reklama

Prvýkrát v Nur-Sultane. Alebo nie?

Ako je u nás dobrým zvykom, letenky kupujeme vtedy, keď sú v akcii. Nebolo tomu inak ani pri našom najnovšom výlete.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (2)

Na jar sme kúpili spiatočné letenky po 130 eur z Budapešti do Astany a koncom októbra prišiel ich čas. Medzitým sa hlavné mesto Kazachstanu premenovalo na Nur-Sultan na počesť milovaného prezidenta, ktorý práve odchádzal do dôchodku, ale lietadlo trafilo aj tam a po piatich hodinách letu sme pristáli na letisku nesúcom meno spomínaného milovaného exprezidenta.

Je tu o štyri hodiny viac ako u nás a minimálne o dvadsať stupňov menej. Kazaši vytiahli kožuchy, čiapky, šály aj čižmy. Autobusom sa vezieme asi hodinu na konečnú pri železničnej stanici, lebo sme si vybrali taký hotel, aby sme to mali ráno blízko na vlak.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

V autobuse majú zaujímavé možnosti platenia. Cestujúci si mobilom naskenujú QR kód nalepený na dverách a oknách autobusu, zrejme majú na to nejakú aplikáciu. Mobily potom chodia ukazovať šoférovi.
Ale dá sa platiť aj v hotovosti priamo vodičovi. Ešte vlani vyberal cestovné sprievodca, teraz si šofér musí poradiť sám.

Na zastávkach šofér otvorí najskôr predné dvere a až keď sú takmer všetci dnu, otvorí stredné a zadné pre tých, čo vystupujú. Zrejme majú v dopravnom podniku zlé skúsenosti s čiernymi pasažiermi.

Všimli sme si, že niektoré zastávky autobusov sú uzatvárateľné, podobne ako v Dubaji, a sú tu piktogramy označujúce free wifi, aj USB sloty na nabíjanie mobilov. Wifi sa mi na zastávke chytiť nepodarilo, nabiť mobil som neskúšala.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
Zastávka MHD v Nur-Sultan
Zastávka MHD v Nur-Sultan (zdroj: Blanka Ulaherová)

Sme na konečnej, vystupujeme a ideme sa na stanicu popýtať na zajtrajší vlak, lístky máme kúpené cez internet. Smola, vlak ide z druhej stanice, z Nurly žol, ktorá je od tejto autobusom asi hodinu a pol. Takže poloha nášho hotela pre nás žiadnou výhodou nie je. Čo už, snáď sa aspoň dobre vyspím.

Spala som dve hodiny, ten štvorhodinový časový posun je dosť značný. A možno to tiež poznáte - ak si hovorím, že musím rýchlo zaspať, lebo ráno zavčasu vstávam, just nezaspím.

Takže po dvoch hodinách spánku vstávam. Snáď budú aspoň chutné raňajky.

Hotel si uchoval svoje dobré sovietske zvyky. Najskôr si musíte na recepcii vyzdvihnúť talončik, to je taký dôležitý papierik, a vedľa v jedálni ho odovzdáte.
"Dúfam, že nebude kaša ako vlani", hovorím Jakubovi, keď vidím prichádzať čašníčku s podnosom.
"Segodnja kaša", usmieva sa milo dievčina, podávajúc nám taniere.
V jej hlase počujem škodoradostný tón. Alebo sa mi to len zdá?

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Kaša má bielu farbu - biele jedlá na mňa odjakživa pôsobia nechutne.
Ja viem, polovica ľudí na svete hladuje. Ale ako by im pomohlo, keby som sa premohla a tú kašu aspoň ochutnala? Nijako.
A tak teda svoju porciu nezištne darujem Jakubovi a zjem zvyšok raňajok - dva kúsky neopečeného toastového chleba s lyžičkou masla a vajce natvrdo. 
No, však nežijeme preto, aby sme jedli, že?

Takto posilnení utekáme na autobus, ktorým sa vezieme cez celé mesto tú sľúbenú hodinu a pol na druhú stanicu.

Stanica je nová a krásna, vyzerá to tu skôr ako na letisku, dovnútra sa musí prejsť cez skener a WC je čisté a bezplatné. Nemáme však veľa času na pozeranie, lebo hlásia, že náš vlak do Karagandy je už pristavený.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

"Donbas, Kuzbas, Karaganda" - túto trojicu som si vtĺkala do hlavy kedysi pred polstoročím na hodinách zemepisu v súvislosti s nerastným bohatstvom Sovietskeho zväzu.

Sovietsky zväz už nie je, Donbas je na tom všelijako, ako je na tom Kuzbas netuším, ale o Karagande vám môžem podať úplne čerstvé informácie z prvej ruky. Teda až o štyri hodiny, keď tam dorazíme.

Cesta vedie nekonečnou stepou, všetko naokolo je béžové, vyzerá to jednoliato, ale keď sme sa neskôr pozreli stepi na zúbok zblízka, videli sme, že je porastená všeličím.

Step
Step (zdroj: Blanka Ulaherová)

Sem tam ideme cez nejakú dedinku, občas vidíme pasúce sa kone. Cez špinavé okná sa mi veľmi fotiť nechce, urobím len zopár záberov a potom zaľahnem a pokúsim sa k dvom hodinám nočného spánku pridať aspoň jednu dennú.

Step
Step (zdroj: Blanka Ulaherová)
Step
Step (zdroj: Blanka Ulaherová)
Step
Step (zdroj: Blanka Ulaherová)

Sme v našom obľúbenom plackartnom a spíme skoro všetci. 

Plackartný
Plackartný (zdroj: Blanka Ulaherová)

Vlak je o čosi lepší ako obyčajne, nie je v ňom WC s dierou v podlahe a tak sa môže používať počas celej cesty.
Však o ňom sprievodca každému s hrdosťou hovorí:
"Tualet u nas biologičeskij, bumagu tam neľza brosiť", teda aby sme papier nehádzali do misy. Hovorí to po rusky aj po kazašsky, pretože táto krajina je dvojjazyčná a najmä tuto na severe používajú ruštinu v súkromí aj Kazaši.

Na umývadle je páková batéria, nie ten super vynález, ktorým tečie voda len počas toho, keď tlačíte jednou rukou spodnú časť batérie nahor, takže si nikdy nedokážete umyť obe ruky naraz.

Štvorhodinová cesta vrátane zapožičania posteľnej bielizne a uteráka vyšla na dve eurá - no neberte to!

Oproti nám má lôžko žena, ktorá cestuje do Taškentu. Je Uzbečka, ale žije v Nur-Sultane. Do rodného mesta ide na svadbu príbuzných. Svadba bude veľká - okolo 150 ľudí. Žena má 53 rokov a desať rokov do dôchodku, stále im to predlžujú a ona by už bola radšej doma. Má dve dcéry, aj vnuka a vnučku, ktorí ju oslovujú "apu".

Kým sa o sebe podozvedáme všetko dôležité, prichádzame do Karagandy. Rozlúčime sa a vystupujeme.

Karaganda nie je staré mesto, takže tu toho nie je veľa vidieť, ale je čisté, parky sú upravené a ulice lemuje množstvo obchodov a reštaurácií.

Chceme ísť do kina, ale pretože jediný kazašský film hrajú už o hodinu, oželieme ho, snáď si ho pozrieme pozajtra v hlavnom meste. Americké filmy nás nelákajú a iné dnes ani nehrajú.

Ideme do ekologického múzea, o ktorom sme sa dozvedeli z bedekra Lonely Planet. Dosť dlho ho hľadáme, nie je nijako označené, ale že ste to vy, prezradím vám, že je v tejto budove na hlavnej ulici, aby ste zbytočne neblúdili.

Ekologické múzeum  v Karagande
Ekologické múzeum v Karagande (zdroj: Blanka Ulaherová)

V múzeu môžete všetko fotiť a chytať.

Ekologické múzeum v Karagande
Ekologické múzeum v Karagande (zdroj: Blanka Ulaherová)

Je súkromné, takže väčšinu jeho inventáru tvoria veci, ktoré doniesli ľudia zo svojich domovov, preto sú tu vedľa seba napríklad stará chladnička, vysávač či šijací stroj.

Vyzerá skôr ako nejaké skladisko, ale je to zaujímavé.

Ekologické múzeum v Karagande
Ekologické múzeum v Karagande (zdroj: Blanka Ulaherová)

Toto je (bol) telefón používaný v bani.

Ekologické múzeum v Karagande
Ekologické múzeum v Karagande (zdroj: Blanka Ulaherová)

Tieto veci spadli z neba.

Ekologické múzeum v Karagande
Ekologické múzeum v Karagande (zdroj: Blanka Ulaherová)
Ekologické múzeum v Karagande
Ekologické múzeum v Karagande (zdroj: Blanka Ulaherová)

Veci z rakiet padajú voľne po stepi. Pracovníci z Bajkonuru ich síce chodia zbierať, ale často ich predbehnú ľudia z dedín a napríklad z gúľ napravo si robia záhradné sprchy.

Ekologické múzeum v Karagande
Ekologické múzeum v Karagande (zdroj: Blanka Ulaherová)

Slečna, čo nás v múzeu sprevádza, hovorí, že niektoré zvyšky sú kontaminované nebezpečnými látkami, ale miestni si ich napriek tomu berú domov a robia si z nich trebárs ploty.

V múzeu je množstvo zaujímavých exponátov. Napríklad vozidlo, taká bicyklová rikša, ktorým chceli prejsť kanadskí študenti z Číny do Európy. V Karagande ich zastihla zima a sneh a tak vozidlo nechali v múzeu a odleteli lietadlom.

Alebo kontajnerová sedačka.

Ekologické múzeum  v Karagande
Ekologické múzeum v Karagande (zdroj: Blanka Ulaherová)

A k tomu ešte rôzne časti lietadiel, kresby živočíchov, ktoré obývajú túto oblasť, návod na recyklovanie odpadu či hornina po jadrovom výbuchu - už sa jej netreba báť, nie je nebezpečná, uisťuje nás sprievodkyňa - a ďalšie.

Po prehliadke všetkých tých vecí sa ešte túlame ulicami Karagandy až do zotmenia a vidíme napríklad... 

... pomník baníkom...

Karaganda
Karaganda (zdroj: Blanka Ulaherová)

 ... Gagarinovi...

Karaganda
Karaganda (zdroj: Blanka Ulaherová)

... Puškinovi...

Kraganda
Kraganda (zdroj: Blanka Ulaherová)

... kazašskému básnikovi Abajovi...

Karaganda
Karaganda (zdroj: Blanka Ulaherová)

... ale aj divadlo...

Karaganda
Karaganda (zdroj: Blanka Ulaherová)

... a všeličo iné.

Karaganda
Karaganda (zdroj: Blanka Ulaherová)
Karaganda
Karaganda (zdroj: Blanka Ulaherová)
Kraganda
Kraganda (zdroj: Blanka Ulaherová)

Navečeriame sa v aschane (reštaurácii) pri stanici, v ktorej sme dnes už obedovali. Je spomínaná aj v bedekri. Nielenže je tu bohatý výber jedál za ľudové ceny, ale kvitujem aj niekoľko predlžovačiek položených na stoloch pri oknách, ktoré môžu stravníci použiť na nabitie svojich mobilov.

Ochutnávam skoro všetko, čo majú - soljanku, šalát, kurča, aj niekoľko zákuskov, veď je tam pri každom jedle napísané "rational", tak z toho asi nepriberiem. Keď vyjdeme von, všimnem si, že "Rational" je názov aschany.

Potom už len čakáme na stanici na náš vlak, ktorý nás bude tmavou chladnou nocou viezť až k jazeru Balchaš.

Karaganda
Karaganda (zdroj: Blanka Ulaherová)

Opäť sme v plackartnom, trochu horšom ako bol ten ranný. WC je s dierou, pred väčšími mestami ho zamykajú, umývadlo umyli naposledy asi ešte za Stalina, vo vlaku je kosa a nekúri sa. Sprievodca sľubuje do pol hodiny nápravu. S WC samozrejme nemôže urobiť nič, ale radiátory sa po hodine trochu zahrejú, takže snáď v noci nezamrzneme v stepi ako ten úbohý kočiš z pesničky, ktorú som si požičala do názvu mojej minuloročnej reportáže.

Oproti nám sedí sedemdesiatnik pôvodom z bieloruského Grodna. Už 60 rokov žije v Kazachstane, prišiel ako desaťročný a už tam zostal. Po kazašsky nevie skoro nič, rozumie len pár slov. Aj on hovorí, že v Kazachstane nie sú žiadne národnostné trenice, ani nikdy neboli, hoci je to tu národnostne veľmi pestré.
Cestuje do Balchašu, kde žije, deti má v Karagande.

Rozoberáme všetko, čo nás zaujíma. Potom sa mi už zatvárajú oči. Verná svojmu zvyku vybrať si v dileme medzi smrťou udusením a smrťou zamrznutím prvú možnosť, strčím hlavu pod deku. Kolesá vyklepávajú svoju monotónnu uspávanku a kolísanie vlaku ma uspáva.
Dovidenia zajtra ráno.

Blanka Ulaherová

Blanka Ulaherová

Bloger 
Populárny bloger
  • Počet článkov:  338
  •  | 
  • Páči sa:  471x

Pragmatička so srdcom Zoznam autorových rubrík:  PostrehyCestovanieSpomienky

Prémioví blogeri

Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu