Mesto, v ktorom nepotrebujete dáždnik (Bolonský výlet 1/2)

Autor: Blanka Ulaherová | 22.9.2018 o 14:15 | Karma článku: 10,14 | Prečítané:  6377x

Keď som sa dostatočne vystrábila z fyzickej a psychickej traumy, ktorú som utrpela pri absolvovaní výletu na Santorini, usúdila som, že je najvyšší čas na ďalšie dobrodružstvo.

S dcérou sme si vybrali vhodnú destináciu, cez internet kúpili lístky na autobus aj objednali ubytovanie, a prvý septembrový piatok večer sme nasadli do autobusu, s ktorým sme na druhý deň dorazili do Bologne. Cesta tam bola viac ako príjemná, vodiči boli sympatickí a prvýkrát som zažila, že WC v autobuse sa mohlo aj používať. 
Len tak na okraj, šoféri, ktorí nás viezli na spiatočnej ceste, už takí príjemní neboli. Vodičov áut, ktoré prebiehali, častovali výrazom vyjadrujúcim mužský pohlavný orgán a posielali ich do pohlavného orgánu ženského.

Ale vráťme sa do prvého autobusu, ktorý nás v sobotu zavčas rána vyklopil na autobusovej stanici v Bologni. To je tá budova pod pravým oblúkom.

Ako som už spomínala, ubytovanie sme si zaistili cez internet, pričom vo výbere zavážila okrem ceny aj poloha čo najbližšie k stanici, aby sme sa s batohmi nemuseli trepať ďaleko. V poznámke bolo síce uvedené, že sa máme po príchode vopred telefonicky ohlásiť, ale povedali sme si, že škoda pchať peniaze telefónnemu operátorovi, je to blízko, zájdeme peši a aspoň si zložíme batohy, kým sa budeme môcť ubytovať.

Kráčame teda pustým mestom, zabočíme do ulice Milazzo a zacítime zápach moču. Hneď si spomeniem na jednu z reportáží, ktorú som pred cestou čítala. Autor v nej píše, že Bologna ho sklamala a jedným zo sklamaní bolo, že mu v nej chýbali uličky páchnúce močom.
Tak ak si to tu autor náhodou prečíta, nech nabudúce zabočí z hlavnej ulice doprava na Milazzo, určite nebude sklamaný.

Všetko je tu zavreté a vyzerá to, že už poriadne dlho - kaviarne, pizzéria.

V neďalekom parku je len pár psíčkarov. Na adrese, kde by sme mali bývať, stojí päťposchodový činžiak so zamknutým vchodom, na jednom z množstva zvončekov nájdeme názov hostela. Po zazvonení sa spustí ženský rapot, ktorý nám v taliančine zrejme hovorí, že máme volať nejaké číslo akože uno duo tre quatro a podobne.

Nerozhodne stojíme pred domom, potom niekto vychádza von a my vkĺzneme dnu.

Ideme peši, svietime si mobilmi, na každom poschodí čítame menovky, ale po našom hosteli ani čiarka. Voláme na číslo uvedené na objednávke, nikto nezdvíha. Už sme až pri dverách na strechu, ale aj tie sú zamknuté, ďalej sa ísť nedá a tak to vzdávame, pošleme SMS, že sme už tu a že kedy môžeme prísť a vraciame sa na stanicu.

Na WC sa prezlečieme. (Jedna dobrá rada pre vás - WC na autobusovej stanici stojí 50 centov, na neďalekej železničnej 1 euro, tak ak nemáte naponáhľo a chcete ušetriť, zapamätajte si to.)
Prehodíme pár vecí do malých batohov a veľké sa chystáme dať do úschovne. Vtom prichádza SMS, že môžeme prísť do hostela o jedenástej. Telefonicky spresníme hodinu a kráčame už po tretíkrát v priebehu hodiny tou istou trasou.  
Stále je tu pusto, činžiak stále zamknutý, ale keď zavoláme, majiteľ či kto to je, nám na diaľku otvára dvere a usmerňuje nás, kde si môžeme nechať veci.
Nič moc systém, až neskôr som si všimla, že ho takmer všetci na bookingu kritizovali. Podľa mňa by tam mal byť niekto ak nie hneď 24 hodín, tak aspoň určitý pevne stanovený čas. Nuž, asi im to takto vyhovuje a o klientelu núdzu nemajú.

Takže môžeme už štvrtýkrát, ale aspoň naľahko zbehnúť ulicou Milazzo, ktorú by sme spoznali už poslepiačky. Po čuchu.
Najskôr sa ideme pozrieť na stanicu, kam by sme sa mohli vybrať zajtra.

Ešte doma sme si vytypovali tri neďaleké mestá - Ravennu, Modennu a Ferraru. Lístky sa dajú kúpiť aj v automatoch. Stoja pred nimi dlhočizné fronty a ide to pomaly. Ale ja som bystrá, hneď si všimnem obďaleč dva automaty, pred ktorými nestojí nikto. Hurá!
Vyberieme Ravennu, dátum a čas a automat nám vyhodí cenu 9,90. Celkom dosť. Keď sme kukali doma na nete, bolo to asi za polovicu. Spiatočný lístok vyjde na 19,90, a to je ten najlacnejší. Trochu dosť dať za výlet 60 eur, hovoríme si, a sklamane odchádzame.
Predsa len mrknem naokolo, pred inými automatmi je stále kopa ľudí - nebudú lacnejšie? A fakt, tie obletované patria spoločnosti Trenitalia. Drahé, pri ktorých sme stáli len my dve, nesú nápis .italo. Rozhodli sme sa nakoniec pre Ferraru, ani neviem prečo, asi bola prvá v abecede, a keď sme dostali spiatočné lístky za necelých desať eur, bolo rozhodnuté. Však aj Ferrara je vraj pekná.

Konečne môžeme ísť aj do centra Bologne. Zisťujeme, že dáždniky, ktoré sme si nabalili do batohov, sú nám na dve veci. Jednak je krásne počasie a dvak sú všade arkády, dohromady merajú 35 kilometrov, takže by bolo kde sa schovať.

Dnes by sme chceli vyjsť na vežu Asinelli. Meria 97 metrov a vedie na ňu 498 schodov. Vzhľadom na to, že má 900 rokov, nemá výťah.

Vedľa nej je druhá, volá sa Garisenda a je o polovicu nižšia, stačilo by mi vyliezť na ňu. Lenže sa nedá. Sú to také nepodarené dvojičky, ešte sa aj obe nakláňajú, vraj boli predlohou tých nešťastných newyorských. Ale to isté nám vraveli o svojich vežiach aj vlani v San Gimignano.

Najskôr sa bojíme, že nedostaneme lístky. Vlani nám to nevyšlo v Sienne ani vo Florencii, ale dnes s lístkami problém nie je. Kúpime na najbližší vstup a odvtedy sa začínam báť veže. Určite budem zas posledná, ak tam vôbec vyjdem, nariekam celú hodinu, ktorá nás delí od výstupu.

Viktorka mi hovorí, že môžem ostať dolu a počkať na ňu, ale možno by mi to potom bolo ľúto, tak čakám s ňou poslušne v rade. Za nami stojí staršia pani, priateľsky na ňu mrknem. Tá ma snáď nepredbehne, utešujem sa. 
Nepredbehla. Pri vstupe zistila, že lístky sa kupujú úplne inde a tak si musela dať spiatočku.
So štítom alebo na ňom, opakujem si v duchu heslo starovekých bojovníkov. Čo ma nezabije, to ma posilní. Kráčam úzkym schodiskom, predbiehať sa na ňom veľmi nedá, tak sa aspoň snažím, aby som príliš nezdržiavala. Celkom sa mi to darí, aj keď sa schodisko potom rozšíri.

Zdolám všetkých 498 schodov! Za odmenu sa potom tlačím s množstvom ďalších pri okienkach s výhľadom na Bolognu a snažím sa ju pofotiť z každej strany.

Dole sa ide rovnakou cestou, preto púšťajú skupinky každých 45 minút - 15 minút výstup, 15 minút vydýchanie, kochanie a fotenie, 15 minút dole. Dá sa to. Som na seba hrdá!

Potom si už len pozeráme mesto. Pokúsime sa vstúpiť do Baziliky San Petronio, kde by mali pre podobne nevhodne oblečené ženy ako my dve požičiavať nejaké kimono, ale kým sa rozhliadneme po kimonách, sme vykázané von. Aj tak tam nič moc nebolo, asi ani tie kimoná.
Kostol mal byť väčší ako Bazilika sv. Petra vo Vatikáne, ale nebol dokončený práve preto, aby sa ten vatikánsky nenaštval. Aj tak je to podľa wikipedie desiaty najväčší kostol na svete. Mne sa teda vôbec nepáčil a ešte k tomu sa blbo fotil, ale tuším mám aj tak krajšiu fotku ako je na wikipedii, však môžete porovnať.

Zaujímavejšia je pre nás návšteva bývalých priestorov Bolonskej univerzity, hlavne časti, kde sa vyučovala anatómia, čiže Teatro Anatomico. Na stole sa asi aj pitvalo, ale teraz je čistý.

Názorné ukážky znehybnenia fraktúr

Na prednášajúcich a študentov dohliadali zo stien rôzni učenci a doktori, napríklad Galenus a Hippokrates.

Pozrieme si aj Stabat Mater - miestnosť s množstvom kníh zoradených podľa tém a autorov - anatómia, fyzika, geografia, matematika, politika, botanika a iné. Z autorov mi čosi hovorí len Euler. Tuším povedal nejakú vetu, ale asi ich teda bolo viac, keď nimi dokázal naplniť toľko kníh.

Z týchto kartičiek sa študenti učili geografiu.

Pozrieme si aj paleontologicko-archeologické múzeum. Je v rekonštrukcii, funguje len časť s egyptskými zbierkami a lapidárium, takže je nižšie vstupné, ale na dnes mi stačí aj tých pár faraónov a múmií.
Toto je Amenhotep neviemkoľký s manželkou.

Mumifikované mačky

Ešte sa trochu prejdeme. Na Galvaniho námestí vidíme Galvaniho, ako sa baví s nejakou žabkou.

Zopár záberov večerného mesta - kanál delle Moline. Vlastne nevieme, či sa volá Moline alebo Reno, na fotkách, ktoré sme videli na nete, boli obe mená. Keď sme sa sem vrátili o dva dni, vody v kanáli poriadne ubudlo a podľa fotiek, ktoré sme videli, tam niekedy žiadna nie je, a tak je vlastne jedno, ako sa volá, občas to ani kanál nie je.

Večerný pohľad na vežu - tie trolejové drôty by tam byť nemuseli. Cez víkend je centrum pešou zónou, kde nás ohrozovali len kvantá cyklistov, ale v pondelok tu už frčali všetky dopravné prostriedky.

Večerné arkády

Neptúnova fontána

Rozhovor v tieni Neptúna

Potom je čas vrátiť sa do hostela a pokúsiť sa tam ubytovať. Teda ak zoženieme chlapíka, s ktorým sme doobeda telefonovali.
Čakáme ho pred hostelom, počas čakania sa nás hordy komárov pokúšajú nakaziť západonílskou horúčkou.
Dočkáme sa. Napriek všetkým trabliam s ubytovaním je na slušnej úrovni, izby sú veľké a čisté, spoločné zariadenia tiež a klíma a wifi fungujú spoľahlivo.

Kým sa vrhneme do postele, vybehneme sa niekam navečerať. Pizzeria, okolo ktorej sme dnes niekoľkokrát išli a ktorá nejavila známky života, je otvorená. Volá sa Il Veliero. Vo dverách stojí vážny starší pán. Asi nič moc nemajú, myslím si, kebyže hej, tak by sa nás snáď snažil zlákať dovnútra.
Pristavíme sa a pýtame sa, či majú len pizzu. Na tú moc chuť nemáme.
Pán nám dotknuto podáva jedálny lístok, na ktorom čítame jedlá so všetkými tými tortellinami, fetuccinami, tagliatellami a inými talianskymi pastami. Blahosklonne prikývneme, akože môže byť, a vchádzame dnu. Pán nás vedie okolo prestretých stolov. Takmer na každom je ceduľka "reservé". Na stenách sú desiatky modelov lodí. Zaujíma ma, čo znamená Veliero, tak to hodím do gúgla a on mi ako prvé ponúkne - neuhádnete - práve túto reštauráciu, ktorá má kopec pozitívnych ohlasov. Mimochodom, jej názov znamená "loď". 
Keď sme išli na ďalší večer okolo, pred vstupom stál rad ľudí, ktorí trpezlivo čakali, kým sa niečo uvoľní.

Dávame si tagliatelle al ragú. Sú to dlhé široké rezance s mletým mäsom v paradajkovej omáčke, teda niečo podobné ako u nás bolonské špagety. Lenže tie tu nepoznajú.

Čo vám poviem - bolo to vynikajúce. Dali nám k tomu košík s nakrájaným čerstvým chlebom, ktorým sme vytreli taniere dočista dočista a zvyšný chlebík sme zjedli ako zákusok. Lacné to veru nebolo, ale stálo to zato.

Takto príjemne sme ukončili deň a o tom, aký bude ten nasledujúci, vám poviem nabudúce, teraz ideme spať.
Buona notte!

 

 

 

 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁR PETRA TKAČENKA

Preferencie hovoria o totálnej nedôvere

Nevidno nikoho, kto by to vedel zlepiť.

ŽENA

Šéfka zoo: Len zoologické záhrady môžu zachraňovať ohrozené druhy

Miloslava Šavelová vedie zoo už 28 rokov.


Už ste čítali?