Z jaké čeho, z jaké čeho, čí co?

Autor: Blanka Ulaherová | 12.7.2020 o 18:51 | Karma článku: 7,27 | Prečítané:  1728x

Keď sme boli malí, kúsok každého leta sme trávili v maminom a vlastne aj mojom rodisku, v Uherskom Hradišti.

Už som raz písala, že jednou z prvých vecí, čo sme po príchode urobili, bola revízia tamojšej knižnice. Prvá kniha, po ktorej sme siahli, bol román Bylo nás pět od Karla Poláčka. Petr Bajza, Čeněk Jirsák, Tonda Bejval, Éda Kemlink a Pepek Zilvar z chudobinca nám robili spoločnosť každé prázdniny.

Niektoré vety z románu si pamätám dodnes, napríklad tú, čo pokrikovali chlapci na pána Fajsta - "pán Fajst vepřovou zblajz, pak koupil koninu pro celou rodinu." Alebo hádanku, ktorú Pepkovi dával v Petrovom sne nejaký maharadžov radca: "Já jsem z jaké čeho, z jaké čeho čí co?" Pepek odpovedal správne, že z Kutné hory, z Kutné hory koudelníkuv syn, a ja som si to pamätala ďalších vyše päťdesiat rokov. A presne toľko trvalo, kým som sa do Kutnej Hory vybrala.

Keď už ideme tak ďaleko, tak sme do cestovného plánu prihodili ešte neďaleké Poděbrady a za našu materiálno-technickú základňu sme zvolili Kolín, aby sme to mali všetko pekne poruke.

V piatok večer prichádzame do mesta, ktoré stojí v peknej rovine a šenkuje tam niečia rozmilá panenka vo víne. Tak tú sme nestretli, ona už s veľkou pravdepodobnosťou nežije, lebo pesničku Kolíne, Kolíne má na svojom konte spolu s desiatkami podobných slávny rodák František Kmoch a vytvoril ju pred stopäťdesiatimi rokmi.

Toto je jeho socha na ostrove medzi dvoma ramenami Labe.

Niekedy v prvej alebo druhej triede ZDŠ sme boli v kine na filme "To byl český muzikant" a tam som som prvýkrát počula meno Kmoch. Z filmu si pamätám len to, že mi počas neho spolužiačka zašepkala, že vie, ako to skončí - že keď Kmoch umrie, tak niekto nad jeho hrobom povie "to byl český muzikant." Celé predstavenie sa mi tá spolužiačka zdala múdra a ja som si pri nej pripadala veľmi nevzdelaná, ale tá scéna, ktorú predpovedala, vo filme nebola.

K ďalším známym kolínskym rodákom patria rybnikár Jakub Krčín z Jelčan, mím Deburau, predstaviteľka filmovej Babičky Terézie Brzková, fotograf Josef Sudek a súčasný prezident Miloš Zeman. Je ich samozrejme viac, ale títo mi pripadajú najznámejší.

Centrum Kolína tvorí Karlovo námestie a pár ulíc okolo s kostolom svätého Bartolomeja.

Celkom príjemné mestečko s množstvom zelene pri Labe, aj vydre sa tam asi dobre býva.

Na druhý deň po raňajkách vyrážame do "jaké čeho." Vlakom to do Kutnej Hory trvá asi štvrťhodinku. Okrem básničky, za vylúštenie ktorej si Pepek Zilvar vyslúžil ruku princeznej, mám toto mesto spojené s trochu morbídnou pozoruhodnosťou, a to s kostolom vyzdobeným doplnkami z ľudských kostí.

Kostol Všetkých svätých sa nachádza v časti Sedlec. Nemôže sa tu fotiť, tak ak si to chcete pozrieť, pohľadajte na internete. Keby to nebolo také - no povedzme divné - aj by to bolo pekné. Z kostí a lebiek je tu všetko - oltár, obrazy, lampy, a využité sú všetky stavce, lopatky, stehenné kosti, píšťaly či ihlice asi 60 000 obetí moru a husitských vojen. 
Ročne túto pozoruhodnosť navštívi štyristotisíc ľudí. Ani dnes tu nie je pusto a ako sme sa dočítali na internete, o pár hodín tu bude pre verejnosť zatvorené, pretože si toto útulné miestečko rezervovali nejakí svadobčania. Snáď im dovolia pár svadobných fotiek na pamiatku.

Aj prechádzka cintorínom pri kostole je zaujímavá. Takto nejako asi vzniklo konštatovanie, že cintoríny sú plné nenahraditeľných ľudí.

Pretože sme si kúpili výhodnú trojvstupenku, ideme za ďalšími pamiatkami Kutnej Hory. Hneď na dohľad je gotický kostol Nanebovzatia Panny Márie z 13. storočia, ktorý je zapísaný v UNESCO.

Zvonku sa dosť blbo fotí, v skutočnosti vyzerá o dosť lepšie, ako na mojich záberoch.

Vnútri sa fotiť nemá, ale to som si všimla, až keď som vychádzala von. Tak čo teraz? Keď fotky vymažem, kostolu tým nepomôžem. Tak aspoň jednu hodím na hanbu sem - zachovajte sa lepšie ako ja!

Tretím UNESCO objektom, na ktorého návštevu nás oprávňuje zvýhodnená vstupenka, je chrám svätej Barbory. Je o čosi mladší ako predchádzajúci kostol, ale nie zas až tak oveľa, je to ešte gotika, ako vidíte, a musím povedať, že mne osobne sa zdá krajší zvonka. Je to ten objekt na fotke vľavo.

Vnútri nič moc, teda myslím, že interiéry všetkých gotických chrámov sú na jedno brdo. Ale zvonka fakt super.

Vnútri sa pre zmenu môže fotiť, ale veľmi nie je čo, hoci sú tam aj nejaké obrazy a určite aj vzácne, ale po zhliadnutí tej umrlčej výzdoby z kostola Všetkých svätých mi pripadajú dosť obyčajné.

Okolie chrámu je fotogenické, je tu vinohrad a pekný výhľad na ďalší gotický kostol zapísaný v UNESCO, na kostol svätého Jakuba.

Celé mesto je pekné a príjemné - sochy svätých na ceste k chrámu, krivolaké stúpajúce a klesajúce uličky, neskorogotická fontána, barokový morový stĺp a podobne.

Aj Kutná Hora je rodiskom známych osobností. Už v podchode na stanici nás vítajú slová českej hymny, ktorých autorom je spisovateľ a dramatik Josef Kajetán Tyl.

Prvýkrát zazneli v divadelnej hre Fidlovačka v piesni Kde domov můj. Viete, čo to bola Fidlovačka? Aj vy ste si mysleli tak ako ja, že nejaké fidlikanie na husliach? Tak to teda nie, fidlovačka je nástroj na uhladenie koží pri výrobe obuvi a rovnako, teda fidlovačka, sa volala jarná slávnosť pražských obuvníkov.

Ďalšími významnými kutnohorskými rodákmi boli napríklad spisovateľ herci Jaroslav Vojta, Rudolf Jelínek, Svatopluk Skopal a spisovateľka Gabriela Preissová. Celkom dosť na také malé mestečko, že?

Po 21 tisícoch kutnohorských krokov sa vraciame do Kolína a tam urobíme ešte ďalších šesťtisíc, pričom sa nechávame viesť orientačnými bodmi pivo - pizza - pivo. Pivo je fajn a vraj zdravé, tak som rada, že som taká zdravotne uvedomelá.

Cez plot nakukneme do starého židovského cintorína, kde sa pochovávalo od pätnásteho storočia až do roku 1887, kedy bol zriadený cintorín nový.

Najstarší zachovaný náhrobok je z roku 1492. Najznámejší náhrobok je na hrobe syna pražského rabína Jehudu Löwa - rabbi Löw bol človek, ktorý podľa povesti zostrojil Golema. 

A je nedeľa. Po raňajkách vezmeme batohy na plecia a vydávame sa stráviť posledný deň v Poděbradoch. Pred 600 rokmi sa tu narodil istý Jiří, ktorý sa neskôr stal slávnym kráľom Jiřím z Poděbrad.

Miestni sú na neho patrične hrdí a nielenže mu pred 125 rokmi postavili na námestí obrovský pomník, ale zriadili aj pamätník v objekte zámku. Je to vlastne len jedna miestnosť o Jiřím a druhá venovaná sochárovi Bohuslavovi Schnirchovi, ktorý postavil ten obrovský pomník na námestí a okrem toho robil všeličo iné, napríklad výzdobu pražského Národného divadla.

Toto malé mestečko má aj ďalších známych rodákov, ako napríklad spisovateľa Bohumila Říhu, v neďalekej Čáslavi sa narodil režisér Miloš Forman.

Veľkú časť mestečka tvorí kúpeľný areál s množstvom reštaurácií a kaviarní. Ľudia sa fotia pri pitných fontánkach alebo pri kvetinových hodinách.

Štvrť, pol, trištvrte a celú hodinu odbíja na muchotrávke trpaslík. Ide však o dve minúty popredu, tak ak ho chcete vidieť a počuť pri práci, choďte k nemu skôr. 

Príjemná je prechádzka pozdĺž Labe. Je tu množstvo cyklotrás a napríklad do Nymburka je to len deväť kilometrov. Bolo mi ľúto, že nestíhame.

Nestihli sme toho viac, ale ochutnať všetky liečivé pramene sme stihli, takže teraz budem už len zdravšia a krajšia a možno aj omladnem.

A keby aj nie, nevadí, tento víkendový výlet, prvý môj pokoronový zahraničný, bol super.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Nie Chorvátsko. Korona k nám prichádza najmä z Ukrajiny

Hygienici urobili analýzu Covidu-19 na Slovensku za júl.


Už ste čítali?