Mohla by som robiť privolávačku dažďov. Aspoň v Emirátoch

Autor: Blanka Ulaherová | 6.3.2018 o 23:16 | Karma článku: 4,70 | Prečítané:  1048x

V ktoromsi bedekri o Spojených arabských emirátoch som čítala, že tam prší päť dní v roku. Aká je pravdepodobnosť, že to počas niekoľkých hodín pobytu v tejto časti sveta schytáte práve vy? Asi 1,4 %. 

My sme to počas piatich návštev schytali štyrikrát, čiže naša úspešnosť dosiahla 80 %. 

Letenky do Dubaja sme si zakúpili pred rokom za dobrú cenu 130 eur a takmer sme na ne zabudli. Ale len takmer a tak sme sa prvý marcový deň vybrali známou trasou Žilina - Bohumín - Katovice - Dubaj a po dvanástich hodinách sme sa dostali o tri časové pásma ďalej a o 40 °C teplejšie.

Tradične si z letiska berieme taxík a utratíme dvadsať eur, aby sme ušetrili štyridsať minút, lebo tájm is many a nás čaká aj tak ešte trištvrtehodinová jazda metrom.

Je automatické - bez vodiča, čo by zacláňal vo výhľade. Stojíme úplne vpredu a kontrolujeme, či je tu všetko tak, ako sme to pred dvoma mesiacmi zanechali. Áno, naľavo je nazeleno vysvietený najdrahší hotel sveta Burdž al Arab, napravo sa týči najvyššia budova sveta Burdž Khalifa a okrem toho je tu aj všetko ostatné plus to, čo počas našej neprítomnosti stihli postaviť, lebo tu sa stavia rýchlo.

Vystupujeme na stanici Union a už podľa vône zisťujem, že ani v tejto časti mesta sa nič zásadné nezmenilo. Na svojom mieste stojí pakistanská reštaurácia, kde so slzami v očiach pravidelne konzumujem biryani. Teda nie že by bolo také zlé, ale je veľmi pikantné. Iránska cukráreň má vo výklade opäť ponuku, pri ktorej slintám, a pred obchodom s koreninami a cukrovinkami stojí predavač, u ktorého sme nakupovali v decembri. Pochádza z dediny blízko starovekého iránskeho mesta Perzepolis. 

Na recepcii "nášho" hotela má službu slečna, ktorú z našich návštev už tiež poznáme. Takže fajn, všetko je v poriadku, môžeme pokojne zaspať. Je už po polnoci a ráno odchádzame do emirátu Fudžajra.

Cesta autobusom trvá dve hodiny a stojí asi šesť eur. Už minule som chválila dubajský dopravný systém. Kúpite si takúto kartičku a potom si ju podľa potreby dobíjate v automate na lístky alebo v predajni lístkov na stanici metra. Platba kartou je samozrejmosťou.

Pri nástupe do dopravného prostriedku si ju označíte podobne ako u nás čipovú kartu, nesmiete však zabudnúť označiť si ju aj pri výstupe, inak vám expiruje. Mne sa to stalo práve cestou z Fudžajry. Nebola som si istá, či som ju dobre "štikla" a tak som to urobila ešte raz, čím som zrejme označila začiatok novej cesty. Prišla som na to až keď sa mi pri turnikete v metre neotvorili dvierka a na displeji svietilo, že karta je neplatná. Musela som si ju nabiť znova a tento omyl ma vyšiel na päť eur.

To však nie je až taká tragédia. Horšie je, keď si zabudnete kartu označiť pri nástupe a príde na to revízor. To sme zažili cestou na letisko - revízor cestujúceho vytiahol von a autobus so všetkými cestujúcimi čakal hodnú chvíľu, kým sa čierny pasažier vráti.

Ale ak budete pozornejší ako ja alebo ten nešťastník, budete s kartičkou spokojní. Platí aj na diaľkovú dopravu z Dubaja a do ďalších emirátov - minule sme takto cestovali do Hatty a Adžmánu, teraz do Fudžajry. Ak neminiete celý kredit, počká na vás do ďalšej návštevy. A ak máte radi všetko čierne na bielom, prípadne chcete zamachrovať na blogu, môžete si históriu svojho cestovania vytlačiť v automate na lístky. 
Asi im už dochádzal toner, veľmi čitateľné to zas nie je a po naskenovaní už vôbec, ja len aby ste videli, že si nevymýšľam.

Ale poďme my ďalej, autobus do Fudžajry práve odchádza. Využijem výhodu svojho pohlavia a sedím sama v časti vyhradenej pre ženy a deti. V mužskej časti je to hustejšie, ale aj tam všetci sedia.

Za oknami ubieha pustá krajina, prevažne púšť - najskôr žltá piesočnatá, neskôr hnedá kamenistá. Sem tam prejdeme nejakým mestečkom. Vtedy sa zázračne všetko zazelená a zaľudní.

Okolo obeda sme vo Fudžajre, hlavnom meste rovnomenného emirátu.

Už tradične začína popŕchať, zatiaľ sa to dá vydržať. Taxíkom sa odvezieme do hotela. Niežeby sme sa hrali na celebrity, ale vo Fudžajre s chodcami asi nepočítajú. Nie sú tu chodníky, neexistuje verejná doprava. Zato sú tu stovky žltých taxíkov brázdiacich cesty a trúbiacich na potencionálnych zákazníkov. Sú lacné a rýchle a človek si na ne rýchlo zvykne.

Len čo sa zložíme, ideme spoznávať mesto a okolie. Najskôr sa odvezieme do pevnosti Fujairah Fort z roku 1670. Podľa bedekra aj podľa údajov na internete by mala byť otvorená do trinástej, ale hoci nie je ešte ani pol, brána je zavretá. Podľa mňa to majú v bedekri a na nete napísané blbo, však je piatok a všetci sú v mešitách, z ktorých sa ozývajú kázne mullahov. Amplióny ich šíria do okolia a tak to vyzerá, akoby sa duchovní navzájom prekrikovali alebo hádali.

Ideme si teda namiesto pevnosti pozrieť mešitu šejka Zayeda. Je celkom nová a druhá najväčšia v krajine.

Už sa poriadne rozpršalo. Keď takto leje u nás, môžeme sa schovať pod nejaký strom. Pod gaštanom či dubom vydržíte v suchu pomerne dlho. Ale skúšali ste to pod palmou? My áno a poviem vám, nič moc.

Tak si radšej zas odchytíme žltý taxík a dáme sa odviezť do skanzenu. Vodič má vedľa seba na zemi položený mobil. Z displeja na mňa kuká nejaká slečna, s ktorou si taxikár veselo skajpuje počas celej cesty. 

Skanzen je samozrejme zavretý, ešte stále sú všetci v mešitách, otvoria o hodinu. Zapamätajte si - v piatok všetko funguje až od 14:30 a ak vám budú v bedekroch písať niečo iné, berte to s rezervou.
Keď nás šofér vidí lomcovať bránou, na chvíľu prestane skajpovať, vyjde z auta a skúsi vyvaliť dvere aj on. Potom si všimne to, čo ja vidím už tri minúty, teda napísané Friday 2:30 PM - 6:30 PM, a hovorí, aby sme počkali, že je tam very najs a že sa po nás o tretej vráti.

Tľapneme si a ideme sa prejsť do neďalekého vádí. Sme v púšti a leje. Okrem nás sa z toho všetci tešia - skaly sa zazelenali, rozkvitli kvety, ba v tomto daždi veselo poletujú biele motýle, vtáčiky čvirikajú. Hej, to sa im to teší, keď im netečie do topánok a nemoknú foťáky. Tak my sa aspoň utešujeme tým, že byť v púšti, keď je horúco, je už trápne klišé. Ale stáť tu v daždi, to je niečo!

Po hodine sa vraciame do skanzenu a za dvadsať minút sme s prehliadkou hotoví vrátane návštevy toalety. Ale pekné to tam majú.

O tretej vyjdeme von čakať nášho taxikára. Tri desať nám dôjde, že na nás pri skajpovaní zabudol a tak sa plahočíme v daždi späť do civilizácie, kde bude šanca chytiť nejakého iného. Ako na potvoru sa všetci v tomto počasi kamsi schovali, aby im premočení a zablatení cestujúci nezasvinili interiér ich pracovného prostriedku. Trpezlivosť ruže prináša, jedného odchytíme a ten nás zavezie k múzeu.

Už sme v emirátoch navštívili rôzne múzeá, ale väčšinou tam mali najstaršie exponáty nejakých 100 - 200 rokov. A tuhľa - štyritisíc! Síce neviem, čo to je, ale klobúk dole, dobrá práca. Takýchto kúskov tu majú celkom dosť.

Myslím, že Fudžajru sme týmto zmákli celú, však aj v 126 stranovom bedekri od Meridianu je o celom emiráte iba jeden odstavec a v obsiahlejšom od Freytag & Berg z 286 strán dvadsať. 

Pretože deň ešte nekončí, ideme sa previezť niekam von. Ďalším taxíkom sa odvezieme do Kalby v susednom emiráte Šardža. Ten sme chceli pozrieť už počas našej predchádzajúcej návštevy a okúpať sa, lebo tam sú vraj najkrajšie pláže. Majú však jeden háčik - ženy sa môžu kúpať len oblečené a tak pokiaľ vo svojom šatníku nemáte burkiny, nemusíte sa sem ani unúvať. My sa dnes kúpať nechceme, mokrí sme už dosť, prišli sme sem kvôli pevnosti.

S taxikárom vyjednáme polhodinovú prestávku - však načo by sa domov vracal naprázdno - a zatiaľ ideme dobyť aspoň túto pevnosť, keď nám tá vo Fudžajre nevyšla. Dnes však našim vpádom všetky pevnosti odolávajú, aj táto je zamknutá. Taxikár medzitým zmizol v mešite, tak sa vyberáme k moru. Napriek pokročilej hodine a počasiu je tu živo.

Aj park vedľa pláže je plný. Popoludňajšie piatkové piknikovanie je v moslimských krajinách rozšírená tradícia.

Po polhodine sa stretávame s taxikárom a už na neho máme len jednu prosbu - aby nás zaviezol do nejakej jednoduchej lacnej pakistanskej reštaurácie, kde dobre varia. 

Prianie je splnené, my najedení a môžeme ísť spať. 

Na druhý deň ráno ideme k moru. Po včerajšom daždi ani mráčik, je pekne a teplo.
Pláž sa pomaly zapĺňa a o chvíľu mám pocit, že som na Jalte, všade počuť ruštinu. More by mohlo byť o niečo teplejšie, ale už som sa kúpala aj v chladnejšom a prežila som, snáď prežijem aj toto.

Vyzerá to, že som prežila a tak budete môcť moju reportáž dočítať do konca. Teda pokiaľ ste sa dostali až sem a nezavreli ju hneď na začiatku.

Už toho aj tak veľa nebude. Cesta späť je rovnaká ako včera, akurát dnes sme na viacerých miestach zazreli aj ťavy.

Pred treťou vystupujeme v Dubaji a ideme vyskúšať, či sa Pakistanci nezhoršili. Nie, stále varia rovnako. Dnes som si nedala biryani, ale baraní kebab. Nie je to turecký kebab, čo sa predáva aj u nás, teda kúsky mäsa v placke alebo chlebe. Je to skôr čevap, ako to volajú v Bosne, teda po našom čevapčiči, šúľky z mletého mäsa. Sú riadne štipľavé, každé sústo zajedám chlebovou plackou a zapíjam vodou, ktorú tu aj so šalátom podávajú k jedlám grátis.

Potom ideme vyskúšať, či sa nepopsuli iránski cukrári. Nie, tí si tiež držia svoju úroveň.

Chceli sme prehodiť pár slov aj s pánom od Perzepolisu, ale ten niekam odbehol.

Ešte máme necelú hodinku čas, tak sa odvezieme pár staníc metrom k zálivu Dubai Creek, po ktorom plávajú veľké lode aj malé plavidlá zvané abra. Slúžia ako mestská doprava a z jedného brehu na druhý vás prevezú za 25 centov. Ak budete mať možnosť, vyskúšajte, je to zaujímavý zážitok.

A už je najvyšší čas odobrať sa na letisko. Tu sme predvčerom svoj dubajský pobyt začali a tu ho dnes končíme.

Tak ktorý emirát si vyberieme nabudúce? To ešte nevieme. S pravdepodobnosťou osemdesiatich percent však môžeme očakávať, že tam práve vtedy bude pršať.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁR PETRA TKAČENKA

Preferencie hovoria o totálnej nedôvere

Nevidno nikoho, kto by to vedel zlepiť.


Už ste čítali?