Braslau

Autor: Blanka Ulaherová | 9.7.2019 o 13:16 | Karma článku: 6,27 | Prečítané:  2572x

V Bielorusku sa koncom júna konali II. európske hry a my sme sa rozhodli využiť ich benefity. Teda hry ako také nás ani veľmi nezaujímali, ale vstupenky na ne sme si v predstihu zakúpili cez internet. Že prečo?  

Lebo vstupenka bola plnohodnotnou náhradou za vstupné víza, tak sme cez internet kúpili dve tuším na nejakú cyklistiku, zbalili batohy a poslednú júnovú stredu vyrazili na východ.

Z Košíc cestujeme autobusom, ktorý ide až do Ľvova. Na našej strane hranice čakáme asi hodinu a aby nám to nebolo málo, na ukrajinskej nám pridajú tiež tak. 

Tu aspoň môžeme ísť von.

Slnko začína pripekať. Neďaleko nás mladík s motyčkou bojuje s burinou, ktorá rastie medzi okrajom chodníka a cestou. Určite je to záslužná činnosť, no podľa mňa by bol užitočnejší, keby dal trochu do poriadku neďaleké toalety.

Nakoniec sa dočkáme oštempľovaných pasov a môžeme vyraziť. Touto cestou som ešte do Ľvova necestovala, tak ak nedoháňam zameškaný nočný spánok, pozerám z okna.

Autobus je klimatizovaný a má napoly fungujúce WC - je odomknuté, ale netečie v ňom voda. Trochu mi chýbajú prestávky po ceste, kedy by som sa mohla trochu povystierať. Ale musíme dohnať sklz z hraníc a tak stojíme, len keď niekto nastupuje či vystupuje. Aj tak dobre, lebo v Ľvove veľa času na prestup nemáme.

Neďaleko stanice sa navečeriame, veď doteraz sme boli len na doboškách a tak vareniki prídu vhod.

Potom nastupujeme do vlaku smer Minsk. Samovar je už naštartovaný.

Všimla som si, že od našej poslednej návštevy tejto stanice pred piatimi rokmi, kedy sme odtiaľto smerovali do Minska zhodou okolností tiež bez víz, zato so vstupenkami na Majstrovstvá sveta v hokeji, tu pribudla silná wifina. Jej signál máme aj vo vlaku, až kým sa nerozbehneme.

Sme v plackartnom. Pre tých, ktorí so mnou ešte takto literárne necestovali, objasním, že je to typ vagóna, v ktorom sa o lôžka, dve WC a kyslík delí 54 cestujúcich.

Je to najlacnejší spôsob cestovania v krajinách bývalého Sovietskeho zväzu a ak nie ste prílišní introverti, tak vám možno bude vyhovovať.

My takto cestujeme už štrnásť rokov, a to nielen po Ukrajine a Bielorusku, ale vyskúšali sme ho aj v Kazachstane, Gruzínsku, Arménsku či Moldavsku. Všade je to rovnaké, dokonca aj poháre v kovových podšálôčkách, v ktorých sprievodca roznáša čaj. Len vrecká, v ktorých je zatavená posteľná bielizeň, majú rôzne nápisy.

Len čo si usteliem, zaľahnem a spím. Zobudí ma svetlo a sprievodkynin hlas:
"Všetci zobudiť, cestujúci z horných postelí zísť na spodné, pripraviť si pasy."
Sme na ukrajinsko-bieloruskej hranici. Ukrajinci s kontrolou veľa cavykov nenarobia a po pätnástich minútach sa vlak pohýna na bielorusku stranu. Tu čakáme na odbavenie zo strany bieloruských príslušníkov.

Sprievodkyňa nás nabonzovala, lebo prichádzajú najskôr k nám. Majú už moderné vybavenie s čítačkami pasov, akurát tie debilne vyzerajúce veľké placaté čapice na hlavách vyzerajú ako pred päťdesiatimi rokmi. Vyťahujeme naše vstupenky a ukazujeme im ich. Migračné kartičky už vypisovať nemusíme. Pokrok proste nezastavíš. Teda až na tie čapice.

Na tejto strane hranice sú dôkladnejší a colníkom musíme ukázať, čo máme v batohoch. Konečne sa vysielačkami dohodnú, že "pervyj vagon kompletnyj", vyjdú z vlaku, ten sa môže opäť pohnúť a ja spať.
Pospím si celkom dosť, lebo do hlavného mesta Bieloruska prichádzame až o deviatej.

Na stanici zameníme päťdesiat eur a dáme si batohy do úschovne. Všade je čisto, dve ženy práve leštia sklo na bokoch eskalátorov. Chlapíkovi, ktorý stojí v rade pred zmenárňou, vypadne z tašky fľaša a rozbije sa. Hneď pribehne žena s metlou a pozametá to. Ja viem, že porovnávať stanicu nášho hlavného mesta nie je veľmi s čím, tak to ani robiť nebudem, ale je fakt, že minská hanbu svojmu mestu nerobí.

Oproti našim minulým návštevám tu pribudli voľné wifi siete a vynovené krásne WC. To predchádzajúce bolo síce čisté, ale bohužiaľ len na stojáka.

Odchádzame na autobusovú stanicu. Neujdú nám niektoré novinky - pribudol tu McDonald's a na ulici oproti KFC. Teda nie že by som tieto podniky považovala za vrchol kulinárstva, ale ako ďalšia možnosť rýchleho občerstvenia to nie je na zahodenie.
Dnes máme naplánovaný výlet do mestečka Nesviž, kde sa nachádza zámok zapísaný v UNESCO. Boli sme tu síce už pred piatimi rokmi, ale vtedy pršalo a nemali sme chuť a vlastne ani čas pozrieť si ho zvnútra. 

Cesta autobusom trvá asi hodinu a pol a končí v Nesviži na úplne novej autobusovej stanici. Smola, tešili sme sa na tú typickú sovietsku stolovuju pri starej stanici, v ktorej prali záclony naposledy asi vtedy, keď zomrel Černenko. Tak nič. Ale aspoň je odtiaľto k zámku bližšie. 

Zámok vlastnila rodina Radziwillovcov už od 16. storočia. Vstupné nie je najlacnejšie - sedem eur na jedného. Domáci majú ceny nižšie.

Prejdeme si všetky miestnosti a potom si vonku požičiame šľapacie autíčko a trochu sa povozíme. Úprimne - veľmi ma to nenadchlo, peši by sme išli rýchlejšie, do kopca sme museli tlačiť, ale ako náhrada fitka to ujde.

Naobedujeme sa v dvoch reštauráciách. V jednej si dám šči a kurča so zemiakmi, v druhej sa dojem zmrzlinou s ananásom.

Potom sa vraciame na autobusovú stanicu. Objavíme Lenina, ktorý sa zašíva pod stromami, poobdivujeme pekné drevené domčeky a vraciame sa do Minska.

V podchode pri stanici si dávame večeru. V tomto bistre sme boli aj počas našej prvej návštevy Minska. Zdá sa mi, že sa tiež trochu polepšilo vybavením aj ponukou jedál. A terajšie predavačky sú milšie.

Posedíme v čakárni a večer pred desiatou nastupujeme do vlaku, ktorý nás po ôsmich hodinách ráno vypľuje v mestečku Miory.

Hoci tu chodia vlaky tuším len dvakrát denne, stanička je perfektne pripravená - čistá, s fungujúcim bezplatným WC, v ktorom nechýba papier ani mydlo.

Aj autobusová stanica je moderná a čistá.

Máme niečo vyše hodiny času, tak sa prejdeme mestečkom okolo jazera až ku kostolu a naspäť.

Potom nastupujeme do autobusu a vezieme sa necelú hodinku do mesta Braslau. Zastávky po ceste sú ako z rozprávky.

Autobus ide až do Lotyšska, my nemôžeme, nemáme dvojvstupové víza, takže by nás nepustili. Ale aj v Braslau je čo pozerať.

Mesto je obkolesené jazerami, jedno máme priamo pred hotelom spolu s peknou malou plážou a ležadlami, ale na kúpanie je dosť chladno. Ako na potvoru celú cestu sem sme sa varili vo vlastnej šťave a bez toho, aby som prezradila pointu, vám môžem povedať, že ani na spiatočnej to nebude o nič lepšie.

Hotel je vyhovujúci, má všetko, čo na jeden deň potrebujeme. Naobedujeme sa v jedálni. Dávam si soljanku a draniki, čo sú zemiakové placky zapečené v hrnčeku s cibuľkou, hríbami a klobásou a navrchu je kopček smotany.

Potom ideme prelustrovať mesto. Vôjdeme do kostola z roku 1897.

Postavili ho a slúžili v ňom poľskí kňazi.

Staršia žena, ktorá tu asi robí kostolníčku a predáva suveníry v podobe svätých obrázkov, nám ukazuje fotky, ako kostol vyzeral kedysi, a jeho hlavnú pýchu - sutanu pápeža Jána Pavla II.

Pozýva nás na zajtrajšiu omšu v poľskom jazyku, no to nám už časovo nevyjde.

V meste je aj fungujúci kláštor.

Neďaleko je pravoslávny chrám postavený tiež v roku 1897. Oba si obzeráme z kopčeka, na ktorom bolo v stredoveku hradisko.

Keď sme už pri tej histórii, navštívime aj dve múzeá - historické a múzeum ľudového umenia.

Poprechádzame sa po meste, obdivujeme maľované drevené domčeky. 

Ulice sa volajú po proletároch všetkých krajín a nechýba ani ich hlavný vodca.

Chvíľu pobudneme pri jazerách a potom sa ideme navečerať.

V kaviarni sa koná oslava narodenín dvojročného dieťaťa za účasti hŕstky detí a ich rodičov. Deti sa vonku hrajú pod vedením animátorov v pirátskych kostýmoch, podliezajú laná a tancujú na Pirátov z Karibiku. Potom sa všetci nahrnú dnu, čašníčka prinesie tortu s dvoma zapálenými sviečkami a oslava pokračuje.
My sa zatiaľ najeme a potom sa vraciame do hotela.

Prešťukáme všetky tri dostupné kanály, pozriem si polovicu ruského televízneho filmu "Šanca pre lásku" a idem spať spokojná, že si Henry napriek úkladom svojho bývalého priateľa a Ľuby, ktorá sa tvári, že ho miluje, predsa nakoniec vezme Oľu, ktorá ho miluje naozaj.

Ešte predtým však musím spacifikovať matku s uvrešťanou dcérou, ktoré na seba vzájomne kričia na chodbe. Vyjdem von a prísne sa pýtam:
"Što slučilos?"
"Vsjo v porjadke", odvrkne matka.
"Počemu plačeš?" pýtam sa súcitne asi šesťročnej dcéry, hoci sa mi na jazyk tisne "skús zarevať ešte raz a potom si ma nepraj!"
Môj láskavý prístup zapôsobil a tie dve hrdličky odchádzajú po sebe vrieskať do svojej izby.

Rada by som si išla pofotiť nočné mesto, na pohľadniciach som videla, že kostol býva pekne vysvietený, ale tu sa stmieva ešte o hodinu neskôr ako u nás a tak dlho sa mi nechce čakať.

Ráno máme objednané raňajky, vyjdú na päť eur. Keby som vedela, že gro tvorí ryža uvarená v mlieku, radšej by som ostala hladná. To aj ostanem, pretože pri pokuse do seba dostať aspoň jednu lyžicu ma napne. A tak zjem len zapekaný toast so šunkou, syrom a rajčinou. 
Ak nemáte radi ryžu v mlieku, tak si v hoteli Braslau Lakes raňajky nedávajte.

Ešte sa trochu poprechádzame pri jazere  a o jedenástej odchádzame na autobusovú stanicu.

Máme takmer tri hodiny času, ale v čakárni je wifi a tak sa nenudím.
Stanica je pekná, ťažko porovnať so žilinskou, keďže v mojom meste žiadna nie je.

Pred druhou prichádza maršrutka s vodičom Jurijom Konstantinovičom Dubinom, ktorý miluje svoju manželku. Alebo svoju manželku miluje ten druhý?

V maršrutke je wifi a tak si gúglim kraj, ktorým prechádzame. Napríklad v mestečku Glubokoje či po bielorusky Hlybokaje sa narodil letecký konštruktér Pavel Suchoj. Ženám možno viac povie meno spisovateľa Tadeusza Dolegu-Mostowicza, ktorý sa tu narodil tiež, a spomenú si na jeho Mastičkára. Spisovateľovi rodičia sú pochovaní na miestnom katolíckom cintoríne.

Cesta je kvalitná, krajina obhospodarovaná a hlavne bez množstva ohyzdných bilbordov, vedľajšie cesty vyasfaltované nie sú.

Po štyroch hodinách sme v Minsku. Včera nám to vlakom opačným smerom trvalo dvakrát toľko. Navečerame sa a potom nastupujeme na vlak Minsk - Ľvov.

Trochu sa obávam hraničnej kontroly. Ako som písala na začiatku, do Bieloruska sme sa dostali na základe zakúpených vstupeniek na Európske hry, ktoré nahrádzali víza. Keď sme išli sem, pohraničníci si čísla vstupeniek nahodili do počítačov a možno budú teraz kontrolovať, či sme sa hier naozaj zúčastnili. Lebo ak ste až doteraz čítali pozorne, tak viete, že nie.

Po jednej v noci nás budia. Pohraničiari pýtajú vstupenky, nahadzujú ich do počítača, asi im to nesedí, tak privolávajú sprievodkyňu, aby im pomohla s čítaním číselného kódu. Tŕpnem. Nakoniec nám vstupenky vrátia a do pasu buchnú pečiatku. Odľahne mi. Odchádzajú.
Keď si už myslím, že je koniec, jeden z nich sa vráti a pýta sa, aké boli Hry. Odpovedáme popravde, že sme ich nestihli. Prikývne a odchádza.
Podľa mňa na to prišiel sám a chcel nás len skúšať, či hovoríme pravdu.

Potom už ide všetko tak, ako má. Poobede prichádzame do Mukačeva a odtiaľ je to domov už len na skok. Pohľadom z vlaku na mukačevský hrad sa končí naša ďalšia cesta na východ. 

Hry sa už skončili, takže bez víz sa do Braslau nedostanete. Ešte stále však môžete využiť možnosť bezvízovej návštevy Bieloruska napríklad v Breste či iných pohraničných oblastiach alebo v Minsku, ak tam letíte. Ale podľa mňa sa Braslau oplatí aj s vízami.

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

V pondelok vymeníme rúška za respirátory. Ako a kde ich používať?

Od pondelka sú v niektorých priestoroch povinné respirátory.

Kultúrny život

Tomáš Šalmon: Konšpiráciami je ohrozený každý z nás

Hoax.sk odhaľujúci konšpirácie.


Už ste čítali?