toho dosť po uliciach, ale hlavne v archeologickom múzeu. Je podobné ako všetky iné múzeá, akurát sa tu nemôže fotiť, čo je škoda, lebo by bolo čo - veci z helénskeho, rímskeho aj byzantského obdobia, množstvo búst a náhrobných kameňov, nádoby, šperky a podobne.

Vyblázniť sa pri fotení môžete v areáli amfiteátra, do ktorého platia vstupenky z múzea (a naopak). Bol založený v druhom storočí nášho letopočtu, vykopaný až v roku 1966 a je najväčší na Balkáne. Na to, ako si levy pochutnávajú na gladiátoroch, sa mohlo pozerať až pätnásťtisíc divákov naraz.

Súčasťou amfiteátru je byzantská kaplnka s mozaikou, jedinou nájdenou v Albánsku. Postavili ju v piatom storočí, keď boli gladiátorské hry zakázané.

Toto je krstiteľnica.

V meste sa nachádza aj byzantské fórum z piateho storočia a hradby.

V roku 1914 sa Durres na štyri roky stal hlavným mestom Albánska a kráľ Zogu si tu dal postaviť palác. V roku 1997 bol vyrabovaný. "Čo už s takým vyrabovaným palácom na hanbu sveta?", lámali si hlavu Durresania a potom na to prišli. "Vrátime ho Zoguovým potomkom". Ako povedali, tak urobili. A tak tu stojí vyrabovaný a zavretý a chátra.

Ešte sa chvíľu poprechádzajme po meste, kým sa pôjdeme kúpať. Toto je bulvár s palmovou alejou.

Mešita.

Uličky s pomaľovanými domami

Pohľad na Durres 

Našli sme tu aj zopár symbolov niekdajšieho izolovaného Albánska - bunkre. Kedysi ich boli státisíce, mala ich snáď každá rodina. V súčasnosti takmer všetky zmizli, videli sme ich len v Durrese a možno dva - tri cestou autobusom. A ešte jeden v Tirane - v parku, kde sú vystavené artefakty socialistickej doby.

Kvôli návšteve Durresu sme si do batožiny pribalili plavky a zvyšok pobytu v tomto meste strávime na pláži. Už je po sezóne, kúpe sa len pár otužilcov a my. Toalety sú zamknuté, prezlečiem sa za nimi a ani sa moc nestarám o to, či ma niekto neuvidí. Ja som vôbec na cestách veľmi adaptabilná - vyspím sa na lavičke na letisku, zjem aj varenú zeleninu (čo doma nerobím už päťdesiat rokov) a prezlečiem sa na pláži za záchodkami.
Radosť so mnou cestovať!

Voda nie je najteplejšia, ale zaplávame si. Dnes je asi posledný pekný deň, predpoveď na ďalšie dni ohlasuje dažde a ochladenie.

Podvečer sa vraciame do Tirany vyspať sa a pripraviť na ďalší výlet. Je ním neďaleké mesto Elbasan. Má tiež dlhú históriu, založené bolo v druhom storočí pred naším letopočtom ako obchodná stanica Scampa. Elbasanom ho nazvali Turci v roku 1466 a znamená to "miesto pre vpády na územie cudzincov", ako píšu v bedekri od nakladateľstva Bradt. 
Tá turečtina sa mi páči - načo zbytočných šesť slov, keď sa dá jedným. 

Cesta z Tirany trvá necelú hodinu. Najskôr si pozrieme staré mesto za hradbami. 

Vedie tu stará cesta Via Egnatia a nachádza sa tu Kráľovská mešita z roku 1492, jedna z najstarších mešít v krajine.

Ešte o niečo starší je kostol Panny Márie, ktorý bol postavený v roku 1486, ale súčasná podoba vznikla prestavbou po požiari v devätnástom storočí. Počas vlády Envera Hodžu slúžil ako armádne skladisko.

Na stoličke pred kostolom (na fotke vpravo) sedí kňaz. Dávame sa do reči. Je zvedavý, odkiaľ sme, z našich československých dejín pozná mená Ján Hus a Ján Žižka. Zaplatíme vstupné dve eurá a môžeme sa tam porozhliadať.

Chvíľu si fotíme, potom za nami príde kňaz a rozprávame sa. Hovorí po taliansky a hoci ja po taliansky ovládam jedinú vetu "E pericoloso sporgersi", ktorá je mi v živote platná ako mŕtvemu zimník, rozumieme všetkému. Volá sa Nicolo, študoval v Ríme, potom sa vrátil do Albánska. Jeho dedo a otec boli počas Hodžovej vlády väznení a dedo je aj pochovaný pod kostolom. Má troch bratov, kňazom je len on. Už dvadsať rokov má Parkinsonovú chorobu. Počúvame spolu byzantské chorály, pri niektorých sa pridá k spevu, niektoré nám prekladá. Nakoniec na schodíku pri ikonostase zapáli tymián a požehná nám. Veľmi príjemné stretnutie to bolo.

Pozrieme si etnografické múzeum. Je v budove z osemnásteho storočia, v ktorej bola v roku 1908 zriadená prvá albánska stredná škola.

Mimochodom, práve v Elbasane sa v roku 1909 prijala oficiálne latinka ako písaná forma albánskeho jazyka.

Ženská izba

Náradie

Vonku si ešte všimneme hodinovú vežu z roku 1899 a tým sme videli všetko, čo sme chceli.

Môžeme sa tešiť na ďalší výlet, ktorý si urobíme zajtra. Ale o ňom až nabudúce, sme presne v polovici. Keď to premeníme na drobné, máme za sebou prvých sto eur, druhú stovku minieme v pokračovaní.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁR PETRA TKAČENKA

Vidíte lídra? Lebo ľudia nie

Nevidno nikoho, kto by to vedel zlepiť.


Už ste čítali?