V kraji novodobých Matuzalémov (Azerbajdžan 2018 2/3)

Autor: Blanka Ulaherová | 21.6.2018 o 16:15 | (upravené 25.6.2018 o 23:26) Karma článku: 9,27 | Prečítané:  3512x

Matuzalém žil tuším 969 rokov, Širali Muslimov "len" o 801 menej. Aj tak slušný výkon. O chvíľu vám o ňom poviem viac.

Zatiaľ sme sa práve dostali nočným plackartným z Baku do mesta Lankaran na juhu Azerbajdžanu.

Ubytovať v hoteli sa môžeme až po dvanástej a teraz nie je ešte ani osem. Preto nechávame batohy na recepcii a rozhodneme sa urobiť si zatiaľ výlet do neďalekých Talyšských hôr.

Recepčná nám objednáva taxík, ako podotýka, s rusky hovoriacim vodičom. S ruštinou sú na tom Azerbajdžanci v porovnaní s ich oboma zakaukazskými susedmi dosť biedne. Mladí sa väčšinou už nechytajú, starší pozabúdali.
Cena za spiatočnú cestu je 80 manatov, čiže 40 eur, čo je celkom dosť. Chvíľu váhame, ale napokon si tľapneme. Taxikár hovorí, že ak sa nám výlet nebude páčiť, nemusíme mu zaplatiť. Ale to by sme neurobili, takže sa rozhodneme, že sa nám páčiť bude.

V tejto oblasti žijú Talyšovia známi svojou dlhovekosťou. Centrom oblasti je Lerik vzdialený od Lankaranu asi štyridsať kilometrov. Cesta je však na niektorých miestach dosť zničená, do cieľa dorazíme po dvoch hodinách. 
Asi v polovici taxikár zastaví a pozýva nás pozrieť hrob nejakého svätého muža, ktorý tu žil v pätnástom a šestnástom storočí.

V tejto oblasti žijú šiiti a tak mi to pripomína iránske svätyne. Je to sväté miesto, kde chodia veriaci obetovať ovce, pričom polovicu nechajú pre chudobných. Teraz je ale ramadan a hodovať sa bude až po jeho skončení o pár dní. Z tohto dôvodu tu nepodávajú ani inak tradičný čaj.

Pokračujeme ďalej do Lerika. Taxikár nás zavezie k múzeu dlhovekosti.

Je zatvorené, takže sa sama bavím, fotím si azerbajdžanskú flóru aj s faunou.

Vodič zatiaľ zavolá pracovníkom múzea a o chvíľu nám odomykajú svoje kráľovstvo. Hrdo nám ukazujú fotky Širaliho Muslimova, ktorý sa v plnom zdraví dožil 168 rokov. Narodil sa v roku 1805 a zomrel v roku 1973. Zažil niekoľkých cárov, Lenina, Stalina, Chruščova aj Brežneva, čo ma privádza na kacírsku myšlienku, že mu v zmätkoch po VOSR omylom pripísali sto rokov navyše, ako sa hovorí v tom bradatom vtipe, ktorý som spomenula v reportáži z Abcházska.
Toto je Širaliho hrob.

Tu ho ako stošesťdesiatosemročného prehliada lekár.

Ale pracovníci múzea aj náš taxikár tomu očividne veria a tak si svoje pochybnosti nechávam pre seba a tvárim sa, že verím všetkému, aj tomu, že ešte žije jeho dcéra, ktorú splodil ako vyše storočný. Tá už tiež ťahá cez stovku a určite spomína, ako jej rozprával svoje zážitky z detstva začínajúce napríklad: "Keď Napoleon v zime 1812 vpadol do Moskvy, mal som práve sedem rokov..."
Kto neverí, nech tam beží.

Múzeum je plné fotiek sto a viacročných, babky nalepené po stenách vyzerajú zachovalo, niektoré snáď lepšie ako ja, akurát že ja nemám zlaté zuby. Sériu pekných fotografií urobil francúzsky fotograf, ktorý ich potom venoval múzeu. Z údajov pod fotkou si môžete vypočítať, akého veku sa starenky a starčekovia dožili.

Na ďalších fotografiách vidíme, že tu pred nami bol aj bývalý a súčasný prezident, otec a syn.

Dozvedáme sa recept na dlhovekosť - zdravé horské prostredie, domáca strava, fyzická aktivita a genetická predispozícia. A ešte, že nechodia po doktoroch, ale liečia sa sami bylinkami a až do smrti sú mobilní. Pýtame sa, či tu ešte nejakí dlhovekí ľudia žijú. Vraj áno, deväťdesiatnikov je mnoho, a často vídajú stoštyriročnú babku, keď príde do mesta nakúpiť.

Viac tu toho asi nie je. Taxikár nám síce ponúka možnosť prejsť sa parkom Heydara Aliyeva, bývalého prezidenta, ale takéto parky sú v každom azerbajdžanskom meste a tak tento snáď môžeme oželieť.

Cestou späť sa zastavíme na čaj. Taxikár nám rozpráva o sebe a o živote v Azerbajdžane. Má tri deti, život je ťažký, za Sojuza bolo lepšie. Taxikárov je veľa, zákazníkov málo. Rozpráva celkom dobre po rusky, šesť rokov robil v Rusku. V škole sa niekoľko rokov učil farsi, teda perzštinu, pretože sa vtedy vracalo veľa vojakov z Afganistanu a bolo im treba vytvoriť nejaké pracovné miesta. A možno to ani nebola taká zlá voľba, možno sa im táto znalosť niekedy zíde, veď Irán je celkom neďaleko, tam za tými vysokými horami.

Krajina je tu pekná, občas zastavíme a obdivujeme.

Asi desať kilometrov pred Lankaranom odbočíme a ideme sa pozrieť na horúce pramene, čo tu vyvierajú. Na nich postavili pred dvadsiatimi rokmi domčeky, v ktorých sú bazény a kde si môžete liečiť svoje neduhy.

Aj keď to na prvý pohľad možno nevyzerá najvábnejšie, voda je čistá, neustále priteká a odteká. Je pomerne horúca. Taxikár sa ponúka, že nám zoženie uteráky a môžeme sa na chvíľu vyčmáchať, ale nie sme na to pripravení a tak s vďakou odmietame.

Vraciame sa do Lankaranu, vyplatíme taxikára - ešte stále nám ponúka možnosť neplatiť, ak sme neboli spokojní, ale náhodou to bol celkom fajn výlet.

Ubytujeme sa v hoteli, ale len sa zložíme a hneď ideme do mesta, lebo keby sme teraz zaľahli, asi by sme spali až do rána.

Odkedy sme naposledy jedli, prešlo 22 hodín a tak je najvyšší čas zopakovať si to znova. Zo skúseností vieme, že rýchlo, dobre a lacno sa dá najesť na bazári, čiže na trhovisku.

Nielen bazár je plný živých sliepok, kurčiat a káčat, ale aj medzi stolmi v reštaurácii sa prechádza kohút a na svoj posledný výstup čakajú sliepky a perličky v klietkach.

U nás by to hygienici stopli hneď ako by sa o tom dozvedeli, ale tu to nikomu neprekáža. Trochu ma hegne, keď na dvor ku klietkam pristúpi kuchárka s obrovským nožom, ale ona si ho len prišla umyť v umývadle. Viem, som asi pokrytec, o chvíľu si na jednom kurčati celkom pochutnám.

Jedálny lístok nemajú, po rusky veľmi nevedia a tak nastupuje klasika - vedú nás do kuchyne, kde odkrývajú hrnce a ukazujú, čo navarili. Vyberám si nejaké šúľky  z mletej baraniny v omáčke, hovoria tomu kebab, a zajedám to chlebom, potom ešte zjem kuracie stehno.

Prinesú nám  účet, na ktorom je nejaká smiešna suma a keď im podávame viac a odchádzame, bežia za nami s výdavkom. Asi nie sú zvyknutí na sprepitné.

Ešte sa chvíľu potúlame po trhovisku, pofotíme ľudí, ktorí sa fotiť chcú a nestraší ich nejaký GDPR či ako sa ten najnovší výmysel volá. Neviem, na čo im je dobré byť na mojej pamäťovej karte, vždy len kuknú, ako vyzerajú na displeji a sú spokojní.

Prejdeme parkom - neuhádnete - Heydara Aliyeva a ideme si pozrieť jednu z mála pozoruhodností Lankaranu - teda ak nepočítame spomínaný park a kultúrne centrum rovnakého mena.

Tou pozoruhodnosťou je budova niekdajšej väznice, ktorá kedysi hostila aj mladého Stalina. Za čo sedel netuším, bolo zavreté a asi už ani otvorené nebude, celé sa to rozpadáva, ale v bedekri píšu, že to bolo počas jeho mladíckych revolučných liet.

To je z Lankaranu zhruba všetko, je to príjemné mestečko s množstvom moderných skulptúr ako táto spred divadla.

Samozrejme nemôže chýbať pamätník obetiam vojny o Náhorný Karabach a cestou na stanicu možno vidieť maják a sochu hrdinu z druhej svetovej vojny.

A je tu čisto. Netreba na to najnovšiu techniku, poriadok sa dá urobiť aj s obyčajnou metlou.

Dorazíme do hotela. Na chvíľu si zdriemnem a potom pôjdem pofotiť večerné mesto. Teda takto som si to zaumienila. Keď sa zobudím, je polnoc a vonku zúri búrka, tak sa prehodím na druhý bok a spím ďalej.

Ráno sa presunieme ešte o pár kilometrov južnejšie, až na hranice s Iránom. 
O tom už čoskoro.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Brusel stopol dotácie pre Agrofert, Babiš sa smeje

Europarlament vidí konflikt záujmov.


Už ste čítali?