Do Jazdu s Patom a Matom

Autor: Blanka Ulaherová | 29.3.2018 o 19:07 | Karma článku: 7,18 | Prečítané:  2703x

"Welcome to Yazd", prihovára sa nám dievčatko, zatiaľ čo jeho príbuzní nás s úsmevom pozorujú. V priebehu niekoľkých hodín som najmenej stokrát odvetila "hello"a tisíckrát opätovala srdečný úsmev.

Po štyroch mesiacoch sme opäť v Iráne a vidíme, že odvtedy sa nezmenilo nič z toho, kvôli čomu nás to sem pritiahlo znova. Našťastie.

Letenky Viedeň - Istanbul - Teherán sme si kúpili v novembri minulého roku, na piaty deň po návrate z tejto úžasnej krajiny, a v piatok 16. marca sme sa konečne dočkali.

Pri prestupe v Istanbule máme pár hodín času a preto sa už tradične odvezieme autobusom do jedného z istanbulských predmestí, do mestečka Pendik. Najeme sa v "našej" reštaurácii. Majiteľ je tu dnes sám, okrem turečtiny inej reči nerozumie, a tak to robí podobne ako vlani, keď sme sem zavítali prvýkrát cestou z Kazachstanu. Dáva nám postupne ochutnať zo všetkých jedál, aby sme mali prehľad. Vyberám si držky, tie ja môžem. Prinesie mi ich v nejakej bielej polievke, podobné som jedla v Rumunsku. Držky sú fajn, ale v našej červenej verzii ochutenej cibuľkou, cesnakom, majoránom a iným korením mi chutia viac. Nuž, iný kraj, iný mrav.

Prejdeme sa po nábreží.

Ideme skontrolovať žltý mačací domček, čo tu postavil nejaký mačací sympatizant. Našli sme ho a okrem neho od našej poslednej návštevy pribudli aj dva ďalšie.

U hluchonemého predavača pri mori si kupujeme čaj a pijeme ho na múriku. Tu v Istanbule už kvitnú stromy a je o čosi teplejšie ako u nás.

Potom  je už čas vrátiť sa na letisko.

Odletová hala je plná, je tu hlavne zmes kaukazských národov, ktoré prezrádzajú ženy v šatkách uviazaných dozadu. Lietadlá postupne odlietajú do Grozného, Mineraľnych Vôd aj do Tbilisi, nakoniec sa dočkáme hlásenia, v ktorom je slovo Tehran, čiže po našom Teherán. Lietadlá rolujú jedno za druhým ako na páse, ale aj tak odlietame s meškaním a na letisko Imáma Chomejního prilietame o pol hodiny neskôr, ako sme mali.

Víza sme tentokrát na rozdiel od minula dostali všetci na prvý šup, čím padla moja teória o škaredých fotkách ako hlavnej príčine toho, že nám v novembri víza najskôr zamietli a museli sme do ich získania investovať po 70 eur navyše. Fotky sme mali tie isté, ale buď si na ne kompetentní už zvykli, alebo - čo je pravdepodobnejšie - zavážilo to, že sme s Iránom už starí známi. 
Prípadne sa im zlepšil vkus, ale to by som si asi veľmi fandila.

Vízovo sme pri okienku vybavení do desať minút, no ďalšiu hodinu trávime v dlhom rade pri pasovej kontrole. O štyri dni bude v Iráne najväčší sviatok Nowruz - perzský Nový rok - a tak sa sem zbiehajú rodáci z celého sveta.

Konečne sa dostávame von. Rýchlo zmeniť peniaze a zohnať taxík, vlak odchádza o šiestej, čo je približne o hodinu a pol. Lístky máme kúpené za bitcoiny cez internet už asi mesiac.

Teheránske ulice sa začínajú zahusťovať. Taxikár robí aj nemožné, aby sme stihli vlak, ale i tak dvadsať minút strávime v zápche pri mýtnici. 
Na stanicu prichádzame 5:53. Bežíme k dvierkam, kde kontrolujú cestovné lístky.
Posielajú nás po nejakú pečiatku na oddelenie polície.
S oštempľovanými lístkami sa predierame späť. Cez dvierka nás pustia, ale to je tak všetko. 
Pracovník, ktorý dohliada na perón nám hovorí, že vlak práve odchádza. Posiela nás do informačnej kancelárie. 
Pýtame sa, kedy pôjde ďalší vlak. 
Smola, dnes už nie, všetky sú vypredané. Máme skúsiť autobus.

Taxíkom sa vezieme na autobusovú stanicu. Šťastena sa nám chrbtom neotočila, dostávame lístky na 8:40. 
Po deviatej konečne opúšťame Teherán a mierime na juhovýchod do 680 kilometrov vzdialeného mesta Jazd.
Náš zmeškaný vlak je v tejto chvíli už v polovici cesty.

Za šoférom sa pohupujú Pat a Mat.

V Iráne sú veľmi populárni. Poznajú ich všetky vekové kategórie - odskúšané na veľkej vzorke respondentov. Seriál sa v perzštine volá Hamineh a keď je niekto nešikovný, hovoria mu "si ako Pat a Mat". 

Všade naokolo je púšť. Autobus sa rúti po diaľnici. Šofér vytrubuje a predbieha, pričom prechádza z jednej krajnice na druhú. Pat a Mat sa mlčky prizerajú, ja radšej zavriem oči a snažím sa trochu si pospať. V iránskych autobusoch je to celkom pohodlné, miesta na natiahnutie je dosť, sedadiel je menej ako v našich. 

Cesta trvá asi jedenásť hodín, počas ktorej sú dve hodinové prestávky. Jedna z nich je určená na večeru.

Vchádzame do jednoduchej reštaurácie a s pomocou sprievodcu autobusu si objednávame jedlo. Na pitie nám prinesú mirindu od Pepsi. Keď sa prizrieme lepšie, vidíme, že nie je od PEPSI, ale od DEDSI. Ako by jej z oka vypadla, že?

Keď dojeme, sprievodca sa príde opýtať, či je všetko v poriadku a či už nič nepotrebujeme.

Vedľa reštaurácie je modlitebňa a WC, takže počas zastávky je o cestujúcich komplexne postarané.

Za tmy dorazíme do Jazdu. Hneď sa zháňame po lístkoch na zajtrajší nočný autobus do Širazu.
Jakub sa vracia s dvoma správami - dobrou a zlou. Dobrá je tá, že máme lístky, zlá, že na piatu poobede, takže si jednak tohto mesta zapísaného v UNESCO veľa neužijeme, a navyše prídeme do Širazu fakticky o deň skôr.

Píšeme Benovi, u ktorého sme bývali v Širaze vlani a budeme aj teraz, či by nás mohol pritúliť o jednu noc skoršie. Našťastie práve nemá iných turistov a tak nás rád uvíta.

Už sme dosť unavení, sme na ceste takmer 40 hodín. Pookrejeme, keď nás taxík privezie k hotelu. Vnútri je oáza pokoja a krásy.

Každý si môže naliať čaj zdarma, päť druhov je pripravených na samovare - áno, aj po perzsky sa to volá samovar.

Izba je útulná a teplá, zariadená v perzskom štýle. 

Ešte v autobuse sme sa rozhodli, že dnes už nikam nepôjdeme, ale zvedavosť je väčšia. Poďme len tuto pred hotel.

Jeeeeej, to je pekné, poďme kuknúť za roh, čo to je. A ľaľa - sme priamo v centre, pred nami je vysvietená mešita Masjed-e Jame, čiže Piatočná mešita, ulice sú plné ľudí, obchodíky otvorené.

Už v lietadle som začala kýchať a teraz mi tečie z nosa neprestajne. Z domu mám jedinú poctivú látkovú pánsku vreckovku a to je málo, už je celá mokrá. Smrkať do papierovej je o ničom. Obzerám sa po obchodoch, či tam neuvidím tie staré klasické handrové, ale nevidím žiadne. Možno také nepoznajú. Alebo nepoznajú poriadnu nádchu.
Neostáva mi nič iné, ako si - fuj - vreckovku každý večer vyprať. 

Ráno po raňajkách sa zbalíme, batohy odložíme na recepcii a ideme spoznávať mesto.

Mešitu Masjed-e Jame, ktorú sme videli včera osvetlenú, si teraz obzrieme za svetla. Je z roku 1119.

Steny nad oknami sú zdobené svastikou. Symbolizovala dva kusy dreva pripravené na zapálenie ohňa. 

Vo vedľajšej miestnosti je múzeum, v ktorom možno vidieť fotografie mešity spred niekoľkých desaťročí, keď bola v ruinách, ako i staré predmety, ktoré sa našli pri rekonštrukcii.

Ďalšie múzeum, ktoré navštívime, je múzeum vody. Toto sú vodné hodiny, dokonca vraj prvé na svete. Vedeli by ste, o koľkej sme pri nich stáli?
Nič si z toho nerobte, ani ja som ich fungovanie nepochopila.

Popri tom, ako prechádzame od jednej pamiatky k druhej, sa nám neustále prihovárajú domáci. Deti na nás kričia hello, how are you a welcome to Yazd, pýtajú sa, odkiaľ sme. Dospelí sa usmievajú. Toľko úsmevov, čo som od rána opätovala, nedám doma ani za mesiac. Občas nás poprosia, aby sme sa s nimi odfotili.

Mešita Amir Čaqmáq z pätnásteho storočia.

Ideme za ďalšou pozoruhodnosťou. Je ňou zoroastrijský chrám ohňa.

Zorostrizmus je najstarší monoteistický systém, ktorý prešiel do súčasnosti. Jeho zásady spísal Zarathustra asi 600 rokov pred naším letopočtom, ale počiatky náboženstva siahajú do druhého storočia pred naším letopočtom. Dnes žije v Iráne asi 25 tisíc jeho vyznavačov, predovšetkým v Teheráne a Jazde, ktorí majú zastúpenie v parlamente. Ďalšie komunity sú najmä v Indii, ale aj v Anglicku, USA, Kanade a Austrálii.

O náboženstve som si prečítala dosť, ale nikdy som nedošla až do konca, bolo to príliš komplikované, a - aspoň pre mňa - nudné.

Čo však stojí za zmienku, je oheň, ktorý uctievajú až tak, že v jeho prítomnosti sa nesmie kýchať a človek, ktorý ho udržiava, musí mať na ústach rúško, aby ho svojím dychom neznesvätil. Niet divu - horí nepretržite už takmer 1600 rokov.

Ja síce ešte stále kýcham dosť, ale našťastie je oheň za sklom a teda v bezpečí. Ľudia si pred ním robia selfie, takže sa blbo fotí.

Druhou zaujímavosťou zoroastrizmu je to, že mŕtvych nepochovávali, nespaľovali ani nehádzali do vody, aby neznečistili základné živly. Namiesto toho nebožtíkov vyniesli na vysoké veže a nechali napospas vtákom. Prečo si ale boli zoroastriáni istí, že trus vtákov z rozďobaných neborákov zem neznečisťuje, som sa nikde nedočítala.

Jazd je známy aj množstvom veterných veží - badgirov - lapačov vetra, ktoré slúžili ako klimatizácia.

Táto meria 33 metrov a je najvyššou veternou vežou na svete.

Stojím pod ňou a fakt. Zhora fúka chladný vzduch, pritom vonku je okolo 20 stupňov.
Podobné domy s vežami sme videli v Dubaji, kde ich postavili iránski prisťahovalci, ale tieto sú o pár storočí staršie.

Ešte sa prejdeme starým mestom a potom sa ideme najesť do hotela a vziať si batohy. Vypijeme posledné šálky čaju, pokocháme sa pohľadom na príjemný interiér a odchádzame. Škoda, že sme si hotel užili tak krátko. Ak budete v Jazde, vrelo ho odporúčam. Ako píšu v bedekri, je snom každého batôžkára.

A ak si na to niekto potrpíte, tak hotel je takpovediac ekumenický - vedľa koránu je položená biblia a v jedálni je vianočne vyzdobená araukária.

Taxíkom sa vezieme na autobusovú stanicu. Teraz podvečer vyzerá oveľa vľúdnejšie ako včera, keď sme sem prišli. Dokonca aj Trump sa z obálok svojich kníh položených na pulte tvári priateľskejšie, než ako ho môžeme vídať na fotkách v dennej tlači, a figu si robí z toho, že jeho krajina má v Iráne prívlastok "Veľký Satan".

Po piatej prichádza autobus, ktorý nás vezie do Širazu. V cene lístka je aj bageta. Trošku ju okusujeme, nie sme veľmi hladní. Definitívne sa jej potom zbavíme počas prestávky, jedinej na šesťhodinovej trase.
Áno, viem, jedlom sa plytvať nemá. 

Pomaly sa stmieva, už vidíme len svetielka.

Opäť sa rozkýcham. Muž sediaci predo mnou sa obráti a podáva mi pomaranč. Už ma to ani neprekvapuje, posledné štyri mesiace viem, kde žijú najlepší ľudia na svete.

Okolo jedenástej prichádzame do Širazu. Autobus prechádza okolo Brány koránu. Spoznávame to tu.

Pri autobuse nás čaká Ben. Ten Ben, s ktorým sme v novembri absolvovali piatočnú mešita-tour, s ktorým sme stáli v noci pri Bráne koránu a jedli polievku, čo tam predávali v téglikoch. Ben, ktorý nám ukazoval stovky postáv na reliéfoch v Perzepolise a potom nás skúšal, či si ich pamätáme. Náš zlatý Ben, kvôli ktorému sme v Širaze druhýkrát počas štyroch mesiacov.

Nakladá nás do auta vezie k nemu domov. 
Náš iránsky pobyt sa pomaly prehupne do druhej polovice a moja reportáž do druhej časti.
Už onedlho.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁR PETRA TKAČENKA

Vidíte lídra? Lebo ľudia nie

Nevidno nikoho, kto by to vedel zlepiť.


Už ste čítali?