50 hodín v Emirátoch

Autor: Blanka Ulaherová | 14.12.2017 o 23:45 | Karma článku: 11,30 | Prečítané:  6688x

Tohtoročnú cestovnú sezónu sme ukončili dva týždne pred Vianocami v Spojených arabských emirátoch. Tradičnú trasu Žilina - Bratislava - Budapešť  sme obmenili na Žilina - Košice - Budapešť, ale okrem toho ostalo všetko po starom.

Do Dubaja prichádzame po ôsmej večer a aby sme sa priveľmi nezdržiavali, z letiska si berieme taxík na najbližšiu stanicu metra. Utratíme dvadsať eur a ušetríme pol hodiny.

"Al abua butublak", znie počas štyridsaťpäťminútovej cesty metrom asi tridsaťkrát. A asi šesťdesiatkrát počujeme "almahatat kozima hi... ". Alebo tak nejako podobne. To prvé znamená, že sa dvere zatvárajú a druhé, že "nasledujúca stanica je..."

Na stanici Union to započujeme naposledy, pretože tu vystupujeme. Bývame ako vždy v hoteli Panorama neďaleko metra. Naposledy sme tu boli presne pred rokom. Vo vestibule stál rozsvietený vianočný stromček, dnes tu nie je. Trochu mi aj chýba, ale naozaj len trochu, lebo na ďalší deň tam už stojí a robí spoločnosť emirom.

Ubytovanie je najdrahšia položka inak pomerne lacného výletu. Pretože v podmienkach hotela je, že ubytováva na jednej izbe len manželské páry a to my so synom nie sme, každý z nás má svoju dvojposteľovú izbu, lebo jednoposteľové nemajú.  Plusom je, že hotel sa nachádza blízko stanice metra aj stanoviska autobusov. Aj tak tam vždy len prenocujeme.

Ráno sa horko-ťažko zobudíme na raňajky, oproti Slovensku je tu o tri hodiny viac. Raňajky sú slabšie, ako si ich pamätáme z minulosti - toastový chlieb, masielko, džem, trojuholníkový tavený syr a ešte nejaké prívarky, pečené zemiaky, dusená zelenina. A príšerne sladký džús, voda, káva a čaj. Zdá sa mi. že kedysi bývali aj párky a vajcia na tvrdo, ale veľa stravníkov tu nemajú, tak čo budú vymýšľať. Najesť sa dá aj z toho, čo tam je.

Po raňajkách odchádzame do enklávy Hatta, ktorá sa nachádza asi 115 kilometrov od Dubaja. Ide tam autobus - emhádečka - a cesta vyjde na dve a pol eura.

Cestovanie v Dubaji je lacné a praktické. Nabijete si kartičku obnosom, aký potrebujete a potom si ju vždy označíte v prístroji pri nástupe aj pri výstupe, Na nabíjacích termináloch si môžete vytlačiť prehľad vašich ciest aj s cenami. Kartička platí neobmedzene, našu máme už takmer dva roky, a neminutý kredit nás počká do ďalšej návštevy Dubaja. Nie je to ako v žilinskej MHD. kde vám kredit bez milosti prepadne, ak ho počas doby, na ktorú je kúpený, neobnovíte zakúpením nového. Ak si na to spomeniete v piatok večer, máte smolu, do pondelka si môžete pískať (alebo sa voziť, aby ste si ho aspoň užili). Nabiť ho inak ako osobne od pondelka do piatku na jednom z dvoch miest v meste sa nedá. Nabíjanie cez nabíjacie terminály či internet? To by ste asi chceli v dvadsiatom prvom storočí veľa. Vraj už onedlho dôjde v tejto oblasti k zmenám. Dosť neskoro, ale hovorí sa, že vždy lepšie neskoro, ako nikdy.

Tak som si pofrfľala, ale nie na to som šla do Dubaja. Vráťme sa teda do autobusu. Cesta do Hatty trvá takmer tri hodiny, lebo sa musí obchádzať Omán, ktorý nie je súčasťou Spojených emirátov. Väčšinou ideme púšťou, ktorá má rôzne podoby. Najskôr je piesková. Na dunách sa preháňajú autá. Asi je to tu veľká móda, hoci nechápem, čo môže mať človek z toho, že sa terigá z jedného pieskového kopca na druhý, keď by mohol ísť po kvalitnej vozovke, ale proti gustu žiadny dišputát, ako hovorieval pantáta z Babičky.

Potom predchádza piesočná púšť do kamenistej, aj farby sú tu tmavšie. Občas vidíme pásť sa ťavy. Alebo možno len tak korzujú, lebo na jedenie tu toho veľa nie je. Prepáčte kvalitu, fotky sú urobené za jazdy z autobusu.

Konečne sme v Hatte. Na konečnej autobusu je čisté WC pravidelne kontrolované.

Okrem toho je tu aj nádoba s pitnou vodou. Oboje zdarma. Radosť žiť v Hatte. Je to také mestečko v oáze. Dokonca je tu aj priehrada, momentálne naplnená len sčasti.

Rieka je vyschnutá úplne, volá sa to vádí.

Na okolitých kopcoch sa vo vetre trepocú desiatky vlajok.

A pod kopcami si ľudia obrábajú svoje políčka.

Dnes je piatok, teda naša nedeľa. Z minaretov zvolávajú muezíni veriacih na modlitby.

Potom počujeme mullahov kázať. Ich hlasy sa rozliehajú doďaleka, až kým nenarazia na blízke hory, od ktorých sa odrážajú ako ozvena späť. Neviem, o čom hovoria, ale predstavujem si, ako čítajú gratulácie pre jubilantov v našom rádiu, majú príjemný výrazný hlasový prejav. No asi by im nebolo veľmi rozumieť.

Naobedujeme sa v jednej z reštaurácií pri ceste, v tej úplne naľavo, kde je napísané Hatta restaurant.

Všímam si, že tu všetci jedia rukami, aj ryžu. Skúsim to. Celkom sa dá, ale aj tak mi to príde lyžicou praktickejšie.
Za toto všetko sme dali necelých sedem eur vrátane tringeltu.

Vyšplháme sa na jednu zo strážnych veží, na tú v ľavom dolnom rohu. Nie je veľmi stará, nič tu nie veľmi staré, maximálne dvestopäťdesiat rokov.

Všade cestou vidíme piknikovať rodiny.

Pohľad zhora.

Všade naokolo je púšť.

Veží tu majú niekoľko.

Nakoniec si pozrieme múzeum, niečo na spôsob nášho skanzenu. Vstup je zdarma. Ako som hovorila, radosť žiť v Hatte. 

Toto je medžlis, miesto, kde sa stretávali muži. 

A toto bolo zas ženské kráľovstvo.

Miestni Lúčničiari nám zakrepčia a zaspievajú. Všetko mi pripadá na jedno brdo, pesnička sa skladá asi zo šiestich opakujúcich sa tónov. O to horšie je, že mi znie v ušiach až kým sa nevrátime do Dubaja. Ktovie ale, čo by zas oni hovorili na naše ricom picom.

Niektorí vyzerajú celkom šik aj v tých bielych šatách.

Kultúrne obohatení sa vraciame do Dubaja. Navečeriame sa v pakistanskej reštaurácii neďaleko hotela, kam chodievame vždy. Dávam si kuracie biryani, zmes pikantnej ochutenej ryže s kúskami nasekaného mäsa aj s kosťami. Je to veľmi aromatické a nasledujúce dva dni cítim vôňu biryani všade na sebe napriek pravidelnému sprchovaniu.

Potom si robíme plány na ďalší deň. Pôvodne sme chceli ísť do emirátu Šardža, pozrieť si ho a okúpať sa na tamojšej pláži. Lenže sme sa práve dočítali v bedekroch, že ženy sa tam môžu kúpať len oblečené a muži musia mať plavky po kolená. Kde už teraz večer pôjdem zháňať burkini? Jednoduchšie ako vymeniť kúpací odev bude vymeniť emirát. A tak je rozhodnuté - pôjde sa do Adžmánu.

Ráno po mierne modifikovaných raňajkách - mínus syr, plus omeleta - odchádzame na autobusovú zastávku. Chvíľu čakania nám spestrí policajná hliadka, ktorá kontroluje doklady. Zrejme odhaľujú pracujúcich načierno. Listujú v dokladoch, kladú otázky. Keď vidia naše pasy, hneď nám ich vrátia bez toho, aby do nich nahliadli.
V Dubaji je len asi desať percent pôvodného obyvateľstva, zvyšok sú ľudia hlavne z Pakistanu, Bangladeša, Srí Lanky a Filipín. Môžete tu stretnúť skutočne rôznorodú zmes národov - od Indov v turbanoch s dlhými bradami až po úplne tmavých Afričanov. Platia tu tvrdé podmienky a tak nie sú žiadne problémy. CP-čkári si vážia možnosť zarobiť si, hoci pracujú ťažko, je tu pokoj a nulová kriminalita.

Prelustrovaní sa vezieme asi trištvrte hodinu poschodovým autobusom, prechádzame emirátom Šardža (to je ten, kde by sa im nepáčili moje plavky) a vystupujeme v najmenšom emiráte, v Adžmáne.

Najskôr si pozrieme múzeum v bývalom sídle miestnych vládcov z roku 1775 , ktoré neskôr slúžilo ako policajná stanica..

Je podobné, ako v Dubaji, najzaujímavejšia časť je tá, ktorá ukazuje život ľudí v minulosti.

Takto sa hrávali chlapci

Takto dievčatá

Práca v pekárni

Návšteva kaviarne

Košikári

Výrobca rohoží a iných vecí z palmových listov

Holič a jeho zakrvavená obeť

Súd

Žiaci v škole

Cukrovinkári

Krajčír

Liečenie

Oproti dubajskému múzeu to nie je podmaznuté zvukmi a hlasmi, aj keď by to podľa bedekra malo aj tu rozprávať, šumieť, cvendžať, búchať, proste malo by to tu žiť aj keď zavriete oči. Ale sme tu sami, tak asi kvôli nám nemá zmysel spúšťať zvukovú kulisu.

Takto teda žili ešte pred pár rokmi. A potom našli ropu, chcelo by sa dodať, ale nie je to tak. Adžmán je jeden z bezropných emirátov. Napriek tomu sa mu darí žiť aj bez čierneho zlata a prosperuje hlavne z priemyslu. Vyrábajú sa tu umelé hnojivá, je tu cementáreň aj textilné podniky.

Zvyšok adžmánskeho pobytu strávime na pláži. Sú veľké vlny a okrem nás sa nikto nekúpe. Rodiny s deťmi len tak posedávajú na dekách na piesku, niektorí sa vozia na ťave, ale všetci sú oblečení a ženy v čiernom a väčšinou zahalené, tak neviem, či som sa vo svojich červených plavkách nedopustila nejakého faux pas. Ak aj, nikto to nerieši.

Poskáčeme si vo vlnách a potom sa dlho sušíme, lebo prezliekarne tu nie sú a tak budeme mať plavky na sebe až do večera, keď sa prezlečieme na letisku.

Trochu sa poprechádzame a potom sa vraciame do Dubaja. Dám si u Pakistancov posledné tohtoročné biryani, z hotela vezmeme batohy, ktoré sme si tam ráno nechali, nastupujeme do metra a odchádzame na letisko.

"Al abua butublak", dvere sa zatvárajú.
"Almahatat kozima hi".
Posledná stanica bude Žilina.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Komentár Bena Cunninghama

Nasledujme Kanadu. Legalizácia marihuany je zmena k lepšiemu

Bremeno dokazovania musí teraz prejsť na tých, čo sú proti legalizácii.


Už ste čítali?