Po raňajkách odchádzame maršrutkou z Lankaranu do mesta Astara, ktoré si kedysi rozdelili medzi seba Rusko a Perzia, teda dnešný Irán.
Cesta trvá necelú hodinu, odchádza sa vtedy, keď sa maršrutka zaplní do posledného miesta.
V Astare sa zháňame po úschovni batožín. Nič také tu nemajú, zato majú ľudí ochotných pomôcť. Hneď prvý oslovený pán nám ponúka, že nás vezme k nemu domov, žije len s manželkou a boli by potešení, keby sme ich navštívili. S vďakou odmietame a tak nám doporučuje poprosiť v nejakom obchode.
Hneď na prvýkrát ochotne súhlasí muž v malej predajničke potravín. Batohy môžeme nechať u neho, otvorené má do ôsmej večer. Ponúkame mu peniaze, ale odmieta, tak si u neho aspoň kúpime minerálku a fantu.
Že ste už zvedaví na horiacu vodu? Aj my a preto sa taxíkom vezieme kúsok späť cestou, ktorou sme prišli. Je tu horiaci prameň - yanar bulag. Voda v ňom obsahuje veľa metánu a stačí škrtnúť zápalkou, aby začala horieť.
Je vraj liečivá, ľudia tam chodia s kanistrami, aj náš taxikár si naberá, však sme mu zaplatili cestu a ušetrili voľný čas.
Potom ideme spoznávať azerbajdžanskú časť Astary. Chceme si pozrieť miestne múzeum, no okrem toho, čo je venované bývalému prezidentovi Aliyevovi, sa nám iné nedarí nájsť.
Vkročíme do nejakej oficiálnej budovy so zástavou a znakom a vidíme otvorené dvere s nápisom "Direktor". Vnútri je staršia pani, volá nás dnu. Miestnosť je plná detských kresieb, aj obrazov s historickou tematikou.
Tak sme asi teda trafili správne a sme v múzeu, myslíme si. Pani nás víta a vysvetľuje, že sme vo výtvarnej škole, ona je riaditeľka a historické obrazy namaľoval miestny umelec, ktorý tu vyučuje deti kresliť. Starý pán sedí dôstojne za stolom, ani sa neusmeje, keď mu obrazy chválime, asi je na to zvyknutý.
Okrem nich je tam malý chlapček a jeho mama. Chlapček kreslí muža na koni, ešte mu treba dorobiť azerbajdžanskú zástavu, čo bude držať v ruke, a vyfarbiť polovicu koníka. Keď chlapček pre dnešok svoje dielko ukončí, nesie obraz ukázať učiteľovi. Chlapčekova mama sa pýta, či si nás môže odfotiť na mobil. Čo nám to len pripomína? Žeby blízky Irán?
Áno, ľudia v Astare sú rovnako milí ako tí, ktorých sme stretávali v Iráne. Usmejú sa, prihovoria, pomôžu a radi sa s nami fotia.
Chlapček so svojím výtvorom, za ním učiteľ a napravo mama.
Keď chlapček s mamou odídu, zapichnúť to pre dnes môže aj majster učiteľ a pani riaditeľka. Pani ide s nami k múzeu a cestou nás prehovára, aby sme išli k nej na návštevu - vypijeme kávičku alebo čaj, spriatelíme sa. Aj jej pozvanie s vďakou odmietame, času je málo a plánov máme na dnes ešte dosť.
Múzeum je zatvorené, ale pani zavolá pracovníčke, aby prišla otvoriť. Medzitým sa ešte chvíľu porozprávame. Je absolventkou Inštitútu umenia, niekoľko rokov žila v Tule, takže vie dobre po rusky. Žije s dcérou a aj s ňou si občas precvičujú ruštinu, aby nezabudli. Má 57 rokov a ešte osem musí pracovať, kým bude môcť ísť na dôchodok. Školu majú otvorenú aj cez prázdniny, ktoré začínajú 15. júna a končia 14. septembra, vtedy chodia deti maľovať častejšie ako počas školského roka. Majú družbu s viacerými mestami na svete, napríklad aj s českými Lidicami. Posielajú kresby detí na rôzne súťaže a často sú úspešní. Rovnako dobre si vedú aj ich zverenci, dostávajú sa na stredné aj vysoké umelecké školy.
Keď príde pracovníčka múzea, rozlúčime sa a poslednýkrát odmietneme pozvanie s tým, že ak do týchto končín ešte niekedy zavítame, určite si ju nájdeme. Však v škole bude ešte osem rokov.
Pani z múzea je malá usmievavá staršia žena, ale po rusky nevie ani zaťať a s inými svetovými jazykmi je na tom rovnako. A tak nám síce robí podrobný výklad, ale o čom hovorí, netušíme. Ale však tu toho zas nie je moc, len tri malé miestnosti, v ktorých je najviac dokumentov venovaných prezidentovcom Otcovi a Synovi, ako aj hrdinom, Veľkej vlasteneckej vojny a vojny o Náhorný Karabach.
Tento panel je pripomienkou na dva roky samostatného Azerbajdžanu v rokoch 1918 - 1920.
Okrem toho je tu pár nádob z devätnásteho storočia, kolovrátok a dva gobelíny.
Ale nesťažujeme sa, vstup je zdarma a jediné, čo po nás pani chce, je zopár hrejivých slov do knihy návštev. Veľa návštevníkov tu nemajú, väčšinou len miestnych, pár zápisov bolo azbukou a jeden v maďarčine - podpísaní ľudia z "Hungary - Magyarisztan"
Pani nám doporučuje písať po rusky, tak píšem, že sa nám to óčeň nrávilos a že jej ďakujeme. Snáď sme jej tým pomohli udržať si pracovné miesto.
Potom sa ideme pozrieť na hranicu. Je to obyčajný prechod, domáci majú bezvízový styk, ale nás pustiť nechcú, aj keď sa ich snažím na to ukecať:
"Toľko do poloviny mosta, my chotim v Iran posmotreť", hovorím, ale nedá sa, potrebujeme víza.
Nuž čo, však už o necelého pol roka pôjdeme do Iránu legálne, ale pustiť nás na kúsok mohli, nie?
Viem, že nie, to bola len rečnícka otázka.
Zas na druhej strane - na most vedúci do Abcházska nás pred tromi rokmi gruzínski pohraničiari pustili, keď sme ich poprosili, len sme museli sľúbiť, že sa vrátime.
Sadneme si do čajovne kúsok od hraníc a v bezpečnej vzdialenosti si aspoň pofotíme, kadiaľ sa do toho Iránu vchádza.
Pred čajovňou pri stolíkoch sedia muži, dávajú sa s nami do reči. Do Iránu chodia kupovať najmä pracie prostriedky. Čo si vo svojich taškách nesú Iránci vracajúci sa domov neviem. Ale pri hranici je obchod s cigaretami, tak možno tie. Niektoré Iránky nemajú na hlave šatky, dajú si ich asi až na svojom území, podobne, ako to robievajú v lietadle.
Pán sediaci pri vedľajšom stole má zlomenú nohu a k susedom si ju chodí liečiť.
Reč sa točí aj o porovnávaní platov a cien a tiež o tom, prečo sme sa rozdelili s Čechmi, aký je u nás jazyk, náboženstvo a či sú u nás mešity.
Pijeme šáločku za šáločkou, pozeráme na ľudí prechádzajúcich cez hranicu a odpovedáme na otázky. Keď vypijeme celú kanvicu, rozlúčime sa a pokračujeme ďalej, na pláž.
V Kaspiku sme sa doteraz ešte nekúpali. Voda je teplá, málo slaná a nie veľmi čistá. Na vlnách sa hojdá mŕtva rybacia hlava a vyvaľuje na mňa okále. Ani pláž nie je veľmi uprataná. Je tu aj druhá, možno krajšia, ale nám sa už nechce ísť ďalej. Nechýbajú však kabínky na prezlečenie, sprchy a ochotný pán, ktorý z jednej kabínky vyhodí chalana, aby som sa mohla prezliecť a dlho nečakala. Hovorí, že keby som čokoľvek potrebovala, nájdem ho v neďalekej budove.
Takéto uprednostňovanie cudzincov sme v Azerbajdžane zažili viackrát, napríklad v autobuse vodič presadil babku, aby sme mohli so synom sedieť na najlepšom mieste vpredu. Je mi to vždy nepríjemné a nepokladám to za správne, ale ľuďom to nevadí, neprotestujú ani na nás nehľadia krivým okom.
Z pláže vidieť za hradbami viať iránsku vlajku. Irán je tak blízko a napriek tomu nám tak vzdialený.
Zaplávame si len chvíľu, aby sa nám uschli plavky, lebo odtiaľto už pôjdeme vlakom rovno do Baku. Predtým si ešte vyzdvihneme batohy, predavačovi opäť podávame peniaze za ich stráženie, ale on rezolútne odmieta so slovami "vy u nas gosti".
Navečeriame sa v záhradnej reštaurácii. Dávam si ako vždy baraninu a k tomu máme nakrájanú zeleninu, šafránovú ryžu, tzatziky a ešte nejakú rajčinovú pastu ochutenú citrónovou šťavou. Už sme podobnú kdesi jedli, ale neviem si spomenúť, kde, možno v Iráne. Ako bonus nám donesú misku s čerešňami a egrešmi.
Je to presne také jedlo, pred akým varujú cestovateľov.
Kašleme na osvedčené rady a dobre si pochutíme.
Potom je už čas odviezť sa taxíkom na stanicu pri mori za mestom a tam čakať na odchod vlaku.
Pred ôsmou nastupujeme a za cca 2,85 eur sa vezieme nocou do Baku v tradičnom plackartnom so samovarom a všetkým ostatným, čo k tomu patrí.
Na druhý deň sa v Baku už len okúpeme. Pretože nenájdeme normálnu pláž, kúpime si vstupenky do nejakého klubu. Nie je to lacné ani na naše pomery - 14 eur na jedného, a pritom tam strávime len dve hodiny, lebo chceme večer zaľahnúť skôr, ráno budeme zavčasu vstávať. Ani tam okrem jedného bazéna a samozrejme čistej pláže pri mori nič iné nie je. Ale aspoň sme skúsili niečo nové.
V nedeľu je vstupné najdrahšie, už o deň neskôr by sme to isté mali za desať eur, tak ak by ste sa tam chceli pozrieť, naplánujte si to lepšie ako my.
Navečeriame sa v staničnej reštaurácii v Baku a s krajinou sa rozlúčim poriadnou porciou baranieho šašlíka podávaného na placke.
Prenocujeme v hosteli pri stanici. Zavčas rána sa odvezieme autobusom na letisko, nasadneme, pohľadom sa rozlúčime s Baku, ...
... preletíme ponad vysoké hory, ...
... a ako by dodal Samo Chalupka, tiahneme na podolia; preletíme cez Dunaj, cez tú šíru vodu a sadneme tam za pomedzím slovenského rodu.
Posledná veta mojej minuloročnej reportáže z Azerbajdžanu bola:
"Práve sme sa rozhodli, že sa sem opäť o rok vrátime. Páči sa nám tu."
A ako vidíte, svoj sľub som dodržala.