reklama

(Nielen) o mužovi, čo si dal radšej odrezať nohu namiesto... (Egypt 2019)

Ste zvedaví, namiesto čoho obetoval muž svoju nohu? Ani sa vám nečudujem. Nebojte sa, všetko sa dozviete.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (18)

Ale poďme pekne poporiadku.
Tohtoročnú cestovateľskú sezónu som začala v prvých januárových dňoch. Vidine tepla a nízkej cene bolo ťažké odolať aj napriek hrozivým správam, ktoré z krajiny faraónov prichádzali. Ale išli sme a neľutujeme.

Na letisku v Hurgade nás čakal delegát Anton, miestny mladý muž hovoriaci dobrou češtinou, ktorú študoval na univerzite v Káhire. Sprevádzal nás do nášho rezortu Long Beach.

Hurgada
Hurgada (zdroj: Blanka Ulaherová)

Rezort patril kedysi pod sieť hotelov Hilton, dnes má už svoje najlepšie časy za sebou, čo je vidieť najmä na vybavení kúpeľne. Je však dobre udržiavaný. Cvakanie nožníc v rukách záhradníkov boli prvé zvuky, ktoré sme každé ráno počuli.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
Hurgada
Hurgada (zdroj: Blanka Ulaherová)
Hurgada
Hurgada (zdroj: Blanka Ulaherová)
Hurgada
Hurgada (zdroj: Blanka Ulaherová)
Hurgada
Hurgada (zdroj: Blanka Ulaherová)

Všetci, čo sa starali o naše pohodlie a dobrú náladu, boli veľmi milí. Občas sa pri upratovaní izby vyšantili a vyzdobili nám postele živými kvetmi či pridali labuť z osušky.

Hurgada
Hurgada (zdroj: Blanka Ulaherová)

Počasie je v januári dosť chladné. Na kúpanie v mori som odvahu nenašla, do bazéna som vliezla so zaťatými zubami trikrát. Napriek tomu sa tu dá dobre oddýchnuť. Animátori robia program od desiatej rána do desiatej večer a tak som si zacvičila strečing, jogu aj vodný aerobik. 
Z ôsmich animátorov sú traja z Ruska, po jednom z Ukrajiny a Bieloruska a zvyšní traja sú Egypťania. Nasťa je z Čeljabinska, bude tu do mája. Pýtala som sa jej na meteorit, čo pred pár rokmi padol na jej rodné mesto. Bola vtedy v škole. Zrazu len videli silnú žiaru a potom počuli tresk. V prvej chvíli si mysleli, že vypukla vojna. Až večer sa dozvedeli, čo sa stalo. Meteorit je teraz uložený v múzeu.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Je tu dosť turistov z Ruska, aj keď sem nemôžu letieť priamo, len cez tretiu krajinu. Personál aj obchodníci ovládajú ruštinu takmer perfektne. 

Apropo obchodníci - sú dosť otravní, ale veľmi, veľmi milí zároveň.
Jeden deň sa vyberáme nakúpiť suveníry do obchodov za bránou rezortu. Máme presný plán - päť magnetiek, tri papyrusové záložky a nič viac.

Pozeráme vystavené magnetky na stojane. Hneď je pri nás majiteľ obchodu a volá nás dnu, tam má väčší výber. 
"Ja Roberto, i vas kak zovut?", pýta sa dobrou ruštinou.
"Blanka", odpovedám. 
"Aaaa, Blanka, očeň krasivo. I ty?", kladie otázku manželovi.
"Stanley", odpovedá manžel Stanislav.
"Aaaa, Zdeněk. Očeň krasivo." Necháme to tak, však Zdeněk je tiež pekné meno.
"Zdeněk, vot u menja krasivyje stakany", ukazuje nám pohár s Tutanchamonom. Manžel je celkom za a súhlasí. Akurát cena je pomerne vysoká. 
Roberto ukazuje na spodok pohára. "Eto iz Egipeta, ne z Kitaja", dodáva váhu svojím predošlým argumentom.
"Vy chorošije ľudi, Zdeněk i Blanka, dľa vas eti dva stakany", a podáva mi pohár s Nefertiti.
No dá sa odolať? Ešte stále argumentujeme, že sme prišli len pre magnetky. 
V poriadku, máme si vybrať. Vyberiem päť.
Roberto nám predostiera ďalšiu ponuku. Sme dobrí ľudia (Blanka i Zdeněk), preto nám k nákupu pridáva dve magnetky zdarma. Súhlasíme, hoci vieme, že by sa ešte dalo zjednávať.
Roberto balí naše šálky a ja si všimnem na poličke maketu Poslednej večere aj Pannu Máriu. Roberto sa pýta, čo sa mi viac páči. Hovorím, že Posledná večera. Hneď ju kladie predo mňa. Dvanásti učeníci aj Ježiš ako živí, pekne vymaľovaní.
Nebudem vás ďalej naťahovať, napriek tomu, že to bolo ťažké, odolali sme.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

V predajni papyrusov to bolo podobné. Skrátene - prišli sme kúpiť tri záložky do knihy. Odchádzali sme s obrázkom namaľovaným na papyruse, na ktorom v tme svieti mačka, s piatimi záložkami a s pohľadom na štastnú tvár úspešného obchodníka.

Opusťme rezorty a obchody. Tí, ktorí ma poznáte, viete, že nepatrím k tým, čo dovolenku preležia na pláži či pri bazéne. A tak sme si hneď prvý deň na stretnutí s ďalším miestnym delegátom hovoriacim perfektnou češtinou zaplatili výlety do Luxoru a do Káhiry.

V utorok o piatej ráno si na recepcii vyzdvihneme tašky s raňajkovým balíčkom a nastupujeme do mikrobusu. V počte piati turisti, dvaja vodiči a sprievodca mierime na juh do Luxoru. Sprievodca sa volá Mustafa a samozrejme hovorí perfektnou češtinou, ktorú sa naučil na univerzite v Káhire. Sme zvedaví, prečo práve češtinu. To bolo tak: 
Keď si Mustafa vyberal jazyk, ktorý bude študovať, šiel na to pragmaticky. V Číne žije kopa ľudí, čínština bude najužitočnejšia. Lenže prišli prvé písmenká a slová a Mustafa zistil, že to nezvládne. Prestúpil na ruštinu. O tú bol veľký záujem, posluchárne boli preplnené, ťažko bolo nájsť si miesto, z ktorého by niečo videl alebo počul. Zistil, že ani ruština mu nebude dopriata. V škole mu povedali, že už má len jednu šancu a skromný výber. Vsadil na češtinu a tú dotiahol zdarne až do konca. Slovenčine rozumie, len niektoré slová sme mu museli preložiť.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Mimochodom, pri turistických atrakciách sme stretávali skupiny Rusov, Portugalcov, Nemcov, Maďarov Číňanov a ďalších. Sprevádzali ich egyptskí sprievodcovia, ktorí hovorili perfektne po rusky, portugalsky, nemecky, maďarsky či po čínsky. "Pojechali, rebjata!", kričal jeden pri chráme Hatšepsut.

Mustafa nám rozpráva o krajine. Hovorí, že to nie je len jeho názor, ale aj väčšiny jeho známych. Najlepšie časy Egypt zažil počas panovania Faruka, ktorý bol súčasne kráľom Egypta aj Sudánu. Vtedy bola libra pevnou menou, Káhira krásnym mestom a univerzita mala dobrý zvuk vo svete. Bolo to preto, lebo kráľ vedel, že krajinu zanechá svojmu synovi a tak sa ju snažil viesť čo najlepšie. Po prevrate v roku 1952 odišiel s rodinou do Talianska.
Ja som sa dočítala o Farukovi trochu iné veci a vôbec nie pozitívne. Trpel kleptomániou - napríklad Churchillovi ukradol vreckové hodinky a mŕtveho iránskeho exšacha Rézu Páhlavího obral o medaily. Zomrel v reštaurácii po tom, čo sa prejedol.
To mi je divné - ako sa dá prejesť špagetami či pizzou? Veď keď som bola v septembri v Bologni, jedlá tam stáli toľko, že sa človek finančne vyčerpal skôr než sa stihol prejesť. 
Nuž u bývalých kráľov je to asi trochu iné.

Krajina okolo je zaujímavá. Po pravej strane cesty je kanál Níla a za ním sa nachádzajú dediny, do ktorých sa dá prejsť po mostoch. Všade je plno somárikov naložených trstinou či inou úrodou. Mosty sú strážené miestnou domobranou, staršími mužmi s puškami v rukách. Vyzerá to dosť hrozivo, ale Mustafa nás uspokojuje, že je to len taká tradícia.

Luxor
Luxor (zdroj: Blanka Ulaherová)

V družnom rozhovore prichádzame do Karnaku. Najskôr ideme do najväčšieho chrámového komplexu, do chrámu boha Amon-re v bývalých Tébach. Nachádza sa tu stĺpová sieň so 134 stĺpmi. 

Stĺpová sieň v Karnaku
Stĺpová sieň v Karnaku (zdroj: Blanka Ulaherová)

A ešte niečo. Pamätáte si na muža z titulku, na ktorý som vás nalákala? Tak tu ho máte, je to ten vľavo. 

Karnak
Karnak (zdroj: Blanka Ulaherová)

Čo ste si všimli ako prvé? Že mu chýba jedna ruka a jedna noha?
Tak tento chlapík bol nepolepšiteľný smilník. Keď ho prichytili prvýkrát, mohol si vybrať, čoho sa vzdá - či svojho hriešneho nástroja, alebo nejakej končatiny. Chlapík sa rozhodol, že jedna ruka mu chýbať nebude. A asi ani nechýbala, prichytili ho smilniť druhýkrát. A zas dilema, ako ho potrestať. Chlapík ponúkol jednu nohu a smilnil ďalej. Lenže sudcom už došla trpezlivosť a nechceli vyjednávať. Hriešnik s kastráciou nesúhlasil, radšej zvolil smrť.
Neviem, či sa to udialo presne takto, ale tak nám to rozprával Mustafa. Na Wikipédii je tento obrázok ako ilustrácia k bohovi plodnosti Minovi, ale tie pikantné podrobnosti o príčine jeho vzhľadu nie sú vysvetlené.

V Luxore som už druhýkrát, predtým som tieto miesta navštívila pred pätnástimi rokmi. Bolo to počas augusta, pamätám si len strašnú horúčavu a množstvo ľudí všade. A ešte na tohto skarabea.

Karnak
Karnak (zdroj: Blanka Ulaherová)

Vtedy sme videli skupinku ľudí pochodujúcich dookola. Ktosi nám povedal, že ak okolo skarabea prejdeme trikrát, splní sa nám tajné prianie. A tak sme s vyplazenými jazykmi ako debili krúžili aj my. Keď sme sa vrátili do autobusu, dozvedeli sme sa, že na splnenie treba krúžiť sedemkrát. Už si nepamätám, čo sa mi nesplnilo, ale tipujem na svetový mier.

Dnes okolo skarabea nikto nekrúži, len okolo nás miestni, ktorí nám chcú ukazovať všelijaké zaujímavosti. Tieto finty s následne natrčenou dlaňou už poznáme a nalákať sa nenecháme.

Tak ešte zopár fotiek na ilustráciu a potom sa prevezieme loďou na druhú stranu Níla a naobedujeme sa zrejme v rovnakej reštaurácii, ako pred pätnástimi rokmi.

Karnak
Karnak (zdroj: Blanka Ulaherová)
Karnak
Karnak (zdroj: Blanka Ulaherová)
Karnak
Karnak (zdroj: Blanka Ulaherová)
Karnak
Karnak (zdroj: Blanka Ulaherová)
Karnak
Karnak (zdroj: Blanka Ulaherová)
Níl
Níl (zdroj: Blanka Ulaherová)

Po obede a návšteve továrne na spracovanie alabastru a papyrusu ideme zas za faraónmi, tentoraz do Údolia kráľov. Lístok na fotenie za 15 eur som oželela, však naposledy sa tu fotiť mohlo bezplatne a aj tak nebolo veľmi čo.
Môžeme si vybrať tri zo štyroch hrobiek, ktoré sú zahrnuté v cene vstupenky. Ak by sme chceli navštíviť Tutanchamonovu, museli by sme si priplatiť. Ale načo by sme to robili, aj tak je prázdna a všetko, čo v nej bolo, uvidíme pozajtra v Káhire. Tak sa uspokojíme s tými, kde boli pochovaní všelijakí Ramzesovia. Aj tu sa snažia strážcovia privyrobiť si tým, že neznalým turistom povysvetľujú rôzne hieroglyfy na stenách a potom natrčia dlaň.

Jediná fotka z tejto oblasti, ktorú som urobila počas jazdy mikrobusom, je hrob Howarda Cartera, muža, ktorý objavil Tutanchamonovu hrobku. Takto nám to povedal Mustafa, ale bola som upozornená, že je to hlúposť a naozaj. Toto je len reklama na kaviareň, Howard Carter je pochovaný v Londýne, kde zomrel v roku 1939. Myslím, že keď nabudúce stretnem Mustafu, bude mi mať čo vysvetľovať.

Hrob Cartera
Hrob Cartera (zdroj: Blanka Ulaherová)

Predposlednú zastávku máme v chráme kráľovnej Hatšepsut. Bola manželkou a polovičnou sestrou faraóna Tutmosa II., s ktorým mala dve dcéry, a preto si Tutmos našiel inú, s ktorou splodil syna Tutmosa III. Manžel sa dlho zo svojho šťastia netešil, lebo zomrel. Na trón mal nastúpiť Tutmos III., lenže ten ešte nebol dospelý a tak Hatšepsut nastúpila namiesto neho. Zapáčilo sa jej to a keď Tutmos Tretí dovŕšil osemnásť rokov, nechcela sa panovania vzdať. Tutmosa kamsi strčila, dala si falošnú bradu, hovorila o sebe v mužskom rode a vyhlásila sa za faraóna. Pretože bola šikovná, darilo sa jej aj krajine, ktorú udržiavala v mieri. Predbehla svoju dobu a bola by asi úspešná aj dnes, čo ja viem, možno by vyhrala Eurovíziu.

Hatšepsut
Hatšepsut (zdroj: Blanka Ulaherová)

Napokon sa odkiaľsi vynoril Tutmos III. a prebral vládu. Dal odstrániť všetky zmienky o svojej macoche a tete, zbúral stavby, ktoré dala postaviť. Aj tak mu to nepomohlo, na Hatšepsut sa nezabudlo. 

Hatšepsut
Hatšepsut (zdroj: Blanka Ulaherová)
Hatšepsut
Hatšepsut (zdroj: Blanka Ulaherová)

Poslednú zastávku máme pri Memnonových kolosoch.

Memnonove kolosy
Memnonove kolosy (zdroj: Blanka Ulaherová)

Že vám pripadajú rovnaké? Však aj sú - oba zobrazujú faraóna Amenhotepa III. V roku 27 pred n.l. bola jedna z nich poškodená zemetrasením. Cez trhliny vnikal vzduch a každé ráno, keď sa socha začala zahrievať, vyludzovala zvuk pripomínajúci nárek. Gréci pokladali sochu za podobu Memnona, hrdinu trójskej vojny, ktorého zabil Achiles, a ktorý takto spieva svojej matke. Preto sa kolosom hovorí Memnonove. V roku 199 dal rímsky cisár Septimius Severus sochu opraviť a odvtedy už Memnon nespieva.

Luxor sme úspešne zvládli a po jednodňovej prestávke ideme do Káhiry. Tentokrát si raňajkový balíček na recepcii vyzdvihneme už o pol tretej ráno, čaká nás dlhá cesta k jedinému zo siedmich divov sveta, ktorý sa zachoval.

Asi po piatich hodinách sa blížime k hlavnému mestu. Naľavo spoza domov sa vynára pyramída. V uliciach je chaos, ale Mustafa hovorí, že napriek neexistencii dopravných pravidiel je tu relatívne málo nehôd. Pomedzi autá sa motajú chodci a nechýbajú ani pohoniči tiav, ktorí majú namierené tam, kde my.

Najskôr ideme k Chufuovej pyramíde, ktorá je známejšia pod názvom Cheopsova. Bola najvyššia, lebo ďalšie dve patrili Chufuovmu synovi a vnukovi a tí nemohli mať vyššiu pyramídu ako otec. Celá bola obložená mramorom, ktorý sa už nezachoval. Zblízka vyzerá takto.

Cheopsova pyramída
Cheopsova pyramída (zdroj: Blanka Ulaherová)

Zvyšky mramoru môžeme vidieť hore na Chefrenovej pyramíde, známej aj ako Rachefova. Badateľné sú aj farby, ktorou bola pyramída pomaľovaná. Tieto farby prežili tisícročia. Ešte v Karnaku nám Mustafa spomínal, že nedávno sa reštaurátori snažili oživiť farby na stĺpoch chrámu, ale tie vydržali len pol roka. Nikto nevie, akú fintu používali starovekí stavitelia pred štyrmi tisíckami rokov.

Chefrénova pyramída
Chefrénova pyramída (zdroj: Blanka Ulaherová)

Tretia pyramída je Menkaureho, ktorý bol synom Chufua (Cheopsa). Neďaleko od nej sú tri menšie, ktoré patrili kráľovnám. A takto vyzerajú pohromade.

Giza
Giza (zdroj: Blanka Ulaherová)

Od pyramíd ideme k Veľkej sfinge. Údaje o jej vzniku a funkcii sa rozchádzajú, takže vás nimi nebudem zaťažovať. Isté je len, že bola veľa rokov zasypaná pieskom a prvýkrát ju spod neho vydoloval Tutmos IV. (vnuk Tutmosa III., ktorého bradatá Hatšepsut nechcela pustiť na trón) asi 1700 rokov pr. n.l. Traduje sa, že chýbajúci nos jej odstrelili Napoleonovi vojaci, ale vraj to nie je pravda, pretože sa zachovali kresby sochy aj spred napoleonovského obdobia a sfinga na nich je už bez nosa.

Sfinga
Sfinga (zdroj: Blanka Ulaherová)

Po sfinge absolvujeme povinnú návštevu továrne na parfémy. Ale je to celkom zaujímavé, aj ľudia dosť nakupujú, takže sú obe strany spokojné.

Po obede nás čaká už iba Egyptské múzeum a v ňom Tutanchamon. Z jeho návštevy spred pätnástich rokov si pamätám len príšerné horko vonku aj vnútri, príjemný chládok v miestnosti s Tutanchamonom a veľké lekná pred vchodom do múzea. Dnes sú skutočnosťou len tie lekná, inak je teplota príjemná vonku aj vnútri.

Egyptské múzeum
Egyptské múzeum (zdroj: Blanka Ulaherová)

Kúpim si lístok na fotenie za dve a pol eura a že nie som škrob, rada sa s vami o pár záberov podelím. V miestnosti, kde je Tutanchamon, sa fotiť nesmie, ale jeho fotky sú chronicky známe a neverím, že ste ich ešte nevideli. 

Egyptské múzeum
Egyptské múzeum (zdroj: Blanka Ulaherová)
Egyptské múzeum
Egyptské múzeum (zdroj: Blanka Ulaherová)
Egyptské múzeum
Egyptské múzeum (zdroj: Blanka Ulaherová)
Egyptské múzeum
Egyptské múzeum (zdroj: Blanka Ulaherová)
Egyptské múzeum
Egyptské múzeum (zdroj: Blanka Ulaherová)
Egyptské múzeum
Egyptské múzeum (zdroj: Blanka Ulaherová)

Mustafa nám všeličo vysvetľuje, ale väčšinu z toho zabudnem hneď, ako začne vysvetľovať niečo iné. Nie že by to nebolo zaujímavé, naopak, ale je toho veľmi veľa. Ale čosi som si zapamätala.

Napríklad socha pisára ho znázorňuje, ako píše a pritom sa nepozerá na papyrus. Je to preto, že mal v strehu iný orgán - sluch. Musel dávať pozor, čo mu faraón diktuje, aby to zapísal presne. Respektíve zapísať to mohol, ako chcel, aj tak okrem neho veľa ľudí hieroglyfy čítať nevedelo, ale musel prečítať presne to, čo faraón povedal. Ak nie - skončil, a nielen ako pisár, ale definitívne. 

S týmto optimistickým záverom končím aj ja. Ak sa vám článok páčil, som rada, ak nie, nabudúce to možno bude lepšie. Veď tohtoročná cestovateľská sezóna len začína.

Blanka Ulaherová

Blanka Ulaherová

Bloger 
Populárny bloger
  • Počet článkov:  338
  •  | 
  • Páči sa:  466x

Pragmatička so srdcom Zoznam autorových rubrík:  PostrehyCestovanieSpomienky

Prémioví blogeri

Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

19 článkov
Iveta Rall

Iveta Rall

86 článkov
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

750 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu