Krajina láskavosti, poézie a krásy

Autor: Blanka Ulaherová | 6.12.2018 o 21:26 | Karma článku: 8,00 | Prečítané:  3177x

Ráno sme v Širaze. Na autobusovej stanici čakáme na Bena, dobrého iránskeho kamaráta, ktorý bol našim hostiteľom aj počas oboch našich predchádzajúcich pobytov v tomto meste.

O chvíľu dorazí a potom nás vezie domov, kde sa po ôsmich mesiacoch opäť zvítame s jeho rodičmi a bratom. Nechápem, ako je to možné, ale veľmi nám prirástli k srdcu a dúfam, že aj my sme im sympatickí.

Na skrinke je nádoba s vodou, v ktorej pláva oranžová rybka. Ben hovorí, že je to jedna z tých, ktoré som minule dostala na trhu ako darček od predavača a nechala Benovej rodine ako novoročnú dekoráciu. Veľmi tomu neverím, minule nám hovoril, že rybky prežijú len pár dní, ale je to od neho milé. Myslím, že rybku kúpil, keď sa dozvedel, že k nim opäť prídeme.

Okrem nás u Bena práve býva Colin, študent z Bernu. S Benom sa chystajú do Perzepolisu. My si na chvíľu oddýchneme na izbe a potom sa vrhneme do víru veľkomesta. Ben nám napísal na papierik svoju adresu v perzštine, ako aj pár tipov na dobré širazské reštaurácie. Vonku prší a hrmí, to sa len tak nevidí v tejto ročnej dobe. Aj riečište, ktoré sme doposiaľ vždy zažili vyschnuté, je naplnené vodou.

Po chvíľke čakania odchytíme na ulici neoficiálny taxík, ktorým sa odvezieme k citadele, Arg-e chána Karima Zanda.

Doteraz sme ju vídali vždy len zvonku, ale prišiel čas mrknúť aj dovnútra, tam aspoň neprší.

Nie sme jediní s podobným zmýšľaním. Partia mladíkov sa s nami zveční pri vchode. Fajn, dobré zvyky nezanikli.

Keď si dopozeráme staré kúpele a pár miestností, ešte stále leje. Na nejaké korzovanie to nevyzerá, preto sa radšej odvezieme taxíkom k vraj najlepšej reštaurácii z Benovho zoznamu. 
Volá sa Haft Khan. Názov súvisí s jednou časťou eposu Šahname (Kniha kráľov) - diela spred tisíc rokov, ktoré je niečím podobným ako u Grékov Odyssea. Haft Khan je sedem prác, ktoré musel počas svojej cesty vykonať hrdina Rostam. Haft znamená sedem, písala som aj v predošlom článku o haft sin - novoročnom obruse, na ktorom je sedem vecí začínajúcich na písmeno "s", ako napríklad "sir", teda cesnak, a ďalšie. A samozrejme nesmie na ňom chýbať ani epos Šahname.

Reštaurácia má niekoľko poschodí, na každom je niečo iné - medzinárodná kuchyňa, bufetové stoly, fastfood či národná kuchyňa. Chceme prirodzene jesť miestne špeciality, tak ideme za nimi. Lenže dnes je piatok, voľný deň, keď sú rodiny zvyknuté piknikovať vonku alebo stretávať sa v reštauráciách a tak nielenže je všetko plné, ale dosť veľa ľudí stojí v rade pred dvermi a čaká, kým sa niečo uvoľní. 
Zas až tak veľa času nemáme, aby sme pol dňa strávili čakaním, a preto ideme na radu hostesiek, ktoré vyzerajú ako letušky, do časti bufetových stolov. Dopredu zaplatíme 22 eur za troch a môžeme jesť, koľko vládzeme. A vraj ak zjeme málo, časť peňazí nám vrátia. S tým však nepočítame, neprišli sme sa sem pôstiť, a tak chodíme s tanierikmi hore-dolu, tu si naberieme kôpku z množstva druhov ryže, tam zas mäsko, pekne po troške, aby sme vládali ochutnať toho čo najviac.

Veľmi dobré je to. K tomu zajedáme čerstvý chlieb, čo pečú v peci pomedzi stolmi. Potom ešte ovocie, zákusky, donesú nám aj čaj, a my jeme a jeme. Tesne predtým, ako o štvrtej túto časť reštaurácie zatvárajú, jedna z "letušiek" nám na stôl položí obal, v ktorom sú vrátené peniaze, asi dve eurá na osobu. Takže sme zrejme toho až tak veľa nezjedli.
Viete si predstaviť niečo také u nás? Ja teda nie.

Z reštaurácie sa ideme prejsť k Bráne Koránu pôvodne postavenej v desiatom storočí. Odstránili ju v polovici minulého storočia kvôli rozširovaniu cesty, ale vďaka zbierke obyvateľov bola čoskoro postavená opäť. Oproti je vrch s množstvom cestičiek, kaskád a terás, tam sa aj teraz v daždi prechádzajú celé rodiny. Škoda toho hnusného počasia, bola by to pekná prechádzka do prírody a určite aj zaujímavý výhľad zhora na Širaz.

Namiesto toho si stopneme taxík a dáme sa zaviezť k hrobke perzského básnika Saadiho, ktorý žil v 13. storočí. Bol veľkým cestovateľom a autorom množstva veršov a prózy, v ktorých vyjadril mnohé zaujímavé myšlienky, s ktorými sa stotožňujem. Napríklad táto:
"Cestovanie prináša mnohé dobrodenia: rozkoš z poznania nových miest, stretnutie s priateľmi dosiaľ neznámymi; učí tiež vybraným spôsobom a srdcu dodáva sviežosť z videného a počutého.“
Aj toto je trefné, že?
"Pre hlúpeho človeka niet nič lepšie ako mlčať. Ale keby to vedel, nebol by hlúpym človekom.“

Pri našej predchádzajúcej návšteve Širazu v marci sme sa boli pozrieť pri hrobe iného slávneho perzského básnika - Hafeza. Obdivovali sme množstvo ľudí, ktorí si ho chodia uctiť s celými rodinami.
Nie je tomu inak ani tu. Aj k Saadiho hrobke prúdia davy napriek dažďu.

V tichosti postoja pri jeho hrobe, položia naň ruku, spravia si fotku. Ako tam tak stojíme, mladé dievča začne nahlas precítene recitovať jeho verše. Nerozumiem samozrejme ani slovo, ale som z toho namäkko. Keď skončí, všetci zatlieskame a jej mama ju s hrdosťou objíme.

Viete si predstaviť, že sa to stane trebárs v Dolnom Kubíne? Že pri Hviezdoslavovom hrobe niekto spontánne nahlas spustí "...len okamih tam pobudnutia, už mŕtvie bôľ, už slabnú putá, zrak čistí sa, tlak voľneje, i oživujú nádeje"?
Ja opäť nie, a to mám celkom bujnú fantáziu.

Už je tma a tak sa rozhodneme vrátiť domov k Benovi. Taxikár síce cestu nepozná, ale popýta sa kolegov, ktorí stoja pred vchodom do areálu, a nakoniec trafí.

Ben a Colin sa práve zmoknutí vrátili z Perzepolisu. Spolu všetci popíjame čaj a jeme hurmikaki, ktoré dopestoval vo svojej záhradke Benov otec.
Ben nám predostrie plán na ďalší deň. Pôjdeme ďaleko za mesto do Šapurovej jaskyne. Je to vraj náročná cesta a tak mi chce objednať somárika, čo ma tam vynesie. Som zásadne proti, to úbohé zviera mi predsa nič zlé neurobilo.

Chvíľu ešte posedíme, pozrieme si zbierky Saadiho veršov aj epos Šahname. Na obálke jednej knihy vidíme reprodukciu Poslednej večere, sme zvedaví, o čom to je. Odpoveď je logická, je to Da Vinciho kód Dana Browna.

Potom už ideme spať, lebo zajtra odchádzame zavčasu, o siedmej ráno. Raňajkovať budeme cestou. Predstavujem si malú kaviarničku s croissantom a kávou.

Realita je iná, iránska. Ideme autom Benovho známeho, ktorý nám robí aj šoféra. Na okraji mesta pri malom parčíku vystúpime, Ben vezme z kufra prepravku a pod pazuchu koberec. Ten rozprestrie priamo na zem v parku. Po včerajšku je ešte všetko mokré, je jasno a dosť chladno. Sedíme na koberčeku, Ben vyťahuje tradičný chlieb a natiera ho ešte teplou nátierkou, akú sme raňajkovali aj počas predchádzajúcich pobytov v Širaze. K tomu nalieva do pohárov horúci čaj.
Keby sme takto raňajkovali na Slovensku, okoloidúci by nás považovali za bezdomovcov.

Po raňajkách zbalíme zvyšky aj koberec a vezieme sa ešte viac ako dve hodiny. Vystupujeme za nejakou dedinou. Dookola sú len kopce a na vrchole jedného je Gar-e Šapur, Šapurova jaskyňa.

Kráčame serpentínami do kopca, už sa poriadne oteplilo. Ben nám hovorí, aby sme si dali dole šatky. Urobíme tak. S jedlom rastie chuť a tak si onedlho vyzliekame aj tuniky a ďalej kráčame v tričkách s krátkymi rukávmi. Ben hovorí, že v horách to nikomu nebude vadiť. Asi má pravdu, stretli sme dve skupinky a nikto sa nad naším outfitom nepozastavoval.

Hore v kopcoch vidíme poľovníka. Nevieme, na čo strieľa, počujeme len výstrely a to, ako sa ozvena odráža od skál.

Do cieľa je to ešte 1300 metrov. Po rovine nič, ale do kopca dosť.

Ideme poriadne dlho, vlastne sa už len vlečieme. Ben nás motivuje tým, že do jaskyne máme už iba dvadsať minút. Možno s nejakou trénovanejšou skupinou, my sme iní borci. Výstup má podľa bedekra trvať hodinu, my kráčame dve a stále nie sme v cieli.

Slnko poriadne pripeká, zásoby vody sme vypili už dávno a telo nás prestáva poslúchať. Ben nás povzbudzuje, mňa stále chváli, som vraj jeho hrdina a že jeho mama by takú cestu nezvládla. Či ju vôbec zvládnem ja je však otázne, bolí ma za ľavou kľúčovou kosťou, asi mám infarkt. Škoda umrieť v taký pekný deň. Po každom desiatom kroku dve minúty oddychujem, Ben mi masíruje krk aj nohy, a tak sa predsa pomaly posúvam ďalej a vyššie. 

Po troch hodinách sa blížime do finále. Ešte musíme zdolať 329 schodov. Syn a dcéra sú už hore a s pohármi v ruke kričia, že je tam voda. Doplazím sa aj ja. V jaskyni je malá búdka, v ktorej kraľuje strážca a ten mi prichádza v ústrety s pohárom chladnej vody. Vypijem ho na ex a potom ešte ďalšie dva. V jaskyni je príjemný chládok, chvíľu oddychujeme. Strážca nám na tanieriku donesie nakrájané jablko a datle na doplnenie stratenej energie.

Na začiatku jaskyne sa týči sedem metrov vysoká socha panovníka Šapura I., ktorú vytesali do stalagmitu pred 1800 rokmi. V polovici minulého storočia za šacha Rézu Páhlavího ju našli spadnutú a poškodenú následkom zemetrasenia, tak ju trochu zreparovali a postavili opäť na nohy.

Ešte jedna, aby ste videli, že je naozaj vysoká.

Strážca sa s nami odfotí, aby mal pre svojich nadriadených dôkaz, že tu nestráži zbytočne. Potom vezme plastové demižóny, požičia nám baterku a my sa trochu túlame po jaskyni, zatiaľ čo on zbiera vodu, ktorá tu nakvapkala zhora do pripravených vedier. Jaskyňa je kvapľová a veľmi veľká. Doposiaľ nie je celá prebádaná. Raz sa o to aj niekto pokúsil, vošiel do jaskyne a odvtedy ho už nikto nevidel.

Strážca chodí do práce trikrát do týždňa, striedajú sa tu dvaja. Cestu hore zvládne za hodinu.

Kým sme sa ponevierali po jaskyni, strážca nám sám od seba naplnil fľaše, čo máme v sieťkách batohov, čerstvou vodou. Maličkosť, pozornosť, ktorá potešila, proste Irán.
Rozlúčime sa a necháme mu ako poďakovanie pár rialov, zaslúži si to.

Späť sa nám kráča o čosi lepšie, ale aj tak to nezvládneme skôr ako za dve hodiny, a aj to len preto, že nás Ben naháňa. V dedine máme objednaný obed, nemôžeme dlho meškať. Cestou vidíme stádo kôz - u nás sa hovorí "koza rohatá", tu by sa mohlo aj "koza ušatá". 

Pred dedinou na seba navlečieme tuniky a na hlavu dáme šatky. Obedujeme v záhrade jedného domu. Môžeme si vybrať stolovanie po našom alebo tradičné jedenie na koberci. Sme po túre dosť rozlámaní, tak ostávame pri stole. Ben so šoférom a gazdom jedia na koberci, pričom nám všetkým robí spoločnosť mačacia rodina. Jej členovia sa na nás vyčítavo pozerajú a mraučaním sa dožadujú, aby sme sa s nimi podelili.

Hlavným chodom je obrovská tácka ryže. Je chutne pripravená a zvládneme ju za chvíľku. Však naposledy sme jedli na koberčeku v parku a odvtedy prešlo už viac ako sedem hodín. Dlho sa nemôžeme zdržať, čaká na nás ešte zopár historických pamiatok. Dojeme, dopijeme a odchádzame do Bišapuru.

Krátko pred ním si pozrieme niekoľko skalných reliéfov. Dva sú pri ceste a ďalšie v stráženom areáli. Prvý je z doby okolo roku 260 n.l. a zobrazuje panovníka Šapura I. (to je ten kamenný chlapík z jaskyne) so svojimi tromi synmi, ako víťazí nad tromi rímskymi cisármi. Potom je ich tam ešte asi päť a zobrazujú všeličo, už si veľmi nepamätám čo, väčšinou nejaké povojnové výjavy, Šapurov a iných panovníkov, pár mŕtvych nepriateľov a kopu bojovníkov, slony aj ťavy. Mám odfotené všetky informačné tabuľky a ak niekedy nebudem mať do čoho pichnúť, tak si ich dôkladnejšie preštudujem.

Prichádza k nám mladá miestna sprievodkyňa, v ruke má kresby jednotlivých reliéfov pekne farebne vymaľované a rozpráva nám o nich. Ben nás predstavil ako turistov z krajiny Pata a Mata, čo ju veľmi potešilo.

Slnko je už dosť nízko, krajinu zahaľujú dlhé tiene, ale Ben nás len tak rýchlo nepustí. Ešte nám musí ukázať staroveké mesto Bišapur. Založil ho Šapur I. (kamenný chlapík z jaskyne) v roku 266 a ako pracovnú silu pri jeho výstavbe použil rímskych vojnových zajatcov. Kedysi v ňom žilo 50 000 obyvateľov, dnes sme tu len my štyria. Nad mestom je vidieť pozostatky hradieb a strážnych veží, ktoré Bišapur chránili pred nepriateľom.

Mesto dobyli arabské vojská v siedmom storočí. Pred druhou svetovou vojnou tu robili vykopávky francúzski archeológovia a tak ak by ste chceli vidieť nejaké sochy, ozdoby a podobne, ktoré krášlili stavby, budete musieť zájsť do Louvru.

My ale ideme späť do Širazu, o pár hodín začneme spiatočnú cestu. Rýchlo si zbalíme batohy a vypijeme poslednú šálku čaju s Benovými rodičmi. Podľa ich zvykov každého z nás trikrát pobozkajú na rozlúčku, na cestu nám dajú vrecko s hurmikaki a na pamiatku voňavý balíček pomarančových kvetov, ktoré sa dávajú do čaju.

Letíme do Teheránu a odtiaľ cez Istanbul do Viedne. Už tretíkrát za rok rovnakou cestou a s rovnakou myšlienkou - určite sme tu neboli naposledy. Nebudem vás presviedčať o tom, aká nádherná je to krajina a akí úžasní ľudia v nej žijú. Veď kto má záujem, môže sa o tom presvedčiť sám. 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Už ste čítali?