Platón, prorok Eliáš, Thiras a svätá Irina

Autor: Blanka Ulaherová | 23.8.2018 o 18:16 | Karma článku: 6,70 | Prečítané:  2289x

Ani tento rok sme neporušili našu letnú grécku tradíciu. Uverili sme Platónovi a odleteli na ostrov Santorini, ktorý mohol byť podľa neho bájnou Atlantídou, vyspelou krajinou, ktorá sa prepadla do mora.

Ostrov je síce malý, ale lietadlá sem trafia.

Takto ostrov vyzerá z výšky - vtedy som ešte netušila, že sa pozerám práve na naše letovisko Perissa.

Aj zo vzduchu je vidieť kostol, vraj najväčší na celom ostrove. Tak si ho pozrime ešte raz zhora...

... a raz v noci.

To, čím je dnes Santorini, je zvyšok ostrova, ktorý zostal po výbuchu sopky pred 3700 rokmi. Celý stred sa prepadol do mora a vytvoril kalderu. Kráter sa nachádza na ostrovčeku Nea Kameni. V dokumentoch, ktoré sme si pozerali pred cestou, bol opisovaný veľmi hrozivo, akože tam stále niečo buble a každú chvíľu to môže vybuchnúť, ale nebolo to nič strašné. Na Nissyrose to bublalo oveľa viac. Pre mňa osobne boli hrozivejšie slová sprievodkyne.
"Blížime se do finále," oznámila po polhodine štverania sa do kopca v pustej krajine pod poludňajším slnkom.
S radosťou sa pýtam:"Už sme v polovici?"
"Bohužel ještě ne", znela jej povzbudivá odpoveď.
A to som ešte nevedela, že výstup ku kráteru bude z dnešného dňa tým najpríjemnejším. Ale o tom neskôr.

Vraj sa tu dajú v zemi uvariť vajcia na tvrdo, tak ak tam náhodou pôjdete, vezmite si nejaké so sebou.

Výbuch sopky 1700 rokov pred naším letopočtom zničil minojskú osadu Akrotiri a to, čo z nej zostalo, môžete vidieť v nálezisku pri rovnomennej dedinke. Nachádzajú sa tu domy, ulice, aj námestie. Pretože sa tu nenašli ľudské pozostatky, predpokladá sa, že obyvatelia mesto opustili pred výbuchom.

Veci, ktoré sa našli v domoch, sú v múzeu v hlavnom meste Fira. Niektoré majú aj 4700 rokov.

Kresby na nádobách ukazujú, čo sa v nich skladovalo. Ako-tak chápem tú vpravo, asi nejaké obilniny. Stredná vyzerá, akoby maliarovi omylom stiekla farba skôr, ako začal tvoriť a tá vľavo mi evokuje názornú ukážku správneho vloženia batérií. 

Erotický džbán s bradavkami. 

 Vraj najcennejší exponát - nejaký prežúvavec zo zlata.

Najzaujímavejšia je projekcia Západného domu - je to ten vľavo.

Na obrazovke ukazujú, ako vyzeral. Fakt pekne. Bol pekne zariadený a mal aj splachovací záchod. A úplne najkrajší je záber rybára, ktorý ide okolo aj so svojím úlovkom. Presne tento, ktorý sa tu našiel ako maľba na stene a dnes je v múzeu vo Fire.

Ostrov sa pôvodne volal Thira alebo Thera podľa kráľa Thirasa. Meno Santorini dostal podľa svätej Iriny. V Perisse sú pozostatky ranokresťanskej baziliky nesúce jej meno a Irina je častým názvom penziónov a hotelov a volá sa tak aj obrovská pekáreň v Perisse.

Svätých Irín bolo niekoľko a ako som sa dočítala z rôznych zdrojov, všetky dopadli zle. Jedna bola upálená, druhá sťatá - teda mečom, aby nedošlo k nedorozumeniu, a tretia zomrela v pokročilom veku ako panna. Netuším, ktorá z nich je tá pravá santorinská, ale domáci snáď vedia.

Pozostatky starého mesta Thera sú na kopci nad Perissou. Vyberáme sa zavčas rána, aby sme tam vyliezli, kým nie je tak horúco. S mojím tempom by bolo najlepšie začať túru niekedy pred polnocou. Možno by nám nebolo teplo, ale nie je isté, či by sme sa v tej tme nezabili. Alebo do niečoho nešliapli, viď pripísaný odkaz na tabuli.

Hoci sú aj borci, ktorí by snáď ani s nočným výstupom problém nemali. Tento mladík sa za malú chvíľu vyštveral bez istenia po takmer kolmej stene nahor.

My teda ideme až okolo šiestej, slnko vychádza pred pol siedmou. Zatiaľ osvetľuje len vrchol Proroka Eliáša, čiže po grécky Profitis Ilias, čo je najvyšší santorinský kopec. Aj tam sme boli, ale o tom potom.

Cestou si urobíme zachádzku ku kaplnke Panagia Katefiani.

Ak chcete, choďte tam, ale aj tak je zamknutá. Okrem toho zdola vyzerá zaujímavejšie a lepšie sa fotí.

Po viac ako dvoch hodinách sa vyštveráme hore. Práve včas, areál náleziska otvárajú o ôsmej. Kupujem si vstupenku, ktorá platí do štyroch múzeí a oplatí sa už pri prvých dvoch, ktoré máme v pláne. Akurát musíte ich návštevy stihnúť do štyroch dní. My sme to stihli na 75 %.

Nálezisko je rozľahlé, staroveká Thera mohla byť veľkolepá. Osídlená bola od ôsmeho storočia pred naším letopočtom až do byzantských čias. Nepochopím len, prečo si niekto založí mesto na kopci, však vytrepať sa každý deň po rybačke alebo kúpaní v mori vyše tristo metrov hore musí byť po pár rokoch dosť otravné.
Ale výhľad mali pekný.

Z Thery sa dá zostúpiť druhou stranou kopca do letoviska Kamari. Vedú tu serpentíny a po nich sa premávajú štvorkolky, autá aj autobusy. My pešiaci si však vyberáme cestu okolo kaplnky Zoodochos Pigi s rovnomennou jaskyňou.

V jaskyni sa nachádza voda, ktorá vraj kedysi zásobovala podstatnú časť Thery. Ťažko tomu dnes uveriť, možno pred tými viac ako dvetisíc rokmi viac pršievalo. Dnes sú tam len akési mláčky.

Kaplnka je otvorená, tak na seba hodíme šatky, čo sme si pre tento prípad vzali, a pozrieme si aj vnútrajšok. Sme tam samé, ale rešpektujeme miestne tradície. O pár minút dorazia dve slečny v lambadách, ktoré na tradície kašlú a bez ostychu vlezú do kaplnky. Toto sme videli aj pri iných kaplnkách - veselé dievčiny vyskakovali na ich strechách a pritom sa fotili. Pripadalo nám to neúctivé, a to nie sme veriace.

Zbehneme do Kamari, okúpeme sa a potom sa vodným taxíkom odvezieme späť do Perissy.

Prírodné katastrofy sa ostrovu nevyhýbali ani v nedávnych časoch, posledné zemetrasenie bolo v roku 1956. Vtedy bola najviac postihnutá dedina Mesa Gonia. Zemetrasenie prišlo zavčas rána, ale pretože dedinčania sa živili poľnohospodárstvom, väčšina z nich bola vonku na poliach a zahynuli len tí, ktorí ostali v domoch - starí ľudia a matky s malými deťmi. Obyvatelia, ktorí prežili, sa do dediny dlho nechceli vrátiť, preto ju prezývali aj dedina duchov. 

V poslednom čase znovu ožíva. Ľudia si k svojim zbúraným domom pristavujú nové, funguje tu aj kostol.

Toto si pozeráme počas jedného z dvoch výletov organizovaných cestovkou. V programe je aj návšteva kostola Panagia Episkopi z roku 1115, o ktorý sa katolíci preťahovali s pravoslávnymi. Iróniou je, že ho ortodoxní získali v roku 1537 od moslimov - Osmanov, ktorí ostrov spravovali, a definitívne im patrí až od 18. storočia.

Steny zdobia staré fresky.

Je tu aj starý strieborný obraz Bohorodičky a malá kópia druhého. Ten nedávno ukradli a odvtedy sa všetky kostoly aj takmer všetky kaplnky zamykajú. 
Vedela by som si predstaviť účinnejšie riešenie. Lenže odtínať ruky za krádež asi nie je veľmi humánne.

Súčasťou výletu je ochutnávka vína vo vinárskom závode. Sprievodkyňa ešte v autobuse opisuje jednotlivé druhy vína tak sugestívne, že máme chuť vyskúšať všetky. Nejaké si budeme môcť aj kúpiť. Nie sú vôbec lacné, fľaška stojí od dvadsaťpäť eur nahor, ale zhruba tri hlty ako koštovku dostaneme za tri eurá. Vyberáme si typické biele Assyrtiko a nočné víno Nykteri. Názov dostalo podľa toho, že kedysi sa bobuľky oberali v noci, vtedy majú lepšiu chuť. Teraz sa oberajú nadránom.
Priniesli nám dva poháre. Odpijem z jedného - brrrrr, kyslé. Druhé detto. Kebyže mi nalejú ocot, nerozoznala by som to.
No nič, ušetrili sme dvadsaťpäť eur.
Ale ja sa vínam vôbec nerozumiem, vám by možno chutilo.

Vinič sa tu pestuje v akýchsi košíkoch vytvorených z koreňov stočených do klbka. Je to preto, aby sa ku koreňom dostala ranná rosa a aby sa zamedzilo jej rýchlemu vysychaniu.

Počas výletu navštívime aj najvyššie položené mesto ostrova Pyrgos, ale vrcholom programu je večerné pozorovanie západu slnka v dedine Oia. Číta sa to Ia, lebo "oi" sa v gréčtine číta ako " i", ale väčšina turistov na to kašle a číta to Oia, preto aj šofér na autobusovej stanici v hlavnom meste Fira vykrikuje stále dookola "Ia - Oia!", aby ľudia vedeli, kam to vlastne ide.

Na západ slnka čakáme takmer dve hodiny a aj tak sú už všetky lepšie fleky obsadené. Najkrajšie zábery sú vraj z pevnosti - vidieť odtiaľ naraz dva veterné mlyny, ale tam sa ani nepokúšame dostať, lebo by sme to asi v tejto tlačenici nenašli a navyše by nám naše miesta rýchlo obsadili iní. Počas týchto dvoch hodín cvaknem snáď päťdesiatkrát a ostatní asi podobne, takže ak je tu dnes desaťtisíc ľudí, vzniklo pol milióna takmer identických fotiek. Jedna z nich je táto.

Oiu si nenecháme ujsť ani cez deň. Pochádza odtiaľto slávna fotka, ktorú Lidl vo svojich letákoch v rámci náboženskej korektnosti trochu upravil, aby nikoho nenaštval. Odstránil na nej z kostolov kríže, čím naštval nielen kresťanov, ale aj ostatných ľudí so zdravým rozumom.
Odfotiť sa to dá z takej úzkej vedľajšej ulice, v ktorej sa tlačia davy na odhadom štyroch metroch štvorcových, aby skontrolovali, či sú kríže na svojich miestach. Sú.

Vedľa je súkromný pozemok, ktorý si jeho majiteľka chráni pred nájazdami fotografov prenikavým jačaním. Za päť eur prižmúri oko a dovolí rodinke urobiť si selfíčko z jej dvora.

Mám na sebe tričko made in Greece s presne rovnakým motívom slávnych bielych kostolov s modrými strechami. Kúpila som si ho v Perisse, cena bola dvanásť eur. Keď som sa mu lepšie prizrela, zistila som, že aj na ňom sú kríže odstránené. Ukázala som to predavačke. Rýchlo začala prezerať všetky ostatné veľkosti, krížov nebolo nikde. 
Dala mi zľavu dve eurá.

Ešte pár záberov z Oie.

Kto by nechcel mať svadobné fotky z Oie? Väčšina párov v svadobnom sú Ázijci.

Gýčové Pekné fotky sa dajú urobiť aj v hlavnom meste Fira. Spomínala som ju už v súvislosti s múzeom, v ktorom sa nachádzajú nálezy z mesta Akrotiri. Určite si pamätáte rybára s úlovkom.
Že nie? Tak rýchlo šup-šup na začiatok článku a potom sa vráťte sem popozerať dennú aj nočnú Firu.

Príjemná pešia prechádzka vedie z Firy cez Firostefani do Imerovigli a ak je vám málo, môžete dôjsť aj do už spomínanej Oie.

Alebo si môžete vyšliapať na zrúcaninu hradu Skaros z roku 1207, kedysi sa tu nachádzalo hlavné mesto.

Počas našich gréckych dovoleniek nikdy neleňošíme, kúpanie striedame s poznávaním. Takýto nabitý program ako tento rok sme však ešte nemali. A to sme sa pokojne mohli kúpať každý deň na inej pláži. Sú farebné, podľa prevládajúcich kamienkov. Naša bola čierna, je tu aj biela a táto je červená.

No ak si myslíte, že sme sa odteraz už len povaľovali na pláži, tak ste na omyle. S výletmi ešte nekončíme.

Najvyšším vrchom ostrova je 567 metrov vysoký Profitis Ilias. Na jeho úpätí sa nachádza rovnomenný mužský kláštor.

Trochu sme si výstup uľahčili, túru začíname v Pyrgose, najvyššie položenom meste ostrova, ako som už spomínala. Celkom to ujde. Celú cestu ideme s dcérou samé, ale tesne pred vrcholom nás predbehnú tri autobusy plné turistov, ktoré sa sem vyšplhali po serpentínovej asfaltke. Necháme turistov kochať sa krásami krajiny a rýchlo utekáme do kláštornej záhrady, aby nás nepredbehli. Je tu božský pokoj, malý obchodík, prítulné mača a čisté WC. 

V obchodíku mnísi predávajú tovary, ktoré vyrábajú - med, olivový olej, sušené rajčiny, nejaké naložené listy, sviečky, sväté obrázky. Jedlá možno ochutnať. 
Kúpime si favu.

Viete, čo je to? Druh strukoviny, vyzerá ako žltá šošovica. Patrí k miestnym tradičným jedlám, pestuje sa hlavne na Santorini. Pripravuje sa z nej kaša podobná hrachovej a je to vraj veľmi zdravé. Keď sa uvarí, vyzerá takto. Tie listy na kaši sú tiež z kláštora, predávajú ich naložené v kyslom náleve a majú zaujímavú chuť.

A ešte tu majú údené korbáčiky.

Že to nie je korbáčik, ale sviečka? Teraz to viem aj ja. No nič, bude nám svietiť na Vianoce, keď sa už nedá zjesť.

Keď si prezrieme kaplnku svätého Nektaria aj Panny Márie, nakúpime, oddýchneme si a pohráme sa s cicou, vraciame sa rovnakou cestou späť do Pyrgosu.

Zapadneme do reštaurácie. Z jedálneho lístka si vyberáme kokoretsi, pretože také jedlo sme ešte neochutnali. Kým nám ho prinesú, vygúglime si, že sú to vnútornosti obalené v baraních črevách a upečené. Na chvíľu zapochybujem, či naša snaha spoznávať všetky nuansy krajiny je skutočne dobrým nápadom. Ale áno. Možno výsledok gúglenia neznie veľmi príťažlivo, ale v skutočnosti jedlo vyzerá fajn a chutí dobre.

Keď už sme pri tých typických jedlách, tak sme ochutnali aj ďalšiu santorinskú špecialitu tomatokeftedes - rajčinové placky.

No a samozrejme nemohol chýbať choriatiki - grécky šalát...

... a gyros náš každodenný.

Koniec gastronomického okienka.

Po obede si ešte pozrieme Pyrgos, ktorý bol kedysi správnym centrom ostrova. Už sme tu boli aj v rámci fakultatívneho výletu (pre pripomenutie - dedinka duchov, kyslé víno a pol milióna fotiek západu slnka v Oii), ale vtedy to bolo veľmi zrýchlené a hlavne preplnené turistami.Teraz si mesto užijeme viac. Je tu množstvo kostolov a zvyšky hradu, úzke uličky s predajňami suvenírov a plno mačiek.

Ešte som vám ostala dlžná dokončiť druhý fakultatívny výlet. O výstupe na sopku som vám už hovorila. Po ňom sa loďou vezieme k ostrovu Palea Kameni, kde sa nachádzajú termálne pramene. More je tu hlboké 37 metrov, takže táto časť výletu je určená len dobrým plavcom.
Nemám obavy, plávam k prameňom spolu s asi päťdesiatkou ďalších. Voda je čím ďalej teplejšia. Hovorím dcére, že mi to stačí a radšej sa už vrátim, lebo keď z lode zapískajú, nechcem byť posledná. Uisťuje ma, že to nehrozí - niektorí sú ďaleko pred nami a kým sa tí otočia, my už budeme na lodi.
Po chvíli sa ozve signál, aby sme sa vrátili. Plávam zo všetkých síl, postupne sa všetci dostávajú predo mňa. Ako posledné ma predbehne dievčatko plávajúce s kolesom a žena, ktorá ani plávať nevie, len sa drží akéhosi nafukovacieho vreca a kope pritom nohami. 

Nádejám sa, že potupy na tento deň stačilo. Mýlila som sa.

Naša loď pripláva k ostrovu Thirassia. Máme dve hodiny voľna. Normálny človek by asi ostal v prístave, najedol sa, pozrel obchodíky, prípadne sa okúpal. Však je tu pekne.

Lenže naša skupina kráča serpentínami hore do nejakej dedinky Manolas. Po tretej serpentíne už kráčam sama, všetci ma predbehli. Slnko pečie, ja nevládzem, som tu sama, plačem. Naďabím na podobne postihnutú pani a kráčame spolu, pričom nadávame na celý výlet, na Santorini aj Grécko. K pani príde manžel a hovorí, že už sme takmer hore.
"Já ti s.ru na to, že jsme téměř nahoru, když jsem ještě tady", ďakuje mu za povzbudivé slová pani.
Zvoní mi telefón. Dcéra hovorí, že je už hore a pýta sa, kde som ja.
Hovorím, že neviem a že asi zomriem a do Grécka už v živote nepôjdem.
Dcéra sa pýta, či mi má zavolať lekára. 
Zložím. Zvoní zas. Už nemám síl zodvihnúť. Telefón mi donekonečna vyzváňa:
"Crn, crn, Viktorie je právě na drátě, chce s tebou pokecat, tak proto volá tě. Viktorka volá, zvedni to Viktorce. Crn crn, Viktorie je právě na drátě, chce s tebou pokecat, tak proto volá tě..." Ignorujem to.
Vlečiem sa serpentínami, stúpim do každého ho.na, ktoré tu zanechali osly, čo nahor vozia ľudí.

Nikdy by som na somárika nesadla, bolo by mi ľúto týrať úbohého tvora. Predtým.
Teraz je mi ľúto seba a nadávam si do somárov.

Manžel mojej novej kamarátky hovorí, že za touto zákrutou už budeme v cieli, ide do reštaurácie a počká tam. Poprosím ho, aby Viktorke odkázal, že ešte žijem.

Konečne sme hore aj my. Väčšina ľudí z našej skupiny už obeduje v reštaurácii alebo práve dojedla a odchádza pozrieť si dedinku.
Dcéra je rada, že ma vidí živú. Pýtam sa, čo jej povedal manžel mojej spolukráčajúcej. Vraj ju upokojil slovami:
"Babička je v pořádku a už tu brzy bude."
Opäť sa rozplačem.
Už nikdy Grécko!!!

O pár hodín zabudnem na všetky nešťastia, trapasy a príkoria, ktoré som tu zažila a dobre sa na tom zasmejem. Ja že som povedala, že do Grécka už nikdy?
Neverím! 
Však sa o rok presvedčíte.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Rok zmien: Padali symboly moci, o demokraciu treba stále bojovať

Aké boli najzásadnejšie udalosti od vraždy Jána Kuciaka.


Už ste čítali?