V Bielovežskom pralese

Autor: Blanka Ulaherová | 7.10.2018 o 23:41 | Karma článku: 6,73 | Prečítané:  2569x

Kniha so zubrami na obálke sa tlačila spolu s ďalšími v knižnici u rodičov. Väčšinu z nich som počas detstva prečítala viackrát, túto ani raz.

Volá sa v Bělovežském pralese a jej sovietski autori Skrebickij a Čaplinová ju napísali na základe svojej návštevy pralesa v rokoch 1947 a 1948.

Dnes som ju otvorila po prvýkrát a vetu "Z Brestu je to do vesnice Kameňuky, kde začíná prales a kde je správa reservace, 70 kilometrů", čítam počas toho, ako ma autobus vezie presne po tejto trase o sedemdesiat rokov neskôr. 

Po troch mesiacoch od nášho predchádzajúceho výletu do Bieloruska ideme využiť výhody bezvízového pohraničného styku opäť a namierené máme do Bielovežského pralesa pri dedinke Kameňuky, alebo po bielorusky Kamjaňuki.

Po 22 hodinách cesty, počas ktorej sme deväťkrát prestupovali a okrem vlaku a autobusu sme absolvovali niektoré úseky aj električkou, taxíkmi a peši, sme na mieste.

Ubytovanie máme síce v Kameňukách, ale pretože sú už štyri popoludní a o tri hodiny sa bude stmievať, odvezieme sa až na konečnú pred bránu do pralesa.

Zaplatíme požičanie bicyklov na tri hodiny a návštevu časti s klietkami a oborami, inak je vstup zdarma.
"Akú trasu chcete - 18 alebo 37?", pýta sa pani v kase.
Občas dostanem otázku, na ktorú si neviem odpoveď ani tipnúť. Toto je jedna z nich.
"Aký je medzi nimi rozdiel?", pýtame sa na oplátku my.
"Jedna vedie po asfalte, druhá po lese", odpovedá pani.
To nám veľa nepomohlo. "A ktorá je lepšia?", nedáme sa.
"Po asfalte chodia autá, v lese nie."
Chvíľu uvažujeme, ale napokon predstava frekventovanej asfaltky zvíťazí pred tápaním v divom a o chvíľu už aj temnom pralese.

Vyberám si oranžový bicykel, ktorý mi pripomína moju staručkú Esku. Nie je na ňom nič zbytočné - svetlo, brzdy, košík či nosič, o prevodovke ani nehovoriac. Ale mne takýto vyhovuje, však keď som s mojou Eskou začínala, bola vybavená presne takto. Kostra, riadidlá, kolesá a pedále.

Foťák si zasuniem pod mikinu, aby sa mi nehompáľal na krku, a s batohom na chrbte sa vydávam na 19 kilometrovú trasu.

Občas sú pri ceste náučné tabule, na ktorých sú informácie o úsekoch, ktorými prechádzame.

Z knihy som sa dozvedela, že Bielovežským sa prales začal nazývať koncom 13. storočia. Ale už v dvanástom storočí tu lovili tury, zubry a jelene. V 14. storočí pripadlo územie pralesa Litovcom. Prví panovníci, ktorí tu chodili poľovať, boli ešte ohľaduplní, ale neskôr, počas poľského panovania, sa lovy zmenili na obyčajné jatky, pri ktorých boli zvieratá vohnané do ohraničeného kúska lesa a potom hnané chodbou okolo kráľovského stanoviska. Pri jednom takomto love v roku 1752 bolo zabitých 42 zubrov. V roku 1627 bola v Bielovežskom pralese zabitá posledná samica tura na svete.

Lepšie to nebolo ani počas pričlenenia Bielovežského pralesa k Rusku v roku 1794. Aj cári radi poľovali a zubrov postupne ubúdalo. Počas prvej svetovej vojny obsadili prales Nemci, ktorí väčšinu zubrov pobili a zvyšok odviezli do Nemecka. V roku 1920 už nezostal v pralese ani jeden. O deväť rokov neskôr sem boli dovezené štyri kusy z Nemecka a Švédska a začali sa opäť množiť.

Samozrejme, kniha je poplatná dobe, v ktorej vznikla, a tak ma ani veľmi neprekvapí záver stručnej histórie hneď v úvode:
"Naslouchali jsme Nikolaji Sergejevičovi a myslili jsme na to, že jen u nás, v zemi socialismu, mohou být uskutečněny tyto ohromné úkoly." (str. 14)

Inak je to niečo ako Z poľovníckej kapsy, príbehy z pracoviska rezervácie o jednotlivých zvieratách, ktoré tu žijú, a o ľuďoch, ktorí tu pracujú.

Zarazilo ma, že do pralesa sa v tých časoch dosť zasahovalo, napríklad sa odstreľovali vlci a likvidovali jastraby v záujme ochrany iných druhov. Myslela som že príroda by si po čase sama nastolila rovnováhu.

Trasa, po ktorej ideme, má tvar lichobežníka. Dalo by sa tu bicyklovať aj niekoľko hodín, napríklad k chalúpke deda Mráza, ku ktorej smerovník ukazuje vzdialenosť päť kilometrov. Ale máme len hmlistú predstavu o tom, ako ďaleko sme od cieľa a nevieme, či by sme sa stihli včas vrátiť.

Na jednom mieste je odbočka k hraničnému priechodu do poľskej časti pralesa. Bieloruský je asi desaťkrát väčší a je tu voľnejší pohyb. Aj tu je však časť, kam sa ísť nemôže. Možno vyzerá podobne ako toto.

Sprístupnená časť, po ktorej sa vezieme my, vyzerá skôr ako lesopark. Ale je tu príjemne a všade počuť rôzne zvuky vtákov od štebotu po krákanie.

Jediné živé zvieratá vidíme v ohradách. Sú tu dva nešťastné medvede. ktoré chodia z jedného konca na druhý a jedinú radosť im robí zavesená pneumatika, do ktorej občas s revom buchnú.

V jednej ohrade sú srnky, v druhej jelene, vidíme aj vlky či rysa.

Najznámejšími zvieratami, ktoré sú symbolom Bielovežského pralesa, sú zubry. Dosť zle sa fotia cez mreže a plot, ale ak sa vám to podarí, možno vám uveria, že ste ich v pralese stretli zoči-voči.

Sú medzi nimi aj mláďatá, tie sa tvárou celkom podobajú na domáce teliatká.

Už sa dosť stmieva, preto ideme vrátiť bicykle a ubytovať sa do hostela v Kameňukách, ktoré sú odtiaľto vzdialené asi dvadsať minút peši.

Pred hostelom je tabuľa, ktorá láka hladných pútnikov na zavtraky, obedy aj užiny. Raňajky máme v cene, naobedujeme sa zajtra v Breste, ale tá večera by bodla, naposledy sme jedli na raňajky vo Varšave. Pani recepčná nám hovorí, že v hosteli nevaria a najbližšia reštaurácia je v areáli pralesa. Na dnes už máme chodenia dosť, tak pojeme všetky dobošky, ktoré sme nestihli zjesť počas dvadsaťdvahodinovej cesty, a s nádejou, že do rána neumrieme od hladu, ideme spať.

Ráno na recepcii dostaneme talončík, ktorý odovzdáme v jedálni. Čašníčka nám prinesie jedálny lístok s piatimi druhmi menu. Základom každého je chlieb, maslo, syr a saláma a líši sa vo varenej a nápojovej časti. V prvom je obilná kaša, v druhom už nepamätám a v treťom pelmene. Ďalej ani nečítam, dávame si trojku. K tomuto menu sa podáva čierna káva. Radšej by som si dala čaj, ale ten je k obilnej kaši. Pri dvojke, štvorke a päťke sú mlieko, biela káva a kakao. Nechápem, prečo aspoň táto časť nie je na výber a musí byť striktne dodržaná. Zrejme je to tak, aby bola rovnaká cena pri všetkých raňajkách. A asi je málo ľudí na svete, ktorí nemajú radi mlieko, kakao či oba druhy kávy tak, ako ja, a tým je to potom fuk. Dlho však nad tým nedumám, lebo sa ponáhľame.

Chceme sa vrátiť do pralesa a navštíviť tamojšie múzeum. Zbalíme si batohy a berieme ich so sebou, lebo o desiatej nám spred vchodu do areálu odchádza autobus do Brestu.

Trochu sa prejdeme Kameňukami. Páčia sa nám typické farebné drevené domčeky.

Tento sa hrdí titulom "Dvor vzorného poriadku", viď tabuľka medzi dvoma oknami na ľavom boku.

Kostol

V múzeu sú vypchaté zvieratá. Možno sú dielom Andreja. Ako povedal Vladimír Fjodorovič:
"Andrej je skvělý preparátor, vycpáva všecka zvířata pro příští museum." (str, 142)

"Všechna zvířata byla v živých a přirozených postojích. Zdálo se, že se každou chvíli rozběhnou a rozletí po vesnici." (str. 143)

Je to spravené pekne, tak trochu školácky, ale veď vzdelávať sa treba celý život.

Sú tu aj figuríny ľudí, tí asi nie sú vypchatí, ale tiež vyzerajú reálne, či už ide o robotný ľud, či zhýralú šľachtu.

Týmto sa naša návšteva pralesa končí. Citátom z knihy sme jeho návštevu začali, citátom ju skončíme:
"Rozloučili jsme se s ním (Vladimírom Fjodorovičom), sedli jsme do auta a dali jsme se na zpáteční cestu, plni nejjasnějšich vzpomínek na dobu, kterou jsme prožili v reservaci Bělověžský prales.
I teď nás zase jako před rokem rychle unáší auto po hladké, už proschlé silnici. A kolem dokola se široce prostírají pole a lesíky, pokryté první jarní zelení, celé zalité oslnivým slunečním světlem. A když se díváme na tento sluncem zalitý prostor rodných polí a a les
ů, mimoděk si myslíme: Jak překrásná je příroda naší velké země, které se nevyrovná žádná jiná na celém světě!" (str. 153)
Takto znie záver knihy, ktorá ležala dlhé roky v rodičovskej knižnici vedno s dielami Pasternaka, Mňačka či Tatarku. 

Cestou do Brestu vidíme po okrajoch zaparkované autá a hubárov s vedrami plnými hríbov. Po dvoch hodinách sme v Breste.

Prejdeme sa po pešej zóne, naobedujeme sa v reštaurácii, v ktorej sme minule večerali. Pochutíme si na syrovej mise, soljanke a dranikoch, čo sú naše zemiakové placky.

Potom je najvyšší čas odobrať sa na stanicu a nastúpiť na spiatočnú cestu, tentoraz už len s dvoma prestupmi - vo Varšave a v Bohumíne, a zavčas rána šťastne doraziť domov.

Dobre bolo, málo bolo. Ak budete mať túto destináciu v pláne, pokojne si na ňu vyhraďte viac času. My sme využili víkendový bilet turystyczny za 19 eur, ktorý platí na poľské vlaky od piatkového večera do pondelkového rána.
Celý výlet s cestami k poľským hraniciam a s ubytovaním vyšiel na jedného 78 eur a každý zmenil ešte 15 eur na ruble, ktoré sme minuli na taxík, autobus, obed a magnetky.

Dúfam, že to nebol náš posledný bieloruský výlet. Je to príjemná, čistá a bezpečná krajina s vybudovanou infraštruktúrou a vyhovujúcimi službami. Snáď sa konečne dočká aj vyššieho počtu návštevníkov z celého sveta. 
Hoci čo sa mňa týka, tí mi tam vôbec nechýbali.

 

__________________________________________________________________________

Text kurzívou sú citácie z knihy V Bělověžském pralese, ktorú vydalo Státní nakladatelství dětské knihy v Prahe v roku 1952

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Rok zmien: Padali symboly moci, o demokraciu treba stále bojovať

Aké boli najzásadnejšie udalosti od vraždy Jána Kuciaka.

PRED 100 ROKMI SA SKONČILA I. SVETOVÁ VOJNA

Skaza z neba. Z lietadiel zhadzovali aj tehly a kovové šípy

Medzi rakúsko-uhorskými stíhačmi vynikali aj rodáci zo Slovenska.


Už ste čítali?