Irán do roka a do dňa

Autor: Blanka Ulaherová | 27.11.2018 o 22:27 | Karma článku: 10,11 | Prečítané:  4475x

Lietadlo pristálo. Ľudia vstávajú zo sedadiel, je ich plná ulička. Jeden zo stojacich pánov zloží naše batohy na voľné sedadlo pred nami a s úsmevom nám pripomenie, aby sme si ich nezabudli vziať.

Vychádzame s dcérou tunelom von a smerujeme do príletovej haly. Na chvíľku sa zastavíme a čakáme na syna. Hneď k nám prichádza mladík a lámanou ruštinou sa nás pýta, či nepotrebujeme s niečím pomôcť.
Vonku je tma, nevidieť žiadne nápisy, ale ja to viem na 100 percent - doleteli sme správne, sme v Iráne. Tú ochotu a nezištnú pomoc sme na každom kroku zažívali aj počas našich predchádzajúcich návštev tejto nádhernej krajiny s úžasnými ľuďmi. Ešte neprešiel rok a sme tu už tretíkrát. Až zajtra bude totiž presne rok od našej prvej návštevy.

Vráťme sa ale o pár hodín späť, nech máme reportáž kompletnú. 
Z Viedne odlietame do Istanbulu, kde máme osem hodín času na prestup do ďalšieho lietadla. Akurát dosť na to, aby sme sa preplavili cez Bospor do európskej časti a trochu sa tu poprechádzali.

Cestou sa zohrejeme čajom, ktorý na tácke v typických malých šálkach predáva chlapík na lodi.
Na ľavej strane spoznávame Modrú mešitu, Hagiu Sophiu aj palác Topkapi, na opačnej vidíme most spájajúci Európu s Áziou.

Vystúpime, prejdeme sa po Galatskom moste plnom rybárov. Zájdeme si na večeru do reštaurácie, v ktorej sme kedysi obedovali cestou z Kazachstanu a kde sa nám čašníci prihovárajú po rusky.

Zatiaľ čo zjeme kebaby, vonku sa zotmelo. Vraciame sa do prístavu a opúšťame toto krásne mesto.

Nasadneme do lietadla a po dvoch hodinách sme na letisku Imáma Chomejního v Teheráne. Pribudla tu príjemná miestnosť, kde vydávajú víza. Vybavovanie trvá len pár minút, personál je priateľský a komunikuje po anglicky. 

Len čo dostaneme víza a prejdeme cez pasovú kontrolu, odchádzame taxíkom na vnútroštátne letisko, odkiaľ poletíme do Kermanu. Chvíľu čakania si vyplníme v príjemnom bistre raňajkami, ktoré nás dohromady vyjdú na šesť eur. Rovnakú sumu sme zaplatili aj za hodinovú cestu taxíkom medzi letiskami. Oproti našej predchádzajúcej návšteve iránska mena dosť padla a krajina je pre návštevníkov veľmi lacná. 
V letiskovej hale dávajú - sankcie nesankcie - americký film Klamár, klamár s Jimom Carreym. 

Nasadneme do tretieho lietadla počas uplynulých necelých dvadsiatich hodín. Patrí spoločnosti Mahan Air, dostaneme balíčky s džúsom a jedlom, na obrazovke sa premieta v priamom prenose náš štart aj dolet. Po hodine pristávame za zvukov perzskej hymny Vatanam. Sme o tisíc kilometrov južnejšie, v prvom cieli nášho jesenného iránskeho výletu, v meste Kerman.

Vybrali sme si ho náhodou. Rozhodovali sme sa medzi ním a svätým Mašhadom. V bedekri písali, že v Kermane nie sú takmer žiadni turisti, a to nás presvedčilo.

Z letiska sa vezieme letiskovým taxíkom do hotela Govashir. Taxík je dosť zanedbaný, predné sklo má prasknuté, miestami chýba čalúnenie. Vodič nerozumie po anglicky, ale do hotela trafí. 
Hotel je ďaleko od centra a patrí k lacnejším, však preto sme si ho vybrali. Na dve hodinky si zdriemneme a potom sa vydáme taxíkom do mesta.

Necháme sa vyhodiť pri mešite Masjed-e Jame zo 14. storočia, ktorá bola o dvesto rokov prestavaná do súčasnej podoby.

Ešte doma sme si s dcérou zaumienili, že hneď v prvý deň pobytu v Iráne si kúpime nové šatky na hlavu, tak sa nasledujúcich niekoľko minút túlame po bazári.

Pozrieme si etnografické múzeum. Sú tu hlavne koberce, pretože Kerman je známy ich výrobou.

Pri druhej mešite stretávame pár z Berlína. Pani je veselá kopa a neustále sa všetkému smeje, jej manžel si všetko dôkladne fotí. Miestne ženy, ktoré tu sprevádzajú, mi pomáhajú vyliezť na strechu, ale na kupolu si už netrúfam.

Ešte trochu pochodíme po meste. 

Pomaly sa začína stmievať, preto sa zháňame po nejakej reštaurácii. Na ulici, po ktorej kráčame, sú len obchody s kobercami, obchody s kobercami a - neuveríte - ďalšie obchody s kobercami. Ľudia nám hovoria, že reštaurácie sú v inej časti mesta, máme si vziať taxík. Poslúchneme, ale veľmi nám to nepomáha, taxikár nepozná žiadnu. Našťastie má priateľov, ktorí sú v tejto oblasti zbehlejší a poradia. O chvíľu nás vysadí pred hotelom Keykhosro.

Reštaurácia je v štýle perzskej záhrady, je tu jazierko a všetko je do zelena, aj papagáj, čo sedí na svojej klietke.

Objednávame si večeru. Buď ukážem omylom prstom o riadok vyššie alebo čašníčka dobre nevidí, a tak namiesto  "bozghormeh" mi donesie "kashke bademjoon".

Iste uznáte, že je to poriadny rozdiel - a keby ste to ešte tak videli! Dostávam nejakú kašu, s ktorou si nerozumiem už na prvý pohľad.

Našťastie si jedlo medzi sebou povymieňame a na tanieroch nenecháme ani zrniečko. K tomu si dáme čaj a kúsok torty a celé nás to vrátane sprepitného vyjde na milión rialov. Ak ste teraz zhíkli a domnievate sa, že táto suma poriadne zamávala naším rodinným rozpočtom, tak ste vedľa - je to len čosi vyše 6 eur. 
Deň končí, tak rýchlo do hotela a spať.

Ráno nás čakajú skromné raňajky a o ôsmej sme už pobalení a nastúpení vo vestibule, kde sa stretáme s naším dnešným sprievodcom, s ktorým absolvujeme celodenný výlet do púšte.

Sprievodca sa volá Ali, jeho pomocníčka Samona sa zaúča sprevádzať turistov, šofér je Mohamad a okrem nás troch je tam ešte ďalší turista. Volá sa Frank a hovorí, že je Bulhar. V Iráne je sám, prenajal si auto a chodí po krajine. Je to starší pán, hovorí dobre po anglicky - a vôbec mi nejde do hlavy, že je to Bulhar. Ach, tie predsudky...
Zbytočne sa trápim, z Franka neskôr vylezie, že síce žil dvadsať rokov v Bulharsku, ale je rodený Nemec z Mníchova a v súčasnosti žije vo Vietname aj so svojou novou vietnamskou manželkou.

Sme kompletní, tak môžeme nasadnúť do bieleho mikrobusu a uháňať za novými zážitkami.

Prvú zastávku máme v dedine Sirč, kde je tisícročný cyprus, ale Ali prezrádza, že má len 700 rokov. Aj tak dobré, že? Je vrstovníkom bojnickej lipy kráľa Mateja, ale vyzerá zachovalejšie.

Ali so Samonou a Mohamadom vynesú z auta debničku s občerstvením. Pijeme čaj a zajedáme ho typickým kermanským sladkým pečivom. Popri tom nám Ali vysvetľuje vzor na koberci, ktorý je ovplyvnený históriou krajiny. Kedysi ženy tkali na kobercoch rovné cyprusy, ale keď do Perzie vtrhli Arabi, začali tkáčky znázorňovať tieto stromy ohnuté. Ohnutie vyjadrovalo žiaľ z poroby a tvar predstavoval slzu. Tieto vzory sa používajú dodnes.

Zľava Frank, Samona, Mohamad a Ali.

Po občerstvení, pri ktorom si na svoje prídu aj miestne mačky, odchádzame ďalej.

Prechádzame tunelom vo výške nášho Gerlachu, pričom zhora na nás hľadia vrchy vysoké päťtisíc metrov.

Pozrieme si vodný rezervoár v Šahdade ako i systém rozvodu vody - kanát.

Kedysi tu bola zásobáreň vody, ktorá pritekala otvormi zhora. 

Stretávame skupinu veselých dievčat, niektoré z nich si na povinné nosenie šatky evidentne nepotrpia. Asi sú zo Širazu, hovorí Samona, ktorá je oblečená v rifliach a riflovej košeli a šatku má nedbalo spustenú takmer až na zátylku.

Občas Mohamad zastane a Ali nám poukazuje zaujímavosti tejto časti krajiny. Napríklad na týchto stromoch, ktoré slúžia aj ako prírodné vetrolamy, sú biele sladké guľôčky. Domáci ich oberajú a používajú ako sladidlo.

Toto je slaná rieka Šur. Vyviera ako sladká, ale pretože tečie územím, ktoré bolo kedysi morom, postupne do seba naberá soľ.

Pri dedine Šafr Abad navštívime karavansaraj. Miestne ženy tu ponúkajú suveníry a výrobky z palmových listov, časť zisku z predaja ide na obnovu karavasaraja.

Naobedujeme sa na cesnakovej farme. Cesnak podávajú ako prílohu v kyslom náleve podobne ako u nás nakladačky. A zároveň je cesnak jedno z mála perzských slov, ktoré ovládam. Povie sa "sir" a je jednou zo súčastí haftsin, teda obrusu so siedmimi vecami začínajúcimi sa na písmeno "s", ktoré nesmú chýbať na oslave nowruzu, perzského Nového roka. Zažili sme ho v marci a bolo to veľmi príjemné.

Rozlúčime sa s gazdinou a smerujeme k najkrajšej časti púšte Kalut, ktorá je zapísaná v UNESCO.

S Alim ideme na odľahlé miesto čakať na západ slnka. Počasie nám veľmi nepraje, je zamračené, takže krajine chýbajú krásne farby a dlhé tiene. Čo sa dá robiť.

Potme sa vraciame k autu a na jednom mieste púšte si na koberci urobíme piknik pod hviezdami. Samona nás ponúka koláčikmi, vedľa nej je Frank.

Okolo nás sa preháňajú autá bez striech, v ktorých stojí kopa pištiacich dievčat a púšťou sa ozývajú anglické a americké hity.

Naši iránski spoločníci sú zvedaví, odkiaľ to vlastne pochádzame. Pojem Slovensko im veľa nehovorí, skúšame Československo. To je im už o čosi známejšie, ale na lepšiu predstavu časti sveta, z ktorej pochádzame, postačia dve mená: Pat a Mat. Už počas minulej návštevy Iránu sme zistili, že tieto postavičky sú tu veľmi populárne. 

Deň plný zážitkov sa pomaly končí. Vraciame sa do Kermanu a na autobusovej stanici sa rozlúčime s Alim, Samonou, Mohamadom aj Frankom, ktorý mi trochu pomohol oprášiť moju rokmi zanedbanú nemčinu. Naša cesta bude pokračovať nočným autobusom do Širazu.

Je po deviatej večer, autobus odchádza o desiatej, tak sa zháňame po nejakom jedle. V reštaurácii nevedia po anglicky, poznajú - a majú - len "čikenrajs", tak si to dávame.

Dobrou angličtinou sa nám prihovára okoloidúci muž, či niečo nepotrebujeme. Jakub si k ryži želá zeleninový šalát, pán jeho prianie tlmočí čašníčke a o chvíľu na stole pristáva tanierik s tromi kusmi cibule.

No ale čo by sme nechceli o deviatej večer! Veď v Žiline by sme na autobusovej stanici dostali akurát figu borovú a to z jediného dôvodu - nič také ako autobusová stanica v mojom meste neexistuje. Chceš cestovať autobusom? Tak pekne čakaj vonku. Ber alebo nechaj tak.
Našťastie teraz nie sme v Žiline, ale v Kermane, kde nás tri večere vrátane nápoja a tej cibule vyšli na dve eurá.

Nastupujeme do autobusu. Ak ste čítali moje predchádzajúce iránske reportáže, tak viete, že autobusy sú veľmi pohodlné, miest je menej ako u nás, a tak na každého pripadá viac priestoru. A ak ste žiadnu moju iránsku reportáž doposiaľ nečítali, tak to už teraz viete tiež.

Keď sa usadíme na svojich miestach, prichádza k nám tínedžerka. Predstavuje sa a po anglicky hovorí, že boli so skupinou v Kermane na nejakom športovom turnaji. Je očividne šťastná, že sa s nami mohla porozprávať.

O pár minút si idem vziať dopredu vankúš na spanie, ale už sa všetky minuli. Keď ma vidí jedna cestujúca, hneď mi podáva svoj a ďalšie mi ponúkajú dievčatá. Zlatí ľudia sú to, najlepší na svete!

V autobuse je chladnička, z ktorej si môžete vziať fľašu vody. Dievčina, čo si práve vyberá, sa nás pýta, či tiež nechceme. Šofér rozdáva balíčky s džúsom a nejakým koláčikom.

Už by sme aj zaspali, ale šofér pustí film. Je to domáca komédia odohrávajúca sa v nejakej dedine, v ktorej sú neschopní muži. Manželke jedného z nich sa narodí dieťa a on ho párkrát stratí a potom zas nájde a manželka ho zakaždým bije topánkou. Tínedžerky sa na tom dobre bavia. Po hodine a pol sa dieťa nájde už asi definitívne, žena zbije muža poslednýkrát a po tomto happyende si môžeme konečne pospať.

Náš iránsky výlet je presne v polovici. O tej druhej vám poviem nabudúce, teraz už dobrú noc. Shab -be-kheir!

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Brusel stopol dotácie pre Agrofert, Babiš sa smeje

Europarlament vidí konflikt záujmov.


Už ste čítali?