Pod Pálavou

Autor: Blanka Ulaherová | 24.9.2019 o 19:09 | Karma článku: 2,68 | Prečítané:  909x

Šplháme sa v horku s batohmi do kopca, už aj vidíme názov nášho apartmánu, ale mladík, ktorý pred ním šéfuje bufetu, nás posiela ešte vyššie a ešte ďalej.

Nadávam na horko, batoh, apartmán a hlavne na mladíka - najmä po tom, čo voláme majiteľke apartmánu, že to nemôžeme nájsť a ona nám hovorí, že sa máme vrátiť, lebo je to presne tam, odkiaľ nás ten týpek z bufetu (v duchu ho volám trochu inak) poslal. Potom nadávam ešte aj na ňu, na zámok, Svatý Kopeček a vôbec.

Keď v apartmáne trochu vychladnem a najem sa, uznám, že je tu pekne. Sme v krásnom kraji pod Pálavou, v moravskom Mikulove. A je tu toho toľko, čo musíme za necelé štyri dni stihnúť, že rýchlo utekáme za prvými cieľmi.

Dnes máme na pláne Kozí Hrádek, židovský cintorín, mikve, zámok, hrobku. Tak poďme na Kozí Hrádek.

Kedysi to bolo delostrelecké opevnenie, ktoré zabezpečovalo ochranu mesta. Dnes slúži ako vyhliadková veža, z ktorej je krásny výhľad na mesto a jeho okolie.

Ak na vrchole veje vlajka, je otvorené. Pán, ktorý predáva vstupenky, je potešený naším záujmom a tak rozpráva históriu, z ktorej som si, ako obyčajne, skoro nič nezapamätala.

K histórii Mikulova patria aj židovské pamiatky. Židia tu bývali od 15. storočia a v 19. storočí tvorili až 42 % obyvateľstva. Mali dvanásť synagóg a modlitebien, z ktorých sa zachovala len jedna. Koniec histórie židovskej štvrte a jej obyvateľov urobila druhá svetová vojna.

Najskôr si prezrieme cintorín, jeden z najväčších v Českej republike. Je tu okolo štyritisíc stojacich náhrobkov, najstaršie sú zo 17. storočia.

Celkom nás prekvapilo, že s náhrobkami sa narábalo dosť necitlivo a veľa z nich je zabudovaných do kamenného múrika okolo cintorína.

Chceme si ešte pozrieť rituálny kúpeľ mikve, ale už nestíhame, podobne nám pred nosom zavrú zámok, a hoci sme pri Dietrichsteinskej hrobke trištvrte hodiny pred záverečnou, neuspejeme ani tam. 
Nuž čo, ešte nám na to všetko ostávajú tri dni, aj keď i tie máme nabité programom od rána do večera.

Takže na druhý deň zavčas rána stojíme na autobusovej zastávke a čakáme na autobus, ktorý nás odvezie do Klentnice u rybníka, odkiaľ budeme šliapať na Sirotčí hrad. Všetko toto naplánovala Viktorka až do takých detailov, ako napríklad kedy kde byť, aby sme mali dobré svetlo na fotenie. Nie všetko sa dalo zorganizovať podľa našich predstáv, to slnko sa tiež mohlo občas otočiť opačne, aby sme nefotili proti nemu, ale čo už.

Ešte kým vyjdeme na hrad, vedie ma Viktorka na opačnú stranu hore kopcom na miesto zvané Stolová hora, z ktorého uvidíme zároveň nielen hrad Sirotčí, ale aj Dívčí zvaný tiež Děvičky, a kde sa môžem pokúsiť urobiť lepšiu fotku ako je na Wikipedii. No, oni mali asi to slnko lepšie.

Toto je Sirotčí hrad. Viktorka lezie až hore, mne sa nechce, a tak si na informačnej tabuli čítam dve povesti, ktoré sa k nemu viažu. Kým sa vráti, poviem vám prvú. Na hrade kedysi býval dobrý človek, templár menom Čičos s rovnako krásnou a dobrou ženou Ruženou. Žili si šťastne a tešili sa z narodenia syna. Medzitým prišiel Čičosovi povolávací rozkaz na križiacku výpravu do Svätej zeme. Čičosovi sa samozrejme nechcelo, možno bol pacifista, ktohovie, veď mne by sa tiež nechcelo a asi ani vám, a tak ho ignoroval. Onedlho sa na hrad dostavil komtur, to bol taký veliteľ. Prišiel dosť naštvaný na Čičosa kvôli tomu povolávaciemu rozkazu, ale Ruženka si to nevšimla. Bola nadšená vzácnou návštevou a poprosila komtura, aby sa stal krstným ich malého syna. Komtur dal drobcovi meno Orphanus, čo po latinsky znamená sirota. Ruženke sa to veľmi páčilo, po latinsky nerozumela, lebo to v škole ešte nepreberali alebo vtedy chýbala, inak by vedela, čo sa zrejme stane. A stalo sa. Komtur zabil Čičosa aj ostatných obyvateľov hradu, okrem dieťaťa, to vzal so sebou. Ruženku zabiť nemusel, lebo jej od žiaľu puklo srdce a zomrela sama. Keď Orphanus vyrástol, raz sa zatúlal na hrad, kde stretol starca, ktorý sa vtedy ako jediný zachránil, a ten mu porozprával, čo všetko sa v tej noci stalo. Orphanus sa z toho pomiatol a teraz jazdí po nociach na koni medzi hradom a jaskyňou Turold (tú sme tiež nestihli).

Povedala by som vám aj druhú povesť, ale jednak sa už vrátila Viktorka a musíme sa ponáhľať za ďalšími pamiatkami a dvak som ju zabudla. Tuším bola o nejakej víle, ale to bolo aj tak určite vymyslené, však víly predsa neexistujú.

Tak teda zbehneme dolu do Klentnice a autobusom sa zavezieme do dediny Pavlov.

Je tu veľa vinárskych sklípkov.

V jednom sa s Viktorkou podelíme o deci vína Pálava, videli sme ho v dokumentárnom filme - víno aj sklípek. Potom sa štveráme na ďalší hrad menom Dívčí hrady alebo Děvičky. To sú tie, ktoré som fotila spolu so Sirotčím.

Kým na Sirotčom hrade nebol okrem nás nikto, tu je to ako na púti. Ľudia, psy, deti. Zopár šialencov šliape vedľa svojich bicyklov a niektorí dokonca v tom popadanom ihličí tlačia kočiariky s deťmi. 

Z hradu je pekný výhľad na Pavlov, aj na ďalší cieľ našej cesty, na Dolné Věstonice.

Ideme dolu okolo vinohradov, sme v tomto kraji po prvýkrát, ale všetko sme si už predtým popozerali na internete a je to presne také, ako to bolo tam.

Na niektorých miestach sú náučné tabule o archeologických nálezoch, čo tu boli objavené. 

Z tejto sme sa dozvedeli, že sa tu našiel hrob s kostrami troch mužov, z ktorých dvaja ležali na chrbte a tretí na bruchu, ale to vraj mohla byť aj žena. Jeden muž má ruku v oblasti intímnych partií druhého, čo je vysvetľované, že mu do lona sypal akési farbivo zrejme v rámci nejakých rituálov.
No keď myslia. Mne napadli aj iné možnosti. Už sa asi nedozvieme, čo za orgie tí praľudia pod Pálavou páchali.

Takto vedomostne obohatené prichádzame do Dolných Věstonic. Hovorí vám to niečo? Venuša? Dobre si pamätáte učivo z dejepisu. V roku 1925 tu pracovná skupina archeológa Karla Absolona objavila hlinenú sošku macatej ženy, ktorú niekto ušúľal v období paleolitu zhruba pred tridsiatimi tisícmi rokov. V súčasnosti je uložená v múzeu v Brne, ale my sme ju s Viktorkou videli, keď ju pred niekoľkými rokmi vystavovali na bratislavskom hrade.
Ak ste ju nevideli, môžete si ju kúpiť hocikde v suveníroch, vyzerá úplne rovnako ako originál. Alebo si môžete kúpiť mydlo v tvare Venuše. Prípadne sa môžete postaviť k jej niekoľkonásobnej zväčšenine na stene budovy múzea a cítiť sa popri nej ako prútik.

Múzeum je malé so skromným inventárom. Kedysi tu bola expozícia lovcov mamutov, ale teraz je presťahovaná v archeoparku v Pavlove a tu ostali len fotky zatopených obcí z dôvodu výstavby priehrady a nejaké kópie ďalších paleolitických Venúš, ktoré sa našli v rôznych častiach sveta. Úplne rovnaké kópie nájdeme aj v Pavlove, kam sa dnes ešte raz vraciame práve kvôli vykopávkam. 

Archeopark Pavlov sa rozkladá pod úrovňou zeme na mieste sídliska lovcov mamutov, nad ním sa vypínajú Děvičky.

Je dobre technologicky vybavené, hneď na úvod si návštevníci môžu pozrieť krátky film o živote lovcov mamutov aj o náleze věstonickej Venuše. Znova tu vidíme aj hrob s kosťami tej paleolitickej trojky, čo stvárala rituálne nemravnosti.

Ako som už spomínala, sú tu aj kópie rôznych Venúš. Táto je bavorská. 

Takmer všetky sú obézne, len jedna je vychrtlá, pochádza zo Sibíri. Nuž, tamojší mužíci mali asi iné predstavy o kráse.

Pozrieme si zopár mamutích kostí a potom si ešte odfotím dvoch kamošov. Hovorím im "povedzte syyyyyr!" a im to príde strašne smiešne. Zľava sa smeje nandertálec, vpravo človek moderný. Bodaj by sa nesmiali, hlavne teda neandertálec s takým chrupom. Aj zuby múdrosti mal, ako pozerám, tie mne ešte ani nenarástli.

Keď si to tu všetko pofotím a odchádzame, všimneme si upozornenie, že za fotenie sa platí 50 korún. Nevedomosť hriechu nečiní. Ale aby som vás uspokojila, že som české múzeá neokradla, tak vám prezradím, že si pozajtra v Mikulovskom zámku kúpime lístok na fotenie, ktorý platí 48 hodín a aj tu v archeoparku Pavlov.

Ale dovtedy sa ešte dvakrát vyspíme a medzitým absolvujeme lednicko-valtický areál. Tak teda dobrú noc. Budem spať ako zabitá, dnes som urobila 24 tisíc krokov a mám dosť.

Ráno je zamračené, mračím sa aj ja, lebo máme na programe krásne zámky a tie vyzerajú lepšie v lúčoch slnka ako v kvapkách dažďa. Autobusom sa odvezieme do Lednice. Keď vystúpime, začína popŕchať. Keď prídeme k zámku, už leje. Môžeme moknúť alebo si kúpiť lístok a absolvovať prehliadku. Vyberáme si druhú možnosť, hoci sme to nemali v úmysle. Z prehliadky si pamätám zas len také somariny, ako napríklad, že majitelia Liechtensteinovci, ktorí tu panovali takmer 700 rokov až do roku 1945, si skoro všetko zo zámku odniesli preč, akurát kúpeľňu a záchod tu nechali.

A ešte nejaké parohy, vypchaté vtáky a pár obrazov. 

Na tomto je nejaká urodzená pani, ktorá je namaľovaná počas tehotenstva. To sa vtedy nerobievalo, ale u nej sa inak nedalo, pretože počas dvadsiatich rokov porodila devätnásť detí. Alebo tak nejak. Ten malý černoško, čo je s ňou na fotke, je jej dospelý pygmejský sluha. Bol veľmi inteligentný a vzdelaný, hovoril mnohými jazykmi a ona si ho veľmi vážila.

Ešte som si zapamätala jeden obraz s nahotinkou.

Na ten sa veľmi rád pozeral pán domáci, už neviem ktorý, z gauča oproti. Jeho manželke sa to nepáčilo a aby ho naštvala, dala mu gauč preniesť pod obraz, aby naň toľko nečumel. Manžel sa rozhodol rešpektovať jej prianie, však snáď ju kvôli takej prkotine nezabije, a dal oproti obrazu zavesiť zrkadlo a tak mohol z gauča opäť pozorovať nahotinku a pani Liechtensteinová si mohla tak akurát pískať. Takto šťastne žili, až kým nepomreli, zazvonil zvonec a prehliadky je koniec.

Vonku stále leje, už sa vyberáme do obchodu kúpiť si pršiplášte, ale potom dostaneme lepší nápad a ideme sa naobedovať do reštaurácie. Medzitým aj pršať prestalo a my môžeme vyraziť do zámockých záhrad a k minaretu.

K minaretu priam utekáme, lebo podľa informačnej tabule v parku je otvorený do dvanástej a potom bude hodinová prestávka. Máme na to asi trištvrte hodiny, takže len klušem a nefotím, hoci by bolo čo. Síce do dvanástej nestihneme, ale aj tak je otvorený, na tej tabuli to bolo zle napísané, ale aspoň som sa trochu prebehla. 

Za výstup sa platí a aj tak treba ísť po svojich (to mal byť akože vtip). Tak teda idem, hlava sa mi krúti.

Vyjdeme hore, pokukáme okolie, ale pravdupovediac podľa mňa nič moc, a to sa ten minaret spomína ako to najzaujímavejšie v blízkom okolí. Nuž ako sa hovorí - koľko ľudí, toľko chutí. 

Zlezieme dole a tentoraz klušeme, pretože sa ponáhľame na autobus. Aj keby sa tu dalo byť celý deň.

Naša ďalšia cesta vedie do Valtíc, kde je ďalší zámok, ale ten si obzrieme len zvonka, na dnes nám kultúry tohto typu stačilo.

Náš dnešný plán je trochu iný. Ideme na kopec za mestom na kolonádu. Postavili ju na vrchu Reisten po napoleonských vojnách začiatkom 19. storočia v antickom štýle. 

Hore je tiež vyhliadka a dá sa dovidieť celkom ďaleko, napríklad až do Mikulova.

To všetko uvidíme asi o hodinu, ešte utekáme za ďalšou zaujímavosťou tohto kraja, do múzea železnej opony na hranici s Rakúskom.

Sú tu vystavené pracovné pomôcky pohraničiarov, zbrane, vysielačky, mapy, odev a rôzne dobové dokumenty. V múzeu sprevádza mladík, spolu s nami je tam práve rodina s dvoma deťmi. Taťka je vo svojom živle, žiaria mu oči, s láskou pozerá na všetky tie pištole, pušky či samopaly alebo čo to je, spomína a dopĺňa výklad o množstvo zaujímavých informácií, ktoré nasal pred štyridsiatimi rokmi počas vojenčiny na západnej hranici. Mamka na neho obdivne pozerá a pre deti je bohom.

Keď už sme tu, bola by škoda nezájsť si na rakúsku stranu, keď dnes sa to už môže. 

Potom rýchlo späť na kolonádu, aby nám ju nezavreli, a dnešný plán máme splnený na sto percent.

Cesta dolu je príjemná, ideme medzi vinohradmi a potom kúsok po lese, až sa dostaneme opäť k valtickému zámku.

Ak si myslíte, že odtiaľ opäť kamsi utekáme, tak to sa mýlite - som taká unavená, že sa ledva vlečiem. Keď sa vrátime do apartmánu, budem mať dnes za sebou 32 tisíc krokov.

A tak si ešte pekne pofotíme mesto, najeme sa pri železničnej stanici a vláčikom sa odvezieme do Mikulova.

Medzitým sa zotmelo, bola by škoda neurobiť zopár nočných mikulovských záberov.

A potom sa ešte vyštverať kopcom k apartmánu, zaľahnúť a spať. Už máme pred sebou len necelý deň a nejaké resty, tak dobrú noc, ráno musíme byť svieže.

To aj sme, preto si rýchlo pobalíme batohy, vyložíme ich pred izbu a ideme hneď zarána na Svatý kopeček. Je to dominanta Mikulova, ktorú sme zbadali ako prvú ešte z vlaku a včera sme ju videli aj z kolonády vo Valticiach. Okrem toho, že sa tu nachádza Krížová cesta, je to aj prírodná rezervácia, v ktorej rastú vzácne rastliny a žijú vzácne živočíchy.

Krížová cesta patrí k najstarším v Českej republike. Založil ju v tridsiatych rokoch 17. storočia jeden člen rodu Dietrichsteinovcov, ktorý bol dlhoročným majiteľom mikulovského panstva, biskup František.

Prvou stavbou bola kaplnka svätého Sebastiána, ktorá bola postavená ako poďakovanie Bohu za prekonanie morovej epidémie. Pôvodná vyhorela a táto je z roku 1679.

Kaplniek je tu štrnásť, nie sú z jedného obdobia a preto sa dosť líšia. Niektoré sú zapustené do skaly, tie väčšie sú staršie barokové a stoja osamote. Aj ich výzdoba sa líši a Kristus na ceste na Kalváriu od kaplnky ku kaplnke zásadne mení svoju podobu.

Kráčame samé, mesto ešte spí. Aspoň nie je tak horúco a do záberov sa mi nemotajú ľudia. Neskôr to však aj tu trochu zhustne.

To je znamenie, že je najvyšší čas vrátiť sa do mesta.

Ďalším z bodov nášho programu je Dietrichsteinská hrobka. Pôvodne to bol kostol sv. Anny, kde bola uložená soška Čiernej Madony loretánskej, ale keď vyhorel, na jeho základoch postavili Dietrichsteinovci rodinnú hrobku.

Zázračnej soške sa nič nestalo a teraz je v kostole sv. Václava a v kaplnke, ktorá sa nachádza v hrobke, je jej kópia.

Zhora je pekný výhľad na mesto.

Dole sa nachádza 45 rakiev a tri urny s pozostatkami Dietrichsteinovcov. Ja som sa tam medzi tými truhlami necítila dobre, bol tam nepríjemný smrad a aj tak boli všetky rakvy takmer rovnaké, tak načo pozerať jednu po druhej. Preto sme aj boli jedny z prvých, čo odtiaľ predčasne odišli.

Hurá, sme opäť na čerstvom vzduchu! Tak sa teda zhlboka nadýchajme a poďme na zámok. 

Jeho história siaha až do 13. storočia. Niekoľko storočí patril rodu Liechtensteinovcov, od 16. storočia boli jeho majiteľmi Dietrichsteinovci.

Kúpime si lístok na prehliadku Rimania a Germáni v kraji pod Pálavou a lístok na fotenie, ale fotiť tu veľmi nie je čo.

Nevadí, však som dosť pofotila predvčerom v archeoparku v Pavlove, tak som aspoň takýmto spôsobom zaplatila za tie fotky, čo som tam nechtiac urobila načierno. Ani expozícia nie je obzvlášť zaujímavá, asi sme už presýtení históriou. Však vy si môžete vybrať nejakú inú prehliadku, je ich tu dosť.

Ešte máme jeden rest z prvého dňa - židovský rituálny kúpeľ mikve. Našiel sa v pivnici obytného domu, je asi tristo rokov starý a slúžil k rituálnemu očisteniu ortodoxných Židov pred začiatkom sabatov a sviatkov. 

Dnes je obklopený panelákmi.

Už nám ostal len jeden rest, a to jaskyňa Turold. Tú však už nestihneme navštíviť. Nuž, budeme sa asi musieť do toho krásneho kraja pod pálavskými vŕškami ešte vrátiť. S radosťou.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Dobré ráno

Dobré ráno: Okolo majetku Bašternáka sa dejú čudné veci

Ako skončí majetok odsúdeného daňového podvodníka?

Stĺpček Jakuba Fila

Snáď si tie deti tú tvár Smeru nebudú pamätať

Nahnevaný Fico sa snaží pôsobiť milo a vtipne, je však skôr trápny.


Už ste čítali?