Februárové Grécko

Autor: Blanka Ulaherová | 24.2.2020 o 21:53 | Karma článku: 8,37 | Prečítané:  2080x

Viktorka sa rozhodla študovať letný semester v Grécku a ja som sa vnútila odprevadiť ju aj jej dvadsaťkilový kufor. Grécko som zažila už šestnásťkrát, ale vo februári ani raz.

A tak som jej námietky v tom zmysle, že iné mamy s takými veľkými deťmi už do školy nechodia, ignorovala a urobila si po svojom.

Na bratislavskom letisku je plno Grékov, veselo ich komentujem.
"Nehovor tak nahlas, niektorí možno rozumejú", odporúča mi Viktorka.
"To určite, veď po slovensky už nerozumejú ani Česi", odpovedám znalecky.

Po nástupe do lietadla sa rozlúčime. Nizkonákladovka robí totiž také finty, že ľudí, čo cestujú spolu, naschvál rozsadí a ak sa vám to nepáči, môžete si buď pískať, čo vám ale veľmi nepomôže, alebo zaplatiť malú čiastku a vybrať si sedadlo tak, ako by ste sedeli, keby nízkonákladovka neprišla na tento geniálny spôsob zárobku. Ja som dvanásť eur zaplatiť odmietla, hoci to znamenalo, že v prípade havárie zomrieme bez posledného objatia. Skrátka som to riskla.

Polovica ľudí v lietadle má na tvári rúšky. Neviem, kto sa má koho viac báť - či ja ich, pretože vyzerajú smrteľne infekčne, alebo oni mňa, pretože vylučujem koronavírus voľne a nie cez handru.
Sedím vedľa pána, ktorý hovorí po česky, rozumie dobre po slovensky a okrem toho je čistokrvný Grék, potomok emigrantov z 60-tych rokov, ktorý prežil polovicu života v Československu a pred tridsiatimi rokmi sa odsťahoval do vlasti svojich predkov. Počas reči zisťujeme, že spoločnosť ľudí rozsadila šlendriánsky - jeho manželka sedí vedľa Viktorky a tak len čo zhasne svetielko prikazujúce byť pripútaný, presadíme sa, ako to robia aj ostatní dvanásťeuroví žgrloši.
Ja viem, mala by som byť ticho a neprovokovať, veď uhlíková stopa a podobne, ale čo už, však doma sa správame ekologicky, triedime odpad a používame MHD.

Keby boli čistejšie okná, presne na tomto mieste by som vám ukázala fotku Chalkidík s jednotlivými prstami a k tomu zasnežený vrchol Athosu. Pekný pohľad to bol.

Po dvoch hodinách pristávame na aténskom letisku Eleftheria Venizelosa. To bol grécky premiér pred sto rokmi a vyzeral ako Lenin, aspoň podľa sochy na Kréte, ktorú sme videli počas návštevy Heraklionu.

Autobusom sa odvezieme na námestie Syntagma a odtiaľ taxíkom do nášho hostela. Volá sa Zeus, je na Sofoklovej ulici a dýcha históriou. To znamená okrem iného aj to, že je starý a nie veľmi útulný, ale ubytovanie sme vyberali podľa polohy a ceny a 51 eur na dve noci pre dve pár minút od Plaky a Akropoly bola výborná kúpa.

Na recepcii sedí starček, ktorý sa vyzná.
"Ste zo Slovinska", konštatuje.
Vidím, že výťah tu nie je.
"Čo s kufrom?" pýtam sa Viktorky.
"Snáď nám ho tam vynesú", odpovedá optimisticky.
"Máte izbu číslo 23 na štvrtom poschodí", podáva nám starček kľúče.
"Čo s kufrom?" tentokrát adresujem otázku jemu.
"Môžete si ho vyniesť na prvé poschodie a nechať v miestnosti pre batožinu", odpovedá.
Kufor váži dvadsať kíl. Podľa váhy na letisku. Podľa našich dvoch doma len devätnásť. Na letisku je zemská príťažlivosť silnejšia, tak bacha na to pri balení, aby ste nemuseli priplácať za nadváhu.

Chopíme sa obe kufra a schod po schode ho teperíme vyššie. Miestnosť na batožinu je neuzamknutá, tak sa rozhodneme schod po schode vyjsť až na štvrté poschodie. Viktorku nechám s kufrom na prvom a idem hľadať našu izbu.

Na štvrtom poschodí, kde máme podľa starčeka bývať, izby končia číslom 22, idem teda vyššie pohľadať našu dvadsaťtrojku Už som úplne hore, je tam len jedna veľká miestnosť, kde hrá hudba a sedí nejaký pošuk s notebookom.
"Kde je, prosím, izba číslo 23?", snažím sa to povedať po anglicky a zároveň ukazujem kľúč.
Chlapík si niečo ťuká do mobilu a potom mi hovorí "ikosi tris."
Ja viem, že dvadsaťtri je ikosi tris, ja chcem vedieť, kde je tá izba. Opakujem svoju otázku a on zas svoju odpoveď.
Mávnem rukou a potom si všimnem tmavú chodbu, v ktorej sú izby 23, 24 a 25. Vrátim sa za Viktorkou, ktorá zvládla dve poschodia s kufrom sama a o zvyšné dve sa podelíme.

Keď sa v hosteli rozkukáme, zistíme, že recenzie, ktoré ho vôbec nešetrili (noisy, dirty, uncomfortable ap.), boli síce pravdivé, ale kreativitu mu uprieť nemôžeme. Každé poschodie je tematicky zjednotené, napríklad na poschodí "Troy" sa nachádzajú izby Odysseus, Achilles a podobne. Iné poschodia majú iné názvy - napríklad Podsvetie alebo Sparta. Len naše poschodie nie je nič a izby sa volajú 23, 24 a 25.

Keď vybalíme, ideme sa pozrieť do mesta. Je už tma, ale celkom teplo. V malej reštaurácii si dáme prvý tohtoročný gyros a prejdeme sa k Akropole. Zajtra si Atény užijeme dokonale.

Ráno ideme najskôr do Národného archeologického múzea. Navrhujem 20 - 30 minút, ale ako poznám Viktorku, tej by nestačil ani celý deň a tak urobíme kompromis a dve hodiny sa posúvame z miestnosti do miestnosti a obzeráme črepy, vázy, sochy a iné veci, ktoré vznikli v dobe, keď to v učebniciach dejepisu začína byť trochu zaujímavejšie.

Stretávame sa tu aj s originálmi vecí, ktoré sme ako kópie videli už inde, napríklad Agamemnonovu posmrtnú masku z Mykén na dovolenke v Tole či nástenné maľby z Akrotiri, ktoré sme obdivovali na Santorini.

Úprimne - vyzerajú úplne rovnako, ja by som ich od seba nerozoznala. A navyše, pôvodné časti maľby sú len tie, čo vyzerajú ako špinavé, tie pekné sú dokreslené.

Toto je známa socha, akurát sa nevie, či znázorňuje Dia alebo Poseidona.

Chlapček so psíkom je vraj utečenec. Toto dielko na mňa zapôsobilo asi najviac, ešte som nevidela nič podobné, vždy len sochy bohov alebo rôznych papalášov.

Vidíme veľa náhrobných kameňov, na ktorých je znázornené lúčenie živých s mŕtvymi. Pochádzajú z antického cintorína v Aténach, ktorý sme si tiež chceli pozrieť, ale tak teda nemusíme, keď je väčšina z toho tu.

Občas stretávame skupinky školákov, zrejme majú hodinu dejepisu. Škola hrou, ako hovoril Komenský. Napríklad títo školáčikovia kreslia Asklépia.

Ďalší kreslia Dia (alebo Poseidona), stretávame aj úplne malých drobcov, jasličkárov, ale nedokážem si predstaviť, čo by ich tak mohlo zaujímať.

Tak ešte zopár exponátov a ideme ďalej.

Kupujeme si deväťdesiatminútové lístky na metro a vezieme sa na námestie Syntagma.

Je pár minút pred dvanástou, tak si pozrieme striedanie stráží pred Parlamentom. Keď sme boli v Aténach naposledy v roku 2013, bol tu nejaký štrajk a o túto parádu sme boli ukrátení. Chvíľu stojíme s hlúčikom ďalších zvedavcov a myslíme si, že ani nič nebude, lebo je tam pusto, ale bude. Prichádzajú noví vojaci, potom všelijako pochodujú, vyzerá to, akoby sa hrali, že sú bociany alebo podobné dlhonohé vtáky, občas buchnú topánkami, na ktorých majú brmbolce, na zem, občas zapózujú s puškou. Ale nech sa len vyšantia dosýta, však ďalšiu hodinu si veľa pohybu neužijú, lebo budú nehybne stáť pri svojich búdkach.

Celá ceremónia trvá asi osem minút a potom sa môžeme s vojačikmi odfotiť, ale musíme stáť dosť ďaleko pred nimi a nesmieme pri fotení salutovať. Mne by taká somarina ani nenapadla, ale jednej žene áno a tak viem, že sa to nemôže. Mr. Bean by si v Aténach v tomto smere ani neškrtol.

Pretože nám z deväťdesiatminútového lístka ešte nejaké minúty ostali, vlezieme opäť do metra a vezieme sa k Akropole. Pod ňou si v reštaurácii dáme tradičné choriatiki, teda po našom grécky šalát, ktorý zajeme balíčkom orieškov, ktoré predávajú pod Akropolou.

Pamiatky majú mimosezónne ceny, ktoré sú o polovicu lacnejšie ako v lete, navyše aj počasie je oveľa príjemnejšie ako v letných mesiacoch - viem to porovnať, však dnes som na Akropole už po tretíkrát. Počasie je akurát na tričko s krátkym rukávom, a nechýbajú mi ani tie obvyklé tisícky turistov, hoci ani teraz tu nie je pusto.

Dokonca je tu dosť Slovákov. Pred Parthenonom si chceme urobiť selfíčko. Akosi sa nám nedarí, buď sme tam my alebo Parthenon, prípadne len kus hlavy, a to sa snažíme dosť dlho.

"Dajte, ja vás odfotím", prihovorí sa nám mladík a odfotí nás tak, že to môžeme publikovať aj na serióznych stránkach, napríklad fejsbúkových.

Všade okolo sú Atény.

Poriadny rozdiel oproti obrazu, ktorý sme pred pár hodinami videli v múzeu. Vtedy tu bola idylka.

Keď sa Akropoly nasýtime, ideme za naším ďalším cieľom, na cintorín, kde je okrem množstva iných pochovaný aj objaviteľ Tróje Heinrich Schliemann s manželkou Sofiou a deťmi.

Toto je jeho hrobka.

Na troch stranách sú reliéfy znázorňujúce výjavy z Iliady, na štvrtej sú ilustrované postupy prác Schliemanna a jeho spolupracovníkov pri odhaľovaní archeologických pamiatok.

Cintorín sa volá Prvý aténsky cintorín a je veľmi príjemný. Je tu množstvo sôch a hrobiek, niektorí zosnulí majú namiesto hrobky kaplnku.

Okrem Schliemanna sme nenašli nikoho známeho, aj keď by tu mal byť pochovaný niekdajší premiér a prezident Andreas Papandreu alebo architekt Ernst Ziller, ktorý projektoval Schliemannovu vilu aj hrobku a množstvo dôležitých budov po celom Grécku. Videli sme však údajne najkrajšiu sochu nazývanú Spiace dievča na hrobe osemnásťročnej Sofie, ktorá zomrela na tuberkulózu.

Cintorín je stále v prevádzke, dosť ľudí s kytičkami chodí pomedzi hroby aj dnes. Pred piatou sa všetci hrnú k východu, lebo v zimnom období o piatej zatvárajú.

Stihli sme to a teraz nás už čaká len také túlanie sa uličkami Plaky a pozeranie obchodíkov. Cestou na cintorín sme si dali souvlaki na paličke do ruky, už sme dnes ochutnali aj baklavu a na večeru si sadneme presne tam ako včera a dáme si gyros, ale aby sme neupadli do stereotypu, dávame si kurací, aj keď bravčový je podľa mňa lepší.

Ešte pred zotmením sa nám podarí odfotiť chrám Dia Olympského.

Tak teraz šup-šup spať, zajtra odchádzame do Patrasu.

Ráno zvlečieme dvadsaťkilový kufor o päť poschodí nižšie, dáme si zavolať taxík a odvezieme sa na autobusovú stanicu, z ktorej odchádzajú autobusy na všetky smery. Nepohrdla by som veru žiadnym, ale to možno nabudúce. Dnes si kupujeme lístok do 214 kilometrov vzdialeného Patrasu a po troch hodinách cesty, počas ktorej prechádzame Korintský prieplav, vidíme Akrokorint a spomíname na to, ako sme tu boli pred siedmimi rokmi, sme v cieli.

Tesne pred ním je most Rio - Antirrio, ktorý sme odfotili vlani z lietadla, keď sme leteli na dovolenku do Stoupy.

Ubytovanie máme oproti Aténam luxusné, blízko mora, zato však dosť ďaleko od centra. Cez leto je tu určite super, teraz je väčšina domov opustených, funguje len jedna rybia reštaurácia a najesť sa dá okrem nej už len v neďalekom hoteli.

Snáď sa sem ešte vrátim a Patras vám predstavím, keď bude v lepšej kondícii. Teraz už len zopár viet a fotiek.

Niektoré stromy už kvitnú a na iných sú pomaranče a citróny.

Mesto žije fašiangami, chystá sa na karneval, na rôznych miestach sú obrovské figuríny, ktoré to dokresľujú.

Nad mestom je hrad, ktorý máme len pre seba.

Nachádzajú sa tu však aj staršie pamiatky hlavne z rímskej doby ako napríklad amfiteáter či štadión, ktoré si dôkladnejšie pozriem, keď sem prídem nabudúce. 

Moja misia sa končí, domov sa vraciam sama. 
Prezradím však, že som nezablúdila a tak nie je vylúčené, že sa do Patrasu ešte niekedy vnútim a napíšem vám o ňom viac.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Kičuru odvolala vláda tri dni po nástupe, jeho spolupracovníčka sa stala štátnou tajomníčkou

Ako začínajúca právnička sa mihla aj pri firme z nástenkového tendra.

Dobré ráno

Dobré ráno: Únia nezlyhala. Robí len to, čo sme jej dovolili robiť

S Orbánom sa musí EÚ vysporiadať hneď po koronavíruse.


Už ste čítali?