Step da step krugom 2/2 - Petropavlovsk, Akmol, Astana

Autor: Blanka Ulaherová | 21.5.2018 o 15:31 | Karma článku: 10,76 | Prečítané:  4596x

Step da step krugom, v puť daľok ležit – presne. V Astane sme nastúpili na vlak do Petropavlovska a ten s nami teraz uháňa ďaleko šírou stepou.

V noci sme toho veľa nenaspali, lebo sme museli zavčasu vstávať, preto počas piatich hodín cesty doháňame, čo sa dá. Sme v tom modernom type vlaku ako vlani, keď sme cestovali z Almaty do Turkistanu a zo Šimkentu do Almaty.

Vlak je síce moderný, ale všetko je akési malé, stiesnené. Vynahradí to však pohodlie v podobe moderných WC, ktoré fungujú nepretržite a netreba sa báť, že hodinu pred a po zastávke budú zamknuté. Namiesto samovaru, pod ktorým blčí oheň, je tu moderný zásobník na studenú a horúcu vodu a plastové poháre. 
Nuž, vlastne ani neviem, či mi ten starý dobrý plackartný, ktorým sme prebrázdili celú Ukrajinu, Moldavsko, Bielorusko a ktorým sme sa viezli aj v Gruzínsku, Arménsku a Azerbajdžane, či mi ten starý vlak so svojím typickým pachom, mokrými toaletami a prísnymi dežurnými aj trochu nechýba.

Ale to nič, však sa dnes ešte takým typickým plackartným poveziem večer opačným smerom. Ale to až po tom, ako si pozrieme Petropavlovsk.

Po piatich hodinách dorazíme do cieľa. Petropavlovsk, po kazašsky Petropavl, založili ruskí osadníci v roku 1752 ako vojenskú pevnosť a ruského obyvateľstva je tu stále dosť. Mesto leží na jednej z trás Transsibírskej magistrály, preto sú príchody aj odchody v cestovnom poriadku uvádzané podľa moskovského času, ktorý je oproti kazašskému o tri hodiny pozadu.

Batohy nechávame v úschovni a ideme sa vrhnúť do víru veľkomesta. Naobedujeme sa v aschane, takej typickej postsovietskej reštaurácii. Dávam si soljanku a medovú tortu – viem, dosť divná kombinácia – ale veľa tu toho na kombinovanie nie je, národné jedlo manty ma nejako neoslovilo ani vlani a okrem toho majú už len boršč.

Posilnení sa vezieme maršrutkou číslo 5 do centra. Vystupujeme pri bazári s nádejou na pestrú ponuku v kazašskom štýle, ale namiesto zavesených baraních hláv so začudovanými očami a kuracích papŕč ukazujúcich kamsi na strop sú tu normálne pulty s naporcovaným mäsom.

Necháme teda bazár tak a ideme do centra. Na pešej zóne je múzeum, vstup je zdarma. Zariadené je v starom didaktickom štýle, na paneloch je množstvo informácií, na každom štvorcovom metri je ich minimálne desať. Rastliny, živočíchy, kamene, pazúriky, kosti z mamuta, kostlivec aj šijací stroj Singer - všetko je tam natlačené na prízemí.

Poschodie je vyhradené prezidentovi Nursultanovi Nazarbajevovi. Je tu jeho rodokmeň, v ktorom je spomenuté, že jedným z jeho predkov je Ablaj chán, slávny vládca z osemnásteho storočia, ktorému je venovaný kúsok vzácneho priestoru v prezidentovej sále.  
Vidíme fotografie malého Nursultana s rodičmi a súrodencami, jeho vysvedčenie, na ktorom sú samé päťky, čo je u nás ako jednotky, vidíme ho na table, potom ako čerstvého metalurga, obdivujeme ho pri hraní golfu, tenisu aj pri lyžovaní, tešíme sa z jeho vnúčat. Je tu asi miliónkrát v čiernobielom aj farebnom podaní, s robotníkmi vo fabrikách, s roľníkmi na poliach, s prezidentmi aj pápežmi.

Duchovne obohatení pátrame po ďalších pamätihodnostiach, ale nájdeme len mešitu a rímskokatolícky kostol. Viac tu nie je, za necelých tristo rokov sa zas veľa pamätihodností vyrobiť nedá.

Prechádzame sa po pešej zóne, na ktorej sa nachádzajú rôzne moderné skulptúry.

Nechýba ani solárna lavička s možnosťou nabitia mobilov.

Pred divadlom sa koná generálka zajtrajšieho programu ku Dňu víťazstva. Pozrieme si ho celý. Najviac sa mi páči hudobno-slovné pásmo zobrazujúce vojnové roky. Väčšina básní a piesní je v ruštine, pár v kazaštine. Mladí herci podávajú skvelé výkony a majú krásne hlboké hlasy.

Ešte chvíľu sa poprechádzame po uliciach - práve chystajú výzdobu k zajtrajšiemu sviatku. Natierajú obrubníky bielou farbou, rozkladajú rôzne rekvizity.

Navečeriame sa v uzbeckej reštaurácii – nič moc, manty a lagmani poznám z minulého roka a tak si dávam pečenú baraninu so zemiakmi. Škoda, že k tomu dali aj tri varené mrkvy a kopu cibule - pokiaľ na mňa nemieria pištoľou tak také nejem, mohli radšej dať viac mäsa. Ale vy si pokojne dajte, ak chcete.

Do odchodu vlaku máme ešte dosť času, tak sa potúlame medzi kolotočmi a povozíme sa na ruskom kole, ktoré tu nazývajú „koleso obrazovania“, čiže „koleso vzdelávania“.

Ale teraz je už najvyšší čas vrátiť sa na stanicu.

Toto je jednoduché, ale užitočné. Netreba žiadne nákladné technické vymoženosti, stačí jedna predlžovačka a cestujúci si môžu dobiť svoje mobily. Kedy bude niečo také na stanici aj v Žiline?

Po dlhom čase sa späť do Astany veziem plackartným. Zajtra je 9. máj, Deň Pobedy – Deň víťazstva, preto je vlak vypredaný do posledného miestečka. Ako dobre, že sa dajú lístky aj na kazašské železnice kúpiť cez internet v predstihu, v opačnom prípade by sme možno v Petropavlovsku uviazli na niekoľko dní.

Nechýba tradičný samovar.

Zaľahneme spolu s ďalšími päťdesiatimi dvoma cestujúcimi na lôžka, svetlá zhasnú a onedlho ma ukolíše klepot kolies.

Ráno sa zobudím o pol siedmej, presne tak, ako sa budievam doma. Aklimatizácia na o štyri hodiny posunuté pásmo mi trvala dva dni. Aj tak by som o moc viac nenaspala, lebo sprievodkyňa pred siedmou všetkých budí. O hodinu budeme v Astane a 54 ľudí musí v priebehu niekoľkých nasledujúcich minút stihnúť rannú hygienu v dvoch WC. Ale my plackartnisti sme zvyknutí a do Astany dorazíme všetci v poriadku.

Raňajkujeme v staničnom bufete, z rozhlasu znejú rezké melódie. Ženský hlas nás pozdraví slovami „S Dňom Pobedy“ a za všetkých poďakuje veteránom Veľkej vlasteneckej vojny. Aj ľudia sa dnes medzi sebou zdravia „S Dňom Pobedy“, presne tak, ako sme to zažili počas deviateho mája v Kyjeve, v Sevastopole, v Charkove aj v Minsku. Obdivuhodné, že si túto tradíciu ponechali krajiny bývalého Sovietskeho zväzu aj po jeho rozpade.

Batohy nechávame v úschovni a ideme maršrutkou do dediny Akmol. Od tridsiatych rokoch minulého storočia do roku 1953 tu fungoval pracovný tábor pre ženy a deti Alžir.

S Afrikou to nemalo nič spoločné, išlo o skratku Akmolinskij lager žen izmennikov Rodiny, čiže Akmolinský tábor žien zradcov vlasti. Dnes je tu múzeum.

Aj keď som o gulagoch už čo-to prečítala, keď vidím fotografie odsúdených žien, ich rozsudky, domy, v ktorých ich bývalo dvesto až tristo, ručné práce, ktorými si krátili ručné chvíle, silno to na mňa pôsobí.

Keď vyjdeme z areálu múzea, v diaľke vidíme dym a počujeme hudbu.  V obci oslavujú Deň víťazstva. Nie tak honosne, ako sme to videli vo veľkomestách Ukrajiny či v Minsku, ale úprimne.

Na vyzdobenom námestí sa domáci umelci striedajú v spievaní. Väčšina piesní je kazašských, jeden spevák spieva ruské. Zrejme účinkuje niekde v opere, používa také grify. Spieva krásne, fakt, vydržala by som ho počúvať hodiny.

Títo spievajú spoločne, aj každý zvlášť. Muž sa snaží vždy hneď po príchode na javisko roztlieskať publikum, tak mu tlieskame, nech má radosť, veď spätná väzba je dôležitá.

Obďaleč sú predavači s bublifukmi a tak sú slávnostné chvíle sprevádzané stovkami lesklých bublín poletujúcich okolo. Obecenstvo tvorí hlavne staršia generácia a deti.

Ľudia sa fotia pri večnom ohni, prechádzajú sa tu rôzne omedailované vojenské šarže, podľa veku sú to pravdepodobne veteráni z Afganistanu – šorawi. Tak ich volali v Afganistane, mám to čerstvo v pamäti, lebo práve čítam knihu afganského spisovateľa Hosseiniho, ktorá sa odohráva v tých rokoch, kedy títo veteráni bojovali s Talibanom.

Popri ceste sú rozostavané grily, na ktorých sa pripravujú šašlíky.

Vôniam sa ťažko odoláva a tak onedlho sedím na rozheganej stoličke za malým stolíkom a umastenými rukami do seba hádžem kúsky mäsa. Obsluhujúca dievčina mi k tomu dá kocky nakrájaného chleba a chce mi mäso poliať octom, ale ubránim si ho, načo kaziť takúto dobrotu.

V multifunkčnom objekte, v ktorom je všetko od potravín po hodinky a šatstvo sú tri stolíky, ktoré slúžia ako jedáleň, cukráreň, kaviareň a krčma súčasne. Objednáme si čaj a donesú nám čosi ako naša biela káva, asi je to čaj s mliekom. Spomeniem si, ako nám túto nechutnosť dávali v škôlke na olovrant a ja som sa tvárila, že dopíjam pohár cestou k okienku s použitým riadom. Jedného dňa mi vychovávateľky povedali, že dlho pátrali po tom, kto to robí a zistili, že som to bola ja. Mala som potom okrem hanby aj výčitky svedomia, že som klamala. Ale vari som sa mala povracať?
Dnes výčitky nemám, pohár nechám na stole nedopitý.

Ešte sa trochu prejdeme po dedine.

Potom je čas vrátiť sa do Astany. 

Keď sme tu boli predvčerom, bol pondelok a múzeum bolo zavreté. Ideme teda dohnať rest. Budova múzea je obrovská.

„Keď sme včera v Petropavlovsku strávili na dvoch poschodiach malého múzea prezeraním exponátov hodinu, tu budeme týždeň“, hovorím. 
Ale nie, múzeum je síce vystavané veľkoryso, ale v každej miestnosti je len pár exponátov a tak tu strávime tiež asi hodinu.

Včera bolo prezidentovi Nazarbajevovi venované celé jedno poschodie, nemôže chýbať ani tu a vidíme ho dokonca v nadživotnej veľkosti.

Včerajšie múzeum bolo zdarma, v tomto sa platí aj za fotenie, tak kukajte, nech som tie peniaze neoplieskala zbytočne.

Zaujala ma výstava propagačných materiálov.

A víťazom sa stáva... U mňa jednoznačne tento. "Pracovať tak, aby súdruh Stalin povedal ďakujem."
To nevymyslíš, to bol život. 

A to je takmer záver nášho kazašského výletu do stepi. Na rozdiel od úbohého kočiša z pesničky, ktorú si pospevujem už pár dní, sme nezamrzli, preto sa môžeme odviezť na stanicu po batohy a potom na moderné letisko prezidenta Nazarbajeva inšpirované tradičnou jurtou.

Vlani som na záver svojho kazašského výletu napísala.
"Stredná Ázia je zaujímavý kus sveta. Tak čo dáme nabudúce? Uzbekistan? Tadžikistan? Uvidíme."

Tak teda uvidíme.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁR PETRA TKAČENKA

Vidíte lídra? Lebo ľudia nie

Nevidno nikoho, kto by to vedel zlepiť.


Už ste čítali?