reklama

50 hodín v Emirátoch

Tohtoročnú cestovnú sezónu sme ukončili dva týždne pred Vianocami v Spojených arabských emirátoch. Tradičnú trasu Žilina - Bratislava - Budapešť sme obmenili na Žilina - Košice - Budapešť, ale okrem toho ostalo všetko po starom.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (16)

Do Dubaja prichádzame po ôsmej večer a aby sme sa priveľmi nezdržiavali, z letiska si berieme taxík na najbližšiu stanicu metra. Utratíme dvadsať eur a ušetríme pol hodiny.

"Al abua butublak", znie počas štyridsaťpäťminútovej cesty metrom asi tridsaťkrát. A asi šesťdesiatkrát počujeme "almahatat kozima hi... ". Alebo tak nejako podobne. To prvé znamená, že sa dvere zatvárajú a druhé, že "nasledujúca stanica je..."

Na stanici Union to započujeme naposledy, pretože tu vystupujeme. Bývame ako vždy v hoteli Panorama neďaleko metra. Naposledy sme tu boli presne pred rokom. Vo vestibule stál rozsvietený vianočný stromček, dnes tu nie je. Trochu mi aj chýba, ale naozaj len trochu, lebo na ďalší deň tam už stojí a robí spoločnosť emirom.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
Vestibul
Vestibul (zdroj: Blanka Ulaherová)

Ubytovanie je najdrahšia položka inak pomerne lacného výletu. Pretože v podmienkach hotela je, že ubytováva na jednej izbe len manželské páry a to my so synom nie sme, každý z nás má svoju dvojposteľovú izbu, lebo jednoposteľové nemajú. Plusom je, že hotel sa nachádza blízko stanice metra aj stanoviska autobusov. Aj tak tam vždy len prenocujeme.

Ráno sa horko-ťažko zobudíme na raňajky, oproti Slovensku je tu o tri hodiny viac. Raňajky sú slabšie, ako si ich pamätáme z minulosti - toastový chlieb, masielko, džem, trojuholníkový tavený syr a ešte nejaké prívarky, pečené zemiaky, dusená zelenina. A príšerne sladký džús, voda, káva a čaj. Zdá sa mi. že kedysi bývali aj párky a vajcia na tvrdo, ale veľa stravníkov tu nemajú, tak čo budú vymýšľať. Najesť sa dá aj z toho, čo tam je.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Po raňajkách odchádzame do enklávy Hatta, ktorá sa nachádza asi 115 kilometrov od Dubaja. Ide tam autobus - emhádečka - a cesta vyjde na dve a pol eura.

Cestovanie v Dubaji je lacné a praktické. Nabijete si kartičku obnosom, aký potrebujete a potom si ju vždy označíte v prístroji pri nástupe aj pri výstupe, Na nabíjacích termináloch si môžete vytlačiť prehľad vašich ciest aj s cenami. Kartička platí neobmedzene, našu máme už takmer dva roky, a neminutý kredit nás počká do ďalšej návštevy Dubaja. Nie je to ako v žilinskej MHD. kde vám kredit bez milosti prepadne, ak ho počas doby, na ktorú je kúpený, neobnovíte zakúpením nového. Ak si na to spomeniete v piatok večer, máte smolu, do pondelka si môžete pískať (alebo sa voziť, aby ste si ho aspoň užili). Nabiť ho inak ako osobne od pondelka do piatku na jednom z dvoch miest v meste sa nedá. Nabíjanie cez nabíjacie terminály či internet? To by ste asi chceli v dvadsiatom prvom storočí veľa. Vraj už onedlho dôjde v tejto oblasti k zmenám. Dosť neskoro, ale hovorí sa, že vždy lepšie neskoro, ako nikdy.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Tak som si pofrfľala, ale nie na to som šla do Dubaja. Vráťme sa teda do autobusu. Cesta do Hatty trvá takmer tri hodiny, lebo sa musí obchádzať Omán, ktorý nie je súčasťou Spojených emirátov. Väčšinou ideme púšťou, ktorá má rôzne podoby. Najskôr je piesková. Na dunách sa preháňajú autá. Asi je to tu veľká móda, hoci nechápem, čo môže mať človek z toho, že sa terigá z jedného pieskového kopca na druhý, keď by mohol ísť po kvalitnej vozovke, ale proti gustu žiadny dišputát, ako hovorieval pantáta z Babičky.

Potom predchádza piesočná púšť do kamenistej, aj farby sú tu tmavšie. Občas vidíme pásť sa ťavy. Alebo možno len tak korzujú, lebo na jedenie tu toho veľa nie je. Prepáčte kvalitu, fotky sú urobené za jazdy z autobusu.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
Púšť
Púšť (zdroj: Blanka Ulaherová)
Púšť
Púšť (zdroj: Blanka Ulaherová)

Konečne sme v Hatte. Na konečnej autobusu je čisté WC pravidelne kontrolované.

Hatta
Hatta (zdroj: Blanka Ulaherová)

Okrem toho je tu aj nádoba s pitnou vodou. Oboje zdarma. Radosť žiť v Hatte. Je to také mestečko v oáze. Dokonca je tu aj priehrada, momentálne naplnená len sčasti.

Hatta
Hatta (zdroj: Blanka Ulaherová)

Rieka je vyschnutá úplne, volá sa to vádí.

Wádí
Wádí (zdroj: Blanka Ulaherová)

Na okolitých kopcoch sa vo vetre trepocú desiatky vlajok.

Hatta
Hatta (zdroj: Blanka Ulaherová)

A pod kopcami si ľudia obrábajú svoje políčka.

Hatta
Hatta (zdroj: Blanka Ulaherová)

Dnes je piatok, teda naša nedeľa. Z minaretov zvolávajú muezíni veriacih na modlitby.

Hatta
Hatta (zdroj: Blanka Ulaherová)

Potom počujeme mullahov kázať. Ich hlasy sa rozliehajú doďaleka, až kým nenarazia na blízke hory, od ktorých sa odrážajú ako ozvena späť. Neviem, o čom hovoria, ale predstavujem si, ako čítajú gratulácie pre jubilantov v našom rádiu, majú príjemný výrazný hlasový prejav. No asi by im nebolo veľmi rozumieť.

Hatta
Hatta (zdroj: Blanka Ulaherová)

Naobedujeme sa v jednej z reštaurácií pri ceste, v tej úplne naľavo, kde je napísané Hatta restaurant.

Hatta
Hatta (zdroj: Blanka Ulaherová)

Všímam si, že tu všetci jedia rukami, aj ryžu. Skúsim to. Celkom sa dá, ale aj tak mi to príde lyžicou praktickejšie.
Za toto všetko sme dali necelých sedem eur vrátane tringeltu.

Jedlo
Jedlo (zdroj: Blanka Ulaherová)

Vyšplháme sa na jednu zo strážnych veží, na tú v ľavom dolnom rohu. Nie je veľmi stará, nič tu nie veľmi staré, maximálne dvestopäťdesiat rokov.

Hatta
Hatta (zdroj: Blanka Ulaherová)

Všade cestou vidíme piknikovať rodiny.

Hatta
Hatta (zdroj: Blanka Ulaherová)

Pohľad zhora.

Hatta
Hatta (zdroj: Blanka Ulaherová)

Všade naokolo je púšť.

Hatta
Hatta (zdroj: Blanka Ulaherová)

Veží tu majú niekoľko.

Hatta
Hatta (zdroj: Blanka Ulaherová)

Nakoniec si pozrieme múzeum, niečo na spôsob nášho skanzenu. Vstup je zdarma. Ako som hovorila, radosť žiť v Hatte. 

Hatta
Hatta (zdroj: Blanka Ulaherová)

Toto je medžlis, miesto, kde sa stretávali muži. 

Medžlis
Medžlis (zdroj: Blanka Ulaherová)

A toto bolo zas ženské kráľovstvo.

Kuchyňa
Kuchyňa (zdroj: Blanka Ulaherová)

Miestni Lúčničiari nám zakrepčia a zaspievajú. Všetko mi pripadá na jedno brdo, pesnička sa skladá asi zo šiestich opakujúcich sa tónov. O to horšie je, že mi znie v ušiach až kým sa nevrátime do Dubaja. Ktovie ale, čo by zas oni hovorili na naše ricom picom.

Hatta
Hatta (zdroj: Blanka Ulaherová)

Niektorí vyzerajú celkom šik aj v tých bielych šatách.

Hatta
Hatta (zdroj: Blanka Ulaherová)

Kultúrne obohatení sa vraciame do Dubaja. Navečeriame sa v pakistanskej reštaurácii neďaleko hotela, kam chodievame vždy. Dávam si kuracie biryani, zmes pikantnej ochutenej ryže s kúskami nasekaného mäsa aj s kosťami. Je to veľmi aromatické a nasledujúce dva dni cítim vôňu biryani všade na sebe napriek pravidelnému sprchovaniu.

Potom si robíme plány na ďalší deň. Pôvodne sme chceli ísť do emirátu Šardža, pozrieť si ho a okúpať sa na tamojšej pláži. Lenže sme sa práve dočítali v bedekroch, že ženy sa tam môžu kúpať len oblečené a muži musia mať plavky po kolená. Kde už teraz večer pôjdem zháňať burkini? Jednoduchšie ako vymeniť kúpací odev bude vymeniť emirát. A tak je rozhodnuté - pôjde sa do Adžmánu.

Ráno po mierne modifikovaných raňajkách - mínus syr, plus omeleta - odchádzame na autobusovú zastávku. Chvíľu čakania nám spestrí policajná hliadka, ktorá kontroluje doklady. Zrejme odhaľujú pracujúcich načierno. Listujú v dokladoch, kladú otázky. Keď vidia naše pasy, hneď nám ich vrátia bez toho, aby do nich nahliadli.
V Dubaji je len asi desať percent pôvodného obyvateľstva, zvyšok sú ľudia hlavne z Pakistanu, Bangladeša, Srí Lanky a Filipín. Môžete tu stretnúť skutočne rôznorodú zmes národov - od Indov v turbanoch s dlhými bradami až po úplne tmavých Afričanov. Platia tu tvrdé podmienky a tak nie sú žiadne problémy. CP-čkári si vážia možnosť zarobiť si, hoci pracujú ťažko, je tu pokoj a nulová kriminalita.

Prelustrovaní sa vezieme asi trištvrte hodinu poschodovým autobusom, prechádzame emirátom Šardža (to je ten, kde by sa im nepáčili moje plavky) a vystupujeme v najmenšom emiráte, v Adžmáne.

Najskôr si pozrieme múzeum v bývalom sídle miestnych vládcov z roku 1775 , ktoré neskôr slúžilo ako policajná stanica..

Adžmán
Adžmán (zdroj: Blanka Ulaherová)

Je podobné, ako v Dubaji, najzaujímavejšia časť je tá, ktorá ukazuje život ľudí v minulosti.

Takto sa hrávali chlapci

Adžmán
Adžmán (zdroj: Blanka Ulaherová)

Takto dievčatá

Adžmán
Adžmán (zdroj: Blanka Ulaherová)

Práca v pekárni

Adžmán
Adžmán (zdroj: Blanka Ulaherová)

Návšteva kaviarne

Adžmán
Adžmán (zdroj: Blanka Ulaherová)

Košikári

Adžmán
Adžmán (zdroj: Blanka Ulaherová)

Výrobca rohoží a iných vecí z palmových listov

Adžmán
Adžmán (zdroj: Blanka Ulaherová)

Holič a jeho zakrvavená obeť

Adžmán
Adžmán (zdroj: Blanka Ulaherová)

Súd

Adžmán
Adžmán (zdroj: Blanka Ulaherová)

Žiaci v škole

Adžmán
Adžmán (zdroj: Blanka Ulaherová)

Cukrovinkári

Adžmán
Adžmán (zdroj: Blanka Ulaherová)

Krajčír

Adžmán
Adžmán (zdroj: Blanka Ulaherová)

Liečenie

Adžmán
Adžmán (zdroj: Blanka Ulaherová)

Oproti dubajskému múzeu to nie je podmaznuté zvukmi a hlasmi, aj keď by to podľa bedekra malo aj tu rozprávať, šumieť, cvendžať, búchať, proste malo by to tu žiť aj keď zavriete oči. Ale sme tu sami, tak asi kvôli nám nemá zmysel spúšťať zvukovú kulisu.

Takto teda žili ešte pred pár rokmi. A potom našli ropu, chcelo by sa dodať, ale nie je to tak. Adžmán je jeden z bezropných emirátov. Napriek tomu sa mu darí žiť aj bez čierneho zlata a prosperuje hlavne z priemyslu. Vyrábajú sa tu umelé hnojivá, je tu cementáreň aj textilné podniky.

Zvyšok adžmánskeho pobytu strávime na pláži. Sú veľké vlny a okrem nás sa nikto nekúpe. Rodiny s deťmi len tak posedávajú na dekách na piesku, niektorí sa vozia na ťave, ale všetci sú oblečení a ženy v čiernom a väčšinou zahalené, tak neviem, či som sa vo svojich červených plavkách nedopustila nejakého faux pas. Ak aj, nikto to nerieši.

Adžmán
Adžmán (zdroj: Blanka Ulaherová)

Poskáčeme si vo vlnách a potom sa dlho sušíme, lebo prezliekarne tu nie sú a tak budeme mať plavky na sebe až do večera, keď sa prezlečieme na letisku.

Adžmán
Adžmán (zdroj: Blanka Ulaherová)
Adžmán
Adžmán (zdroj: Blanka Ulaherová)
Adžmán
Adžmán (zdroj: Blanka Ulaherová)

Trochu sa poprechádzame a potom sa vraciame do Dubaja. Dám si u Pakistancov posledné tohtoročné biryani, z hotela vezmeme batohy, ktoré sme si tam ráno nechali, nastupujeme do metra a odchádzame na letisko.

"Al abua butublak", dvere sa zatvárajú.
"Almahatat kozima hi".
Posledná stanica bude Žilina.

Blanka Ulaherová

Blanka Ulaherová

Bloger 
Populárny bloger
  • Počet článkov:  338
  •  | 
  • Páči sa:  460x

Pragmatička so srdcom Zoznam autorových rubrík:  PostrehyCestovanieSpomienky

Prémioví blogeri

Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

19 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

750 článkov
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu