Najstarší hostinec a najdlhšie arkády na svete (Bolonský výlet 2/2)

Autor: Blanka Ulaherová | 2.10.2018 o 0:16 | Karma článku: 2,99 | Prečítané:  999x

Je nedeľné ráno a my dve sa vyberáme na stanicu. Lístky do Ferrary máme kúpené už odvčera (nezabudnite - Trenitalia, nie .italo), tak máme už len jeden problém - nájsť ten správny vlak.  

Podarí sa nám to hneď na druhý pokus za pomoci sprievodcu. Usadneme do vlaku a náš druhý taliansky deň môže pokračovať výletom.

Karel Čapek navštívil Taliansko pred takmer sto rokmi. O Ferrare napísal:
"Říká se: vidět Neapol a umřít. Ve Ferraře bych nechtěl umřít, ale nějaký týden žít; žít v některém tom cihlovém paláci, který zevně vypadá trochu jako neomítnutý špýchar, ale jehož dvůr se otvírá skvostnou, tichou lodžií do překrásných zahrad ferrarských. V líbezném jarním dešti se prekláněji přes cihlové zdi fialově a žlutě kvetoucí stromy, jichž neznám. "
Palácov je tu požehnane, ale mňa veľmi nelákajú. Keby som musela, nejaký ten týždeň by som v nich asi žiť vydržala, len by to nesmel byť ten, v ktorom sa umývajú okná.

Ale dnes nič také nehrozí.

Túlame sa uličkami Ferrary, ktoré sú teraz ráno ešte pusté, len mačička za oknom chce nadviazať kontakt. Chvíľu tam poskakujeme, fotíme si ju, potom počujeme, ako vnútri niekto vstáva zo stoličky a tak radšej odchádzame ďalej.

Prichádzame k hradu, ktorý patril rodu d´Este. Sčítaným sa iste pri spomenutí tohto mena vybaví kultová veta "Tak nám zabili Ferdinanda."
Toto oznámila pani Müllerová Švejkovi v slávnom románe Jaroslava Haška. A práve tento Ferdinand - "tlustý, nábožný" - ako ho opisovala pani Müllerová, bol z jednej vetvy Esteovcov a atentát v Sarajeve v júni 1914 viedol k vypuknutiu prvej svetovej vojny, ktorej sté výročie ukončenia si onedlho pripomenieme.

Okolo hradu je vodná priekopa, po ktorej sa dá plaviť na loďke. Trvá to asi 15 minút a stojí 3,50. Celkom príjemná záležitosť a čo sa týka hradu, tak najlacnejšia. Vstupné do hradu stojí 6 eur a ak si chcete pozrieť Ferraru zhora, za vežu si musíte priplatiť ďalšie dve eurá, samotný výstup na vežu sa kúpiť nedá.

Necháme teda útroby hradu našim očiam ukryté a ideme radšej skúmať mesto.

Pred hradom sa na nás škerí miestny rodák Savonarola.

Bol to dominikánsky rehoľník žijúci v pätnástom storočí, ktorému trochu preskočilo a pokúsil sa reformovať cirkev na svoj obraz pomerne drastickým spôsobom. V zápase proti hriechu dal zničiť mnoho umeleckých diel a spojil sa s úhlavným nepriateľom, francúzskym kráľom. Nakoniec ho inkvizičný súd po mučení uznal vinným z kacírstva. Mohol sa obhájiť skúškou ohňom, ale zľakol sa. Podľa mňa to skúsiť mohol, v najhoršom by neprežil a mal by to za jedno, lebo aj tak bol v roku 1498 popravený. Napriek tomu po ňom zostala silná pamiatka. Od roku 1566 milióny veriacich vyslovujú jeho slová "Svätá Mária, pros za nás hriešnych teraz i v hodinu smrti našej. Amen." Práve túto časť pridal k Zdravasu Savonarola a cirkev ho aj čiastočne rehabilitovala.

Prichádzame pred Dóm (na fotke vpravo), ktorého priečelie je však z dôvodu rekonštrukčných prác zahalené plátnom podobne ako mnoho ďalších pamiatok tu aj v Bologni.

Pred Dómom sa koná súťaž v hode vlajkami. Jednotlivé družstvá sú zložené zo žien a mužov rôzneho veku, najväčšiu časť z nich tvorí kapela s trúbkami a bubnami. Oblečení sú v stredovekých šatách z hrubého súkna a musí im byť poriadne horúco. Kapela hrá a skupinky dvoch alebo štyroch mužov cvičia s vlajkami podobne ako kedysi ženy na Strahove s kuželkami, pričom občas vlajky vyhodia do vzduchu a potom ich chytajú. Všetko hodnotí porota sediaca na tribúne aj postranní rozhodcovia merajúci čas vystúpenia.

Dvojici chlapcov vlajky spadnú, chvíľu sú z toho mimo, ale obecenstvo ich povzbudzuje tlieskaním, tak sa chlapci trochu spamätajú a svoje číslo dokončia. Odchádzajú so slzami v očiach a aj mne je ich dosť ľúto. Toľko trénovať a potom takto dopadnúť! A pritom taká blbosť!

Pozrieme si niekoľko vystúpení a potom ideme ďalej.

Cestou sem sme čítali o najstaršom hostinci na svete, ktorý je práve vo Ferrare. Počkajte s tým gúglením! Ja viem, že keď to nahodíte, Google vám nájde kopu iných zaručene najstarších po celom svete, ale my sme teraz vo Ferrare a tu platí, že najstarší hostinec na svete je práve tento - Al Brindisi.

K štamgastomi podľa oficiálnej stránky patrili umelci ako sochár Benvenuto Cellini, maliar Tizian a spisovatelia Torquato Tasso a Lodovico Ariosto., 

Počas svojich štúdií vo Ferrare býval na prvom poschodí Mikuláš Koperník. Keď sa v roku 1973 oslavovalo päťsté výročie jeho narodenia, hostinec navštívil Karol Wojtyla, teda budúci pápež Ján Pavol II., a kardinál Wyszyski.

Nie je to iba krčma, dá sa tu normálne najesť. Akurát k jedlu podávajú len víno a vodu, ako sme sa dočítali.
"Máte radi víno?", pýta sa nás čašník, keď sa snažíme nájsť nejaké voľné miesto na sedenie.
Zatvárime sa nerozhodne a ako slušné dámy hovoríme, že ani veľmi nie.
"Ľutujem, skúste nájsť inú reštauráciu", zdvorilo nás vypoklonkuje.
Prečo sa neopýtal na vodu???

Nevadí, reštaurácií je tu dosť, jednu nájdeme v neďalekej bočnej uličke. Objednávame si lasagne. Donesú nám kúsok cca 12x6 cm, zvládnem ho na tri hlty. Je to vynikajúce, ale veľmi nás to nezasýtilo. Našťastie v košíku je akési pečivo, také pokrútené štangličky, čo chutia ako suché rožky, tak sa tým dojeme a zapijeme to kolou, aby sa nám z úst neprášilo.

Potom sa ešte túlame uličkami, prechádzame bývalým židovským ghettom, vidíme synagógu.

Okrem Savonarolu, Esteovcov a určite množstva ďalších slávnych ľudí spojených s Ferrarou bol významnou osobnosťou mesta renesančný básnik Lodovico Ariosto. Už som ho spomínala ako štamgasta v hostinci Al Brindisi. Ak ste v škole niekedy pred 40 - 50 rokmi dávali pozor, tak viete aj to, že napísal dielo Zúrivý Roland. Zomrel vo Ferrare a je pochovaný v knižnici v paláci Paradiso, ale sochu by mal mať v neďalekom parku. Nohy mám už zodraté po členky, ale ešte sa vlečiem. Ako sa blížime k parku, tak pribúda prevádzok s menom Ariosta - cukrárne, kaviarne. 
Chcela by som vedieť, či aj v Dolnom Kubíne majú namiesto reštaurácie Hviezdoslaváciu, tak ako tu je Ariosteria.

Park je pustý a ničím nie je výnimočný, je tu len cestička okolo trávnatej časti a v strede trávnika zahalená opacha s lešením - majstrov pamätník v rekonštrukcii.

Som sklamaná, unavená, mám chuť sa zvaliť do trávy a trochu si pospať, ale Viktorka mi to nedovolí, vraj to nie je slušné. Tak driemem na lavičke. Keď po hodine precitnem, vidím, že na trávniku leží skupinka cyklistov. Vyčítavo zazerám na Viktorku, ale už aj tak nemáme čas na vylihovanie, treba nám ísť na vlak a vrátiť sa do Bologne.

Dnes sme prešli 28 771 krokov, čo je môj osobný rekord minimálne odvtedy, čo mám fitnes náramok. Nohy mám zodraté po kolená a zajtra určite nevstanem.

Vstanem, musím. Dnes sme v Bologni posledný deň a do jedenástej sa musíme z hostela vysťahovať. Ideme sa naraňajkovať do nejakej kaviarne. Hneď vedľa činžiaka, v ktorom sídli hostel, sú na ulici porozkladané stolíky a stoličky. Ľudia tu popíjajú kávu a čítajú noviny. Je niečo po deviatej a vyzerá to tu oveľa príjemnejšie ako predvčerom o siedmej, keď sme sem prvýkrát prišli, vtedy bolo všetko zavreté a ulice boli pusté. Zjeme kroasan, vrátime sa do hostela po batohy a kráčame na stanicu.

Už minule sme si všimli vysoké poplatky v úschovni batožiny. Skrinky tu nemajú, čaká sa v dlhom rade, ktorý obsluhuje človek, ktorý má na starosti aj fax a kopírku, ale ak si euro priplatíte, nemusíte čakať, keď si po svoje veci prídete. 
Dávame čo najviac vecí do môjho veľkého batoha a tie, čo sa nepomestia, berieme so sebou. Aj tak nás poldňový pobyt ruksaka na stanici vyjde na desať eur.

Nadnes sme si naplánovali výlet turistickým vláčikom k svätyni Madonna di San Lucca. Od Bologne je vzdialená päť kilometrov a od brán mesta k nej vedú arkády, ktoré sú najdlhšie na svete. Je ich 666 a merajú viac ako tri a pol kilometra.

V svätyni sa nachádza obraz Madonny. Povesť hovorí, že ho doniesol v jedenástom storočí nejaký križiak z chrámu Hagia Sophia v Konštantinopole. Ale vraj skutočnosť je taká, že Madonnu namaľoval západný umelec inšpirovaný východným umením. To všetko si prečítame na papierovom obruse v reštaurácii, kde si dávame pizzu, kým otvoria svätyňu.

A práve kvôli obrazu v sedemnástom a osemnástom storočí postavili arkády, aby Madonnu uchránili pred nepriazňou počasia, keď s ňou raz ročne išla procesia do mesta.

Madonnu ani neuvidíme, lebo nie sme vhodne oblečené na to, aby sme chodili po kostole a pátrali po nej, prejdeme kostolom len k schodom na vežu - kupolu. Nie je taká vysoká ako tá bolonská z predvčerajška, ale ani z nej veľa vecí nevidieť, podľa mňa nič moc. Slečna, čo tam má službu, nám požičia ďalekohľad, aby sme si to nič moc priblížili.

Toto je Bologna s vežou Asinelli, ktorú som pokorila predvčerom.
Už spomínaný Karel Čapek, ktorý bol v Bologni v roku 1923, napísal:
"Nějaký ten románský kostel a gotický hradovitý palác de podesta má už v Itálii každé město; Bologna má krom toho dvě šikmé věže, jež vypadají jako nepodařené čtverhranné tovární komíny."

Posledný vláčik chodieva päť minút pred piatou, ale pre istotu ideme na ten o štvrtej. Systém je taký, že lístok platí na cestu tam aj späť, ale môžete z neho ľubovoľne vystúpiť a nastúpiť na ďalší. Jeho kapacita je 60 osôb. Na zastávke sme na 14. a 15. mieste v rade, čo je fajn, a vyzerá to, že sa doň pomestíme všetci.

Vláčik mešká, starší pár sa rozhodne, že zbehnú dole peši. Po chvíli ich vidíme vracať sa, vláčik prichádza. 

Lenže zo všetkých cestujúcich ich vystúpi len pár, ostatní ostávajú sedieť na svojich miestach. Dovtedy disciplinovaný rad sa rozpadne a začína sa naháňačka za voľnými miestami. Podarí sa nám dve ukoristiť a s miernymi výčitkami voči tým menej šťastným sa vezieme späť. Starší manželský pár, čo už raz odišiel a potom sa vrátil, ide dolu definitívne po svojich.

Potom sa ešte chvíľu túlame Bolognou. Navečeriame sa v reštaurácii, ktorá sa volá ako moja dcéra.

Dávam si tortellini al ragú, Viktorka tortelloni s rajčinami a rukolou, čo sú také väčšie tortellini.

Tradične dobré, tradične drahé.

Potom ostáva už len vziať batoh z úschovne a čakať na autobus.

Dovidenia Bologna, arrivererci Ferrara. Viem, občas som si z vás uťahovala. Ale nemyslela som to zle, naozaj. Boli ste skvelými hostiteľkami a snáď sme sa nevideli naposledy.

______________________________________________________________________

Text napísaný kurzívou je citácia z diela Karla Čapka Italské listy.

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Už ste čítali?