S hlavou plnou zážitkov a piesku 2/2 (Alžírsko 2019)

Autor: Blanka Ulaherová | 21.5.2019 o 20:53 | Karma článku: 2,65 | Prečítané:  1003x

Po raňajkách nastupujeme do troch áut a sprevádzaní ďalšími troma autami vojenskými frčíme do púšte. Asfaltka po pár kilometroch končí, uháňame po ujazdenom piesku.   

Napodiv nechýbajú dopravné značky, ktoré pôsobia dosť bizarne, napríklad zákaz predbiehania, hoci sme počas nášho celého pobytu v púšti okrem našich áut nestretli žiadne iné, alebo šesťdesiatka ako maximálna povolená rýchlosť.

Púšť je kamenistá s občasnými vrchmi.

Mrzí ma množstvo odpadkov, ktoré vietor roznáša aj do vzdialeného okolia. Modré igelitky na stromoch hlboko v púšti pôsobia veľmi depresívne.
Som prekvapená, že napriek suchu a kamenistej pôde je tu dosť rôznej zelene, celkom pekne to tu kvitne.

Raz stojíme pri nejakej oáze, vojakom sa pokazilo auto. Z domov vychádzajú miestni muži a idú sa s nami zoznámiť. Sú to Tuaregovia v typických odevoch.

Po polhodine môžeme pokračovať ďalej.

Na niektorých miestach sú hŕby kameňov a na nich údajne praveké rytiny. Ale aké staré sú, ťažko odhadnúť. Niektoré mi pripadajú dosť nedôveryhodne.

Blíži sa čas obeda. Autá zastavujú.

Naši šoféri sa menia na kuchárov. Vytiahnu z auta deku aj umelohmotný obrus a prestrú pod akáciou. Je síce bez listov, ale jej hustá koruna predsa poskytuje príjemný tieň.

Šoférokuchári čistia zeleninu, robia šaláty a servírujú. Perfektné jedlo. Takto budeme jedávať aj nasledujúce dva dni.

Je zaujímavé, že napriek skromným zásobám vody na umývanie potravín z nás nikto nemal žiadne zažívacie problémy. Časť vody sa prevážala takto.

Kým sa hostíme, jeden kuchár pripravuje typický tuaregský čaj. Vykope akúsi suchú rastlinu, založí ohník a ohrieva vodu. Potom niečo s niečím mieša, asi čaj a cukor, prelieva zmes z čajníka do hrnčeka a naopak snáď dvadsaťkrát. Výsledok podáva v maličkých sklených šalôčkach. Je to mätový čaj, veľmi horký a príšerne sladký zároveň, ale hodí sa to sem, k vyprahnutej krajine, horúčave a všetkému okolo.

Takto ubieha náš prvý výlet do púšte.

Na jednom mieste je z čadičových kameňov postavená improvizovaná modlitebňa.

Šoféri aj vojaci si rozložia koberčeky a modlia sa. My sa zatiaľ kocháme krásou tretieho najvyššieho vrchu pohoria Hoggar, 2760 metrov vysokým Ilamanom.

Kedysi cesta viedla ďalej, ale v súčasnosti je neprejazdná, preto sa na tomto mieste otáčame a odchádzame späť do Tamanrassetu.

Ideme sa vyspať, lebo zajtra ráno odchádzame na dva dni do hôr.

Ráno fúka silný vietor a viditeľnosť je horšia ako včera. Vo vzduchu je plno piesku a vyzerá to, ako keď je u nás hmla.
Je nás o dvoch viac, do hotela pribudol pár v stredných rokoch z Talianska a idú na výlet s nami. Naším dnešným cieľom je Assekrem, kde je vybudovaná útulňa vo výške 2500 metrov.

Cestou si opäť robíme prestávky a obdivujeme ďalšie kamene s pravekými rytinami. Ktovie, koľko ich tak môže byť v rámci celej Sahary?

Na obed dorazíme k Afilalu. Vedúci nás vedie pár metrov nižšie a tam vidíme jazierko. Normálne jazierko obkolesené kvitnúcimi oleandrami, v ktorom plávajú húfy malých rýb a pohybujú sa desiatky žubrienok.

Najradšej by som sa vykúpala, ale je to zakázané, aj na rybačku radšej zabudnite.

Kým sa prechádzame, šoféri pripravujú obed. Opäť čosi iné ako včera, ale opäť veľmi chutné a asi aj zdravé - ľahké, osviežujúce, zakončené tradičným mätovým horkosladkým čajom. 
Po obede pokračujeme ďalej a okolo štvrtej sme na mieste.

Dnes budeme spať v kamennej útulni. Je vybavená skromne, ale nezahynieme.

Nad ňou sa vo výške 2704 metrov nachádza pustovňa - kamenný dom, kde strávil niekoľko rokov života kňaz Charles Foucauld, ktorého som spomínala v predchádzajúcej časti. Žil tu ako pustovník a písal tuaregsko-francúzsky slovník.

Vedľa je ďalší domček, v súčasnosti v ňom žijú traja mnísi - Poliak a Španiel sú tu už dlhšie, nedávno k nim na chvíľu pribudol kapucín Jacek, tiež z Poľska.

Chvíľu sa rozprávame, ukazujú nám Foucauldov domček a knižnicu, fotky na stenách aj štyri zväzky už spomínaného tuaregsko-francúzskeho slovníka.

Predstavia nám okolitú faunu a flóru a ukazujú, ako sa zásobujú vodou. Pršieva hlavne v auguste, vtedy vodu zachytávajú kanálmi a nechajú usadiť nečistoty. Potom ju uskladňujú zakrytú pred slnkom. Ich denná spotreba je asi 40 litrov a zásoba, ktorá cez leto naprší, im vystačí pri skromnom hospodárení na rok až rok a pol.

Blíži sa siedma hodina a tak sa rozlúčime a ideme sa pozrieť, ako slnko zapadne za najvyšší vrch pohoria Hoggar, za 3000 metrov vysoký Tahat. Je to pekný okamih aj napriek nie najdokonalejšej viditeľnosti.

Hneď ako zapadne slnko, teplota prudko klesá. Kamene, ktoré boli ešte pred chvíľou rozpálené, rýchlo chladnú. Ponáhľame sa do útulne, pretože sa rýchlo stmieva.

Šoféri medzitým pripravili večeru, opäť veľmi chutnú. Po nej chvíľu posedíme pri ohni, na ktorom sa varí voda na čaj. Je to zaujímavý pohľad na skupinu zloženú z Európanov v turistickom oblečení a Tuaregov v ich typických dlhých košeliach a turbanoch. Všetci máme v rukách mobily, my si nimi svietime alebo fotíme, Tuaregovia na nich surfujú, pretože na rozdiel od nás majú dátové pripojenie. Áno, v areáli nie je voda ani elektrina, ale signál je asi kvalitný.  Aj pustovník Jacek spomínal, že má hore internet, kúpil si miestnu simkartu.

Nad nami sú tisíce hviezd a úzky obrátený polmesiac, okolo nás len tušíme vysoké vrchy, na kopci z pustovníckeho domčeka presvitá svetlo.

Po dvoch šálkach odchádzame spať. Solárne panely sa cez deň nabili a počas celej noci osvetľujú všetky miestnosti. Vypnúť sa to nedá a spať pri tom tiež veľmi nie.

Ráno sa ešte trochu poprechádzame a po raňajkách ideme spoznávať púšť ďalej.

Na niektorých miestach sa pasú divoké somáre, inde zas ťavy. Somáre ušli svojim majiteľom, ale ťavy vždy niekomu patria, povedal nám včera poľský pustovník. 

Opäť vidíme kamene s rytinami a naobedujeme sa na mieste, kde vyviera minerálna voda - ochutnávame ju z hrnčeka, z ktorého pred nami pili určite stovky iných ľudí a prežijeme, tak ako asi prežili aj tie stovky pred nami.

Poobede sa vrátime do Tamanrassetu. Keď zo seba zmyjeme piesok, naposledy sa prejdeme po meste. Na trhu je rušno, ľudia robia posledné nákupy. O dve hodiny sa zotmie a budú sa môcť najesť. Majitelia reštaurácií hadicami umývajú chodníky, rozkladajú stoly a stoličky a chystajú jedlo na večerné hodovanie.

Aj my sa v hoteli navečeriame, poslednýkrát si vychutnáme majstrovstvo domorodých kuchárov.
Keby som bola bohatá a hľadala dobrého kuchára, určite by to bol jeden z týchto našich šoférov.

Na druhý deň po raňajkách odchádzame na letisko, aby sme sa po štyroch hodinách letu vrátili do hlavného mesta. Keď sme išli sem, dali nám v lietadle jedlo, teraz kvôli ramadanu rozdávajú len nápoje.

Alžír je v popoludňajšom slnku nádherný, biely a čistý. Dnes sa tu opäť konajú nejaké demonštrácie. Ulice sú plné ľudí, ktorí majú cez chrbát prehodené alžírske zástavy. Väčšinou sú to mladí chlapci, vyzerajú akoby išli z futbalového zápasu. Občas sa niekde vytvorí hlúčik, niečo skandujú, niektorí nesú transparenty. Policajné kordóny ich mlčky pozorujú, nad mestom krúži vrtuľník. Ani dnes nikto nepodpaľuje autá, ani nerozbíja výklady. Skôr ako na demonštráciu to vyzerá na veselý happening. Na situáciu rýchlo reagovali aj obchodníci a na uliciach rozostavili stolíky s vlajkami a inými národnými symbolmi.

O šiestej večer hľadáme nejakú dobrú reštauráciu. Je ich tu dosť, ale servírovať začnú až po ôsmej večer, tak si kupujeme jedlo v obchode a najeme sa v hoteli.

Hluk v uliciach neutícha ani po polnoci. O tretej ráno sa taxíkmi vezieme na letisko a krátko pred šiestou opúšťame Alžírsko, zaujímavú krajinu, ktorá ešte nie je poznačená turistickým ruchom, hoci má návštevníkom skutočne čo ponúknuť.

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

V pondelok vymeníme rúška za respirátory. Ako a kde ich používať?

Od pondelka sú v niektorých priestoroch povinné respirátory.

Kultúrny život

Tomáš Šalmon: Konšpiráciami je ohrozený každý z nás

Hoax.sk odhaľujúci konšpirácie.


Už ste čítali?