Širaz, posledný deň roka 1396

Autor: Blanka Ulaherová | 4.4.2018 o 21:52 | Karma článku: 4,90 | Prečítané:  1480x

Náš iránsky výlet pokračuje. Hneď po raňajkách nás Ben berie do malej pekárne, kde pracujú jeho kamaráti. Pečie sa tu sladké pečivo.   

Majú to perfektne zorganizované. Jeden odoberie kus cesta a vyvaľká ho natenko. Na valčeku ho podá ho druhému, ten ho popichá a rýchlo opečie z oboch strán. Ešte horúcu placku zroluje a nakrája na malé kocky, ktoré ukladá do pripravených škatúľ.

Vo vedľajšej miestnosti ďalší kamarát pečie chlieb - lavaš. Je to taká popichaná tenká placka výzorom trochu podobná macesu. Lavaše sa pečú aj v Arménsku a v ďalších ázijských krajinách.

Jeden z mládencov by chcel odísť do Nemecka a piecť tam. Pýta sa nás, či by mal šancu uspieť. Sme dosť skeptickí, hovoríme mu o množstve byrokracie, ktorá by ho tam čakala, o silnej konkurencii, prísnych hygienických normách a podobne. Ben oponuje, táto pekáreň je u obyvateľoch Širazu veľmi obľúbená. 
Niežeby sme chlapcom nedopriali, však nech idú skúsiť, len dúfam, že si nepohoršia. Pečivo je naozaj veľmi chutné.

Potom sa vraciame domov pre Benovho otca a spolu s ním odchádzame von za mesto, do dediny, kde majú druhý dom.

Cesta autom trvá asi trištvrte hodiny. Počas nej vidíme, ako finišujú prípravy na privítanie Nového roka 1397, ktorý príde zajtra o 19:45.

Už včera v Jazde sme si všimli na uliciach predavačov, ktorí mali v akváriách alebo lavóroch malé prevažne oranžové rybičky, a ďalších, ktorí predávali kvetináče s nasadenými obilninami. To sú dve zo siedmich vecí, ktoré na Nowruz, čiže perzský Nový rok, nesmú chýbať.

Ulice sú plné kvetov, pracovníci natierajú obrubníky, čistia fontány a upratujú beztak čisté verejné priestranstvá.

Dorazíme do dediny, kde si pred desiatimi rokmi Benovi rodičia kúpili pozemok a postavili domček. Zatiaľ v ňom nemajú elektrinu, ale o záhradku sa starajú. Majú tu rôzne ovocné stromy, ako figovník, broskyne, olivy, granátovník, orech, čerešňa, ale aj bylinky vrátane šafránu. Tomu sa v Iráne darí dobre, vystačí si s kamenistou pôdou a tromi - štyrmi zálievkami počas vegetačného obdobia. Nečudo že Irán je najväčším svetovým producentom tohto najdrahšieho korenia, až 90 % šafránu prúdi do sveta práve z Iránu.

Okrem záhradky sa Benov otec stará aj o jedného psieho bezdomovca a nosí mu jedlo.

Po krátkom oddychu nás Benov otec zavezie do starej dediny a vracia sa späť na záhradku. My s Benom ideme ďalej. V tejto časti je množstvo opustených domov, ktoré však nepôsobia depresívne, nie je tu neporiadok, vyzerá to skôr ako nejaké antické ruiny, taký malý Perzepolis.

Je tu aj starý kresťanský kostol, ktorý práve renovujú. Po zvrhnutí šacha a nástupe Chomejního v roku 1979 boli tendencie definitívne sa vysporiadať s nemoslimskými pamiatkami, ohrozený bol aj Perzepolis, ale nakoniec zvíťazil zdravý rozum. 

Kráčame do hôr k dvom vodopádom, cestou míňame piknikujúce skupinky pri potôčiku. Sprievod nám robí svorka psov. Správajú sa slušne a neotravujú. Turistov je tu len poriedko.

Prechádzka v peknom počasí je príjemná. Vodopády majú málo vody, lebo v zime nepršalo, voda je chladná, chutná a osviežujúca.

Obdivujeme množstvo kvetín známych z našich záhrad, ktoré tu rastú nadivoko ako napríklad krokusy, modrice a ďalšie cibuľoviny.

Cestou späť sa v dedine naobedujeme. Reštaurácia je zariadená v tradičnom štýle. Stoluje sa sediac na vyvýšenom pódiu na nožičkách, vyzerá to ako veľká posteľ pokrytá kobercami a vankúšmi. Niečo podobné sme zažili prvýkrát v Kirgizsku.

Dávame si kebab, kurča a ryžu a Ben objednáva tradičné jedlo dizi. Je to polievka z uvareného mäsa, fazule, bôbu a rajčín.

Prinesú ju v keramickom hrnci, ešte stále buble. Je to veľmi horúce, preto treba byť opatrný. Na manipuláciu s hrncom sú priložené kliešte. Ben nimi zodvihne hrniec a jeho riedku časť vyleje do pripravenej misky. Do nej natrhá kúsky chleba - lavašu. Zvyšok v hrnci popučí priloženým tĺčikom, vytlačí do neho šťavu z pomaranča a natiera na zvyšný chlieb.

Striedavo naberáme lyžicou riedku časť z misky a zajedáme chlebom natretým hustým zvyškom. Chutí to výborne!

Po obede ešte zájdeme na miestny cintorín. Hroby sú otočené smerom k Mekke, niektoré sú vyzdobené k Novému roku. Podľa moslimských zvykov sa nebožtík pochováva do 24 hodín.

Benov otec ostáva na noc v domčeku, my s Benom ideme dohnať resty z minulej návštevy Širazu.
Minule sme nestihli záhradu Eram, tak si ju vychutnávame teraz. Rozkvitnuté záhony tulipánov, narcisov i muškátov v nás ešte viac zvyšujú túžbu po jari. 

Rovnako zaujímavé sú dreviny, ako aj kríky vytvarované do podoby vtákov, tiav či iných zvierat.

Je tu nádherne.

V požičovni tradičných perzských kostýmov sa môžete do niektorého obliecť a nechať zvečniť na pamiatku.

"Where are you from?", prihovára sa nám dievčatko v šatke. Predstavuje sa nám a bezchybnou angličtinou spustí krížový výsluch.
"Keď porovnáte vašu a našu krajinu, ktorá je podľa vás lepšia?"
"To je ťažké, sú dosť rozdielne", odpovedáme diplomaticky.
"Ale ľudia sú lepší u vás", dodávam presvedčene a myslím to úprimne.
Dievčatko nám porozpráva o sebe. Má desať rokov, hrá na klavíri, komponuje, mala už niekoľko koncertov. Keď mala osem rokov, preložila nejakú knihu a vie naspamäť dvadsať súr koránu. Vraj sa o nej píše aj na internete.
Tá bude raz prezidentkou, myslím si. Šikovná, ani sebavedomie jej nechýba.
Pýtam sa Bena, či ženy môžu byť prezidentkami. Vraj nie, len ministerkami.
Nuž, o pár rokov môže byť všetko inak.

Už sa stmieva, ideme na chvíľu domov, ale deň nekončí a Ben má pre nás ešte niekoľko bodov programu.

O siedmej večer vyrážame autom do víru veľkomesta. Do príchodu Nového roka ostáva už len čosi viac ako 24 hodín a v meste je trma-vrma.

Ľudia robia nákupy. Ben sa občas stretne so známymi, ktorí sú zvedaví, odkiaľ sme. Mnohí sa chytia až na Československo, všetci bez výnimky však na Pata a Mata.
Ale dosť ich vie aj o Slovensku, Ben sa nás napríklad pýtal na nedávnu vraždu novinára.

Pri jednom stánku nám dávajú ochutnať datle, pri ďalšom dostávam ako darček tri živé rybičky k Novému roku.

Zhonu na chvíľu unikneme v svätyni - haram.

Medzi ornamentami, ktoré ju zdobia zvonka, sú aj ruské pravoslávne kostoly, podobné sme videli v novembri v Ružovej mešite. 

Oblečená v čádore posedím na koberci a kochám sa pohľadom na tisícky malých zrkadiel, ktoré zdobia steny aj strop. Na chvíľu položím ruku na hrobku svätého, ktorý je tu pochovaný, ako to vidím robiť ostatných. 
Už si nepamätám, koľká je to nami navštívená svätyňa v Iráne, ale všetky sú podobné - výzdobou, účelom aj atmosférou.

Potom sa presúvame do telocvične, v ktorej sa trénuje staré perzské bojové umenie zurchane.
Vnútri je niečo ako okrúhly bazénik bez vody. Muži, väčšinou štyridsiatnici až sedemdesiatnici, sa rozcvičujú. Všetky cvičebné pomôcky majú niečo spoločné s históriou.
Jeden chlapík leží na chrbte, v každej ruke drží 50 - 60 kg vážiaci drevený štít. Striedavo dvíha pravú a ľavú ruku, nohy má vo vzduchu.

Ďalší muž si nad hlavou prehadzuje ťažký železný prístroj predstavujúci luk s tetivou. 

Vrcholom je hodinu a pol trvajúce spoločné cvičenie. Muži zostupujú do "bazénika", každý pobozká zem - dotkne sa jej prstami, tie priloží na ústa a na čelo. Na začiatku jeden z nich zaspieva nejakú pieseň a ostatní vrátane prizerajúcich, vyrieknu spoločnú formulku. Potom začína cvičenie.

V okienku nad cvičiacimi sedí muž s mikrofónom, ktorý číta verše slávneho perzského básnika Hafeza a iné. Búchaním na bubon či činely alebo čo to je udáva tempo. Každý cvičebný blok trvá 10 - 15 minút a je inšpirovaný perzskými bojovými tradíciami, potom je zas chvíľa na oddych, keď sa čítajú verše a tak to ide až do konca.

Najskôr robia muži kliky či spisovne kľuky, urobili ich snáď 500 alebo tisíc. Nerátala som ich, ale kľukovali v rýchlom tempe. Tento cvik je pripomienkou toho, že bojovníci si líhali na zem a počúvali, či sa neblíži nepriateľské vojsko.

Ten v žltom tričku napravo bol asi najstarší. Bola som zvedavá, koľko má rokov. S úsmevom odvetil, že sa už nepamätá.

V niektorých blokoch precvičujú nohy, iné mi pripomínajú strečing - tie by som asi dala aj ja.

Najkrajší cvik je, keď sa muži jeden po druhom v rýchlom tempe krútia okolo vlastnej osi podobne ako krasokorčuliari pri piruetách. V jednom okamihu zastanú a stoja pevne bez zatackania. Ben nám vysvetľuje, že perzskí bojovníci museli byť rýchli, aby dokázali bojovať s dvoma nepriateľmi naraz.

Bolo to celé veľmi zaujímavé. Najviac ma okrem veku cvičiacich prekvapilo aj to, že na pohľad nie sú vôbec vymakaní, žiadne bicepsy. Niektorí majú plešinku a bruško, ale frajerov z našich fitiek  by pravdepodobne zmákli ľavou zadnou.

Nie je medzi nimi veľa mladých. Ben hovoril, že tí sa radšej venujú kulturistike.
Nuž áno, aj v tomto svete je asi dôležitejšie mať na bruchu tehličky ako bojovať s dvoma nepriateľmi naraz alebo poležiačky počúvať, či sa neblíži nepriateľská falanga...

Krásny deň plný zážitkov, posledný v roku 1396 perzského slnečného kalendára, sa končí. Čaká nás ešte jeden, deň príchodu Nového roka. Ale o ňom až nabudúce.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Už ste čítali?