Šesť dní v Albánsku s nákladmi do dvesto eur (2/2)

Autor: Blanka Ulaherová | 8.11.2017 o 16:54 | Karma článku: 10,88 | Prečítané:  3883x

Ráno leje a ani predpoveď neveští nič dobré. Nedáme sa tým odradiť a odhodlane kráčame na autobusovú stanicu. Aspoň sme tie drahé dáždniky v Pešti nekupovali zbytočne.

Dnešný cieľ som vybrala ja. Dočítala som sa, že za najkrajšie mesto Albánska je považovaný Berat, tak sa ideme presvedčiť, či je to pravda. Teda osobne som doteraz videla asi len šesť albánskych miest, takže moje hodnotenie nebude najobjektívnejšie, ale aj bloger Marián Pochylý tvrdí, že je Berat najkrajší a on toho v Albánsku videl viac ako ja.

Cesta do Beratu trvá niečo vyše dvoch hodín. Autobusy sú tu na dobrej úrovni. Na autobusových staniciach to síce miestami vyzerá ako na trhu, nadháňači sa snažia do autobusov dostať čo najviac ľudí a občas tesne pred odchodom uličkou ešte prebehne nejaký predavač ovocia alebo pukancov, ale autobusy sú čisté a relatívne moderné. Vo väčšine z nich je sprievodca, ktorý okrem predaja lístkov aj usádza ľudí, keď sa už zdá, že všetky miesta sú obsadené. Akonáhle sú sedadlá zaplnené, odchádzame.

Aj autobusové stanice bývajú moderné. Tá v Berate je jednou zo vzorových - s čistými bezplatnými toaletami a fungujúcou wifinou. Aj by som chvíľu posedela a posurfovala, ale na to sme sa sem tie dve hodiny netrepali, preto nasadáme do emhádečky a za približne tridsať centov sa vezieme do mesta. Autobusy boli vyrobené v Poľsku a tak sa dozvedáme, že dnes, 24. pazdziernika, má meniny Rafal a Marcin. 

Oproti nám stojí pán, v ruke má vtáka. Vyzerá to na morku, drží ju za nohy hlavou dole. Vták sa začudovane pozerá, obracia hlavu zo strany na stranu a neveriacky žmurká, že aký je zrazu ten svet úplne naruby.

Keď sa nám zdá, že sme už v centre, vystúpime a ďalej ideme peši. Berat je staré mesto, osídlený bol už pred štyrmi tisícmi rokov. Rozkladá sa na svahoch oboch brehov rieky Osum, ktorú predeľuje niekoľko mostov. Najkrajší je tento z 18. storočia, ktorý sa volá Gorica.

Gorica sa nazýva aj časť mesta na pravej strane. Sú tu kamenné domy, kamenné cesty a niekoľko starých kamenných kostolov.

Na oboch kopcoch boli opevnenia. Hrad sa vypína na vyššom z nich.

Dodnes je vnútri hradieb niekoľko obývaných domov a býva v nich asi stovka ľudí. Nachádza sa tu pár obchodov so suvenírmi a reštaurácia s tradičnou albánskou kuchyňou, v ktorej okrem nás obeduje skupina nemeckých dôchodcov s albánskym sprievodcom a francúzsky párik.

Na nádvorí mladá dievčina predáva akési červené bobule v kornútikoch z novín. Chutili dobre, trochu ako čučoriedky, ale netuším, čo to bolo. Vyzeralo to takto a vnútri bola jedna podlhovastá kôstka, tak ak to poznáte, dajte mi vedieť, nech som zas trochu múdrejšia.

Zhora je pekný pohľad na mesto.

Kedysi tu bolo 42 kostolov, v súčasnosti ich je osem. Toto je kostol sv. Michala z 13. storočia.

Okrem toho sú tu aj dve mešity. Táto sa volá Červená, je z 15. storočia a bola poškodená nemeckým bombardovaním počas druhej svetovej vojny.

V meste sú ďalšie mešity, napríklad mešita Starých mládencov alebo Olovená mešita. 

Škoda, že tu nemáme viac času, zašli by sme aj do etnografického múzea, ale zas na druhú stranu - v jednom takom sme boli včera v Elbasane a asi by to bolo dosť podobné, radšej sa potúlame po vonku.

Netúlame sa však dlho, pretože autobusy do Tirany chodia len do 16:30, tak si švihneme, aby sme v Berate nemuseli ostať až do rána, lebo na ráno máme pripravený ďalší program.

Posledný albánsky výlet robíme do mesta Kruje. Ráno je síce chladné, ale jasné, po včerajšom daždi ani stopy.

Kruje síce nie je ďaleko od Tirany, ale cesta tam trvá niečo vyše hodiny. Snáď polovicu z nej trčíme v Tirane, lebo premávka je tu hustá a vymotať sa z mesta nie je jednoduché.

Kruje bolo osídlené  už pred viac ako dvoma tisíckami rokov, ale preslávilo sa hlavne v pätnástom storočí ako centrum odporu proti Turkom, ktorý viedol Gjergj Kastrioti známy pod prezývkou Skanderbeg.

Má na hrade obrovské múzeum. Budovu z roku 1982 projektovali dcéra a zať Envera Hodžu a vraj vôbec neboli z Komjatíc. 

V múzeu sa nemôže fotiť, tak budete musieť veriť tomu, čo napíšem. Sú tu rôzne kresby, sochy, fotky a iné diela venované tomuto národnému hrdinovi. Ozaj, vedeli ste, že aj Vivaldi o ňom napísal operu?

V jednej časti múzea beží starý sovietsko-albánsky film z roku 1954. Je venovaný - ako inak - boju Skanderbega s Turkami. Pozreli sme si z neho asi polhodinu. Ide stále dookola, tak sme najprv videli koniec a potom začiatok. Čo bolo medzitým, neviem, ale snáď vás nenaštvem, keď prezradím, že Skanderbeg zvíťazil a Turci zbabelo utiekli. Ani sa im nečudujem, lebo skanderbegovci ich vôbec nešetrili, liali na nich zhora roztopenú smolu a hádzali horiace fakle. Miestami tie postavičky vyzerali ako lúpežníci z Mrázika, miestami ako husiti pri Lipanoch, akurát nespievali Kdož sú boží bojovníci.

Pozrieme si ešte etnografické múzeum. Ani tu sa nemôže fotiť, hoci nechápem prečo. Ja by som si aj priplatila zopár lekov navyše, aby som si urobila niekoľko cvakov starých krosien a hrncov, a pritom by z nich neubudlo. Aj tu v jednotlivých častiach dvestopäťdesiatročného domu premietajú dokumenty o tom, čo sa tam kedysi robilo a tak desať minút pozeráme na chlapíka, ktorý z vlny robí takú tú bielu hučku, čo dodnes ešte niektorí starčekovia nosia na hlave. Ide mu to pomaly, stále to čímsi polieva a naťahuje a potom zas oškrabáva, hoci podľa mňa je to už dobré, ale nech si robí, ako chce, nechávame ho hrať sa s tým ďalej a ideme si pozrieť, ako v inej miestnosti chlapík na monitore lisuje olivový olej.

Apropos - olivy. Tak aj o tie sa zaslúžil Skanderbeg, konkrétne túto vlastnoručne vysadil on, aby spropagoval nové odvetvie poľnohospodárstva.

Pod hradom sa nachádza bazár - ulička plná obchodíkov so suvenírmi a starožitnosťami, kde sme utratili pár eur. Niektoré ženy tu viažu koberce, iné háčkujú alebo pletú.

A čo ešte vidíme v Kruje? Skupinu nemeckých turistov s albánskym sprievodcom, ktorú sme stretli včera v Berate. Ja to stále hovorím, že svet je malý.

Najeme sa v jednej z množstva reštaurácií. Mladý čašník je rád, že môže oprášiť svoju angličtinu a baví sa s nami po celý čas, kým nám pripravia jedlo. Aj tak sme tu jediní hostia. Za odmenu mi prihodí jeden kúsok čevapčiči navyše.

Je tu príjemne, ale všetko sme už asi prešli a tak sa vraciame do Tirany a skúsime ešte dnes stihnúť vyviezť sa lanovkou nad mesto a vychutnať si ho v podvečernom svetle.

Ako si naplánujeme, tak urobíme. Akurát slnko zapadlo skôr, ako sme dorazili hore a tak namiesto mesta zaliateho svetlom zlatej hodinky vidíme len šedú masu so stovkami blikajúcich svetielok. Čo sa dá robiť? Len sa vrátiť do hostela a uložiť sa k spánku, dnes už poslednýkrát. Zajtra odchádzame domov.

Pobyt v Albánsku končíme po raňajkách tam, kde sme ho pred piatimi dňami začali, v okolí Skanderbegovho námestia. Vylezieme na hodinovú vežu z roku 1830 a pozrieme si Tiranu zhora.

Navštívime Ethem bejovu mešitu.

Napriek tomu, že podľa islamu je len rok 1439, všetko je tu zdigitalizované, aj termíny denných modlitieb.

Do Albánska som si vzala na čítanie knihu albánskeho spisovateľa Ismaila Kadareho Spiritus. Odohráva sa v posledných rokoch vládnutia Envera Hodžu a pár rokov po revolúcii v roku 1991. Hlavným motívom sú odpočúvacie maniere vtedajšieho vedenia strany. Niežeby to bolo napísané nejako oslnivo, hlavne prvých päťdesiat strán sa čítalo dosť ťažko a aj tak som nepochopila, načo tam boli, veď keby román začal na strane 51, nič by sa nestalo. 
Ale nie preto ho spomínam. Neďaleko Skanderbegovho námestia stojí bývalé sídlo tajnej polície Sigurimi, ktoré v súčasnosti funguje ako múzeum. Práve toto múzeum som vnímala ako doplnenie románu Spiritus. Okrem rôznych štatistík o počtoch sledovaných osôb a dokumentoch z vypočúvania sú tu rôzne prístroje, ploštice, fotoaparáty a objektívy. V niektorých miestnostiach bežia dokumentárne filmy. Je to rovnako pochmúrne, ako bol Kadareho román.

Ukážky mučenia pri výsluchoch

Odpočúvacia technika

Kde všade boli ukryté ploštice.

Enver Hodža býval v tejto vile, ktorá stojí v bývalej papalášskej štvrti Blok.

Toto bolo jeho mauzóleum, momentálne chátra. Zvon pred ním sa volá Zvon mieru a je vyrobený z roztavených nábojníc, ktoré boli použité počas občianskych nepokojov v roku 1997 a zozbierali ich školáci.

V meste je ešte niekoľko pamätníkov tejto pochmúrnej doby a niekdajšiu izoláciu krajiny vyjadruje fragment berlínskeho múra.

Aby som nekončila tak pochmúrne, tak ešte zopár vecí, ktoré sa mi veľmi páčili a ktoré by sa mohli zaviesť aj u nás.

Napríklad semafory s odpočítavaním zvyšných sekúnd do zmeny farby. Alebo aj to, že ramená semaforov svietia rovnako ako ich svetlá a tak ich vidieť už z diaľky.

Množstvo cyklistických chodníkov, vkusné stojany na bicykle a požičovne bicyklov. Hoci ja by som sa osobne na bicykli po Tirane voziť neodvážila, doprava je tu hustá a aj ako chodec som mala niekedy problémy prešmyknúť sa na zelenú pomedzi spleť áut, ktoré svoju zelenú vlnu nestihli.

Moderná udržiavaná mestská tržnica

Zeleň nielen dole v parkoch, ale napríklad aj na streche radnice a na ďalších budovách.

Vtipné piktogramy namiesto zákazov.

Upratovacie čaty, čistota, separovaný zber.

A vôbec - páčilo sa mi tu všetko. Krajina, mestá aj ľudia.

Dokonca na mňa z počítača nevyskočil ani ten povestný chudobný albánsky vírus, ktorý by ma požiadal, aby som si nejaký súbor zmazala sama a poslala ho ďalej.
Súčasné Albánsko má s rovnomennou krajinou, ktorú som navštívila prvýkrát pred šestnástimi rokmi, už len málo spoločného.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Komentár Bena Cunninghama

Nasledujme Kanadu. Legalizácia marihuany je zmena k lepšiemu

Bremeno dokazovania musí teraz prejsť na tých, čo sú proti legalizácii.


Už ste čítali?