Najprv si však vo vlastnom záujme pozorne prečítajte upozornenie.
Naša tohtoročná talianska dovolenka bola klubová. To znamená, že premenu obsahu dvoch autobusov na jeden stmelený kolektív a zmysluplné vyplnenie jeho voľných chvíľ mali na starosti animátori. Teda niečo podobné, ako bolo kedysi na eroháckych rekreáciách v náplni práce kultúrnych referentov.
Veľa chuti na kolektívnu zábavu som nemala. Osobne nevidím dôvod zbližovať sa s cudzími ľuďmi len preto, že sme si vyberali dovolenku z rovnakého katalógu. A to som z našej rodiny najspoločenskejšia. Výraznou individualistkou v tomto smere je Viktorka, ktorá počas prvých ôsmich rokov svojho života neprehovorila jediné slovo so svojimi spolužiakmi v škôlke a v škole. Bobríka mlčanlivosti porušila až v tretej triede a dúfam, že týmto svojim excesom spolužiakom nespôsobila priveľký šok.
Navyše som tohto roku so sebou vzala dovolenkovať aj Annu Kareninu a tešila som sa, ako spolu pokecáme, lebo, priznám sa, za mojich školských čias som jej príliš pozornosti nevenovala. Keď mi ju v jedno vlaňajšie novembrové ráno pribalili zdarma k novinám, sľúbila som jej, že to dobehneme.
A ešte sme sa tešili na výlety. Prvý bol hneď na druhý deň nášho pobytu, keď sa Anna Karenina na moskovskej stanici prvýkrát stretla s Vronským. Podvečer sme navštívili mestečko Paestum, kde sa nachádzajú najzachovalejšie pamiatky gréckej éry. Napríklad takáto:
Odtiaľ sme sa pobrali do neďalekého Agropoli. Práve mali cirkevný sviatok. Celým mestom až k prístavu sa tiahla procesia, na jej čele niesli sochu Panny Márie. Potom ju naložili na loď a oboplávali okolo mestečka. Toto je časť procesie.
Agropoli je staré historické mesto. Na svojej ceste sa tu vraj zastavil apoštol Pavol a v miestnom kostole opatrujú jeho relikvie. Pár záberov na nočné mesto a prístav:
Hneď na druhý deň sme pokračovali v spoznávaní kraja. Annu som nechala na plese s Vronským, obula som si pevnú obuv, pozbierala všetky telesné a duševné sily a spoločne s už čiastočne stmeleným kolektívom som sa vybrala na Vezuv.
Nie je to až taký náročný výstup, pretože autobus vás vyvezie asi 300 metrov pod vrchol. Zakúpite si lístky a môžete začať šliapať ku kráteru. Hneď na začiatku vám ponúkne dobrácky deduško palicu, aby ste si uľahčili výstup.
Moja prvá dobrá rada: NEBERTE SI JU, AK JU NEPOTREBUJETE. Dobrácky deduško si totiž od vás na ceste späť za paličku vypýta jedno euro.
Výborný džob, odhadujem že mu paličky hodia takú tisícku denne. Len sa čudujem, že nemá konkurenciu. Paličky by bez problémov uživili niekoľkých deduškov.
Dolu som videla Neapol. Fakt som sa bála kuknúť, však viete, čo sa o ňom hovorí, ale zatiaľ žijem. Ak sa bojíte tak ako ja, nasledovnú fotku preskočte a pozerajte sa až na tie ďalšie. Tie by mali byť bezpečné. Ak sa nebojíte, tak Neapol, to sú tie domčeky dole v opare.
Takto to vyzerá hore, teda vlastne dole, no proste keď sa zhora pozeráte do krátera. Posledná erupcia bola v roku 1949.
A prvá svetoznáma erupcia bola o 1870 rokov skôr, v roku 79. Preslávila hlavne dve rímske mestá - Herkulaneum a Pompeje. A ako ich vlastne preslávila? Poďte, na jednom vám to ukážem.
Dlhé desaťročia boli moje predstavy o Pompejách ovplyvnené čiernobielou fotografiou v učebnici dejepisu pre šiesty ročník základnej školy. Dlhé desaťročia som si predstavovala, že pri prehliadke tohto mesta budem prekračovať skamenelé mŕtvoly ľudí a zvierat nachádzajúce sa v polohe, v akej ich zastihol výbuch Vezuvu. Nie, nie je to tam také morbídne. Dokonca sme videli len tri odliatky tiel, aj to z bezpečnej diaľky v prístrešku za sklom. Druhá vec je tá, že až po návrate z výletu sme z dostupnej literatúry zistili, čo všetko sme nevideli.
Moja druhá dobrá rada: BEDEKER ŠTUDUJTE ZÁSADNE PRED CESTOU, NIE NAOPAK.
Poviem vám, nevideli sme toho asi tak za osem eúr z jedenástich, ktoré sme zaplatili. Napriek tomu sa s vami podelím o zážitky z tých zvyšných troch - a to úplne zdarma.
Takto spia Pompeje svoj večný sen, v tichu a zeleni.
Pár pohľadov do ulíc. Tie vystúpené kamene priečne na ceste na prvej fotografii označujú prechod pre chodcov.
Pár pohľadov do domov.
Divadlo.
Svätyňa - Apolónová sieň.
Pripomína vám to cintorín? Bol to cintorín.
Na ďalší deň sme sa loďou zo Sorrenta preplavili na ostrov Capri. Jaj, aby som nezabudla na literárne okienko - Anna stále po starom, ale v Sorrente sme objavili sochu Torquata Tassa - to bol taký taliansky básnik, ktorým nás okrem slovenčinárky strašil aj Goethe.
Capri je ostrov (viem, už som hovorila, ale opakovanie je matkou múdrosti, a ako inak nadviazať niť pretrhnutú tou literárnou vložkou?). Pohľad zhora.
Toto je jeden zo známych atribútov ostrova - útesy. K videniu na každej poctivej pohľadnici.
A na žiadnej poctivej pohľadnici nesmie chýbať ani Via Krupp - chodník, ktorý dal postaviť zbrojársky magnát Krupp.
Capri mali v obľube aj rímski cisári - Tiberius tu zo skaly zhadzoval svojich nepriateľov, Augustus sa venoval ušľachtilejšej záľube - záhradkárčeniu. Záhrady nesúce jeho meno:
Po úmornej prehliadke mesta ideme svoje unavené a spotené telá zregenerovať do mora. Pláž aj more vyzerajú na prvý pohľad celkom dobre.
Moja tretia dobrá rada: NEVERTE PRVÉMU POHĽADU.
Dokážem sa ako-tak vysporiadať s tým, že sa pri plávaní obchádzam s rôznymi odpadkami, ale keď okolo mňa prepláva vložka aj s krídelkami, cítim, že kúpania mi na dnes stačilo.
Ešte posledný pohľad z paluby lode a arrivederci Capri.
Ďalší deň máme bezvýletový. Anna medzitým stihla nasadiť Kareninovi parohy. Večer ju nechám samu (využila to a oddala sa Vronskému) a ideme mrknúť do tábora na kultúrny program. Musím uznať, že kultúrni ref... sorry, animátori, sú perfektní. Zahráme si bingo, zatlieskame výhercom dnešných celodenných súťaží, zúčastníme sa dražby a pozrieme si rozprávku na dobrú noc.
Takýto program je každý večer. Zisťujeme, že ľudia zo stmeleného kolektívu nie sú najhorší, pravda, niektorí by mi boli sympatickejší, keby svoj pubertálny dorast nechali doma. Alebo by ho aspoň trochu vychovali. Ako to taktne povedal animátor jednej mamičke:
"Madam, to dieťa je vaše dielo?"
"Áno, prečo?"
"Mohli ste si dať viac záležať."
Mám pocit, že začínam rozumieť Viktorkinmu vzťahu k rovesníkom.
Na druhý deň opúšťam Annu vo chvíli, keď oznamuje Vronskému, že s ním čaká dieťa. Nemám čas to s ňou teraz prebrať, ideme do Ríma.
Fotografie z večného mesta sú tak známe, že by ich publikácia na mojom blogu bola nosením dreva do lesa. Preto sa obmedzím len na niekoľko.
Prehliadku Ríma začíname vo Vatikáne. Pred vchodom do katedrály sv.Petra stojí stráž, ktorá selektuje návštevníkov podľa oblečenia. Nepustia návštevníkov v krátkych nohaviciach, ani v krátkych sukniach a aj ramená musia byť zahalené.
Moja štvrtá dobrá rada: NA RAMIENKOVÉ ŠATY POSTAČÍ PRE ÚČELY VSTUPU ĽUBOVOĽNÉ TRIČKO. (Napríklad s logom Coca-Coly, osobne vyskúšané).
Napriek notoricky známym pravidlám o oblečení neprešlo mravnostnou políciou zopár členov nášho stmeleného kolektívu. Za pomoci požičaných šuštiakov a teplákov sa upravili do takej podoby, v ktorej na druhý pokus prešli.
V katedrále som prekvapená dosť benevolentným postojom kompetentných. Turisti sa tu fotia pred jednotlivými sochami svätých, nahlas rozprávajú, unavení posedávajú na mramorových výstupkoch a len čakám, kedy vytiahnu svoj proviant a začnú hodovať. Vysmiati Japonci sa veselo dobýjajú do spovednice. To za mojich mladých čias nebývalo.
Socha svätého Petra. Ľudia okolo neho mu idú chytiť pravú nohu a pošepkať svoje želanie.
Navštívime aj hrobku pápežov. Toto je hrob predchádzajúceho pápeža Jána Pavla II. (foto venujem špeciálne Bianke).
Usmievaví členovia švajčiarskej gardy v uniformách navrhnutých Michelangelom.
A potom ideme 16 kilometrov ulicami 42 °C horúceho Ríma. Obligátna trasa - Anjelský hrad, rieka Tiber, Justičný palác, Piazza Navona s troma fontánami, Pantheon s hrobkou "padre della patria"- otcom vlasti, zjednotiteľom kráľom Viktorom Emanuelom II., fontána troch ciest alias Fontana di Trevi.
V školskom roku 1969/1970 som mala za obalom žiackej knižky pohľadnicu, ktorú nám počas zájazdu do Ríma v období pražskej jari poslal otec. Bolo na nej Španielske námestie. Pamätám si, že na schodoch boli stovky rozkvitnutých kvetov.
Moja piata dobrá rada: VERTE LEN TOMU, ČO UVIDÍTE NA VLASTNÉ OČI.
Tie kvety tam bývajú iba v období okolo 21. apríla, kedy sa slávi oficiálny vznik mesta - poznáte to, niečo ako Mauglí, lenže boli dvaja, aspoň kým jeden nezabil druhého. A toho vraha, Romula, vlastne oslavujú. Po Removi dnes ani pes vlk neštekne.
Jediné kvety na schodoch vedúcich na Piazza di Spagna dňa 26.7.2006 boli tie na mojich šatách.
Ešte pamätník Viktora Emanuela, návšteva kostola, v ktorom je pochovaná svätá Helena - matka Konštantína, ktorý legalizoval v roku 313 kresťanstvo, a pohľad na sedem pahorkov, na ktorých sa rozprestiera večné mesto.
Nepamätám si už ani polovicu z nich. Mohla by som si ich vygúgliť a tváriť sa múdro, ale načo by to bolo dobré, že? Kto chce, vygúgli si sám.
Medzi dvoma kopulami je dom so zástavami na streche, to je sídlo talianskeho prezidenta. Bol doma.
Pohľad zhora na Koloseum.
Niečo pre tých, ktorým nestačili Pompeje - Forum Romanum.
A už rýchlo ku koloseu, kde sa naša štrapa končí.
Nastupujeme do metra.
Moja šiesta, posledná dobrá rada: DÁVAJTE SI DOBRÝ POZOR NA VECI, KRADNE SA TU EŠTE VIAC AKO NA SLOVENSKU.
Aj v našom vagóne metra okradli turistu o fotoaparát.
Rímom naše výlety končia. Už nás čaká len jeden deň a potom cesta domov. Naposledy si dosýta užívame more. Pláž je piesočnatá, voda čistá. Po pláži sa neustále presúšajú obchodníci so všetkým možným:
Posledný večer. Zisťujeme, že kolektív je stmelený dokonale a od pubertálnych deciek sa dozviem niekoľko nových nemravných vtipov. Už mi lezú na nervy len trochu, náhodou je s nimi celkom sranda.
Na spiatočnej ceste domov sa v autobuse snažím zistiť, ako je na tom Anna, ale nestíham. Domov dorazím vo chvíli, keď sa s Vronským a ich spoločnou dcérou túla v okolí Neapola po tom, ako po pôrode opustila manžela a syna.
Budem ju musieť asi vziať ešte raz na dovolenku, nech mi dorozpráva aj koniec. Lebo teraz neviem - skočí pod ten vlak či neskočí?
Upozornenie
V texte je použitá mierna nadsádzka a irónia. Autorka nezodpovedá za škody spôsobené nesprávnym pochopením.
A teraz sa môžete vrátiť.