Zeus, Homér, Kolokotronisovci a Nikos Kazantzakis

Autor: Blanka Ulaherová | 29.7.2019 o 20:46 | (upravené 29.7.2019 o 22:29) Karma článku: 2,74 | Prečítané:  948x

Viete, kde sa nachádza mestečko Stoupa? Nie? Nič si z toho nerobte, ani ja som to prvých 60 rokov môjho života nevedela. Ale teraz už viem a ak nechcete čakať tak dlho ako ja, môžete sa to dozvedieť už o chvíľu.

Pripútajte sa, lietadlo o chvíľu odlieta.

A už sme skoro tu. Toto je most Rio - Antirrio, ktorý spája grécku pevninu s Peloponézom.

Ešte pár minút a pristávame na letisku Kapitána Vasilisa Konstantakopoulosa v Kamalate. Odtiaľ je to do Stoupy čo by kameňom dohodil. Teda skoro.

A prečo sme si vybrali Stoupu za miesto našej tohtoročnej gréckej dovolenky? Pretože v okolí je toho dosť na pozeranie. Však uvidíte, ak budete čítať ďalej. Dcéra Viktorka rozplánovala náš pobyt do takých detailov, že som napríklad vedela, ktoré diely Monka presne uvidím v gréckej televízii počas siesty. Aj tento.

Ale my sme vôbec nezaháľali. Hneď na druhý deň pobytu sme si vybrali štyri organizované výlety a naplánovali rovnaký počet vlastných.

Podvečerná prechádzka do štyri kilometre vzdialeného mestečka Agios Nikolaos bola len takou malou rozcvičkou.

Cesta vedie po cyklotrase okolo mora a trvá necelú hodinu, nám tradične o čosi dlhšie. Išli sme tam vybavené cestovným poriadkom, aj mobilným číslom taxislužby, kebyže autobus späť nejde a nocovanie pod hviezdami v olivovníkových hájoch nás nenadchne. 

Cenný poznatok - mobil je fajn, ak máte signál. V Agios Nikolaos sme žiaden nechytili. Vraj kdesi na kopci sa niekedy dá. Ale o to viac sme sa potešili, keď pravidelná autobusová linka neobišla ani toto mestečko s tristo obyvateľmi a my sme sa posledným spojom dostali domov.
Teda nie že by mestečko nebolo príjemné. Bolo, rovnako ako všetky grécke, ktoré som doteraz počas svojich šestnástich pobytov v tejto krásnej krajine zažila.

Ďalším pekným a hlavne starým mestom je Kardamyli. Spomína ho už Homér v Illiade, patrilo k siedmim, ktoré sľuboval mykénsky kráľ Agamemnon Achillovi za to, že pôjde bojovať proti Trójanom, ktorí ho a hlavne jeho brata Meneala naštvali, keď mu jeden z nich - kráľovský syn Paris - ukradol manželku Helenu. Agamemnon toho Achillovi nasľuboval viac, priam hory-doly a všelijaké pikantnosti, napríklad sedem žien z Lesbosu a dvadsať z Tróje, svoju dcéru a k tomu nejakú dievčinu, ktorú komusi ukradol a ešte s ňou nespal, no a zlato a tak.
Kardamyli je nielen jedným z oných sľubovaných miest, ktoré si mimochodom Achilles neužil, pretože mal nejaké trable s pätou, na ktoré zomrel, ale je jediným, ktoré si odvtedy nezmenilo svoj názov.
Z toho starovekého už neostalo nič, starým mestom sa teraz nazýva mesto z čias benátskych vládcov.
Je tu kostol svätého Spyridona aj veža a nejaké priľahlé priestory.

Turistická tabuľka nás nalákala na 42 minútovú vychádzku ku kostolu Agia Sofia v horách. Cestou tam nevidíme žiadnych ľudí, len jeden ľudský exkrement na chodníku. Po hodine a pol dôjdeme ku kostolu. 

Tak ťažko sme sem liezli a pritom z druhej strany vedie normálna asfaltka. Čo už.
Cestou späť zakopnem a vyvrtnem si súčasne ľavý členok a pravé koleno, takže chvíľu krivkám symetricky. 

Keď už máme obavy, že sme zablúdili, lebo dole ideme akosi nekonečne dlho, všimneme si naše staré známe hovienko, ktoré sme videli cestou hore, a toto stretnutie nás normálne poteší, lebo je dôkazom, že kráčame správne.

V Kardamyli sa doplazíme do reštaurácie. Asi vyzeráme dosť biedne, lebo čašníčka sa namiesto otázky, čo budeme jesť alebo piť, pýta, či sme OK. Grécky šalát a čerstvá pomarančová šťava nás vrátia opäť do života.

A to sme vyliezli len necelých dvesto metrov nad úroveň mora. Taký Profitis Illias, najvyšší vrch pohoria Taygetos, ktorý je odtiaľto celkom fotogenický, je vysoký 2407 metrov.

Nielen mestečká, ale aj dedinky sú úžasné. Prídete do nejakej, o ktorej ste predtým nepočuli, to znamená do hociktorej, trebárs takej, ktorá sa volá Kyvelia, a zrazu tu objavíte hrob Konstantinosa Kolokotronisa. 

Môžete si povedať "no a čo?" Alebo "fíha", ako vzdelanci a my s Viktorkou, ktoré sme sa s menom Kolokotronis stretli už pred dvoma rokmi počas dovolenky vo Finikunde. Tak teda Konstantinos Kolokotronis je jedným z naj Grékov. Bol to bojovník proti Turkom, operoval v blízkom pohorí Taygetos a zahynul v roku 1780.

Mal malých synov, ktorým matka povedala, že jeden z nich musí svojho otca pomstiť. Túto úlohu na seba vzal Theodoros, ktorý bol aj jedným zo štvorice v názve tej mojej reportáže spred dvoch rokov. Okrem toho, že bojoval proti Turkom, bol aj vodcom bandy zbojníkov - kleftikos. Ten názov si zapamätáte ľahko podľa slova kleptoman, čo je tiež zlodej, ale taký, ktorý má na kradnutie papiere, že je chorý, a teda je v tom akosi nevinne. 
Nuž kleftikos pravdepodobne papiere nemali, ale ľudia im všetko odpustili, keďže sa Turkov báli viac ako zlodejov. A tak kleftikos sem-tam potiahli nejakú kozu alebo ovcu a aby prípravou chutnej poživne príliš neprovokovali, dali ju piecť do vyhĺbenej jamy kdesi v lese a vôbec sa pritom neponáhľali. A tak podobne sa to jedlo robí dodnes a volá sa - neuveríte - kleftiko. Ak budete na Peloponéze, pokojne si ho dajte, asi naň budete tiež čakať dosť dlho, ale nie až tak ako za čias Kolokotronisa, lebo ovcu už nebude treba ukradnúť.

Všetci v dedine sú Kyvelosovci, lebo ženy, ktoré sa vydajú, odchádzajú za svojimi mužmi. 

Dôležití sú muži, tí dedia. Ak má otec dve dcéry a troch synov, tak povie, že má tri deti.

Ženy, ktoré sme stretli, vyzerali spokojne, a nezdalo sa, že by ich tieto miestne zvyky nejako iritovali.

Keď niekto zomrie do 5:30, stihnú ho pochovať ešte v ten deň. Zosnulí po 5:30 si na pohreb počkajú do druhého dňa. Pochováva sa na tri, päť alebo sedem rokov, po tom čase sa pozostatky vyberú z hrobu, kosti sa očistia olivovým olejom a uložia do kostnice, kde odpočívajú naveky. Tento pre mňa dosť nechutný zvyk je kvôli nedostatku miesta na cintorínoch, pretože cirkev nechce povoliť kremácie.

V dedine sa narodil Alexandros Koumandoros, ktorý bol tiež nejakým vysokým politikom v novodobých dejinách Grécka. Neskôr sa presťahoval do dedinky Kambos, okolo ktorej sme chodili pri každom výlete.

Prichádzame do ďalšej dediny menom Kato Chora.

Tu nám miestni ponúkajú teplý horský čaj s medom, vyprážané cuketové kvety a vínne listy plnené ryžou, kávu so sušienkami a jeden muž nám zahrá na buzuki alebo niečom podobnom.
Nachádza sa tu kostol Agios Nikolaos s freskami z roku 1741, ktoré sa takto dobre zachovali vďaka nedostatku svetla - kostol nemá žiadne okná.

V Neochori sa naobedujeme, ochutnáme aj tradičný šalát.

Výlet končíme v pivovare Nema. Je nový, pivo začali vyrábať až tento rok. Ochutnávka príde vhod, trištvrtehodinová exkurzia už menej. Dávajú nám očuchávať slad, chmeľ aj kvasinky, a o každej pochrómovanej trubke vyprávajú do úmoru. 

Okolie Stoupy je bohaté na históriu. Naším ďalším cieľom je Mystras, byzantské mesto zapísané v UNESCO. Boli sme tu už pred šiestimi rokmi. Vtedy sme si požičali auto a povozili sa od Korintu až po Spartu. Do Mystrasu sme došli pol hodiny pred záverečnou. Na tú chvíľu sa nám neoplatilo kupovať vstupenky, aj začalo popŕchať, ale aby sme neostali bez dôkazu, že sme tu boli, poslali sme na výzvedy Viktorku, ktorá mala ako dieťa vstup zdarma. Na krk sme jej zavesili foťák a ona utekala desať minút hore a desať dole. Fotky vtedy neboli aj kvôli dažďu nič moc, ale dnes si to vynahradíme, na Mystras máme tri hodiny.

Vyzerá to byť dosť, no čas beží veľmi rýchlo a tak v závere sa ponáhľame podobne ako pred šiestimi rokmi dcéra. 
Ale prešli sme to takmer celé.

Mesto založili v roku 1249 Frankovia. V roku 1433 tu korunovali posledného byzantského cisára Konstantina XI., ale asi to pre neho veľké terno nebolo, lebo ho tu neskôr aj sťali. Spresnenie - diskutér byzancia  ma upozornil na to, že informácia o jeho sťatí v Mystrase nie je správna, Konstantin zomrel počas obliehania  Konstantinopolisu. Jeho rodina utiekla a založila Kardamyli. Pamätáte sa ešte? To je mesto, ktoré kedysi Homér sľúbil Achillovi.

Kedysi v Mystrase žilo 35 000 ľudí, dnes tu bývajú už len mníšky v kláštore Pantanassa.

Toto je kaplnka Agia Sofia zdobená zachovalými freskami.

Palác despotov je momentálne v rekonštrukcii a teda neprístupný pre verejnosť.

Agioi Theodoroi

Na vrchu kopca je hrad.

Obyvatelia Mystrasu boli pôvodní obyvatelia Sparty, ktorá leží na dohľad. Na výstavbu svojich domov v novom pôsobisku používali kamene z antickej Sparty a kamene z Mystrasu dnes zas môžeme vidieť v novej Sparte. Tu sa naobedujeme a autobusom prejdeme okolo sochy Leonidasa, ktorý s troma stovkami sparťanských bojovníkov (a ešte asi 1600 ďalších, ale tristo je krajšie číslo) hrdinsky bránil Termopyly pred Peržanmi až do svojej smrti. Peržanov zahynulo v tejto bitke dvadsaťtisíc. 

Dnešní Sparťania o sebe nehovoria, že sú zo Sparty, ale z Lakónie. Určite ste už niekde počuli výraz "lakonický" a tí vzdelanejší vedia aj čo to znamená. Je to jednoduché, stručné, úsečné vyjadrovanie, akým hovorili Sparťania. Keď sa im Filip Macedónsky kvetnato vyhrážal, že ak príde so svojou armádou, zničí ich, odpovedali mu lakonicky - "Ak".

Zdá sa vám byzantské obdobie málo staré? Tak poďme do starovekej Messini. 
Začíname pri Arkádskej bráne, ktorá je dodnes zachovaná a dokonca cez ňu vedie normálna asfaltka, po ktorej jazdia autá.

Nad nami je hora Ithomi, na jej najvyššom bode sa nachádza kláštor.

Tu, na Ithomi, vyrastal hlavný boh Zeus, vychovávali ho dve víly Neda a Ithomi. Na tomto mieste postavila kráľovná Messene Diovu svätyňu a tak dala meno novému mestu, ktoré sa začalo rozrastať. Dobyli ho Sparťania, ale Messini sa oslobodilo a aby ho už nikto nikdy nedobyl, postavili okolo neho vysoké hradby v dĺžke deviatich kilometrov s dvoma bránami, z ktorých sa do dneška zachovala len tá Arkádska, ktorú môžete vidieť o dva obrázky späť.

V meste žilo 50 000 ľudí a asi im tam nič nechýbalo, aspoň čo sa kultúry tela a ducha týka.

Toto je divadlo.

Arsinoina fontána, teda len veľmi malá časť z nej

Štadión

Agora, čiže po našom trhovisko

A okrem toho chrámy a iné svetské a náboženské budovy s mozaikovými dlážkami.

Vykopávky sa začali pred tridsiatimi rokmi a trvajú dodnes. Zopár nálezov je v neďalekom malom múzeu, ak chcete vidieť viac, budete musieť zájsť do Atén.

Zúčastniť sa posledného organizovaného výletu som sa rozhodovala dlho. Plavba pirátskou loďou a návšteva jaskýň Diros ma veľmi nelákala, ale nakoniec som išla.

Jaskyne sú bohato zdobené kvapľami. Premáva sa po nich v loďkách, ktoré lodivodi poháňajú tak, že sa odrážajú palicami od stalaktitov či stalagmitov. Tých je tu dosť, takže na stratách asi veľmi nezáleží, však keď nejaké polámu, o pár tisíc rokov dorastú nové. Alebo to možno majú vyskúšané. Jaskyne sú sprístupnené nejakých tridsať rokov, ale kvapľov je tu habadej, takže asi držia dobre.

Zatiaľ je prebádaných asi štrnásť kilometrov, pre verejnosť je sprístupnených 1200 metrov loďkami a necelého pol kilometra peši.

No a na koniec reportáže som si nechala Stoupu. Je to príjemné mestečko, kde večer z ulice pri mori urobia pešiu zónu, taverny a kaviarne sa naplnia hosťami a ruch neutícha dlho do noci.

Na kopci nad Stoupou je hŕba šutrov, ktoré boli v stredoveku hradom Beaufort a ešte predtým starovekým mestom Leftkron.

Okrem kameňov je tam už len pekný výhľad na Stoupu.

Keď sme si už na konci pobytu mysleli, že sme v Stoupe a okolí videli každý kameň, náhodou sme objavili fotku byzantského kostola svätého Basileiosa, ktorý mal byť niekde pod hradom. Ten predsa nemôžeme nechať bez povšimnutia! Vygúglili sme si ho a našli. Či je skutočne byzantský, vie asi len svätý Basileios. Je maličký, ale tých pár minút bol náš. 

A teraz na záver pár otázok. Koľkí z vás počuli predtým názov Stoupa? Myslím, že nie veľa.
Tak otázka číslo dva: Viete, kto je Nikos Kazantzakis? Týchto asi bude viac.
Na tretiu otázku asi bude vedieť odpovedať väčšina: Hovorí vám niečo meno Grék Zorba?
Jasné, film s Anthonym Quinnom natočený podľa románu Nikosa Kazantzakisa.
Možno si pamätáte, ako Zorba tancoval na pláži syrtaki spolu so svojím priateľom, keď sa im zničili bane na lignit. Podľa románu aj filmu sa to odohrávalo na Kréte.

No v skutočnosti sa toto všetko odohralo práve tu. Nikos Kazantzakis prišiel do Stoupy v roku 1917 a zoznámil sa s Jorgisom Zorbasom, človekom, ktorý ho inšpiroval k napísaniu románu o Alexisovi Zorbovi.

Tu na pláži Kalogria býval Zorbas. Dnes tu žije starší pán, ktorý musí neustále odháňať zvedavcov, čo mu behajú pred domom a kukajú do okien.

Oproti stál domček spisovateľa Kazantzakisa. V roku 1927 ho zničilo ho zemetrasenie, je tu len tabuľka.

Objavili sme aj ich bane, tie skutočné. Všimli sme si šípku, keď sme išli okolo autobusom. Dnes sú zatopené.

A toto je dom, v ktorom sídlila Kazantzakisova a Zorbova kancelária.

My sme sa k týmto cieľom predierali cez húštinu, ale na dvojicu Kazantzakis a Zorbas si môžete zaspomínať pohodlne aj v reštaurácii nad plážou Kalogria. Jedálny lístok zdobia fotky oboch protagonistov a môžete si pochutnať na Zorbovom či Kazanzakisovom šaláte a ďalších jedlách, ktoré nesú ich mená.

Takže kali orexi, vychutnajte si Grécko tak ako si ho vychutnávame každý rok my.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

V pondelok vymeníme rúška za respirátory. Ako a kde ich používať?

Od pondelka sú v niektorých priestoroch povinné respirátory.

Kultúrny život

Tomáš Šalmon: Konšpiráciami je ohrozený každý z nás

Hoax.sk odhaľujúci konšpirácie.


Už ste čítali?