Do Dubaja sa dobre oblečte

Autor: Blanka Ulaherová | 30.12.2018 o 19:33 | Karma článku: 10,01 | Prečítané:  8147x

Teda hlavne ak budete spať v hoteli Panorama. Je tam poriadne chladno a klimatizácia sa nedá vypnúť. 

Pred pár minútami sme pristáli na medzinárodnom letisku Al-Maktúma. Prileteli sme z Katovíc, kde nám museli rozmrazovať lietadlo, preleteli nad Čiernym morom, tureckými a iránskymi horami a teraz sme o tri hodiny dopredu a o 15 stupňov teplejšie.

Spolucestujúci, ktorí sa s nami takmer šesť hodín delili o stiesnený priestor airbusu a tri WC, sa po pasovej kontrole rozpŕchli na všetky strany.

Poberáme sa teda aj my. Ako obyčajne si berieme letiskový taxík a chceme, aby nás zaviezol na stanicu metra. Taxikár hovorí, že metro jazdí len do desiatej večer. Trochu nás to prekvapí, asi majú nový cestovný poriadok. Je krátko pred desiatou, posledný spoj už nestihneme, tak sa necháme tých 60 kilometrov k hotelu zaviezť taxíkom. Vystupujeme na stanici metra Union a - čuduj sa svete - metro premáva a bude až do polnoci, ako stojí napísané pri vstupe. 
Čo už, minuli sme 25 eur navyše. A ušetrili hodinu času. 

V "našom" hoteli nás už tradične čaká ozdobený vianočný stromček a zo steny na nás kukajú emirovia.

Z predošlých návštev si pamätám tri zásadné veci:
- heslo k wifi, čo dostaneme na lístočku, nebude fungovať, ale z recepcie nám pošlú chlapíka, ktorý nám nastaví nové
- na izbe bude poriadna kosa, klimatizácia sa dá ovládať len centrálne, a aj keď sa budeme domáhať jej vypnutia a na recepcii nám to sľúbia, nič sa nezmení
- ráno nás budú čakať pomerne chudobné raňajky.

Napriek týmto výhradám sa v tomto hoteli vždy ubytujeme, lebo nám vyhovuje jeho poloha blízko stanice metra aj autobusovej stanice. A okrem toho sa za rohom nachádza naša obľúbená pakistanská reštaurácia aj iránska cukráreň.

Našťastie sme z domu dobre vybavení proti chladu. Na seba navlečiem okrem trička, pyžama a mikiny aj vetrovku, na nohy dám teplé ponožky a prikryjem sa dekou, ktorú vláčim so sebou počas celého roka do každého klimatického pásma.

Nezamrzli sme, tak môžeme po raňajkách vyraziť do cieľa našej ďalšej emirátskej výpravy, do emirátu Rás Al-Chajmá. Autobus by mal odchádzať od hlavného medzinárodného letiska. Ono to vyzerá celkom jednoducho a jednoznačne lokalizované, ale vzhľadom na to, že toto letisko je tretie najväčšie na svete, tú správnu autobusovú zastávku sme ani po hodine hľadania nenašli. Tak sa teda vraciame na autobusovú stanicu neďaleko hotela, v ktorom sme nedávno skonzumovali skromné raňajky.

Potom už ide všetko podľa plánu. Po necelých dvoch hodinách vystupujeme v hlavnom meste emirátu, ktoré sa volá tiež Ras Al-Chajmá. Taxíkom sa odvezieme k hotelu Mangrove. Aby ste rozumeli, nespomínam taxíky preto, aby som sa vyťahovala, ale v tejto oblasti ide o rýchlu a v porovnaní so Slovenskom lacnú alternatívu.

Aj v tomto hoteli sa už tešia na Vianoce.

Počas toho, ako nám robia registráciu, prichádza čašník a z podnosu nám podáva pohár s chladeným džúsom. 

S potešením zisťujeme, že klimatizácia v izbe sa dá ovládať, tak ju hneď vypneme - však ak by sme chceli mrznúť, mohli sme ostať doma alebo v Katoviciach a nemuseli sa trepať až k Perzskému zálivu. Apropo, keď už spomíname Záliv, ideme si zaplávať, kým sa zotmie.

"Vieš mi povedať dôvod, prečo sa tu nikto nekúpe?", pýta sa ma Jakub. 
Netuším. Nie je tu zas až tak veľmi špinavo, nevidela som žiadnu tabuľku so zákazom kúpania ani žraločiu plutvu na obzore.

Rozkladáme deku a ideme do vody.

Po chvíli sa k nám blíži skupina chlapcov a mužov, v ruke majú nejaké pálky a loptičky. Aj v diaľke vidíme podobné zoskupenie. Sme proste na kriketovom ihrisku. Chceme si odtiahnuť veci trochu ďalej, ale hráči kričia, že je to dobré a papekom kreslia čiaru tesne pri našej deke. Loptičky však čiaru nerešpektujú a lietajú aj nad nami.

Nevadí, dosť bolo pláže, ide sa za históriou. 

Nájdeme múzeum, ktoré sídli v bývalej pevnosti z 18. storočia.

Pri vstupe si čítame vystavené letáčiky a pozeráme vianočne usporiadaných emirov. 

"Hele Evo, pojď sem, tady je to hezké", počujeme známu reč. Skupinka z druhej časti našej bývalej vlasti chodí asi rovnakými chodníčkami ako my.

V múzeu sú rôzne exponáty, najstaršie pochádzajú spred 4500 rokov.

Jedna miestnosť je venovaná Ahmadovi ibn Madžídovi. Že vám jeho meno nič nehovorí? Ani ja som až doteraz o ňom netušila.
Bol to slávny moreplavec, ktorý sa narodil v neďalekom starovekom meste Julfar okolo roku 1435. To by zas nebolo nič také pozoruhodné, predpokladám, že v Julfare sa narodilo viac ľudí. Ibn Madžíd vošiel do histórie tým, že v roku 1498 ukázal výprave, ktorú viedol Vasco da Gama, priamu cestu z Afriky do Indie. Keď potom videl, ako Portugalci ničia arabské lode, mohol si už len búchať hlavu o stenu. Popri tom, prípadne namiesto toho, napísal štyridsať príručiek o nautike a aby si ich ľudia lepšie zapamätali, spísal to vo veršoch.
Dnes by sa s tým nemusel toľko babrať - keby si ľudia nezapamätali, vygúglili by si.

Pomaly sa zvečerieva, tak zájdeme do prvej reštaurácie, ktorú nájdeme, do libanonskej.

Povečeriame a vraciame sa do hotela. Ľahnem a keď sa ráno zobudím, vidím, že podľa fitness náramku som spala takmer 10 hodín.

V telke dávajú ťavie dostihy. Asi je to napínavé, lebo komentátor kričí, ako keby išlo o niečo dôležité. A pritom taká blbosť, že?

Raňajky sú skvelé - bohatý výber, nechýbajú rôzne koláčiky, k dispozícii je veľa ovocia a zeleniny. Po raňajkách sa ešte ideme poprechádzať po meste a nájsť to, čo sme nestihli včera. 

Ešte je celkom príjemne, nie je horúco, a ulice sú pomerne prázdne. Cesta popri zálive vedie sčasti parkom, v ktorom niektorí športujú, iní piknikujú, a nechýbajú tu ani rozvetvené mačacie rodinky.

Dostaneme sa k rybiemu trhu. Pred ním je burza rýb, rybári predkladajú svoje ponuky a kupci sa rozhodujú, s kým uzavrú obchod.

Na chvíľu sa prejdeme po pláži a potom ešte hľadáme nejaké staré mešity.

Akési sme našli, ale či to boli tie, o ktorých píšu v bedekri, si netrúfame odhadnúť.

Jedna vyzerá celkom veľká, chlapi ju opravujú. Pozerajú sa na nás, ako si vyzúvame topánky, a keď už chceme vôjsť dnu, hovoria, že je zatvorené.
Zrejme si mysleli, že sa vyzúvame, lebo nás tlačia topánky.

Najvyšší čas vrátiť sa do hotela, pobrať batohy a odísť na autobusovú stanicu. 
Autobusy tu majú dobré, aj s (občas) fungujúcou wifinou. Pre mňa je však zaujímavejšie sledovať okolitú krajinu a pokúsiť sa v stokilometrovej rýchlosti odfotiť ťavy, čo sa v hojnom počte pasú na neďalekých pastvinách. 

Do Dubaja prichádzame okolo druhej poobede. Tradične si dávam štipľavé biryani v pakistanskej reštaurácii (nie, nie sú to červíci, ale ryža) a Jakub dal maš - teda on nikomu nič nedal, jedlo sa volá "dal maš."

Aby sme neporušili tradíciu, dáme si zákusok v iránskej cukrárni. Majiteľom je Iránec, ale obsluhujúci personál je podľa výzoru odniekiaľ z východnej Ázie.

A tradícia do tretice - metrom sa odvezieme dve zastávky k našej najobľúbenejšej dubajskej štvrti, k zálivu Dubai creek, a prevezieme sa vodným taxíkom, ktorý sa volá abra, na druhý breh.

Zaujímavé, že v meste s množstvom najmodernejších výdobytkov na každom kroku existuje ešte niečo také archaické a pritom bezproblémovo fungujúce.

Náš emirátsky pobyt sa chýli ku koncu. Treba sa nám vydať na spiatočnú cestu.

V metre využívam výhodu svojho pohlavia a veziem sa v oddelení pre ženy, v ktorom nebýva taký nátresk. Vedľa stoja ženy s vystupujúcimi lícnymi kosťami, ktoré sa rozprávajú mne nezrozumiteľou rečou s ruským prízvukom. Asi to budú Kazašky, myslím si, a mám pravdu.

"Sjadites", ponúka mi jedna voľné miesto po rusky.
"Spasibo", poďakujem. "I otkuda vy?", premôže ma zvedavosť.
"Iz Kazachstana", odpovedá.
Tak teda trochu pokonverzujeme, hovorím, že som už bola dvakrát v Kazachstane, ale ako na potvoru si okrem Astany a Akmola v tej rýchlosti neviem spomenúť na žiadne ďalšie kazašské mesto, ktoré som navštívila. 

Kazašky vystupujú pri veľkom nákupnom centre, my ideme metrom ďalej a potom ešte autobusom na letisko, odkiaľ po tradičných 50 hodinách strávených na tomto teritóriu odlietame domov.

Už nám tuším ostávajú len dva emiráty zo siedmich, ktoré sme ešte nenavštívili - Umm al-Kuvajn a Šardžá. Tak teda dovidenia niekedy nabudúce.

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Autorská strana Samuela Marca

Bugárov paradox: bez neho je to iba horšie (píše Samo Marec)

Most je zaslúžene a konečne pod piatimi percentami. Problém je v tom, že to nie je dobre.

Ochrana Fica stojí desaťtisíce, no podľa Sakovej mu ju treba

O predĺženú ochranu žiadal expremiér aj v roku 2010.

Dnes píše Ondej Prostredník

Prečo útočili na kresťanov na Srí Lanke

Útočníci využívajú etnické a náboženské rozdiely na oživenie občianskej vojny.


Už ste čítali?