Spiatočné letenky Budapešť - Baku za 80 eur ... (Azerbajdžan 2018 1/3)

Autor: Blanka Ulaherová | 16.6.2018 o 22:59 | Karma článku: 10,80 | Prečítané:  5640x

... sú silným lákadlom pre návštevu Azerbajdžanu aj v prípade, že ste túto krajinu navštívili vlani aj predvlani.  

A tak sme sa tam vybrali po tretíkrát. Polnočný let trvá niečo vyše troch hodín, ale to je fuk, lebo po prílete si aj tak posuniete hodinky o dve hodiny dopredu a kým sa vymotáte, je už ráno a poriadne horúco.

Z letiska sa vezieme na železničnú stanicu. Je nádherná, ale to som písala už vlani, takže sa nebudem opakovať. Buď mi to budete musieť veriť, alebo si pozrite fotky v minuloročnom článku.

Rovnako ako vlani zjeme omeletu so syrom v príjemnej železničnej reštaurácii. Je tu všetko, čo cestovateľ potrebuje - wifi, zásuvka na nabitie mobilu, WC a navyše plno kníh na požičanie, keby príprava raňajok trvala dlho.

Batohy dáme do automatickej úschovne. Vyberiete si voľnú skrinku, vložíte batohy, zavriete, hodíte 4 manaty (cca 2 eurá) za prvé štyri hodiny a vezmete si lístok. Po návrate lístok načítate a objaví sa vám suma, ktorú ešte podľa času úschovy treba doplatiť. Vhodíte peniaze a batožina je vaša.

Možno by ste mali s tým všetkým počkať na pracovníka ochranky. My sme si batohy dali do skrinky skôr, ako nám ich stihol pohladkať nejakou pípajúcou paličkou a tak sa nás len pre istotu opýtal, či sme tam neuložili bombu. Neostalo mu nič iné, ako nám veriť.

Keďže som vám už všetko vysvetlila, môžeme ísť ďalej. Dnes si chceme pozrieť severný Azerbajdžan. Miestni nás navigujú k stanovisku taxíkov. Okrem nás dvoch sa s nami vezie žena, ktorá cestuje až k ruským hraniciam, a tak nám taxikár vypočíta cenu 35 manatov, teda necelých 9 eur na jedného. Za 150 km vzdialenosť je to, myslím, slušná cena. Doma sa za to odveziem dvakrát zo stanice domov, čo sú asi tri kilometre.

Cesta trvá dve hodiny, ktoré predriememe, lebo v lietadle sme si veľa nepospali.

Vystupujeme v meste Xacmaz. V bedekri je napísané "čti Chačmaz", ale čítajte si to pre mňa za mňa ako chcete.
Viem, o podobný vtip som sa pokúsila vlani v článku o Care ("čti Džar"), ale páči sa mi a tak som neodolala použiť ho znova. Aj tak by som sa stavila, že polovica z vás vlaňajší článok nečítala a druhá polovica si nepamätá ten frk.

Tak sme teda v tom Xacmaze. Mestečko nič moc, aj keď sa tu dosť buduje. Ale ostal tu ešte aj ten typický pouličný kolorit.

Navštívime monumentálne centrum bývalého prezidenta Heydara Aliyeva, možno si ho pamätáte ako Gejdara Alijeva. Funguje od roku 2016 a na slávnostnom otvorení sa osobne zúčastnil jeho syn a súčasný prezident Ilham Aliyev.

V múzeu sme len my dvaja a traja zamestnanci. Tí sú našou návštevou takí nadšení, že po tom, ako si pozrieme stovky fotografií Aliyevovcov nalepených na paneloch, musíme sa s nimi odfotiť pri buste Otca vlasti (ako vidieť na fotke, v tomto roku by oslávil deväťdesiatpäťku) a napísať pár vrelých slov do knihy návštev.

Pozrieme si ďalšie múzeum. Aj ňom majú niekoľko desiatok fotiek vzácnej rodinky, ale okrem toho je tu aj pár exponátov a modelov ukazujúcich, ako si tu žili ľudia kedysi.

V múzeu sa na rozdiel od predchádzajúceho platí. Je tu asi päť zamestnancov. Privítajú nás, skasírujú, ukážu zopár momentiek zo života oboch prezidentov a potom sa stratia za panelmi s fotkami. O chvíľu počujeme štrngotanie príborov a cítime vôňu jedál, ktoré si ohriali v mikrovlnke.

Ešte sa vyberieme hľadať "albánsky" kostolík zo 4. storočia. Kaukazskí Albánci sú národ, ktorý si vymysleli Azerbajdžanci, aby nemuseli priznať, že kedysi na tomto území žili Arméni, s ktorými sa momentálne veľmi nekamarátia.

Cestou si pozrieme železničnú stanicu. Samozrejme ani tu nemôže chýbať prezident otec a prezident syn, ako i veselé ilustrácie smutných udalostí..

Namiesto albánsko-arménskeho svätostánku nájdeme pravoslávny minichrám so zlatou kupolou. Žena, ktorá nám ho otvára a pomáha mi s obliekaním sukne a šatky, nám sprestredkúva stretnutie s kňazom. Ten má dlhé dozadu sčesané kučeravé čierne vlasy, miestami trochu prešedivelé. Neustále si rukou napráva pramienky, ktoré mu padajú do tváre. Hovorí, že chrám bol prerobený v roku 1946 z domu, v ktorom sa schádzali veriaci. Tých je v Xacmaze už len zopár, ale chodia sa k nim modliť aj moslimi zo zmiešaných manželstiev. Dokonca si tam chodí naberať svätenú vodu aj mulla. Kňaz sa nás pýta na cirkvi na Slovensku, na to, či sú u nás tiež pravoslávni. Štát ich podporuje nepriamo napríklad tým, že majú zadarmo plyn a elektrinu. Chvíľu sa porozprávame, potom nám dá požehnanie a rozlúčime sa.

Po duševnej potrave je čas na potravu telesnú a tak vchádzame do jednej z reštaurácií v meste. Obsluhujúci mladík sa nás dobrou ruštinou pýta, čo by sme chceli jesť. Jedálny lístok nemajú, ale pripravia na želanie čokoľvek. V reštaurácii je čisté WC, funguje rýchla wifi a po jedle si môžeme prsty olízať, také dobré to bolo. Za dve porcie šalátu, šašlik s ryžou, polievku a zeleninové ragú so zemiakmi plus štyri poháre limonády pýtajú 17,50, čiže necelých 9 eur. Zaokrúhľujeme na desať.

Už tu toho asi viac nie je, preto sa autobusom vraciame do Baku. Cesta vyjde na dve eurá na osobu - pripomínam, že vzdialenosť je 150 km.

Do Baku prichádzame okolo siedmej večer a kým sa dostaneme do starého mesta, je osem. Práve rozsvecujú lampy a mesto je pripravené na fotenie. Už sme tu tretíkrát a stále sa nám páči. Veď nenadarmo je zapísané v UNESCO.

Naša dnešná cesta nekončí v Baku, ale pokračuje ďalej na juh. Po jedenástej nastupujeme na vlak Baku - Astara a uvelebíme sa v našom obľúbenom plackartnom.

Nemyslite si, že som nejaká mamonárka, keď všetko prepočítavam, ale snáď sa tieto moje čerstvé poznatky niekomu zídu a tak pridávam cenu lístkov, ktoré sme kúpili z pohodlia domova cez internet. Moje spodné lôžko stálo 2,50 eur a synove vrchné bolo o 40 centov lacnejšie. Za tú cenu máme k dispozícii posteľnú bielizeň, uterák a 52 ďalších spolucestujúcich, s ktorými sa delíme o spoločný vzduch a dve toalety. 
No nekúpte to!

Oproti nám sedí mladík. Z tašky vyberie vrecko s praženými slnečnicovými semiačkami a ponúka ma. Statočne ujedám a vypľúvam šupky, až kým ma kolísanie vlaku neuspí. Keď sa v noci prebudím, na lôžku, kde bol mladík, spí malé dievčatko.
Tak to býva na cestách - človek postretá ľudí, s väčšinou z nich sa viac neuvidí, no občas si na niekoho spomenie.

Ale už je ráno a sme v cieli našej cesty, v Lankarane. Tak teda vystupovať, čakajú nás ďalšie zaujímavé miesta a ľudia. Ale o tom zas nabudúce.

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Komentár Bena Cunninghama

Nasledujme Kanadu. Legalizácia marihuany je zmena k lepšiemu

Bremeno dokazovania musí teraz prejsť na tých, čo sú proti legalizácii.


Už ste čítali?