Cestovné lístky vyšli asi na tridsať eur na jedného, čo je oproti autobusu o dosť viac. Vlak je však dobre vybavený - v každom kupé sú dve obrazovky, takže si môžete v pohodlí pozerať filmy, ktoré na nich bežia, bez toho, aby ste si pritom vykrútili krk. Jeden, čo dávajú večer, je asi z iracko-iránskej vojny, stále v ňom strieľajú a umierajú a je hnedožltý, teda čosi ako čiernobiely, ale v inom odtieni.
Sú aj drahšie vagóny, v nich je k dispozícii aj internet, ale nám stačí aj toto, veď u nás doma môžeme o niečom takom len snívať.
Okrem toho je pre každého pripravená fľaša minerálky, šálka s čajovým vrecúškom, nejaké keksy a kanvica s horúcou vodou. Hore na polici sú štyri kufríky s vankúšmi a prikrývkami a sprievodca porozdáva čistú posteľnú bielizeň.
Raz stojíme asi pol hodiny. Aspoň si môžeme trochu natiahnuť nohy.
Najskôr je s nami v kupé muž, potom ho sprievodca vymení za ženu. Hovorí o sebe, že je turistická sprievodkyňa, ale nevie dobre po anglicky, nemá na hlave šatku a navyše sa vypytuje, kde budeme v Širaze bývať a podobne, tak radšej veľa nerozprávame, aby sme niekomu neuškodili, jeden nikdy nevie. Možno sme jej krivdili, neskôr Jakubovi ukazovala fotky z posledného výletu.
V cene máme aj večeru. Okolo šiestej ideme asi cez šesť vagónov do jedálenského vozňa, ale obsluhujúci personál nám hovorí, aby sme prišli o hodinu. Keď sa o hodinu vrátime - zatiaľ v našom vagóne ešte stále strieľajú a umierajú v hnedožltom filme - všetky miesta sú obsadené. Jeden z čašníkov nám na svojom mobile ukazuje správu v angličtine, v ktorej sa píše, že vedia o tom, že máme rezervovanú večeru, ale že vlak mešká a tak ju dostaneme až za Kašanom.
To nás celkom prekvapí nielen tým, že Kašan sme opustili asi pred pol hodinou, ale nevidíme v tom logiku. Jedine, že by jedlá do vlaku nakladali priebežne po ceste.
Ale dočkáme sa a dostaneme tri škatuľky s troma rôznymi jedlami, ktoré si vzájomne skombinujeme tak, aby sa najedli aj tí, čo nejedia mäso, aj tí, ktorým nechutí zelenina.
Keď dovečeriame, zisťujem, že som kdesi stratila svoj fitness náramok. Pôvodný remienok doslúžil a tie, čo som kúpila ako náhradné, nedržia dobre a občas sa rozopínajú. Ponáhľame sa teda späť do kupé, aby som ho pohľadala tam, lebo v jedálni ho nevidíme, hoci Viktorka neváha vliezť aj pod stôl. Nie je ani v kupé. Napadne mi ho hľadať prostredníctvom bluetooth na mobile. Pomaly kráčam cez šesť vagónov do jedálne - nič. Opäť naspäť - a v tom mi mobil zavibruje. Náramok musí byť niekde nablízku. Asi aj je - na chodbe v jednom z dvoch veľkých vriec s odpadkami z jedálne.
Nevidím ho a ani nemám chuť sa v tých pomyjách prehrabávať. Aj tak som nedávno písala Ježiškovi, aby mi doniesol vyššiu verziu, ktorá má čitateľnejší displej, tak to tých pár týždňov do Vianoc už vydržím. S touto myšlienkou sa ukladám na lôžko a zaspávam. Ráno zisťujem, že sa mi mobil po polnoci synchronizoval s náramkom, odpadky zrejme išli v noci okolo nášho kupé.
Okolo šiestej začína svitať. Vlak uháňa púšťou, krajina je v oranžovožltých tónoch.
Po siedmej prichádzame do cieľa. Sme v Širaze.
Tu nás už čaká Ben, u ktorého sme boli ubytovaní počas našej prvej návštevy Širazu pred dvoma rokmi a ktorého sme odvtedy neobišli ani raz. Dnes budeme spať v dome jeho rodičov už štvrtýkrát. Myslím, že sympatie sú vzájomné, jeho mama nás srdečne vyobjíma a vybozkáva. Otec nie je doma, učí na základnej škole a o chvíľu, keď sa zložíme v "našej" izbe a naraňajkujeme sa, ho pôjdeme pozrieť.
Náš dnešný plán, ktorý sme si s Benom schválili ešte pred príchodom do Iránu, by mal okrem návštevy školy zahŕňať výlet do peknej tradičnej dediny Daštak, prehliadku tých vecí v Širaze, ktoré sme ešte nevideli a večernú návštevu bazára Vakil.
Najskôr ideme do školy za Benovým otcom. Je to chlapčenská škola pre deti vo veku od sedem do dvanásť rokov. Žiaci sú oblečení v modro-bielych pásikovaných košeliach a tmavých nohaviciach a práve majú prestávku. Behajú po chodbách, občas sa niektorí zvedavci zatúlajú do zborovne, kam nás Ben zaviedol.
Prichádza muž s píšťalkou na krku. Pýtame sa ho, či je telocvikár, ale nie je, je to riaditeľ. Píšťalka slúži ako u nás zvonec.
Aj iránske školstvo je asi prefeminizované, okrem riaditeľa a dvoch učiteľov tu vyučujú len ženy. Tiež sa postupne zhromažďujú v zborovni, nalievajú si čaj z kanvice, čajom a sušienkami ponúknu aj nás. Každá si s nami podá ruku a predstaví sa. Sú už staršie a oblečené konzervatívne - v tmavých šatách a hidžáboch. Škola je monitorovaná kamerami a tak vidíme na obrazovke šantiť chalanov na chodbách aj v triedach. Počas prestávky prichádza do zborovne matka s dvoma synmi a pýta sa na ich prospech. Aj Benov otec má nejakú konzultáciu, a tak nás nemôže prísť pozrieť.
Po dvadsiatich minútach sa riaditeľ ospravedlní, rozlúči sa s nami a ide pískať na píšťalku, aby ohlásil koniec prestávky. Aj učiteľky sa poberajú do tried. Na dvore sa medzitým zoraďujú chlapci, ktorí majú telocvik. Ale to už ideme ďalej, nech ten svoj dnešný plán dodržíme.
Jakubovi a Viktorke pripadá škola ako tá z iránskeho filmu Bomba, mne sa zdá oveľa príjemnejšia.
Z jednej školy ideme do druhej. Táto je stará štyristo rokov, je to madrasa, v ktorej študujú mullovia, teda duchovní.
Je pekne zdobená keramickými kachličkami s typickými širazskými motívmi vtákov a kvetov. Nedávno zlodeji niekoľko kachličiek vysekali a ukradli.
Pozrieme si aj dielňu, v ktorej vyrábajú veci, ktorými nahrádzajú zničené pôvodné časti - dvere, okná, a ešte aj rôzne suveníry. Ben nám hovorí, že večer pôjdeme do keramickej dielne, kde budeme vidieť, ako sa na kachličky maľuje a budeme si to môcť aj vyskúšať.
Ale teraz ideme autom von z mesta. Po dvadsiatich minútach sa prúd áut začne spomaľovať, až zastane úplne. Vpredu niečo horí, asi sa stala nehoda. Odsudzujeme zvedavcov, čo sa tam predierajú peši s mobilmi v rukách.
Po čase mi začne byť podozrivé, že nepočujeme húkačky sanitiek a hasičských áut. Dôjde nám, že stojíme v blokáde. Včera došlo v Iráne k zdraženiu pohonných hmôt. Za pôvodnú cenu je len 60 litrov na mesiac, zvyšok zdražel trojnásobne. Niektorí motoristi sa búria, pália pneumatiky a blokujú cesty po celej krajine. Všetci sú ale ešte pokojní, nikto netrúbi ani nenadáva, sú solidárni. Občas príde z druhej strany auto dopravnej alebo štátnej polície, na motorkách prišli aj príslušníci revolučných gárd. Zatiaľ sa ani jedna strana nedala vyprovokovať. Stojíme takto dosť dlho, pozorujeme ľudí, ktorí idú peši z druhej strany. Sú medzi nimi zahraniční turisti aj cestujúci s kuframi, ktorí to z letiska do mesta autom už nestihli. Za veľkého pobavenia prechádza nemecký pár na nejakom zmontovanom štvorkolesovom bicykli, na ktorom je zavesená iránska a nemecká zástava. Ľudia si všetko natáčajú mobilmi. Vyzerá to skôr ako happening než politický či ekonomický protest. Až večer z televízie sa dozvedáme o prvých obetiach na životoch, je ich zatiaľ päť, ale nie v Širaze. Internet v tejto oblasti už nefunguje, ale v meste ešte áno.
Z autobusu vylieza skupina tradične oblečených žien, preliezajú betónové zátarasy na druhú stranu, kde stojí domček a v ňom potrebné WC. Je to liečebňa drogovo závislých, ktorá teraz ochotne otvára svoje dvere núdznym a trpiacim.
Ben odbehne kúpiť niečo pod zub a po chvíli sa vracia s plnou igelitkou. Majiteľ obchodu pri ceste má dobrý deň, už vypredal všetky sendviče, zostali mu ešte čipsy a nejaké keksy. Však zas nemusíme jesť stále len zdravo.
Po štyroch hodinách začne slnko klesať a je jasné, že aj keby sa cesta akýmsi zázrakom hneď uvoľnila, z Daštaku by sme toho veľa nevideli. Ben nás preto prevedie cez betónové zvodidlá na druhú stranu, kde premávajú taxíky, jeden odchytí a posadí nás doň. Hovorí, aby sme si pozreli aspoň bazár a navečerali sa. On sa vracia k autu. Jeho mame nemáme o blokáde nič hovoriť, aby sa nebála.
Taxíkár nás zavezie k Bráne Koránu a tam nás odovzdá ďalšiemu, s ktorým sa vezieme do centra. Na niektorých uliciach sú ešte horiace pneumatiky, raz ideme priamo medzi plameňmi, ale v meste sa blokády na rozdiel od tých diaľničných dajú obísť. Vystupujeme pri bazáre a hneď si všimneme, že je zatvorený.
Neskôr sa dozvieme, že v meste vypálili banku a preto bazár preventívne zavreli, aby nepadol ako ďalšia obeť.
Čo už, tak sa aspoň poprechádzame večerným Širazom a navečeriame sa v malom bufete.
Funguje aj zopár obchodíkov s potravinami, tak nakúpime čaje, koreniny a oriešky ako darčeky domov.
V centre je pokoj, pred citadelou chána Karima pribudla nová atrakcia, pri ktorej sa ľudia fotia.
Odvezieme sa domov, Ben ešte stále trčí v blokáde. Chvíľu pozeráme televíziu. Na jednom programe beží nejaký smiešny iránsky film alebo seriál s anglickými titulkami. Opravár radiátorov sa v nemocnici vydáva za nového doktora, aby zapôsobil na doktorku. Po niekoľkých vizitách, pri ktorých ordinuje pacientom postupy týkajúce sa - ako inak - radiátorov, prichádza do nemocnice skutočný nový doktor, veľký fešák s praxou v Paríži, ktorým sú okamžite všetky sestričky aj doktorky očarené. Ako to bolo ďalej nevieme, lebo prišiel Ben. Blokáda, v ktorej sme poobede uviazli, je pre dnešok rozpustená.
Situácia v krajine sa zhoršuje, už je odpojený internet. Riešime, čo ďalej. Viktorka sa chce hneď vrátiť vlakom do Teheránu, aby sme stihli zajtra večer náš let do Istanbulu. Ja zas celkom vážne uvažujem o tom, či by nebolo rozumné odísť na širazské letisko zavčas rána a počkať tam do večera, kedy nám letí lietadlo do Teheránu, hoci ma tá predstava neteší. Ben má však lepší a aj rozumnejší plán. Pôjdeme zajtra na výlet tak, ako sme si naplánovali. Ráno si už vezmeme do auta svoju batožinu. Povezie sa s nami aj Benov otec a v prípade blokády ostane s autom, my s Benom prejdeme peši a na druhej strane si zavoláme taxík, podobne ako sme to urobili dnes. Navyše, až takmer k letisku vedie aj nová linka metra, takže z mesta by sme sa tam dostali.
Dohodnuté, ide sa spať. V noci párkrát skúšam internet, ale nefunguje. Vtedy ešte neviem, že ho zapoja až o týždeň.
Ráno si teda poukladáme batožinu do auta, rozlúčime sa s Benovou mamou a ideme na výlet. Škola, kde sme boli včera, dostala dnes riaditeľské voľno, pretože niektorí chlapci by mohli mať problém dostať sa načas na vyučovanie, a preto môže ísť Benov otec s nami. Aj školy v Teheráne dnes majú voľno, oficiálne je to kvôli napadnutému snehu, ako ukazujú v televízii.
Ideme smerom na Firuz Abad, čo je mesto asi 120 kilometrov od Širazu. Premávka je ešte pomerne slabá, na niektorých miestach vidíme pozostatky včerajších blokád - kamene a zvyšky obhorených pneumatík, ktoré teraz pracovníci odpratávajú. Jedna blokáda ešte asi funguje, pretože z tej strany sa vracia prúd áut, ktoré dávajú blikaním najavo, že sa tam niečo deje. Tak sa otáčame aj my a ideme inou cestou. Ďalej je už všade pokoj a cesty sú bezproblémové.
Krátko pred Firuz Abadom zastavujeme a vylezieme na hrad Dochtar, čo znamená dievča, dcéra aj panna. Podľa povesti tu jedna dievčina vodila od narodenia mladú jalovicu k rieke a potom zas hore, ale nedočítala som sa, prečo to robila. V bedekri píšu, že výstup je náročný, ale nie je, a keď to už poviem ja, tak je to fakt brnkačka. Ide sa pekne po schodoch, je ich vraj 250, ale nerátala som ich. Kozy a ovce na kopci oproti majú cestu horšiu a nesťažujú sa.
Hrad je z tretieho storočia nášho letopočtu, keď vládla dynastia Sasanovcov, a je zapísaný v UNESCO.
Máme ho celý pre seba, nikto tu nie je. Prelezieme ho, pofotíme a pokračujeme ďalej.
O chvíľu prichádzame k palácu Ardašír.
Je z rovnakého obdobia ako hrad Dochtar, teda má 1800 rokov a tiež je v UNESCO, hoci s tým boli trochu problémy - v jeho bezprostrednej blízkosti je cintorín a podľa moslimskej viery možno mŕtvych exhumovať len výnimočne. Ale napokon urobilo UNESCO výnimku.
Rybník je rovnako starý, kedysi bol obložený dlaždicami a prechádzali sa tu hostia kráľovského dvora.
Dnes sa tu okrem nás prechádzajú len akési zvieratá podobné vydrám, možno sú to mangusty alebo niečo podobné. V bedekri ich nazývajú sysľami.
Toto je starší chrám ohňa, Sasanovci boli zoroastriáni.
Keď si to všetko pozrieme, ideme sa najesť. Práve sa spustil dážď, tak je lepšie byť vnútri. Ben nás zavezie do kaškajskej reštaurácie. Kaškajovia sú nomádi, ktorí žijú v horách so svojimi stádami. Ich ženy nemusia dodržiavať predpisy o zahaľovaní vlasov, pani, ktorá to tu riadi, má na vlasoch čiernu šatku z tylu. Dávame si ich typické pokrmy, sú výborné. Najviac mi chutí kozľacina, aj keď mám potom nepríjemný pocit pozrieť sa do očí niektorej z množstva kôz, ktoré vidíme cestou.
Kým všetko pojeme, prestane pršať. Na rozlúčku nám pani majiteľka poukazuje svoje šaty, ponúka nám, že si ich môžeme vyskúšať a odfotiť sa v nich, ale s vďakou odmietame. Ja na šaty veľmi nie som, aj mama mi vždy hovorievala, že mňa je lepšie šatiť ako živiť. Tak pani aspoň Viktorke podaruje voňavý náhrdelník vyrobený z kardamonových kvetov a ozdobený farebnými korálkami.
Potom pokračujeme k záverečnému cieľu, k iránskemu Grand Canyonu, ktorý sa volá Haygher. Jeho dĺžka je asi osem kilometrov, dole tečie rieka, teraz je to len taký potôčik..
Nad kaňonom vidíme dva nomádske tábory, v dnešnej dobe sú už motorizované.
Urobíme si malý piknik s čajom a sušienkami a potom je už čas na návrat. Nie je síce ešte neskoro, lietadlo nám letí až po deviatej, ale istota je istota, nevieme, ako je to s blokádami, a tak chtiac-nechtiac odchádzame.
Na spiatočnej ceste sa ešte zastavíme na čaj v malej kaviarni. Pred jednou reštauráciou je klietka so sliepkami. Nápis na nej láka na čerstvé vajcia.
Keď dopijeme, odvezieme sa na letisko. Rozlúčime sa s Benom a jeho otcom a ideme čakať na lietadlo do Teheránu.
Na letisku si ako vždy pozeráme pulty s knihami. Tento rok je bestsellerom životopis Michelle Obamovej, všimli sme si ho už v Teheráne. Okrem toho spoznávame aj starú dobrú klasiku - Janu Eyrovú, Dostojevského, ale aj Orwellov 1984. Vlani sme videli knihy Donalda Trumpa, zrejme sa dobre predávali.
Tu na letisku pravidelne končievame návštevu Širazu a o pár hodín sa v Teheráne rozlúčime aj s Iránom. S krajinou, ktorej názov na niektorých ľudí pôsobí ako červené súkno na býka, hlavne na takých, ktorí ju videli maximálne tak v televízii. Ja som ju zažila už štyrikrát a dúfam, že nie naposledy.
