Víkend v Bielorusku pod sto eur a bez potreby víz

Autor: Blanka Ulaherová | 10.7.2018 o 23:33 | Karma článku: 10,32 | Prečítané:  5286x

Po tohtoročnej prevažne ázijskej šnúre sme sa rozhodli vymeniť kontinent a pozrieť si niečo v Európe. Naša voľba padla na Bielorusko.

Do tejto krajiny cestujeme už po štvrtýkrát, z toho tretíkrát bez víz.
Prvýkrát sme sa sem vybrali pred jedenástimi rokmi. V poľskom Terespole sme nasadli na vlak a viezli sa do Brestu. Aj sme tam dorazili - pod dohľadom pohraničiarov, ktorých bdelej pozornosti neušlo naše chýbajúce vízum. Pečiatku v pase nám prerazili nápisom o jej anulácii, usadili nás na brestskej stanici a po nejakom čase nás prvým vlakom smerujúcim do Poľska opäť pod prísnym dohľadom deportovali. Z Brestu si pamätám akurát tú stanicu s nápisom БРЭСТ.

O sedem rokov na to boli v Minsku Majstrovstvá sveta v hokeji a namiesto víz sa dali použiť lístky na zápas. Tak sme si kúpili cez internet najlacnejšie a vtedy sa nám podarilo do Bieloruska preniknúť legálne. Akurát sme sa hokeju veľmi nevenovali, odišli sme po prvej tretine, a potom počas hraničnej kontroly na spiatočnej ceste som tŕpla, že sa nás budú pýtať, ako zápas skončil. No oni zrejme s podobnou ignoranciou športového sviatku v ich krajine vôbec nepočítali.

O ďalší rok sme si urobili výlet s platnými vízami. Prišli sme, videli sme a mysleli si, že Bieloruska už stačilo.

Lenže od januára tohto roku je povolený bezvízový styk v pohraničných mestách a v oblastiach ako Brest, Grodno, Bielovežský prales či Augustovský kanál, tak sme si povedali, že sa pokúsime do Brestu dostať ešte raz. Potrebný voucher sme vybavili za 10 eur elektronicky cez nejakú turistickú agentúru a k tomu pridali ešte poistenie za dve eurá na osobu.

Pre cestu Poľskom využívame bilet turystyczny, ktorý stojí necelých dvadsať eur, platí od piatkového večera do pondelkového rána a oprávňuje nás cestovať vlakom po celej krajine.
Keď pripočítam cestu zo Žiliny do Zwardoňa aj spiatočnú cez Bohumín, ubytovanie asi 15 eur na osobu plus nejaké drobné na stravu a múzeá, vyjde nás tento výlet hlboko pod magickú stovku.

Podotýkam ale, že to zas nie je pre každého. Veľa pohodlia si na ceste neužijete, a takéto spanie, ako bolo na letisku v Katoviciach, patrilo ešte k tým lepším. Aspoň som tú deku netrepala cez tri štáty zbytočne.

Nuž ale ja som zocelená, cestovanie v každej podobe si užívam a tak neváham obetovať kus pohodlia výmenou za ďalšiu cestovateľskú skúsenosť.

Do Brestu nám to zo Žiliny trvá 19 hodín so štyrmi prestupmi. Ten prvý v Zwardoni je v pohode.

Aj druhý v Katoviciach sa ešte dá zniesť, je tu príjemná stanica, absolútne nepodobná tej z našej prvej brestskej cesty.

Potom začína asi najhorší úsek. Vlak do Krakova je beznádejne plný. Máme síce miestenky na všetky cesty, ale v kupé je nás osem, ako to bolo kedysi aj u nás, keď sme ešte bývali štíhlejší a mladší. Pristupujeme medzi poslednými, z nášho miesta kohosi vyhodíme, ale z políc na batožinu si žiadnu vyhodiť netrúfneme, a tak sa tiesnim nielen so siedmimi ďalšími cestujúcimi, ale aj s ich dvadsiatimi kusmi batohov a tašiek, pričom vlastný ruksak mám na kolenách.
V Krakove vystupujem polomŕtva, len registrujem, že sa presúvame taxíkom z jednej stanice na druhú, ale v tej chvíli po príčine nepátram a teraz mi je to už fuk.

Hoci je ešte noc, začína sa brieždiť, keď nasadáme do vlaku smerujúceho do Varšavy. V ňom je celkom fajn - moderné pohodlné vagóny, málo cestujúcich a ja taká unavená, že hneď zaspím a do hlavného mesta nášho severného suseda dorazím pomerne fit.

Už nás čaká len posledný, štvrtý prestup na vlak, ktorý nás odvezie do cieľa našej cesty - do pohraničného mesta Brest.

Na hraniciach je to o dosť lepšie ako pri našich doterajších výletoch do Lukašenkovho kráľovstva, netreba vypisovať bumažky o tom, kde som sa narodila a koľko peňazí mám v peňaženke.

Na bieloruskej strane kontrolujú pasy dôkladnejšie, lebo ich berú so sebou. Ktohovie, čo s nimi robia, ale napokon nám ich čestne vrátia a onedlho už vystupujeme na stanici, z ktorej som pred jedenástimi rokmi videla len ten nápis БРЭСТ.

Zameníme štyridsať eur a čakáme, že z nás budú opäť na chvíľu milionári, ale figu - pred dvomi rokmi si tu urobili menovú reformu a tak namiesto milióna dostaneme sto rubľov. Čo sa dá robiť. Aspoň sa to bude lepšie prepočítavať.

Ideme sa ubytovať do hotela. Volá sa Bug, ako rieka, čo tvorí hranicu s Poľskom, a vyzerá impozantne už pri vstupe. Víta nás červená leninská zástava - neodolala som sa pod ňou zvečniť, nech mám konečne v perexe niečo iné. Po oboch stranách schodiska sú fotografie celebrít, ktoré tu boli ubytované - letec a hrdina Meresjev, o ktorom Boris Polevoj napísal Príbeh ozajstného človeka, samozrejme prezident Lukašenko, baletka Maja Plisecká, operná speváčka Jelena Obrazcovová, kozmonaut, spevák, režisér...

Pesničkár a herec Vladimír Vysockij s manželkou Marinou Vlady tu prespali až štyrikrát a bývali päť izieb od našej.

Vysockij tu má aj pamätnú izbu, ale asi sa o ňu už nikto nestará, je zamknutá a vyzerá skôr ako sklad.

Jedného prominenta však diskrétne upratali pod schody.

Kráčame po chodbe k našej izbe, oproti nám lezie po štvornožky mladý muž. Asi niečo hľadá na zemi, myslím si. Keď nás mladík zbadá, pozviecha sa, vyskočí na zadné a potácajúc sa hrdo odkráča.

Mladíkov v podobnom stave uvidíme dnes ešte dosť. V Minsku by už pri nich boli milicionári s obuškami, bežne sme vídali, ako vyvádzali ľudí z reštaurácií len preto, že nevyzerali úplne najčerstvejšie. Ale tu je to asi miernejšie. Prípadne sa v krajine trochu uvoľnili mravy.

Odložíme batohy a ideme do mesta. Na ulici stojí na vysokom podstavci chlapík a ukazuje, kam treba ísť, tak sa ním necháme viesť. Však je domáci a podľa oblečenia tu stojí asi dosť dlho, určite sa vyzná.

Najskôr skočíme do mestského múzea. Nič moc tu nie je, ak ho vynecháte, o veľa neprídete, majú aj lepšie.

Potom ideme do slávnej pevnosti, v ktorej bol počas prvej svetovej vojny pred sto rokmi podpísaný Brest-litovský mier. Peši je to celkom ďaleko, ale dá sa. Mesto je pomerne nové, lebo počas oboch vojen bolo to pôvodné dosť zničené. Kedysi sa nachádzalo práve pri pevnosti, dnes tam ostali celé len dva chrámy, aj tie boli až donedávna ruinami a opravili ich pár rokov dozadu.

Do pevnosti sa vchádza obrovskou kamennou bránou s otvorom pripomínajúcim päťcípu hviezdu. Zhora z ampliónov hrá Svjaščennaja vojna a počuť kroky vojakov, je to impozantné. Počas druhej svetovej vojny sa tu viedli kruté boje v rámci operácie Barbarossa. Vojaci sa udatne bránili celé leto 1941, na pevnosť, ktorá tak dlho odolávala presile, sa prišiel pozrieť aj Hitler. V roku 1965 pevnosť dostala titul Hrdina.

Ostalo z nej veľmi málo. V zachovalej časti je múzeum vojny. Pani, ktorá tam na to dohliada, hovorí, že sme tu prví Slováci. 

V areáli sa nachádzajú hroby vojakov, ktorí padli pri obrane pevnosti, večný oheň a dve sochy. 
Táto sa volá Smäd a zobrazuje unaveného vojaka, ktorý hľadá vodu.

Najpôsobivejšou časťou pevnosti je tento obrovský monument. Vojak vytesaný do skaly sa pozerá na hroby tých, čo pri obrane pevnosti položili svoje životy.

Opúšťame pevnosť, ktorú som si predstavovala úplne inak - myslela som si, že bude stáť na kopci a bude zachovalejšia.

Mohlo to byť pekné mesto, aspoň podľa starých fotiek. Má už tisíc rokov, na počesť tohto významného výročia bola na pešej zóne vztýčená socha anjela.

Spiatočnú cestu si uľahčíme a odvezieme sa autobusom. Rozhodli sme sa, že večer skočíme do kina. Nachádza sa na Sovietskej ulici v bývalej synagóge. V Breste žila od sedemnásteho storočia početná židovská komunita, koncom 19. storočia tvorili väčšinu obyvateľstva. Po prvej svetovej vojne z nich zostala polovica, po druhej nezostali žiadni. 

Prekvapila vás Sovietska ulica? Tak okrem nej majú aj Leninovu, Marxovu, Dzeržinského a iné socialistické relikty.

Ale objektívne musím povedať, že inak je mesto úplne také, ako sú mestá u nás. Teda až na to, že je čistejšie. Okrem sôch miestnych rodákov ako napríklad básnika Mickiewicza je tu množstvo moderných skulptúr a artefaktov.

Navečeriame sa v jednej z reštaurácií na pešej zóne.

Dávam si soljanku a draniki, to sú zemiakové placky, ich typické jedlo, ktoré podávajú na rôzne spôsoby - s omáčkami, smotanou, hríbami, klobáskou, na tanieri alebo zapečené v keramickej miske.

A ak budete mať šťastie, tak na stanici v Breste vám ich potajomky predá babka zabalené v novinách.

Po večeri ideme teda do kina. Vybrali sme si ruský film Nočná zmena, ale hrajú aj presne tie, čo práve bežia u nás, napríklad Debbina 8. Snáď však nepôjdeme v Bielorusku na americký film, ten si môžeme pozrieť aj doma. Tento ruský, čo sme si vybrali, je komédia o mladom mužovi, ktorý zo svojho platu nedokáže uživiť rodinu a preto po nociach robí striptéra, hoci s tým nemá žiadne skúsenosti a je mu to proti srsti.
Boli tam celkom vtipné situácie, aj keď nie všetkým dialógom a narážkam sme rozumeli. Proste film, čo neurazí, ale ani zvlášť neoslní.

Keď vychádzame z kina, je už skoro desať. ale pretože sme severnejšie ako doma, je ešte svetlo.

Ráno je zamračené a chladné. To nič, aj tak máme v pláne len historické múzeum a tam pršať nebude.

Sme tu jediní návštevníci, pracovníčky hrajú presilovku. Chodia pred nami aj za nami, rozsvecujú aj zhášajú svetlá, vysvetľujú. Veľmi sa mi páčila časť venovaná železnici v Breste - pozeráte sa akoby z okna starého vlaku a okolo vás ubieha krajina, aká bola pred sto rokmi, to je doplnené zvukmi pískajúceho rušňa, klepotaním koľajníc i ruchu na staniciach.

Nájdeme tu aj tradičné múzejné exponáty ako pazúriky a iné.

Históriu tejto časti sveta sa ani nesnažím pochopiť, z toho množstva kniežat bieloruských, ruských, litovských či poľských by ma bolela hlava a aj tak mi ich mená nič nehovoria. Určite sú však na nich Bielorusi hrdí a ja sa pokúsim do ďalšej návštevy tejto krajiny naštudovať o nej niečo viac.

Ešte sa trochu poprechádzame po uliciach, ale veľa toho už nestihneme. Do dvanástej musíme hotel opustiť, takže je najvyšší čas vrátiť sa.

Na rozlúčku s Bieloruskom si dáme ešte raz draniki a potom sa vraciame na stanicu, z ktorej sme presne pred 24 hodinami prišli. Vymeníme sa s cestujúcimi, ktorí práve dorazili z Varšavy, a začíname cestu späť.

Tentokrát je príjemnejší prechod hraníc na bieloruskej strane. Zabudli sme totiž, že z nečlenských krajín sa do Únie nemôžu dovážať mäsové a mliečne výrobky a dochádza nám to až v momente, keď počujeme poľských colníkov klásť cestujúcim otázky v podobnom duchu a navyše vidíme z okna tabuľky s upozornením. Máme so sebou údený bieloviežský syr a údené korbáčiky. Všetko je síce vákuovo zabalené, ale podľa názoru EÚ to predstavuje zrejme obrovské nebezpečenstvo pre jej potravinovú sebestačnosť a bezpečnosť. Syn vykladá k nahliadnutiu fľašku vodky a vína, colník kukne do batoha, ale syr nevidí. Ja mám svoj kontingent len tak hodený v igelitke pod sedadlom, ale zrejme mu nenapadne, že by som bola až taká blbá, a o jej obsah sa nezaujíma. 
Nuž, tak sme syry prepašovali. Už sú zjedené, pandémia sa zatiaľ nekonala.
Párik sediaci pred nami toľko šťastia nemá. Cestujú z futbalových majstrovstiev v Rusku a prídu o mäsovú konzervu. 
Napadlo mi, čo asi tak budú mať poľskí colníci na večeru.

Dávame sa do reči s mladou Viktóriou. Je Bieloruska a po škole odišla na stáž do Poľska. Už tam ostala, je tam trinásť rokov a má poľské občianstvo. V Breste bola navštíviť rodičov. Rozpráva nám o tamojšom živote. Dôchodok jej mamy je asi sto dolárov. Bývanie je síce lacnejšie ako v Poľsku, ale tovary v obchodoch a služby sú takmer na rovnakej úrovni, takže dôchodcovia veľmi vyskakovať nemôžu. Ale vraj ani väčšina pracujúcich. O meste však hovorí s hrdosťou, rozpráva nám o miestach, ktoré sme si nestihli pozrieť, takže keby nás sem opäť niekedy osud zavial, mali by sme ešte čo robiť.

Vo Varšave sa s Viktóriou rozlúčime a pokračujeme ďalej. Tentokrát sa vlakom vezieme priamo do Katovíc. Najeme sa na stanici a pokračujeme autobusom na letisko, kde sa trochu vyspíme, ako ste mohli vidieť na prvej fotke tejto reportáže. 
O štvrť na dve v noci nastupujeme do taxíka, ktorý zabezpečuje dopravu medzi katovickým letiskom a Bohumínom, a tam nás čaká už len posledný úsek vlakom do Žiliny.

Ako som spomínala, pohodlia si na ceste moc neužijete, ale ak vám to neprekáža, môžete si podobný zaujímavý výlet do Bieloruska urobiť aj vy. My si podobný určite ešte v blízkom čase urobíme, Bielovežský prales je dosť veľké lákadlo.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Červené trenky a Kiska. Zeman mlčaním o okupácii nahneval aktivistov

Český prezident vraj už postoj vyjadril.

PÍŠE LUBOŠ PALATA

Česko sa stalo základňou vietnamskej rozviedky

Únos je len špičkou ľadovca.


Už ste čítali?