49 hodín v Maroku

Autor: Blanka Ulaherová | 15.2.2018 o 18:56 | Karma článku: 9,63 | Prečítané:  3517x

Pretože som opäť celý vlaňajší rok poslúchala, pod stromčekom som si zas našla aj dve letenky. Vo štvrtok ôsmeho februára nadišiel čas, aby som využila prvú z nich.

Naša cesta vedie zo Žiliny do Ostravy. Počas hodinového čakania na ďalší spoj obohatím miestnu železničnú knižnicu dvoma knihami. Tých osem, ktoré som do nej pridala vlani, tu už nie sú. Teší ma, že niekde kolujú a rozmýšľam, či si teraz vyberú cestujúci skôr pestvá Moniky Lewinskej alebo siahnu po životopise Mendelejeva.

Z Ostravy ideme minibusom na letisko v Katoviciach, po pol štvrtej vzlietneme a o päť hodín pristávame v marockom Agadire. Vďaka časovému posunu získame poslednú hodinu spiatky. Opätovne ju stratíme čakaním na pasovú kontrolu. Všetky lietadlá sveta asi doleteli práve teraz do Agadiru. Aby si cestujúci skrátili dlhý čas, môžu, vlastne musia vyplniť registračný dokument. Dobrá vec je, že si nemusíte robiť problémy s tým, čo napíšete, oni to veľmi nekontrolujú. Mala som to celé doškrtané a pustili ma.

Opäť sa mi splní môj každoletiskový sen. Na jednej z tabuliek, ktoré v príletovej hale držia v rukách postávajúci čakatelia, je naše meno. Hotel nám zabezpečil odvoz z letiska. Nie je síce najlacnejší - 25 eur, ale sme traja a tak nás to ani tak nebolí.

Hotel je pri oceáne, vyzerá fajn, presne ako z katalógu nejakej cestovky. Aj cena je viac ako dobrá - 12 eur za osobu a noc vrátane raňajok.

Lenže bŕŕŕŕŕ! V našom apartmáne je poriadna kosa, radiátor ostáva studený aj po šialenom krútení gombíkmi na všetky strany. Jediné, čo môžeme urobiť, je zavrieť okno, obliecť na seba všetko, čo sme si doniesli, navrch nahodiť vetrovky a rozhodnúť sa, či zomrieť zamrznutím alebo udusením. U mňa vyhrala druhá možnosť. Strčím hlavu pod pokrývky a snažím sa dychom zohriať vzduch aspoň na šestnásť stupňov.

Tí bystrejší z vás už asi uhádli, že sme sa nezadusili ani nezamrzli, ostatným to prezradím teraz. Prežili sme. 

Ráno nahlasujeme nefungujúce kúrenie na recepcii. Sľubujú, že sa na to niekto pôjde pozrieť.
Po raňajkách sa taxíkom vezieme na autobusovú stanicu a kupujeme si lístky do osemdesiat kilometrov vzdialeného Tarudantu. Lístok na jedného vyjde na 3,50 eura. Platí sa tu dirhamami, za euro ich dostanete asi jedenásť, tak sme orientačne delili ceny desiatimi - načo si komplikovať život vysokou matematikou.

Cesta trvá dve hodiny. Počas prvej vidíme kúsok žilinského Hlinkovho námestia. Kto sa u koho inšpiroval?

Po tom, ako marockú Žilinu opustíme, zbadáme na ľavej strane zasnežené končiare pohoria Atlas. 

Ozaj, poznáte tú grécku báj o jeho vzniku? Že áno? Tak potom nasledujúcich pár viet môžete preskočiť.
Obor Atlas sa vzbúril voči olympským bohom a bojoval proti nim spolu s Titanmi desať rokov. Titani prehrali a Atlas ako ich vodca musel za trest niesť na svojich pleciach nebeskú klenbu. Síce sa ju snažil podfukom presunúť na Herakla, ktorý bol v tých končinách pre jablká (že aké? Zlaté od Hesperidiek, ale to nie je teraz podstatné). Herakles ho však prekukol, vzal jablká, poprial Atlasovi pekný deň a nechal ho trápiť s ťažkým nákladom naďalej. 
Nečudo, že Atlasovi už liezlo na nervy všetko a všetci a keď k nemu prišiel na návštevu Perzeus, nechcel ho pohostiť. Veď ako by aj mohol, keď mal plné ruky klenby! Namiesto toho ho pourážal. Perzeus sa naštval, vybral z batohu hlavu Medúzy, ktorú zabil (to je zas na ďalšie rozprávanie, možno niekedy inokedy) a keď ju Atlasovi ukázal, ten od strachu skamenel. Nebeskej klenby sa tým nezbavil, nesie ju dodnes.

Kým ste si prečítali báj, dorazili sme do Tarudantu. Na autobusovom nástupišti hľadáme predajňu lístkov na spiatočnú cestu. Ujme sa nás chlapík v červenej vetrovke s bicyklom a vedie nás cez bránu v hradbách do nejakej uličky. Predajňa je síce zavretá, ale už ide ktosi zavolať obsluhu. 

Kúpime lístky, ale chlapík ide s nami naďalej aj so svojím bicyklom. Predierame sa cez rôzne trhoviská a úzke uličky, ani sa príliš nepozeráme okolo, len očami sledujeme červenú vetrovku, aby sme sa nestratili. Cestou chlapík zverí svoj bajk nejakému známemu a teraz sa môže prepletať uličkami ešte rýchlejšie. Vraj sme išli cez trh arabský aj židovský, ale ako som už bola povedala, ja osobne som videla len červenú vetrovku v diaľke predo mnou. 
Občas sa chlapík pristaví pri nejakom pulte, aby sme si nakúpili, inokedy nás chce zaviesť do obchodu s arganovým olejom a inými vychytenými komoditami, ale statočne odolávame.
Konečne sa z labyrintu vymotáme na námestie, chlapíkovi poďakujeme a jeho služby odmeníme nejakými drobnými.

Behania po vlastných máme dosť, tak nasadneme do koča, nech za nás behá kôň.

Trasa vedie okolo hlinených hradieb, ktoré obopínajú mesto. Merajú sedem a pol kilometra, na viacerých miestach sú brány.

Dvakrát kočiš zastaví, aby sme si mohli pofotiť a vybehnúť hore na hradby, dvakrát nás odfotí on. Celá tá sranda trvá asi trištvrte hodiny a stojí desať eur. Teda možno aj menej, ale ani sme neskúsili zjednávať, aj tak to bolo lacné.

Koník nás dovezie späť na námestie. Na chodníku pri mešite kľačí asi tridsať mužov, z mešity sa ozýva hlas mullu.
Sadneme si k stolíku jednej z reštaurácií a naobedujeme sa.
Najskôr nám donesú šalát a chlieb, potom typické jedlo tažiny. Je to mäso dusené s cibuľou a ďalšou zeleninou v kameninovom hrnci prikrytom vysokou kužeľovitou pokrývkou. Varenú zeleninu nemusím, ale mäsko a šťava sú fajn.

Toto som odfotila na druhý deň, ale dávam to teraz, aby ste si mohli urobiť predstavu, ako vyzerá nádoba, v ktorej sa jedlo pripravuje. 

Ako pozornosť nám prinesú tanier kuskusu, hranolky a kanvičky s mätovým čajom. Za toto všetko pre troch vrátane fľaše vody zaplatíme aj s tringeltom sedemnásť eur.

A ešte sme sa aj podelili. Veď ako by sme mohli odolať tomuto pohľadu?

Zvyšný čas do odchodu autobusu sa túlame uličkami, ktoré sú bohaté na faunu a flóru.

Staršie ženy sú oblečené tradične, niektorí muži nosia kabát s kapucou bez gombíkov, ktorý sa oblieka cez hlavu. Zo začiatku som si myslela že sú to mnísi, hlavne tí v hnedých kabátoch vyzerali ako kapucíni. 

Tak ešte zopár pohľadov na toto príjemné mesto, ktoré nazývajú aj "Malým Marrakéšom". 

Potom už len čakať na autobus.

Do Agadiru sa vraciame už za tmy. Navečeriame sa na autobusovej stanici. Opäť si len s ľútosťou pomyslím na Žilinu, ktorá žiadnu autobusovú stanicu nemá.

Naša hotelová izba je rovnako studená ako sme ju zanechali. Ideme to pourgovať na recepciu. Riešenie je jednoduché - vymenia nám radiátor a je to. Že sme sa toho nedožadovali už včera! Ale mysleli sme si, že to tak má byť.
Takže dnes nehrozia omrzliny ani zadusenie.

Ráno po sýtych raňajkách navštívime najskôr múzeum.

Aj tu si potrpia na vypisovanie papierikov. Ujo pomaličky vypĺňa dôležité kolonky, hodnú chvíľu sa s tým bavká, oštempľuje, podpíše a potom kúsok za pomoci pravitka odtrhne a dá nám ho, zvyšok zostane v zošitku či čo to tam má.

V múzeu sa nemôže fotiť. Ani by veľmi nebolo čo, sú tu len šperky a zbrane a tuším dva korány. Nápisy sú v arabčine a vo francúzštine, pri pár exponátoch je aj nejaký pokus o skrátenú anglickú verziu. Nie je tu toho veľa, tak si všetko dôkladne prezeráme, nech sme tu aspoň o kúsok dlhšie než ako trvalo vypisovanie vstupeniek.
Po chvíli k nám príde ujo (ten lístkový) a snaží sa nám podať odborný výklad. Ten spočíva v tom, že ukáže na náušnice vo vitríne, potom na svoje uši a povie "earrings". Ukáže na prsteň vo vitríne a na svoje prsty a povie "ring". Potom ukáže na akési malé kovové klobúčiky a na svoje prsia a povie "fertility". A takto dookola pri každej vitrínke. Keď sme si už pozreli posledné fertilné klobúčiky, nastaví dlaň a vypýta si príspevok za sprievodcovské služby.
Nuž čo, iný kraj, iný mrav, beriem to tak, ako to je.

Vraciame sa do hotela pobaliť si batohy. V izbe je príjemné teplo, ktoré si už neužijeme, pretože odchádzame. Batohy zložíme na recepcii a taxíkom sa vezieme za mesto na pevnosť zo šestnásteho storočia - kasbu.

Je na kopci, na ktorom je z kameňov poskladaný obrovský arabský nápis  "Alah - národ - kráľ".

Len čo vystúpime, vrhnú sa na nás chlapi s ťavami a rôzni predavači. Snažíme sa tváriť suverénne a vzbudiť pocit, že nič nepotrebujeme a že vieme, kam ideme, ako to radia v bedekri od Lonely Planet.

Pri múre pevnosti je starček, na rukách má jahniatko. Bé, bé, bé, ozýva sa neustále, ale radšej tým smerom nepozeráme, aby sme jahňa náhodou nemuseli kúpiť.

Trochu to tu prelezieme a potom sa peši vrátime do mesta.

Chceme si pozrieť múzeum zemetrasenia. Vo februári 1960 pri ňom zahynulo osemnásťtisíc ľudí, čo bola polovica všetkých obyvateľov Agadiru, a celé mesto bolo zničené. V múzeu práve majú prestávku, tak si ho len cez bránu odfotíme, lebo už nemáme veľa času.

Najeme sa v jednej z malých reštaurácií, rozlúčime sa s jej návštevníčkou a na záver pobytu ideme na pláž.

Čas pokročil, slnko je nízko, aj sa ochladilo, ale zopár odvážlivcov sa ešte kúpe. Viac ľudí však len tak korzuje po promenáde. V tomto ročnom období je tu len zopár turistov, väčšinou rozprávajú po nemecky alebo po francúzsky. Aj v krajine sú takmer všetky nápisy v arabčine a francúzštine. Niekedy vidíme aj písmo, ktoré nám pripadá ako niečo medzi hlaholikou a gréckym písmom. Je to berberské písmo, ktoré sa vyvinulo z fenického. Na obrázku je vpravo.

Tu je napísané Agadir arabským a berberským písmom a latinkou. Ako sa dá ľahko zistiť, malý krúžok je písmeno "a", "O" je "R".

Chvíľu poležíme na pláži, ale potom musíme už naozaj preč.

Vezmeme z hotela batohy, nasadneme do taxíka, čo na nás už čaká a odchádzame na letisko.
Vyplníme kartičku, prejdeme kontrolami, nasadneme, vzlietneme a po osemnástich hodinách sa cez Budapešť a Bratislavu vrátime domov.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Komentár Bena Cunninghama

Nasledujme Kanadu. Legalizácia marihuany je zmena k lepšiemu

Bremeno dokazovania musí teraz prejsť na tých, čo sú proti legalizácii.


Už ste čítali?