Bosnu môžem kedykoľvek

Autor: Blanka Ulaherová | 26.4.2019 o 19:26 | Karma článku: 4,44 | Prečítané:  1681x

a ak sú navyše v akcii spiatočné letenky Viedeň - Tuzla za 30 eur, neváham ani minútu. Veď naposledy som tu bola na Veľkú noc pred dvoma rokmi.  

Na prvý pohľad sa na letisku nič nezmenilo, len odletová hala je trochu zmodernizovaná a zväčšená. Mínusom je, že wifi tu už nie je bezplatná ako kedysi.

Pretože letisko je dosť ďaleko od mesta, príde po nás domáci autom. Ubytovali sme sa v rovnakom penzióne ako minule, je tu príjemne a hostitelia sú veľmi milí.

Len sa zhodíme a už utekáme na autobus. Vezieme sa niečo vyše hodiny smerom na Sarajevo. V autobuse sme okrem šoféra len my dvaja a staršia pani, ktorá je nadšená, že sa s nami môže porozprávať. V minulosti sa pri mori stretávala s partiou ľudí z Československa, pamätá si na krištáľové lustre, ktoré sem vozili. Je zvedavá, čo tu robíme. Hovoríme, že si chceme pozrieť Titovu jaskyňu nad mestom Kladanj.
"Ste komunisti?",  pýta sa prekvapene.
Je mi to smiešne, veď v očiach ľudí z bývalého Československa bola "Juhoška" Západom, kam sa chodievalo len na devízový prísľub alebo s Čedokom, krajinou, odkiaľ sa dalo utiecť na skutočný Západ a štátom, ktorého prezident Tito bol protipólom ku všetkým tým Brežnevom, Ulbrichtom či Živkovom. Možno si to idealizujem, možno som len bola v detstve ovplyvnená juhoslovanskými pesničkami, ktoré sa mama naučila v skaute a ktoré sme si pri rôznych príležitostiach spievali spoločne - o ľúbeznej Marici či o tom, ako mašírovala garda kráľa Petra a samozrejme evergrín Tamo daleko. To boli časy...
Ale vráťme sa do autobusu, pani je zvedavá na našu odpoveď. Odpovedáme teda popravde, že nie, nie sme komunisti a ani sme nikdy neboli, ale že nás zaujíma história jej bývalej aj súčasnej krajiny.
Pani s nostalgiou spomína na časy, keď bola pionierka, na výročia pochodovala v sprievodoch a s ostatnými pioniermi nosila súdruhovi Titovi dary.
Dosť ťažko jej rozumiem, pretože rozpráva rýchlo, aby nám toho stihla povedať čo najviac, a tak som celkom rada, keď na ďalšej zastávke pristúpi nejaká jej známa a konverzujú spolu.

V Kladanji vystupujeme. Titova pionierka nám dáva posledné rady, kadiaľ ísť a že si máme v lese dávať pozor na hady. Zakývame si a ideme každý po svojom.

Najskôr sa chceme naobedovať. V malinkej reštaurácii, v ktorej sa k stolu predierame hustou clonou cigaretového dymu, si dávam jahňací guláš. Okrem nás je tu len personál. V jednom rohu blikotá oheň v masívnych starodávnych kachliach, v druhom na obrazovke vyspevujú miestni Kazíkovia a Jadranky. Proste všetko je tak, ako má byť, a mne sa to veľmi páči.

Po obede si zoženieme taxík a vyvezieme sa nad mesto. Nachádza sa tu pamätný dom, v ktorom bol počas druhej svetovej vojny v júli 1943 štáb Josipa Broza Tita.

Trochu ďalej v lese je jaskyňa, v ktorej sa so svojimi spolubojovníkmi ukrýval.

Späť ideme peši. Krajina je príjemná.

Na lúkach kvitnú prvosienky, hady sme nevideli.

Na cintoríne nad mestom je pohreb, práve sa schádzajú príbuzní a známi. Sú tu len muži. Kedysi v Bachčisaraji pri návšteve chánskeho paláca nám sprievodca rozprával, že ženy na pohreby nechodievali a trúchlili doma. Možno je to v Kladanji podobné. Ale inak sa tu tradície až tak veľmi nedodržiavajú, aj žien v šatkách sme videli len zopár. V meste je aj katolícky kostol a pravoslávny chrám. 

Akurát stihneme autobus a odvezieme sa do Tuzly.

Na druhý deň ráno sa vyberáme na opačnú stranu, ako sme boli včera, do mesta Zvornik, ktoré sa nachádza v časti Republika Srbská, jednej z dvoch častí, na ktoré bola krajina rozdelená v roku 1995. Druhá časť, z ktorej prichádzame, sa volá Federácia Bosna a Hercegovina. Aj táto cesta trvá asi hodinu a pol. Počas nej začnú v dedinách ubúdať mešity a pribúdať pravoslávne chrámy. O tom, že sme sa prehupli do Republiky Srbskej, nás informujú aj označenia obcí. Sú tiež dvojjazyčné ako tam, odkiaľ sme prišli, akurát prvý názov je písaný cyrilikou a pod ním je variant v latinke.

Zvornik je mesto na Drine, ktorá tu tvorí hranicu so Srbskou republikou, teda so štátom Srbsko, aby som to vysvetlila jasnejšie. 
Toto je ona - naľavo Bosna, napravo Srbsko.

Naobedujeme sa v reštaurácii, ktorá určite ešte pamätá Tita, je to taká typická socialistická jedáleň. Ale namiesto Tita sa na nás z kalendára pozerá Putin.

Po obede sa taxíkom odvezieme na most, ktorým peši prejdeme do Srbska. Na hraniciach nie je problém, ako dôvod cesty uvádzame, že si v Srbsku chceme vypiť kávu. O pár minút to isté hovoríme aj na druhej strane. Dedina, v ktorej si kávičku naozaj aj vypijeme, sa volá Mali Zvornik. V reštaurácii berú aj eurá a bosnianske marky.

Po hodine sme späť v Zvorniku a čakáme na taxikára, ktorý nás k mostu viezol a s ktorým sme sa dohodli, že po nás príde. Je tu načas a tak hneď nasadáme a mierime nad mesto, kde sa nachádza pevnosť Djurdjev grad z prelomu 13. a 14. storočia. Posledné väčšie úpravy tu urobili ešte za Rakúsko-Uhorska, čo je jasné aj z nápisu na bráne. 

Máme odtiaľto Zvornik aj Drinu ako na dlani a kochať sa môžeme aj pohľadom na Zvornické jazero.

Keď sa dosýta pokocháme výhľadmi aj okolím, zbehneme dole, aby sme stihli autobus.

Do Tuzly prichádzame ešte za svetla, však práve dnes v noci sa aj tu posúval čas. Navečeriame sa v reštaurácii Čezma, kde sme jedli aj pri našej minulej návšteve. Trochu si prejdeme toto príjemné mesto a potom dnes ešte raz podporíme miestnu ekonomiku a taxíkom sa odvezieme do penziónu.

Nafotila som len pár záberov, však minule som sa v tomto meste fotograficky vyšantila dosýta.

Zajtra nás čaká posledný bosniansky deň a my sme sa ho rozhodli stráviť v Sarajeve.

Ráno začíname už tradične na autobusovej stanici. Na zahriatie si dávame čaj a kávu a potom sa vezieme tri hodiny do hlavného mesta, ktorého názov asi vo viacerých z nás vyvoláva asociácie s nie veľmi pozitívnymi svetovými udalosťami. Samotné mesto je však príjemné a rada sa sem vraciam. Vždy si pozriem rovnaké veci - staré mesto Baščaršiju so studňou zvanou Sebilj, ktorá tvorí spoločenské centrum a orientačný bod mesta.

Vždy som zvedavá, či šachisti na svojom tradičnom mieste ťahajú pešiakmi a strelcami a či to ich kibicov ešte stále baví sledovať. Ani tentokrát nesklamali.

Ako by to bolo, keby som nepostála na Latinskom moste, po ktorom sa v lete pred sto piatimi rokmi viezol následník trónu František Ferdinand d´Este so svojou manželkou Žofiou... 

... a aby som potom neurobila pár krokov k rohu budovy, odkiaľ vyleteli na kniežací pár guľky z pištole Gavrila Principa. (pozn. tú šipku som tam pridala ja)

"Sedum kulí jako v Sarajevu" je veta, ktorá v Haškovom románe dostala nešťastníka hrajúceho mariáš na policajnú stanicu, kde sa stretol so Švejkom. Hoci je tá kniha veľmi vtipná hneď od prvej vety pani Müllerovej, v skutočnosti to žiadna veľká sranda nebola, čoho dôkazom je dvadsať miliónov mŕtvych, ktorí padli za cisára pána aj za iných pánov počas štyroch nasledujúcich rokov.

Takže tu to všetko začalo. Už som to raz opisovala pri mojej skoršej návšteve Sarajeva, myslím, že tam sa mi to podarilo podať názornejšie.

No nielen na staré miesta sa rada vraciam, ale snažím sa vždy pozrieť aj niečo, čo sme doteraz nevideli. Počas tohto výletu sa vyvezieme lanovkou na vrch Trebevič a pozrieme si Sarajevo zhora.

Naobedujeme sa v jednej z množstva malých reštaurácií v starom meste a na rozlúčku s Bosnou si dávam pljeskavicu. Dobrá bola.

Späť ideme vlakom. Cesta trvá o dve hodiny dlhšie ako autobusom, ale je zaujímavá. Na sarajevskej stanici pri našom vlaku stojí asi päťdesiatčlenná skupina migrantov. Máme síce miestenky do prednej časti, ale sprievodcovia to urobia inak. Rozdeľujú cestujúcich podľa výzoru - "čiernych" usádzajú v prvej polovici vlaku, "bielych" v druhej, počínajú si pri tom profesionálne a slušne. Napodiv sa im to podarí celkom rýchlo a bezproblémovo a nikto sa nesťažuje. Vlak ide do Bihača a cestujúci z prvej polovice sa zrejme odtiaľ pokúsia dostať do Chorvátska. To však už neuvidíme, lebo my prestupujeme v Doboji.

Kým prvý vlak bol luxusný, nechýbali v ňom polohovateľné sedadlá, wifi a čisté WC, v osobáčiku z Doboja z toho nič nenájdeme a okrem toho sa v ňom takmer nesvieti. Asi som divná, ale takéto cestovanie sa mi veľmi páči. Pasažieri sa postupne vytrácajú, vystupujú po schodíkoch zo šera do úplnej tmy a odkráčajú niekam do neznáma. V Tuzle vychádzame z vlaku už len my dvaja, rušňovodič a sprievodca. 

Čaká nás posledná bosnianska noc. Ráno o štvrtej nás bratanec nášho hostiteľa vezie na letisko a krátko po obede sme už doma v Žiline. Dobre bolo.

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

V pondelok vymeníme rúška za respirátory. Ako a kde ich používať?

Od pondelka sú v niektorých priestoroch povinné respirátory.

Kultúrny život

Tomáš Šalmon: Konšpiráciami je ohrozený každý z nás

Hoax.sk odhaľujúci konšpirácie.


Už ste čítali?